O význame a povahe priateľstva básnici, teológovia, dokonca aj filozofi, napísali už tisícky strán. Oprávnene, predsa len práve jav priateľstva patrí k tomu, čo robí život znesiteľným a neraz dokonca k tomu, čo mu dáva zmysel. Starogrécky filozof Aristoteles dokonca priateľstvo považuje za silu, na ktorej sa môže obec, mesto a štát opierať aj v prípade núdze. Nepochybne je to tak, sotva si možno predstaviť existenciu spoločnosti, ktorej príslušníci by stratili akékoľvek vedomie spolupatričnosti, záväznosti. A aj keď teoretici konštruujú modely spoločnosti, kde jediným motívom konania ľudí je osobný záujem, teda egoizmus, tak predsa len reálna spoločnosť sa zakladá na povedomí vzájomnosti, na vyvažovaní pomeru medzi egoizmom a altruizmom, starosťou o seba a starosťou o iných, alebo aspoň starosťou o to, aby sme iným neubližovali viac ako je to nevyhnutné. A optimisti sú presvedčení, že to, ktorá z týchto síl v človeku prevládne, či egoizmus alebo altruizmus, do značnej miery závisí aj od povahy spoločnosti. Sú spoločnosti, ktoré vsadili na egoizmus, iné zasa sa usilujú o podporu vhodného pomeru medzi egoizmom a altruizmom. Nie všetko však závisí od spoločnosti, motívy nášho konania majú aj biologický základ a spoločenské konanie sa odohráva v biologicky zadaných rámcoch. Predstava o tom, že zmenami inštitucionálneho usporiadania spoločnosti možno zmeniť ľudskú prirodzenosť, však musíme zaradiť medzi sny, ktoré sú už dávno dosnívané. Nech je však pomer prírody a spoločnosti pri formovaní nášho konania akýkoľvek, tak sotva možno poprieť, že sú spoločenské usporiadania, ktoré podnecujú človeka k zlu, k egoizmu, ktorý rozbíja podmienky existencie iných. Preto je potrebné podnecovať sociálne sklony, pocit vzájomnosti medzi ľuďmi. Dnes však už túto vzájomnosť neoznačujeme ako priateľstvo, namiesto toho používame abstraktnejší a neosobnejší termín solidarity. V tom základnom však termíny priateľstvo a solidarita označujú to isté.
Prítomnosť nepriateľa
Keď sa však poobzeráme okolo seba, tak zistíme, že fenomén nepriateľstva hrá v našom každodennom živote mimoriadne dôležitú úlohu, aspoň tak dôležitú ako fenomén priateľstva. Je však celkom možné – chvalabohu je to tak -, že väčšina ľudí prežije svoj život bez toho, aby mala „svojho nepriateľa“, aby sa stretli s ľuďmi, s ktorými „sa nedá žiť“. Pozorujme však politickú sféru: pre realistického pozorovateľa nemôže byť tajomstvom, že fenomén nepriateľstva hrá v politike mimoriadne silnú úlohu a možno práve on je kľúčom k pochopeniu mnohého z toho, čo sa deje na politických „scénach“. Nepriateľ však len výnimočne je dôsledkom našej voľby, oveľa častejšie na neho „narážame“, dokonca veľmi často ho „dostaneme“ v procese vrastania do spoločnosti. Vždy predsa vyrastáme v istej spoločenskej skupine a rozlišovanie medzi „svojimi“ a „cudzími“ patrí k našim základným orientačným schémam. A často stačí nepatrný podnet a „cudzie“ sa mení na „nepriateľské“. Veľmi často nám však nepriateľov „pridelí“ nejaká kolektívna entita ako je štát, národ alebo politická strana. Len zriedka však takýchto úradne „pridelených“ nepriateľov dokážeme naozaj úprimne nenávidieť. Práve na schopnosti rozlišovať medzi nepriateľom ako „pridelenou“ úlohou a konkrétnou osobou, ktorá túto úlohu plní, sa potom neskoršie zakladá možnosť zmierenia a mieru. Vojnová propaganda sa však usiluje, aby inštitucionálne vnútený vzťah nepriateľstva sa stal aj osobným vzťahom. Ak sa to propagande podarí, tak sa vytvára bludný kruh, ktorý sa niekedy nepodarí preseknúť ani po niekoľkých generáciách.
