Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (17.)

Román si môžete v Slove prečítať ešte pred jeho vydaním.

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (6.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (7.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (8.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (9.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (10.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (11.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (12.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (13.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (14.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (15.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (16.)

Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.  

X   X   X
 

Štvrtá časť má dlhý názov aj obsah: Prehľad vnútorného rozvoja a stav západnej Európy podľa krajín: Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Nemecko, Prusko, Anglicko. Všeobecné bezútešné závery. Neschopnosť katolicizmu a protestantizmu.   

Štúr v nej pokračoval v témach a tézach, ktoré otvoril už v predchádzajúcej stati. Ako je zreteľné z názvu, podrobne, priam detailne analyzoval stav popredných krajín západnej Európy a hoci viacero svojich názorov opakoval, neustále ich dopĺňal o nove informácie a z nich odvodzoval svoje názory a postrehy.

Čo Štúr už napísal o stave západnej Európy, to sa podľa jeho slov v počiatočnom štádiu prejavilo vo Francúzsku. „Keď podrobíme Francúzov podrobnému skúmaniu… nebudú závery pre nich priaznivé.“ Francúzi sú síce národ živý, no hašterivý, vrtošivý, rýchlo podliehajú vonkajším dojmom, lenže je to povrchné a nezanecháva v duši žiadne stopy. „Francúzsky národ nie je v stave sa organicky rozvíjať. Je nerozhodný, vykoľajený neustálymi pokusmi a nakoniec sa môže ocitnúť vo veľkom nebezpečenstve, ktoré mu hrozí nielen zvonku, ale aj zvnútra štátu.“

Argumentov pre takéto tvrdenie mal Štúr viacero: Francúzom vyčíta, že nedokázali využiť pád Rímskej ríše, aby dosiahli samostatnosť, podľahli Frankom a hoci po páde Karolínskej ríše začali konať samostatne „vrhali sa raz na jednu, raz na druhú stranu“. Boli zapálení za reformáciu, no nikdy nepochopili jej ozajstný zmysel a počas smutnej Bartolomejskej noci vraždili hugenotov. Štúr má však pre francúzsky národ aj slová pochvaly: napriek všetkým výhradám a kritike „Francúzsko dosiahlo významné prvenstvo medzi vzdelanými národmi Európy a priťahovalo k sebe pohľady národov ako veštiareň“.

Ale to už je minulosťou: Francúzi už nemajú v sebe ľudskosť, ktorú po dlhé generácie dedili po svojich starých rytieroch. Svet je už rozčarovaný, nemá o Francúzoch dobrú mienku, odvracia od nich oči, pretože po niektorých udalostiach „za ktorými ani Boh nevie, čo sa skrýva“, udalosti vo Francúzsku neprebúdzajú v ľuďoch záujem.

Aj o Španielsku a Taliansku sa už Štúr zmienil v predošlej časti. Španielsko je vôbec najreakčnejším prvkom v Európe: keď sa začala reformácia, tak katolícky kráľ –,ktorý sa považoval za strážcu katolíckej cirkvi – zriadil inkvizíciu, ktorá potlačila každé úsilie v národe a národ sa ponoril do letargie, ľahostajnosti, beznádeje: „Stratil silu zobudiť sa.“ O nič lepšie nie je na tom ani Taliansko, ktoré sa „po rozpade Rímskej ríše stalo bojiskom cudzích národov“. Obraz talianskeho národa je smutný, pretože bol vždy pokorený a utláčaný cudzincami, „zostával akoby nesvojprávny a zbytočne strácal svoje sily“. Taliani sa nedokázali vzoprieť cudzej nadvláde, ani vnútorným intrigám, trpezlivo znášali príkoria a tak „umožnili vlastný morálny rozklad“.

Opakovane sa Štúr vracia k hodnoteniu nemeckého národa, pre ktorý má – napriek príkrej kritike – predsa len viac pochopenia. Zjavne k tomu prispeli aj jeho štúdiá v Halle, poznanie filozofie Hegla a Herdera, uznanie  a ocenenie nemeckej kultúry. Aj tak je jeho hodnotenie nemeckého ducha a nemeckého národa rozporuplné. Hovorí o „dobrosrdečnom charaktere Nemcov, ktorý je skôr zameraný na vnútorné sústredenie, než aby sa snažil prejaviť navonok,“ a ktorý sústredil všetku svoju silu na výskum a vedu, tiež dosiahol uznanie aj pokiaľ ide o reformáciu, „zato však na politickom poli musel uvoľniť cestu iným a znášať aj výsmech“.

Nemci sú sami so sebou nespokojní, preklínajú smerovanie svojho ducha, smejú sa nad svojou trudnomyseľnosťou a dokonca svojich veľkých mysliteľov zosmiešňujú; v budúcnosti by sa chceli „oslobodiť od takéhoto smerovania a obrátiť pozornosť výnimočne len na politické ciele“.

