Sociológovia charakterizujú svet súčasnosti ako svet rizika, súčasnú spoločnosť ako spoločnosť rizika. Je to tak, ešte nikdy v dejinách neniesli rozhodnutia významných tohoto svete so sebou toľko nepredvídateľných následkov ako dnes. Riziková spoločnosť je paradoxným výsledkom dejín. Človek je bytosťou, ktorá žije zoči – voči neurčitému svetu. Hľadá spôsob ako sa s touto neistotou vyrovnať, znížiť ju. Vytváranie foriem sociálnosti od kmeňových spoločností až po štáty a moderné integračné zoskupenia je aj súčasťou hľadania optimálnych spôsobov ako znížiť riziko patriace k životu ako takému. Zmyslom inštitúcií je čeliť riziku, vyrovnávať sa s ním, redukovať ho na prijateľnú mieru. Dokonca aj štát je vlastne inštitúciou do „zlého počasia“. Za normálnych okolností sa zaobídeme bez štátu, až tam, kde narazíme na mimoriadnu situáciu, privolávame si na pomoc štát. Jedna z definícií suveréna hovorí, že suverénom je ten, kto rozhoduje o výnimkách. V tejto definícii sa prejavuje vedomie, že vlastným zmyslom inštitúcií je čeliť mimoriadnym situáciám, redukovať riziko. Pokus o realizáciu utópií je snom o spoločnosti v ktorom by riziko bolo znížené na najnižšiu možnú mieru. Mytológie, náboženstvo, umenie, veda – to všetko sú aj, možno v prvom rade predovšetkým – spôsoby ako sa vyrovnať s neurčitosťou sveta. Potrebujeme žiť vo vysvetlenom svete, vo svete, kde aspoň myslením premáhame jeho neurčitosť.
Ide o praktický problém
Každá spoločnosť musela zvažovať koľko vsadí medzi istotou a koľko prenechá riziku. Umenie politiky je vlastne nájsť optimálny pomer medzi rizikom a stabilitou. Preto potom večný boj medzi konzervativizmom a pokrokom, pričom zrejme najlepším riešením je dohoda medzi racionálnymi konzervatívcami a racionálnymi prívržencami zmeny. Tam, kde prevládne jedna z týchto tendencií, tam spoločnosť stagnuje, alebo sa vystavuje anarchii. Žiaľ je možná aj syntéza stagnácie a anarchie, pernamentná anarchia. Dnes to už nie je abstraktná možnosť a možno vymenovať rad krajín, ktoré sa dostali do bludného kruhu stagnácie, úpadku a anarchie.
Nejde však len o to, ako nájsť správny pomer medzi stabilitou a rozvojom, poriadkom a vývojom, ide aj o to, ako nájsť pravidlá koexistencie medzi skupinami a jednotlivcami, ktorí si volia stratégie života s rozdielnymi pomermi medzi statikou a dynamikou. Teda medzi tými, ktorý sú schopní vsadiť a vyhrávať a medzi tými, ktorí sú si istí, že lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. Spoločnosť sa rozvíja zdravo, keď sa nájde správna rovnováha medzi týmito skupinami. To je vlastne dnes jadro politických sporov vo väčšine krajín: hrať na výhru, ako to ponúka americký systém; hľadať rovnováhu medzi ziskom a rizikom ako to robí švédsky model; alebo uprednostniť istotu, ako to robí švajčiarsky model. Nie je však voľba ako voľba, i keď formálne volíme to isté, dostaneme sa k rozdielnym výsledkom, keď volíme v krajinách s fungujúcou ekonomikou ako keď volíme v krajinách so stagnujúcou a málo výkonnou ekonomikou.
Voľba medzi systémami vyrovnávania sa s rizikami
Obrana proti neistote môže mať rôzne dôsledky. Uzavretosť prináša vždy len dočasnú istotu. Získame síce do istej miery pokoj, potom však nevyhnutne príde nevyhnutnosť prudkej konfrontácie so svetom. Toto sme vo svojich dejinách už niekoľkokrát zažili: menšie národy majú sklon i izolacionizmu a často si tento sklon racionalizujú nevyhnutnosťou prežiť v cudzom a nepriateľskom svete. Na tento spontánny izolacionizmus potom mohla nadviazať systematická izolácia, ktorá bola charakteristická pre despotický socializmus. Inštitucionálna izolácia bola dovŕšená psychologickou. Táto izolácia mala hlboké korene, jej dôsledky vidieť ešte aj dnes. Stačí si porovnať naše noviny s poľskými, českými alebo maďarskými, či dokonca ruskými. Zásadný rozdiel, viditeľný už na prvé prelistovanie je v tom, že sme príliš orientovaní sami na seba, to, čo sa deje vo sveta akoby nás príliš nezaujímalo. Podobná situácia je aj v oblasti spoločenských vied, tak isto naši politici sú príliš zaujatí domácimi problémami, nemajú dosť sily zaradiť domáce dianie do širších súvislostí, nájsť adekvátne miery a kritériá a preto obraz, ktorí si vytvárame sami osebe a ktorí ponúkame zahraničiu kolíše medzi sebaheroizáciou a sebabičovaním. Možno lepšie na tom sú predstavitelia priemyslu, technických vied.
