Medzinárodný mierový pochod z Perugie do Assisi patrí medzi najznámejšie podujatia svojho druhu vo svete. Tridsaťosemročná tradícia sa podpísala aj na čoraz vyššej kvalite tejto veľkolepej pacifistickej demonštrácie. Pritom každý ročník má nejakú nosnú tému. V minulosti to bolo napríklad jadrové odzbrojenie, boj proti mafii, proti kolonializmu a podobne. Tohto roku celkom pochopiteľne dominoval konflikt v Kosove.
Vojna v bývalej Juhoslávii so zdrvujúcou krutosťou odhalila, kto sa za mierové heslá iba schováva, kto v nich vidí iba nevyhnutnú módnu výbavu súčasnej politickej rétoriky a kto si ctí hodnotu nenásilia aj vo chvíli, keď sa ho zovšadiaľ s propagandistickou dôslednosťou usilujú presvedčiť, že to sa už nenosí. Účastníci pochodu opäť mocným tohto sveta pripomenuli ich dávny záväzok, že spory medzi štátmi treba riešiť mierovou cestou. Duch Kosova je medzi nami stále ešte taký živý, že tohtoročný pochod lámal svojou návštevnosťou všetky rekordy. Moje odhady sú síce podstatne skromnejšie ako oficiálne (predpokladám niečo cez 50 000 osôb), ale aj tak šlo o nevídanú masu, ktorá sa niekoľkokilometrovým zástupom ponášala na ľud vedený Mojžišom do zasľúbenej zeme.
Fantastická atmosféra
Už v talianskej Perugii nás vítala fantastická atmosféra. Výborná nálada a vzácna vzájomná vľúdnosť dávala tušiť, že sa tu zišli ľudia, ktorých spája naozaj silné puto – láska k mieru ako najvyššiemu cieľu človečenstva. Pritom sa tu stretli pacifisti i komunisti, kresťania i ateisti, starci i deti, športovci aj invalidi. Aj preto sa pochod chvíľami ponášal na komunistickú demonštráciu a chvíľami na procesiu. Videl som uictievačov Che Guevaru i sv. Františka z Assisi, ktorí sa voči sebe správali ako najväčší priatelia. Možno má na tom svoj podiel aj ústredné heslo všetkých ročníkov, ktoré je stručné, ale veľmi zrozumiteľné: Za mier a spravodlivosť. Takto sa spojilo úsilie všetkých, ktorí veria, že iný svet je možný a že ho treba budovať spoločne.
Veľmi silným dojmom na mňa zapôsobili vozíčkari, ktorí dvadsaťpäťkilometrovú trasu občas zdolávali silou vôle, ale hrdo, bez pomoci. Už ľahšie to mali deti na kolieskových korčuliach kľučkujúce pomedzi unavenými chodcami. No a najhoršie sme boli na tom my, ktorí sme celý občas zdrvujúci pochod po asfaltovej ceste absolvovali pešo, až nás z toho chodidlá pálili… Stredoveké a mystické Assisi na obzore vyzeralo aj preto ako nedosiahnuteľná fatamorgána. Nepomáhali ani občerstvujúce stanice, ktoré za nekresťanské ceny ponúkali vyčerpaným pochodujúcim jedlá a ľadové nápoje, čo bolo takmer vydieračstvo, lebo v tej páľave bol každý ochotný zaplatiť za dúšok chladnej vody čokoľvek. Napriek tomu sa našli neznámi dobrodinci, ktorí nám ponúkli ľadový čaj a pohár kyslého vína, predstavte si, zdarma.