Ale ak by sa chceli Nemci orientovať na politické ciele, na to by potrebovali politickú jednotu, čo však nie je možné, pretože ich úsilie stroskotáva na malých štátikoch, z ktorých sa sami Nemci smejú. Štúr si neodpustil ani satirické hodnotenie, ktoré opísali ruskí kozáci, keď sa vrátili z napoleonských vojen a keď hodnotili nemecké pomery. Na otázku, kde boli, čo zažili v Nemecku, mali vtipnú odpoveď: boli sme „v takých krajinách, kde sme v jednej nocovali, druhej obedovali, v tretej sme večerali a vo štvrtej sme zase spali…“

Štúr mal jasno v tom, že pokiaľ bude trvať takýto stav, „nie je možné, aby z Nemecka niečo bolo, pretože sila je zlomená a krajina otvorená zo všetkých strán“.

Nemci sa podľa Štúra nevyznamenali ani v napoleonských vojnách: „Keby Rusi vtedy nezakročili proti všemocnému cisárovi, nezatriasli Nemcami a neposkytli im rozhodnú pomoc, kto vie, aký osud by postretol Nemcov?“

Najlepšie pri posudzovaní západných krajín vyznelo Anglicko, aj keď nie bez výhrad. Podľa Štúra sú Angličania stále zbožní, majú pokojnú a zdravú myseľ, odolávajú uponáhľaným a nekultúrnym pohybom. Je to podnikavý a pracovitý národ. „Ktorý zo západných národov sa môže pochváliť takými prednosťami ako Angličania?“

Ľudia majú práva v zákonodarstve, sčasti sa zúčastňujú aj na správe krajiny, ba aj súdnictva, no nad všetkým je moc kráľa. Každý jednotlivec má zo zákona vyplývajúcu slobodu, no ľudia to nezneužívajú: „pritom aký pokoj, bezpečnosť a poriadok panujú v krajine!“

Lenže všetko má svoj vrchol i koniec. Podľa Štúra Anglicko už prekročilo „meridián svojej výšky a moci“. Rozpad postupuje síce pomalšie, brzdí ho stála zamestnanosť proletariátu, predsa ho nemožno poprieť. A opäť je to kvôli priemyslu, pretože ľud je vydaný napospas továrnikom a „kvôli velikánskemu priemyslu sa Anglicko dostalo do závislosti od iných krajín a tento stav nie je možné zmeniť.“

Štúr kritizoval aj princíp slobodného trhu, podľa jeho názoru tomu neverí „ani jeden zdravo mysliaci politický ekonóm“. Narastajúci priemysel vytvára konkurenčné protitlaky v tých krajinách, kam Angličania vyvážajú svoje výrobky a sám vstupuje do konkurencie s anglickou výrobou. Anglický priemysel sa tým oslabuje a hrozí reálne riziko, že sa zníži dovoz aj vývoz a tým sa zmenšia aj štátne príjmy. A Štúr kladie otázky: „Čím Anglicko vykryje svoje štátne výdavky? Akým spôsobom zaplatí miliónové úroky zo svojho štátneho dlhu a uspokojí veľké množstvo zainteresovaných?“

Kritika pokračuje, aj keď si vo viacerých bodoch protirečí: len pred niekoľkými odsekmi sú Angličania zbožní, majú zdravú myseľ, tak už o pár riadkov nižšie napísal, že sa vo všetkých činnostiach nechávajú viesť ziskuchtivosťou a tak „by ste nadarmo u nich hľadali črty veľkodušnosti alebo ľudskosti“.

Angličania si vynútili rešpekt národov, ale nikdy nezískali ich lásku.

Zhrnutie týchto úvah je nekompromisné: „Neveríme v ďalší silný rozvoj západných národov!“

V tejto časti svojej štúdie sa Štúr opäť vrátil ku kritike náboženstva. Kritizoval katolícku, aj protestantskú cirkev.

Ľudovít Štúr vyrastal v rodine evanjelického učiteľa, rodina bola silne nábožensky založená a pri jeho výchove zohrala úlohu aj Štúrova bohabojná matka Anna. Od raného detstva počúval Ľudovít citáty z kralickej Biblie, duchovné piesne Tranovského kancionála, kázne na evanjelických bohoslužbách. Neskôr vo svojich textoch citoval z Lukášovho evanjelia, dvanástu kapitolu, verš tridsiaty prvý: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a ostatné vám bude dané…“