Iné riziká
Hovorili sme o paradoxoch, ku ktorým vedie obrana voči rizikám izolovaním sa, hľadaním úkrytu. S paradoxmi sa stretáva aj iná stratégia, tá ktorá zdôrazňuje otvorenosť. Je to totiž tak, že systémy obrany voči riziku začínajú produkovať nové riziká. Štát, ktorý vznikol ako obrana voči anarchii, sa stáva despotom. Byrokracia, ktorá vznikla preto, aby sa problémy riešili koordináciou aktivít, sa začína zaoberať viac sama sebou, svojim „fungovaním“, ako problémami, na riešenie ktorých bola vytvorená. Médiá, ktoré nás mali informovať a zabávať nás začínajú ohlupovať. Technika, ktorá nám má uľahčovať riešenie problémov sa sama stane problémom, začne produkovať problémy. Stačí, keď si spomenieme na ťažkosti, ktoré majú užívatelia informačných technológií s rokom 2000.
Naše problémy
Slovenská spoločnosť je dnes vo zvláštnej situácii: musíme sa vyrovnávať zároveň s dôsledkami izolácie i s dôsledkami otvorenosti. Naša situácia nie je však ničím mimoriadnym. Vývoj v posledných tridsiatych rokoch poriadne premiešal karty tým, ktorí sa domnievali, že vývoj smeruje k rastu racionálnosti, funkčnosti, vypočítateľnosti, prehľadnosti. Filozofi nás upozorňujú, že dnes sme konfrontovaní s novou neprehľadnosťou.
Sme svedkami protikladných trendov: na jednej strane rastie moc globálnych hráčov v ekonomike, politike a dokonca aj v kultúre. Na druhej strane rastie váha lokálneho, regionálneho, zvláštneho. Iste bol by lákavé predstaviť zápas globálneho a regionálneho ako boj dobra a zla, rozumu a zadubenosti, otvorenosti a obmedzenosti, pričom plusy a mínusy budeme udeľovať podľa subjektívneho uváženia. Faktom je však to, že každá z týchto tendencií je dvojznačná. Globalizácia je vnútorne protirečivým javom, je vytváraním jednotného sveta, je však aj pokračovaním starých imperiálnych tendencií. Globalizuje sa ekonomická, politická a kultúrna moc, globalizujú sa však aj štandardy ľudských práv. Rodí sa nová predstava o optimálnom usporiadaní vzťahu medzi štátmi a občanmi.
Dvojznačný je však aj trend k regionalizácii. I tam zápasí vedomie, že človek je bytosťou, ktorá svoju identitu, zmysel svojej existencie dokáže hľadať len v konkrétnom čase a priestore. Je tam však aj starý izolacionizmus a dnes dokonca fundamentalizmus, aktívna obrana proti „svetu“ i keď často prostriedkami súčasného sveta. Aj fundamentalisti dnes používajú internet.
Ako sa vyznať v tejto anarchii. Zlyhávajú vzorce orientácie z minulosti. Rozhodujeme sa v neurčitosti. Dokonca vieme, že si vyberáme istú tradíciu, sme ňou však aj určovaní, bez toho, že by sme si boli ochotní priznať. Zvykli sme si na morálne, často dokonca moralizátorské posudzovanie rozhodnutí minulosti. Dnes zoči voči neurčitostiam súčasnosti sú nám ich rozhodnutia pochopiteľnejšie, i keď ich morálne hodnotenie môže byť jednoznačnejšie. Aj pre politickú morálku zrejme platí, že v problematických prípadoch sa musia, teda vtedy, keď nevedia, čo je dobro, musia sa vyhýbať zlu, teda neškodiť. Je to málo. Je to však všetko, čo nám bolo dopriate.