Boj s bojom o život
Fenomén nepriateľstva patrí k realite spoločenského života, a to tak vo vzťahu medzi kolektívnymi subjektmi, ako aj vo vzťahu medzi jednotlivcami. Veď o tom sú vojny, občianske vojny, dokonca aj politika. Napriek tomu, že fenomén nepriateľstva je všade prítomný, v dielach teoretikov sa o ňom dočítame veľmi málo. Vyzerá to tak, akoby fenomén nepriateľstva zostal vyhradený umeniu: sotva si možno predstaviť román alebo divadelnú hru bez toho, aby sa v nich – aspoň ako jedna dejová línia – nerozvíjal aj motív nepriateľstva. Teoretici však akoby fenomén nepriateľstva nebrali do úvahy, i keď je očividné, že verejný život je plný prejavov nepriateľstva. Možno to vyplýva z toho, že moderná doba sa usilovala fenomén nepriateľstva individualizovať, predstaviť ho ako súkromnú záležitosť, presunúť ho do „psychologickej“ roviny, ktorá je s tým naozaj dôležitým, teda s inštitucionálnymi vzťahmi spojená len vonkajškovo a akosi „náhodne“. Možno to vyplýva z toho, že kresťanstvo sa v duchu prikázania „Miluj blížneho svojho …!“ usilovalo prejavy nepriateľstva zmierňovať, kultivovať, donútiť ich, aby sa prejavovali v civilizovanej, teda zastretej forme. Otvorene prejavovať nepriateľstvo sa nepatrilo, a ak to niekto robil, tak demonštroval nízky stupeň civilizovanosti. Najvýraznejšie sa toto odosobňovanie fenoménu nepriateľstva prejavovalo na vojenskej terminológii, tam sa hovorilo o „ničení živej sily“. Podobne sa zjemňovala terminológia na označovanie politických vzťahov. Hovoríme o svojich oponentoch, partneroch, konkurentoch, súperoch. Na politiku teda prenášame terminológiu z oblasti ekonómie, športu alebo práva: tam je predsa miesto pre oponentov, konkurenciu, súperov. Na politickej rovine však máme protivníkov a či sa nám už to páči alebo nie (autor týchto riadkov patrí k tým, ktorým sa to nepáči) aj nepriateľov. Radi by sme si nahovorili, že je to „niekde“, že je tak len na Slovensku, že len u nás politickí protivníci pozerajú na seba ako na nepriateľov. Žiaľ, fenomén nepriateľstva patrí do samotného jadra politického života nielen „tu a teraz“, ale „vždy a všade“. Dokonca aj politiku priateľstva je možné skôr vysvetliť tým, že vzťah nepriateľstva budeme považovať za základný. Priateľstvo sa potom, hovoríme o politickej rovine, vytvára tak, že nepriateľ môjho nepriateľa sa stáva mojim priateľom. Sám fakt stálej prítomnosti nepriateľstva v súčasnej spoločnosti však nemožno brať ako „danosť“, s ktorou sa nič nedá robiť, skôr ide o výzvu ako sa s týmto „prafaktom“ politického a spoločenského života vyrovnať. Civilizácia nie je bojom o život, je neustále obnovovaným bojom s bojom o život. Politika nie je len kultivovanie boja so našimi nepriateľmi, ale aj zápas s nevyhnutnosťou rozlišovať medzi priateľmi a nepriateľmi.