Na bratislavskom lýceu študoval Ľudovít Štúr základy Kralickej Biblie, biblického dejepisu, ale aj dejiny cirkví, teológiu, dogmatiku a homiletiku. Po skončení štúdia na lýceu si urobil kandidátsku skúšku u dôstojného otca Pavla Jozefyho, ktorý bol biskupom potiskej superintendencie. Aj na štúdiách v Halle pozorne počúval prednášky z teológie, hoci sa viac zameriaval na filozofiu, jazykovedu a históriu. Mohol sa stať kňazom, no ako povedal „necíti v sebe náklonnosť ku stavu kňazskému…“

Keď sa Štúr vrátil zo štúdií v Halle, tak dostal ponuku, aby pôsobil ako evanjelický farár. Odmietol. Rovnako tak odmietol, aj keď musel vynútene odísť z bratislavskej katedry a potom ešte raz, v roku 1849, keď sa skončilo Slovenské povstanie; vtedy ho chceli poslať na nejakú zastrčenú faru, aby nemohol aktívne pôsobiť. No nebol určený na dráhu Božieho služobníka.

Aj keď sa Štúr nevydal na cestu evanjelického farára, aktívne sa zapájal do činnosti evanjelickej cirkvi: v roku 1842 spolupracoval pri vydaní „Evanjelického Zpěvníka“ a účinne spoluvytváral Slovenský prestolný prosbopis, ktorý sa okrem iného týkal aj náboženských slobôd slovenských evanjelikov.

Kresťanstvo malo ušľachtilé a humanistické ideály, v kresťanstvo boli zahrnuté všetky cirkvi – evanjelická, katolícka, pravoslávna. Cirkev mala „pomáhať tým, čo padli, posilňovať slabých, mocných viesť k pokore, pokorných vyzdvihovať, utešovať nešťastných, varovať šťastných a svätými obradmi privádzať všetkých do vrúcneho stavu s kresťanstvom“.

Keď sa štúrovci usilovali kodifikovať spisovnú slovenčinu, tak jedným z dôležitých argumentov bola aj požiadavka, „aby sa v cirkvách našich slobodne a bez najmenšej prekážky slovo Božie národu nášmu vždy a všade v materinskej reči našej všetko učilo…“

Aj keď si povzdychol, že „málo sa zapodievam náboženskými otázkami“ a nenapísal žiadne náboženské či teologické pojednania, predsa sa zúčastňoval ako svetský delegát na viacerých seniorálnych, dištriktuálnych a generálnych konventoch evanjelickej cirkvi. Ako profesorský suplent sa zaoberal hlavne cirkevným školstvom.

Podľa Štúrovho vyjadrenia nebolo nič drahšieho a svätejšieho pre človečenstvo ako je náboženstvo: „Nieto a nebude vznešenejšieho a rozumnejšieho náboženstva od kresťanského.“ Napriek tomu sa priznal, že „necítim v sebe náklonnosť ku stavu kňazskému…“

Kresťanstvo a patriotizmus spájal do jedného systémového celku: „Nábožnosť a národnosť sú ako sestry…“

V spise „Slovanstvo a svet budúcnosti“ bol už voči cirkvi a náboženstvu kritickejší.

Katolicizmus sa podľa Štúra opotreboval a svoju silu strácala aj protestantská viera. Aj keď malo kresťanstvo pri šírení svojej viery ušľachtilé a správne ideály, časom sa však – najmä kvôli vyššej katolíckej  hierarchii – spreneverilo svojmu poslaniu. Katolicizmus dal cirkvi výlučnú autoritu „urobil z nej jediného arbitra vo veciach viery a všetkým ostatným prikázal veriť v jej výroky. Dokonca si cirkev prisvojila právo otvárať brány neba len tým dobrým, kým zblúdení sú musia odpykať trest. „Katolicizmus sa nestaral o šľachetnosť srdca a ducha človeka, jemu stačilo, že ľudia spĺňali predpisy… a sám vyhlásil svoje učenie za neomylné.“

Skúmanie pravej podstaty kresťanstva vyhlásila katolícka vrchnosť za rúhanie a zakázalo ho pod hrozbou kliatby. Duchovenstvo sa zmocnilo svetskej vlády, už sa neusilovalo o vieru, o spásu, ale o svetské majetky. Cirkevní hodnostári sa v mene Božom oddávali pôžitkom, nerestiam a hriechom. A aby udržali moc, tak používali nečisté, nekresťanské prostriedky, napríklad jezuitov a inkvizíciu.

