Kto sa zaujíma o vývoj situácie v postsovietskom priestore, môže si spokojne odfajknúť ďalšie „voľby“. Tentoraz prvú časť parlamentných v Tadžikistane. Tiež si môže poznačiť, že boli presne také, ako v ostatných blízkych autoritatívnych krajinách – v Turkmenistane, Uzbekistane alebo Kazachstane… Prezident (a dobrý bojovník) Imomali Rachamnov nenechal nič na náhodu a na voľby sa pripravil dobre. Nielen politicky, ale najmä mocensky. Presne 2700 volebných miestností v 41 volebných okruhoch bolo aj na pomery Tadžikistanu (v podstate je tam od vzniku štátu občianska vojna, aj keď sa v roku 1997 postkomunistická vláda a islamská opozícia dohodli na kompromise) dobre vojensky strážených, takže dovnútra nemohol preniknúť žiaden terorista, ale ani uniknúť žiadny hlas. Nakoniec vládna Ľudovodemokratická strana Tadžikistanu získala 70% a komunisti na druhom mieste 13%. Islamisti získali 6% a demokrati 5% hlasov. Aj keď sčítanie hlasov pokračovalo celý týždeň, zahraniční pozorovatelia sa prikláňali k názoru, že o týchto voľbách nemožno hovoriť v spojení s kategóriami slobodné, demokratické a spravodlivé. Kto by aj očakával iné hodnotenie? V trinástich jednomandátových okruhoch sa budú „voľby“ opakovať, pretože nepriniesli žiadny výsledok a 23. marca sa budú konať voľby do hornej komory parlamentu. Vtedy sa ale svet bude viac pozerať na Moskvu, ktorá bude tesne pred „demokratickou voľbou“ V. Putina. Tam totiž tiež, ako v Tadžikistane, hrajú na faktor únavy z vojny. Len vojnu musí niekto začať.
Autor (1959) je tajomník Zahraničného výboru NR SR