Sympatie miestnych obyvateľov
Tých dobrodincov bolo na trase viac. Všimol som si, že pochodujúci majú veľké sympatie miestneho obyvateľstva. V dedinách, cez ktoré sme prechádzali, nám ľudia mávali, jedna starenka dokonca zástup požehnala a inde nás vítali s takým jasotom, že človek mohol mať pocit, že tadeto nedávno prešiel front. „Vitajte!“ mávali rozradostení ľudia z okien a väčšina pochodujúcich im odpovedala: „Ďakujeme!“ V Santa Maria di Angeli sa k nám pridala dychová hudba, ktorá kráčala na čele sprievodu až do Assisi a zdvíhala unaveným pútnikom náladu. Týchto hudobníkov som obdivoval najmä vo chvíli, keď sme začali stúpať do kopca smerom k bráne stredovekého mesta a oni napriek fyzickej námahe hrali a hrali a hrali…
Väčšina účastníkov pochodu niesla nejaké heslá. Upozorňovali na existujúce ohniská napätia, na dôsledky vojen pre civilné obyvateľstvo (päť miliónov mŕtvych ročne), na stupňujúcu sa nevýslovnú biedu a útlak i zvyšujúce sa výdavky na zbrojenie. Videl som bojovníkov za oslobodenie Západnej Sahary, za ukončenie násilia vo Východnom Timore, za zákaz detskej práce, za likvidáciu jadrových zbraní, za spravodlivejšiu ekonomiku atď., atď. Dvaja mnísi sporo odetí v jednoduchom kuse plátna dokonca šliapali bosí – zrejme nejakí vyznávači kultu sv. Františka z Assisi – a vôbec nevyzerali unavene.
Za terorizmus sa netlieska
Vyvrcholenie celého pochodu sa uskutočnilo na plošine pôvodného kláštora v Assisi, kde sa za prítomnosti desaťtisícov ľudí predstavili ľudové súbory z rôznych častí Európy, ale aj Afriky. Dobrú náladu nepokazil ani neznámy provokatér, ktorý pri vystúpení srbských detí začal mávať zástavou Kosovskej oslobodzovacej armády a vykrikovať protisrbské a protiruské heslá. Dvaja policajti ho pokojne odviedli nabok so štipľavou poznámkou: „Pomýlil si sa. Tam ste vyhrali, ale tu sa za terorizmus netlieska.“ A tak sa posledný mierový pochod v tomto storočí skončil bez incidentov, hoci mnohí sa obávali, že práve čerstvé rany Kosova môžu atmosféru neúnosne vyhrotiť. Aj preto bolo na celú akciu nasadené obrovské množstvo policajtov (veteráni pochodu spomínali, že toľko uniforiem tu ešte nezažili) posilnené početnými vrtuľníkmi. Zo Slovenska sa tohto roku zúčastnili na pochode štyria mladí ľudia, čo bol konkrétny výsledok spolupráce medzi Slovenskou úniou pre mier a ľudské práva a talianskymi mierovými organizáciami.
Aldo Capitini
Tradícia pochodu z Perugie do Assisi siaha až do 24. septembra 1961, kedy sa zrodilo talianske mierové hnutie. Jeho zakladateľ, rodák z Perugie Aldo Capitini (1899 – 1968), ktorého storočnicu sme si tohto roku pripomenuli, bol výraznou postavou domácej humanistickej inteligencie už v medzivojnovom období, kedy ho vyhodili zo zamestnania iba preto, že odmietol vstúpiť do fašistickej strany. Vzápätí začal formovať opozičné skupiny. Sklamaný dohodou medzi Mussolinim a Vatikánom sa rozhodol pomenovať nové princípy nenásilného religiózneho života. Inšpiroval sa učením Maháthmu Gándhího o nenásilí a nespolupracovaní so zlom a najmä filozofiou sv. Františka z Assisi, ktorého život považoval za najvyrovnanejšiu aplikáciu princípov slobody, rovnosti a bratstva. Capitini patril k prvým predstaviteľom západnej kultúry, ktorí do európskeho myslenia vniesli Gándhího myšlienky. Na základe týchto ideí založil v roku 1937 spolu s filozofom Guidom Calogerom liberálno-socialistické hnutie, s ktorým sa však v roku 1943 rozišiel, pretože sa pretransformovalo na Akčnú stranu – Capitini nikdy do žiadnej strany nevstúpil a hovoril o sebe, že je nezávislým, slobodným, náboženským a liberálnym socialistom.