Štúrov súd nad katolíckou cirkvou bol nemilosrdný: „Katolícka cirkev ďaleko, veľmi ďaleko zaostala za požiadavkami kresťanstva, ba aj od požiadaviek lepšej vzdelanosti našej doby. Vyčerpala sa, skamenela, stratila dôveru a vieru národov, je bez života, chladná a mŕtva. Kráča v ústrety svojmu osudu, rozkladu a úpadku…“

Protestant Štúr nešetril ani protestantskú cirkev; hoci protestantizmus vznikol ako opozícia proti praktikám katolíckej cirkvi, odmietol jej neomylnosť, ale aj skostnatenosť, postavil sa proti zneužívaniu moci katolíckou hierarchiou a je jej protikladom, predsa len je v tesnom spojení s katolicizmom, pokiaľ ide o jeho existenciu. „Protestantizmus má silu, zmysel a význam len dovtedy, pokiaľ má silu katolícka cirkev.“

Podľa Štúra živí protestantizmus len neustály boj s katolicizmom, to ho udržuje pri živote; ale keď katolícka cirkev začne strácať na sile, keď ju prestanú podporovať národy, tak s ňou „mĺkne aj protestantizmus a neprejavuje žiadne príznaky života.“ Mnohí veriaci, ktorí odpadli od katolíckej cirkvi, nemajú dôvod prejsť k protestantom: „Bývalí zúriví nepriatelia sú už vyčerpaní a bezmocní…“

Štúrova kritika protestantskej cirkvi je rovnako neúprosná ako kritika cirkvi katolíckej: protestantizmus netvorí celok, nijakú jednotu a ľudí skôr od seba oddeľuje ako spája, okrem toho ich izoluje a necháva samých na seba: „Nie zo seba, ale zvonku čerpá tvorivú silu a životnosť… Preto je pre budúci celosvetový historický vývin ľudstva protestantizmus nedostatočný.“

Kde hľadať východisko z tejto situácie? Na Západe nie. Tam sa všetko končí „rozkladom ľudstva a deštrukciou ľudskosti“. Na Západe niet pokoja, niet stálosti, „všetko sa tlačí vpred, rúti sa, všetci vidia konečné vytúžené šťastie – v záhube!“

Ani jedna revolúcia nepriniesla a ani neprinesie západným krajinám pokoj a stabilitu, je to vždy horšie, ako to bolo predtým a nové generácie budú „stále divokejšie a horšie“. Tak ako ďalej?

Štúr odpovedal sám sebe, aj svojim čitateľom: „Keď horúce srdce plné lásky k človeku márne hľadá pomoc na Západe, kam má obrátiť svoj zrak, kde zastaviť nádej? Tam, na ďalekom Východe, tam sa naširoko rozložil slovanský národ, tam je národ budúcnosti!“

X   X   X
 

Piata časť sa začína sugestívnou otázkou: „Jestvuje myšlienka, ktorá by mohla pozdvihnúť slovanský národ?“

Táto neveľká, no o to pôsobivejšia časť má názov V čom je sila Slovanstva a ako sa môže pozdvihnúť. Základné črty ľudového charakteru Slovanov, ich život v občinách a rodinách. Sedliactvo a šľachta. Prechod občiny k štátu ako rozšírenej občine. Slabá stránka štátnosti u Slovanov a jej následky. Hodnotenie Slovanov ich protivníkmi Nemcami.

Zo samotných ohlásených tém, ktoré Štúr pomenoval v úvode tejto kapitoly, je zjavné, že sa pokúsil určiť zásadný prínos Slovanstva do európskej civilizácie, zároveň ponúknuť riešenie a východiská pre Slovanov.

Ešte predtým sa však pokúsil aspoň stručne načrtnúť niektoré všeobecné povahové črty slovanských národov, resp. ich jednotlivcov. Slovania boli odjakživa pohostinní a pokiaľ bolo možné získať spomienky, zápisky, odkazy súdobých pisárov, domácich aj cudzích, tak všetci títo ľudia, kronikári oných čias, tvrdili, že ani jeden národ sa nemohol porovnať so Slovanmi „v čistote ich mravov a pohostinnosti“. Podľa týchto svedectiev sa Slovania srdečne chovali ku každému cudzincovi, nech už prišiel odkiaľkoľvek, dali mu všetko, čo potreboval a tak ho vyprevadili na jeho ďalšiu cestu, alebo ho odovzdali do rúk ďalšej opatery. Slovania nikdy nebrali cudzincov do otroctva, nežiadali za nich výkupné, cudzinci boli pre nich blížni, seberovní. To sú však Štúrove idealizácie, romantické špekulácie a nedoložené tvrdenia. Štúr sa opieral aj o presvedčenie, že „Rusi pokoreným národom nikdy nevnucovali svoju vieru a jazyk, naopak, ruská vláda sa usilovala o zachovanie ich náboženstva…“

Na druhej strane sa žiadna vláda o Slovanov nestarala tak, aby zabezpečovala ich práva, potreby, aby rešpektovala ich zvyky a tradície, jazyk, vzdelanie či kultúru. Naopak: „Nás pokatolíčťovali, ponemčovali, maďarizovali… Nemci páchali ukrutnosti na našich predkoch a ešte donedávna trval zvyk, podľa ktorého každý, kto chcel vstúpiť do cechu alebo školy, musel sa zriecť slovanského pôvodu.“

Bolo všeobecne známe, čo robila rakúska vláda v Čechách a na Morave, nielen kedysi, ale aj teraz, a tiež, ako hrozne sa Maďari prehrešujú proti Slovákom. Spoločenské usporiadanie a pomery, aké sú v monarchii a obecne v západných krajinách, nie sú pre Slovanov riešením.