Naše storočie však znovu prinieslo jav kolektívneho, verejného nepriateľstva. Marxisti hovorili o boji tried ako základnej línii dejín a ako základnom probléme moderných spoločností. Marx síce zdôrazňoval, že hovorí o objektívnych pozíciách, triedach, štruktúrach, nie o psychologických a osobných vzťahoch, jeho usilovní žiaci však boli ochotní konflikt sociálnych pozícií pochopiť ako konflikt osôb, ktoré tieto pozície zastávali. Niet nič ľahšieho ako v prípade núdze sa pokúsiť o politiku nenávisti. Nič sa však tak ľahko nevymkne spod kontroly rozumu ako politika nenávisti. Tak sa v mene dobra a historickej spravodlivosti podarilo nielen obnoviť bolesti tých spoločností, ktoré chceli nahradiť, ale ešte ich aj vystupňovať. Fašizmus prišiel s tézou, že dejiny sú dejinami nepriateľstva medzi rasami a teraz ku konci storočia sme svedkami rastu nepriateľstva medzi odlišnými etnikami až do takej miery, že reči o tom, že sa dostávame do epochy „vojny civilizácií“ sa stávajú bežnou súčasťou novinárskeho žargónu. Dokonca aj v Európe sa opäť objavil fenomén etnickej vojny, teda niečoho, o čom sme si ešte pred niekoľkými rokmi mysleli, že tento typ vojen patrí definitívne do histórie, prípadne s jeho pozostatkami sa môžeme stretnúť kdesi v odľahlých kútoch Ázie alebo Afriky. Väčšina vojen súčasnosti sú etnické vojny. Akoby sa civilizačný vývoj zastavil, alebo dokonca obrátil späť. Boj o život akoby opäť získaval prevahu nad bojom s bojom o život.
Umenie koexistencie
Politika je umením žiť so svojím nepriateľom v tom istom spoločenskom priestore. Viem, že ho nemôžem z neho vytlačiť, môžem ho obmedziť, nemôžem ho však „zničiť“. Práve preto, že vieme, že so svojimi nepriateľmi tu budeme „vždy“, práve preto vytvárame pravidlá koexistencie. Moderné politické systémy sa vytvorili z uvedomenia, že svojich nepriateľov sa nemôžeme zbaviť, že tu budú vždy, že teda musíme s nimi nájsť spôsob koexistencie. Predobrazom moderného sveta boli náboženské vojny šestnásteho a sedemnásteho storočia. Tam sa skúsili všetky možné stratégie „ako“ naložiť so svojim nepriateľom: bolo ho možné zabiť, vyhnať, prinútiť prestúpiť na „našu“ vieru. Až keď sa ukázalo, že ani jedna z týchto ciest nevedie k úspechu, tak sa uzavrel „mier“, dohodli sa pravidlá koexistencie medzi rozličnými vierovyznaniami. Spočiatku sa miera nepriateľstva ustálila na úrovni princípu „koho vláda, toho náboženstvo“, neskoršie sa prišlo na to, že oveľa schodnejší je princíp oddelenia náboženstva od vlády, oddelenia viery od mocenských vzťahov. Práve v tomto duchu bol formulované tolerančné patenty, ktoré určovali pravidlá koexistencie rôznych vierovyznaní vo vnútri štátov. A aj keď náboženstvo vo väčšine súčasných spoločnosti stratilo dominantnú úlohu, pri deľbe spoločnosti na „našich“ a nepriateľov, predsa len bola to práve tolerančná legislatíva, ktorá vytvorila vzory ako zabezpečiť koexistenciu kultúrne, etnicky alebo ideologicky rozdielnych skupín. Pomerne ľahko sa dalo dať právnu podobu sociálnym sporom a aspoň sčasti ich z politickej roviny previesť do právnej, oveľa pomalšie to ide v rovine národnostných a etnických konfliktov. Tam sa oveľa častejšie stretávame s tým, že štát sa jednoducho rozpadne, nenájde sa spôsob koexistencie. Medzi základné politické úlohy doby patrí nájsť spôsob, ako dávať právnu podobu národnostným a etnickým konfliktom. Aj u sen o svete, kde nebude nepriateľstva, je potrebné čo najrýchlejšie dosnívať a od vymýšľania receptov ako dospieť k „prekrásnemu novému svetu“ je potrebné vziať na vedomie fakt, že „existujú škvrny, ktoré nemožno odstrániť bez porušenia podstaty látky“. Sú choroby, s ktorými sa musíme naučiť žiť.