Omnikracia
Od roku 1949 napísal viacero kníh a článkov zasvätených nenásiliu, mieru a spravodlivosti. Ústrednou ideou týchto spisov bolo heslo Moc pre všetkých, ktorej predstaviteľkou mala byť tzv. omnikracia. V podstate išlo o druh priamej demokracie, ktorý mal programovo smerovať k slobodnej a socialistickej spoločnosti. Omnikracia je vlastne podľa Capitiniho subjektom nenásilnej socialistickej revolúcie. V šesťdesiatych rokoch, kedy vrcholilo hnutie odporu zamerané na zdokonalenie buržoáznej demokracie v socialistickom zmysle, bola idea omnikracie veľmi populárna. Nečudo, že práve v tomto období, kedy bujnelo pacifistické hnutie a svet šalel po Beatles, začal Aldo Capitini organizovať mierové pochody z rodnej Perugie do magického a legendárneho Assisi, ktoré je navždy spojené s menom sv. Františka. Spočiatku sa tieto podujatia ponášali na nevýrazné a pokojné pacifistické demonštrácie, ktorých ste mohli v tom období počítať vo svete na desiatky. Na prvom pochode sa zúčastnilo sotva tridsať ľudí. Kráčalo v ňom iba niekoľko Talianov, ktorých spájali viac-menej priateľské zväzky. Dnes sa tento tichý a nenápadný hlúčik ľudí rozrástol na mohutnú a široko medializovanú riavu nadšených zástupov z rôznych častí sveta. Už to nie sú nevítaní čudáci s pacifistickým zmýšľaním, ale povšimnutiahodná masa, ktorú si považuje za česť podporiť napríklad aj UNESCO alebo Toskánska vláda. Napokon, aj to sú voliči…
Nové formy boja za mier
Počas celej cesty som premýšľal, aký efekt môže priniesť takýto pochod. Nikto nikdy predsa nevybojoval mier demonštrovaním. Je to naozaj jediný spôsob, akým môžu široké masy prispieť k mieru? A kto ich vypočuje? Pacifizmus bol vždy charakteristický odmietaním násilia, ale nepamätám sa, že by niekedy priniesol konkrétny výsledok v boji za mier. Ani odmietanie vojenskej služby počas vojny vo Vietname nie je dobrým príkladom, lebo stálo priveľa obetí a úspech bol iba zdanlivý. Mierové hnutie potrebuje znovuoživenie. Potrebuje znovudefinovanie svojich priorít a spôsobu ich dosiahnutia. Mieroví aktivisti by sa mali usilovať získať podiel na zahraničnej politike štátu a predovšetkým organizovať také formy odporu, ktoré si vládna moc nebude môcť dovoliť ignorovať. Splavy, pochody, stĺpy mieru a podobné akcie svedčia skôr šamanom a zaklínačom hadov ako humanistom, ktorí chcú urobiť niečo pozitívne a konkrétne pre lepší život na Zemi. Mier dosiaľ v svetovej politike nedostal skutočnú šancu nie preto, že by nebol možný, ale preto, lebo obhajcovia nevystupovali dostatočne autoritatívne na jeho obranu. Je koniec selankám a zlatým časom pacifistického rojčenia. Mierový pochod z Perugie do Assisi iste prežije, a toto nádherné a spontánne podujatie treba zo všetkých síl podporovať. Ale hlavný boj za pacifikáciu planéty sa neodohráva na pochodoch a splavoch, ale za rokovacími stolmi. Základnou úlohou pacifistov pre budúce storočie teda je nedopustiť, aby o mieri rozhodovali tí, ktorí na ňom nemajú záujem. Inak nepotrvá dlho a v mene mieru a ľudských práv budú opäť padať bomby.