Štúr podrobne opisoval mechanizmus, organizáciu a spôsob, opísal tiež podmienky, ktoré pôsobili v slovanských občinách a ponúkal ich ako riešenie pre nové usporiadanie – najmä slovanských národov. Forma občín sa dovtedy čiastočne zachovala v niektorých slovanských krajinách: v Rusku, Srbsku, Čiernej Hore a u Bulharov. Pôda patrila občine, každý hospodár mal rovnaký podiel zeme, ale po jeho smrti mu občina pôdu zoberie: ale plnoletí synovia opätovne dostanú pôdu, aby ju mohli obrábať. „Táto pradávna slovanská organizácia ustúpila cudziemu vplyvu v západných slovanských krajinách a bola nahradená druhou…“ Ale aj nová organizácia bola rovnako dobrá, pretože ako občinový systém udržiavala jednotu rodiny, keďže rodinné pozemkové vlastníctvo bolo vyhlásené za nedeliteľné a neoddeliteľné.

Občina mala v Štúrovom ponímaní veľa výhod a predností oproti západnému organizovaniu a systémom vzťahov v spoločnosti. Písal o ošetrovaní chorých, bezmocných a tých, ktorých postihlo nešťastie: bolo svätou povinnosťou slovanských rodín, aby sa o nich postarali a keď na to nestačili, tak prišla na pomoc občina, keďže Slovania občinu chápali ako rozšírenú rodinu.

Občina a z nej odvodený štátny zväzok má svoje korene a pôvod v potrebe obrany a nie napádania iných národov; ale tam, kde v slovanských krajinách zanikla takáto organizácia spoločenstiev, tam vyhasínal aj slovanský život.

Štúr si pri svojej argumentácii pomohol aj príkladmi správania sa ruských vojakov „počas posledných vojen“. Opísal, ako ruskí statoční vojaci rozdávali všetko chudobným ľuďom, ktorých stretávali, bez toho, aby ich tí o to prosili. Mal tým na mysli vojakov Mikuláša I., ktorí v mohutnej presile obsadili v roku 1849 Uhorsko.

V Rusku bol v tom čase ešte zaužívaný nevoľnícky spôsob vládnutia šľachty, bohatších vlastníkov pôdy nad bezzemkami a chudobných vrstiev, najmä ruského vidieka. Nevoľníctvo bolo najreakčnejšou formou vládnutia bohatých nad chudobnými. Štúr sa snažil vysvetliť aj túto realitu tým, že „stav nevoľníkov bol celkom znesiteľný, lebo ľud žil so svojimi pánmi v patriarchálnych vzťahoch, skoro ako v priateľstve“. Statkári vraj v čase núdze pomáhali svojim ľuďom a „radosti aj starosti boli spoločné“.

Zlo a zlé vzťahy prišli až vtedy, keď sa slovanskí dvorania zoznámili so západoeurópskymi mravmi, keď zaviedli do svojich sídiel európsky prepych a vtedy sa začalo „ozajstné zotročovanie biedneho národa“.

Štúr si neodpustil ďalší útok proti Židom. Keďže šľachtici začali pre dosiahnutie vyšších ziskov prenajímať pôdu Židom, až vtedy sa začalo hrozné utrpenie a mučenie národa. Židia boli „cudzie plemä, nespojené s naším národom žiadnymi rodinnými putami, ktorý úmyselne zavrhol kresťanstvo“, tým aj lásku k blížnemu, ktorý ako pijavica vyciciaval všetky sily zbedačeného národa; odtiaľ pramení hlboký odpor slovanských plemien k tomuto „neľútostnému národu“, ale aj proti šľachte. Šľachta sa zlým zaobchádzaním s národmi svojich krajín dopustila ťažkého zločinu proti Slovanstvu. Odpor proti šľachte vyústil, ako dôvodil Štúr, do „hrozných katastrof“. Aj preto ruská vláda odňala šľachte politické práva a preukázala tým „nielen Rusku, ale aj celému Slovanstvu veľkú službu…“ Zachránila národ pred morálnou skazou!

