Tak sa odborári rozhodli, že „to zmetú“. Mal by to byť výsledok vojny proti vláde, ako pred týždňom povedal šéf KOZ Ivan Saktor pre denník Slovenská Republika. Voľby naozaj priniesli zmenu, ako to sľúbili ich víťazi. Z donedávna tichých a nerazantných odborov sa stal najväčší protivládny bojovník a reprezentant záujmov pracujúcich. Ich lídri sa odvolávajú na „tlak zdola“, ale holubičia povaha nášho národa sa určite zo dňa na deň nezmenila. Zmenila sa však vláda a viacerí odboroví predáci sympatizovali skôr s tou predošlou. Okrem iného aj preto, lebo členstvá v dozorných radách podnikov, ktoré už nič súce nevyrábali a ich manažmenty sa ani neusilovali výrobu oživiť, prinášali vďaka politicky nariadeným pôžičkám zo štátnych bánk pravidelné tantiémy. Dnes nadmieru zadĺženým a vytunelovaným firmám nik nechce požičať a ak takíto odborári nechcú, aby sa im radoví zamestnanci pozreli na prsty, musia sa aspoň búriť. Napokon je to jednoduchšie a najmä bezpečnejšie, ako priznať svoj podiel viny na dlhodobom úpadku fabrík. Najväčšia radikálnosť odborových zväzov KOVO či STAVBA nie je vo svetle týchto skutočností vôbec prekvapujúca. Najmä ak s nimi usilovne „konzultujú“ predstavitelia HZDS. Prekvapujúcejšie sú však postoje Ivana Saktora, ktorý podľa vlastných slov volil v septembri 1998 „lepší život ľavou rukou“. Vysvetliť sa dajú iba oným „tlakom zdola“. Nie však úplne zdola, ale z úrovne vedení niektorých odborových zväzov. Tie totiž nemajú záujem na tom, aby boli potrestaní tí, ktorí strojárske a iné podniky vytunelovali a dnes majú tučné kontá. Teda tí, čo sú naozaj zodpovední za katastrofálny stav slovenského hospodárstva. Lebo v takom prípade by to zmietlo aj ich samých.
Autor je hovorca SDĽ
