Koncom tohto roku si po desiatykrát pripomenieme pád komunistickej diktatúry v Československu, začiatok obnovenia demokratických pomerov v našom štáte – dnes už v dvoch štátoch. Je čo oslavovať? Bezpochyby je. Komunistický režim padol na základe svojej vnútornej hniloby; padol na základe všeobecnej krízy, ktorú prežíval a ktorá postihla všetky oblasti jeho politického, hospodárskeho, spoločenského i kultúrneho života. Padol, lebo ho už nemal kto podporovať – ani strana, ani tzv. ľudové milície, ba už ani o políciu sa nemohol opierať.
Ak by sme dnes v našom štáte uskutočnili prieskum verejnej mienky, kto by si želal návrat pomerov spred osemdesiateho deviateho roku, nepochybujem o tom, že by to bol iba malý zlomok. To, pravda, neznamená, že by tu nebol veľký počet ľudí, ktorí si návrat k demokracii predstavovali inak, ktorí by mnohé z toho, čo sme za tých uplynulých bezmála desať rokov uskutočnili, nepovažovali ani za dobré, ani za demokratické. Nie je to nostalgia, keď ľudia spomínajú s ľútosťou na stratu sociálnych istôt za komunistického režimu. Koniec-koncov máme teraz vyše 17 percent nezamestnaných. A aj reálne zárobky tých, ktorí pracujú, sú v mnohých prípadoch nižšie, než boli vtedy. Asi 68 percent obyvateľstva žije na hranici životného minima. Skrátka, kde-čo je iné, než sme si to pred desiatimi rokmi predstavovali. Musí to tak byť?
VERNOSŤ PRINCÍPOM SOCIÁLNEJ DEMOKRACIE
Európska únia má v súčasnosti 15 členov. Z toho v trinástich sú sociálni demokrati vo vláde, v jedenástich stoja na čele vlády. To nie je náhoda, ani nie akýsi prechodný jav, ale je to trend, ktorý má od konca vojny viac-menej trvalý charakter. Vieme, že do začiatku 90. rokov v mnohých štátoch, najmä vo východnej Európe, dominovali komunisti. Po svetovej porážke komunistického hnutia sa pravica usilovala zlikvidovať spolu s komunistami aj sociálnu demokraciu. Úspech tohto úsilia bol len veľmi dočasný. Dnes sociálna demokracia predstavuje vo svetovom meradle najväčšiu organizovanú silu a najmä vo vyspelej západnej Európe je každý úspech, každý pokrok, spojený s týmito stranami. Sociálnej demokracii je cudzí každý dogmatizmus, každý ideologický, či politický diktát.
AKO JE TO NA SLOVENSKU
Na Slovensku sú dve strany, ktoré sa hlásia k princípom sociálnej demokracie a ktoré sú členmi Socialistickej internacionály: je to klasická Sociálnodemokratická strana Slovenska a Strana demokratickej ľavice. Lepšie by bolo, keby sa podarilo to, čo tieto dve strany od seba oddeľuje, prekonať a obe zjednotiť. Nateraz sa to nepodarilo. V čom to väzí? Možno, že by sme príčiny mohli hľadať v gnozeologických koreňoch vzniku oboch strán. SDSS vznikla po novembri 1989, nadväzujúc na viac ako storočné predvojnové tradície strany. SDĽ vznikla transformáciou komunistickej strany, oficiálnym zrieknutím sa zásad diktatúry a prijatím demokratických, sociálnodemokratických princípov. Významná časť bývalých členov komunistickej strany vrátane časti funkcionárov do SDĽ prešla. Mnohí tradiční sociálni demokrati niektorých obviňujú, že sa síce SDĽ transformovala, že sa však mnohým samotným členom nepodarilo transformovať samých seba. Sociálna demokracia síce dopomohla SDĽ, aby ju prijali do SI, ale vzájomnú nedôveru medzi členstvom oboch strán sa nepodarilo prekonať. A tak dodnes máme na Slovensku dve sociálne demokracie – jednu relatívne silnú SDĽ a jednu čoraz slabšiu tradičnú SDSS, ktorá sama nie je schopná existencie a musí sa pred voľbami vždy k niekomu pridať. Pri voľbách roku 1994 to bola demokratická ľavica, ktorá vinila SDSS zo svojich zlých volebných výsledkov a pri posledných voľbách to bola Slovenská demokratická koalícia. Dnes zasa SDSS spolu s rovnako slabými zelenými špekuluje o možnosti koalície so Stranou občianskeho porozumenia, v ktorej existujú silné sociálnodemokratické tendencie a pri fúzii s SDSS by sa mohla stať členom SI.
NEDAŤ VECIAM VOĽNÝ PRIEBEH
Nadhodili sme si otázku, či sme vari nechytili veci do rúk za nesprávny koniec, keď sa vyvinuli inak, ako sme si to pred desiatimi rokmi predstavovali. Áno, sme svedkami toho, že sa na špičke praktizuje politická hra, chýba však silná, spoľahlivá a vieryhodná sila, ktorá by dokázala získať a sústrediť za sebou všetky sily, schopné vyviesť národ zo slepej uličky. Na to však treba prekonať malicherné hrabanie piesku k sebe, na to sa treba veľkoryso zjednotiť na spoločnom programe. Na takéto zjednotenie by nik nemusel doplatiť a všetci by mohli vyhrať, okrem niektorých jednotlivcov, ktorým splnenie ich osobných ctižiadostivých cieľov stojí vyššie, ako záujem celku.
SDSS stojí pred svojím riadnym zjazdom, ktorý bude musieť rozhodnúť o politike strany v najbližších dvoch rokoch, ba možno o budúcnosti strany vôbec. V týchto dňoch sa rozhoduje aj o budúcnosti SDK, s ktorou sa SDSS dostala do parlamentu a získala štyri mandáty. Premení sa táto strana opäť na koalíciu a ak, môže ostať SDSS koaličným partnerom kresťanských demokratov a Demokratickej strany, ktorí spojenectvo so sociálnymi demokratmi považovali vždy iba za nútené zlo? Zjazd SDSS bude musieť rozhodnúť o vzťahu k zeleným, k SOP a predovšetkým k SDĽ. Bolo by dobré, keby stranícke organizácie o týchto perspektívach uvažovali už teraz a neprenechali rozhodnutie iba na vedenie strany.
Autor je publicista