Ale v Rusku stále platilo nevoľníctvo; bol to vedomý systém reakčného cárskeho režimu. Štúr sa ho snažil ospravedlňovať, keď tvrdil, že aj v Rusku čoskoro príde koniec nevoľníctva. Napísal, že „vláda je na úrovni svojej doby a sama cíti hanbu tejto ohavnosti v slovanskej rodine… Ide o snaženie najlepších ľudí ruského národa. Zem sa všade stane slobodnou…“

Nevoľníctvo zrušil až cár Alexander II. v roku 1861, viac ako päť rokov po Štúrovej smrti. Bezzemkovia, drobní roľníci, dedinčania síce získali osobnú slobodu, získali právo slobodného pohybu, nezískali však pôdu. Roľníci nemali politické práva, za prenájom obrábali statkárom pôdu a tak sa vlastne stali opäť nevoľníkmi.

Paradoxne, najreformnejší ruský cár od čias Petra Veľkého, Alexander II. zomrel na následky atentátu 13. marca 1881, ktorý na neho spáchali príslušníci tajnej teroristickej organizácie Narodnaja volja. Z atentátu obvinili Židov a začal sa prvý masový pogrom na židovské komunity a getá v Rusku, na Ukrajine, v Poľsku a Haliči, všade s požehnaním a tolerovaním cárskeho samoderževia. Nacionalisticky motivované pogromy trvali až do roku 1884 a zachvátili okolo 120 miest, medzi nimi aj Kyjev a Varšavu. 

Napriek tomu si Štúr myslel, že v „Rusku je národ tesne spojený so svojím cárom vládcom nekonečnou láskou a oduševnením, prejavuje mu úctu a vážnosť…“

Štúr si idealizoval pôsobenie ruského cára. Napísal, že „veľmi by sa mýlil ten, kto by si predstavoval správanie ruského cára k svojim poddaným ako správanie východných despotov alebo niekoho zo západoeurópskych dynastií…“ Najmocnejší vládca zeme podľa Štúra nevystavoval svoju moc na obdiv pred poddanými, ale po uliciach Petrohradu bolo možno vidieť cára v koči, alebo na saniach, ako sa dáva do reči s ľuďmi všetkých stavov. Keď sa stretol s jednoduchými roľníkmi, tak s nimi hovoril tak ako s vysokými hodnostármi. „Táto prostota je veľmi vzdialená od západoeurópskeho lesku a prázdnych rečí…“

Štúr vo svojich úvahách išiel ešte ďalej, keď tvrdil, že ruský národ s cárom utvoril jedno telo a jednu dušu a že v tejto jednote sa skrýva sila Ruska i Slovanstva. Nečudo, že táto „vis agens“ je tŕňom v oku cudzím národom a tak tvrdia, že slovanské národy sú servilné voči svojim vládcom. Iba národy, ktoré majú „hlboko v duši zakorenenú úctu k právam každého jednotlivca“, a majú srdcia plné lásky ku všetkým ľuďom, len takí ľudia môžu byť čestní a spravodliví.

Nenávisť rodí nenávisť: a to aj zo strany Slovanov proti Nemcom, Nemcov proti Slovanom. Nemci nútili Slovanov silou prijímať ich názory a „najbolestivejšie pre slovanské srdce je to, že niektorí z nich ako následok neustáleho mučenia a drezúry ich prijali“.

Takýmto „pre slovanské srdce bolestivým“ činom sa previnili aj Česi, ktorí po bitke na Bielej hore stratili svoju ústavu i náboženstvo a dostali sa tak do rúk „bezcitnej nemecko-rakúskej byrokracie“, no zároveň boli opantaní „temným katolicizmom a jeho posluhovačmi a parazitmi – jezuitmi“.

Veľmi kriticky, až neúprosne sa Štúr vyjadroval na adresu Čechov, ktorých predtým pokladal za najbližších spojencov: Česi vynikali pred „tou pohromou“ vznešenými a ušľachtilými myšlienkami vo svojich knihách a hrdinských činoch, no potom sa v nich zahniezdila neúprimnosť, nepriamosť v správaní a „aká samochvála svojej malosti! Aká hanba, že sa z Čiech utvorilo semenište pre hnusnú tajnú rakúsku políciu!“

Štúr si myslel, že „toto je dôvod, prečo sú Česi u iných Slovanov neobľúbení a u niektorých, ako napríklad Poliakov, až nenávidení“. Česi by mali striasť zo seba „cudzie dary“, teda všetku špinu nemecko-rakúskeho režimu a vydať sa cestou nie rakúskou, ale slovanskou.

Česi sa dali podviesť lživými západnými liberálnymi názormi, riadia sa Západom a na seba „sa pozerajú cez cudzie okuliare“. Pre malé žalostné výhody sa nechajú zneužívať… Jeho výzva je však určená všetkým slovanským národom: „Dosť sme slúžili cudzincom a už je načase, aby sme boli vo všetkých oblastiach a vzťahoch samostatnými!“

Smerom k českému národu to však bola neoprávnená kritika; Česi dlhé roky statočne bojovali proti rakúskej dominancii v mene všeslovanskej idey.

Slovania „vládnu veľkou silou“, ale keď si je človek (ľudia) vedomý tejto sily, tak si ju ani príliš neuvedomuje a väčšmi ho priťahuje skromnosť a pokora. Kto zo Slovanov nestratil svoju samostatnosť, hrdosť a dôstojnosť, tak sú to podľa Štúra Rusi; oni sa nevystatujú svojou mocou a bohatstvom ako Angličania, naopak, ešte aj vystupovanie ruského cára je vraj jednoduché a skromné: „Chvastúnstvo a povyšovanie je odporné každej neskazenej slovanskej duši…“

Slovanské kmene mali vo zvyku zachovávať mlčanie aj po vykonaní hrdinských činov, chovali sa dôstojne a veľkolepo, ako napríklad Jan Hus na koncile v Kostnici, na rozdiel od Lutherovho vystúpenia vo Wormse.

V tejto časti svojho uvažovania Ľudovít Štúr vyslovil posolstvo, ktoré patrí k vrcholom jeho humanistického zmýšľania: „Božské lúče, svieťte a zohrievajte ľudstvo, aby sa ono stalo tým, čím má byť, aby človek bol človekom!“

Štúr si čoraz väčšmi idealizoval nielen ruský národ, samoderžavie, zvyky a obyčaje prostého ľudu, dokonca tvrdil, že „duch ruského národa ovláda aj ruskú armádu“. Keďže ruské vojská pomohli cisárskej Viedni poraziť maďarské jednotky, Štúr tvrdil, že „v službe, v kasárňach vládne tvrdá disciplína, ale mimo kasární mäkkosť a doproprajnosť…“ Podľa jeho názoru ruskí dôstojníci mimo služby zaobchádzali ľudsky, nepoužívali nadávky, tak rakúski dôstojníci sa chovali k vojakom povýšenecky a nadávali im do psov: „Je smutné, že ponemčené slovenské deti v rakúskej armáde sa odrodili, zriekli sa svojej prirodzenosti a prijali zlé mravy…“

Pozorne potom Štúr zaznamenáva „charakterové črty našich plemien“. Tvrdil, že z husitov vznikli českí bratia, ktorí chceli viesť čisto kresťanský život a riadiť sa prísnou morálkou. Poľský kráľ Sobieski sa bez osobného politického záujmu – len na základe prosby cisára Leopolda – ponáhľal na pomoc celému kresťanstvu, keď Viedeň obliehali Turci. Keď sa vďaka poľskému vojsku podarilo Turkov poraziť, tak pyšný Leopold ho prijal vo svojom stane na koni a len chladne sa mu uklonil… Pripomenul aj ťaženie ruského cára Alexandra, ktorý po porážke Napoleona vstúpil do Paríža, no prejavil sa ako mierotvorca a nedovolil sa dotknúť ani jednej duše.

 „Nech bude preslávené za to v našom svete tvoje meno, vládca Slovanov! Ani v najhorších situáciách sa Slovania nezmenia…“

Štúr si idealizoval Slovanov až do takej miery, až napísal, že „v tomto smerovaní ducha sa odráža večný, nemenný a nepominuteľný zákon ľudstva, skutočné kresťanstvo a jeho svätosť, a národ, ktorý si vytýčil za životný cieľ vybudovať občinové zriadenie… a v princípe takmer vyriešil sociálne otázky.“

Predstava duchovnej a mocenskej vízie Slovanstva bola v Štúrovom texte natoľko dominantná, že podľa jeho mienky, keď sa slovanský ideál a vnímanie kresťanstva v plnej miere pozdvihne a rozvinie, tak vtedy sa tento ideál stane úplnou pravdou. Bolo to odvážne tvrdenie: „Len vtedy slovanský svet dosiahne jeho silám zodpovedajúci vplyv na svetové dejiny a nikto ho nezastaví a nebude mať silu škodiť Slovanstvu, vytlačiť ho z javiska svetových dejín, lebo s ním bude Boh a ľudstvo. A kto bude proti Bohu a Slovanstvu?“

Kritika Západu a jeho spoločenských hodnôt je opakujúcim sa motívom takmer v celej štúdii o Štúrovom Slovanstve a svete budúcnosti podľa jeho predstáv. Západná civilizácia si odjakživa cenila človeka len podľa vonkajších znakov, podľa majetku, bohatstva a moci a hoci Západ bojoval za abstraktnú slobodu a rovnosť, nedokázal ich uskutočniť. Západu je zjavne súdené, aby odpadol od kresťanstva a potom budú mať Slovania povinnosť „obnoviť svojím vplyvom večný kríž“. Na Západe sa síce len uškŕňajú nad takýmito víziami, no Štúr tvrdil, že „ten, kto sa smeje, sa stane vážnym a ten, kto robí hluk, zamĺkne“.

A hoci si Štúr idealizoval Slovanov, najmä Rusov, občas si neodpoustil aj kritickú poznámku do vlastných radov: nebol slepý k slabostiam a nedostatkom Slovanov, „ešte na začiatku našej práce sme neľútostne odhaľovali a kritizovali hlavné nedostatky“, napriek tomu je smerovanie slovanského ducha dobré a prirodzené. Zdvihol aj varovný prst: „Nepovažujte našu trpezlivosť za slabosť! V tom sa môžete veľmi prerátať…“

Západ sa vysmieval oduševneniu Slovanov, keďže sám oduševnenie stratil: všetko sa meralo len výnosmi na burze a čo bolo mimo ziskov a materiálnych výhod, považovali ľudia na Západe za vidinu, márnosť a utópiu.

Posledné myšlienky piatej časti obsahujú výčitky: „Prečo sa stále správate nevraživo ku všetkému nášmu? Súcit vyvolávajú slabí a rovnako zmýšľajúci. Ale my nie sme pre vás ani jedni ani druhí. Sme silní a vaše učenia, váš súčasný život a vaše snahy sú nám odporné…“

Štúr mal v týchto otázkach jasno: „Vy ste jedni a my druhí, kráčame inou cestou ako vy…“

X   X   X 
 

Šiesta časť obsahuje tieto hlavné témy napísané aj v podtitulkoch: „Nutnosť oslobodenia Slovanov spod cudzieho jarma. Možné cesty k tomuto. Dementovanie myšlienky o možnosti utvorenia zväzových, federatívnych štátov. Nepriaznivé podmienky pre takéto zjednotenie politickej obrody možnej len pri pomoci rovnorodej mohutnej sily.“

Štúrova téza, vízia, bola v tomto ohľade jednoznačná, nepripúšťala žiadne iné vysvetlenie či interpretáciu: raz a navždy sa musíme oslobodiť od cudzieho jarma, ktoré je neznesiteľné, ktoré nám zväzuje ruky, žijeme v porobe, klesáme na duchu a sme vystavení nebezpečenstvu, že zanikneme: musíme si v súlade s našou silou a talentom vydobyť samostatný štát.

Podľa Štúra len samostatné národy a nezávislí ľudia môžu počítať vo svete s úctou a tak je samostatnosť potrebná pre väčšinu slovanských kmeňov. Právom si však Štúr položil otázku, akým spôsobom si majú slovanské národy získať samostatnosť a aký má mať samostatnosť obsah…?

Slovania majú tri rôzne spôsoby ako dosiahnuť tento cieľ:

• utvoriť zväzové, federatívne štáty,
• utvoriť z Rakúska centrum pre všetky západné a južné slovanské národy, aby slovanský element bol najmocnejší a stal sa nositeľom vyššej štátnej moci,
• pripojenie k Rusku.

Postupne sa v ďalšom texte Štúr podrobne zaoberal jednotlivými možnosťami, ktoré načrtol. Ak by bolo možné – či skôr nemožné – realizovať vznik zväzových, federatívnych štátov, tak by bolo vylúčené Rusko, ale aj tie slovanské národy, ktoré sú pod medzinárodným protektorátom, bokom by zostala veľká časť Poľska, Kniežatstvo Srbské, aj všetky slovanské národy – Bulhari, Slovania v Bosne, Albánsku, Turecku či Čiernej Hore. A „len blázon si môže predstaviť, že by sa mohol objaviť čo len tieň pravdepodobnosti, že v Rusku sa môže upevniť a prekvitať republikánska forma vlády“. Rusko by nedopustilo vo vnútri svojich hraníc, ani v krajinách, ktoré podliehajú jeho vplyvu, aby sa národne či politicky oddelili. Takže keď „vynecháme Rusko a krajiny pod jeho vplyvom“, zostali Čechy, Morava, Lužice, Sliezsko, časť Poľska okolo Poznane, Slováci v Uhorsku, Halič, Slovinci, Slovania žijúci v Korutánsku, Štajersku, Chorváti, Dalmácia a srbská Vojvodina. Lenže aj tieto územia sú národnostne zmiešané, nemajú jednotnú pro-slovanskú politiku, nemajú všade ani politické centrá v podobe hlavných miest, majú však rozdielne náboženstvá. Slováci sa nachádzajú „vo veľmi ťaživej situácii“, keďže šľachta sa následkom maďarizácie zriekla slovenskej národnosti, zúrivo bojuje proti každému národnému úsiliu a „robí zločin za zločinom proti svojmu národu“.

Štúrova analýza spoločenských a politických pomerov slovanských národov je neúprosne kritická, nevidí riešenie v ich zjednotení, nakoľko všade pretrvávajú spory a nezhody. Prísne posudzoval Čechov, nakoľko tí priamo susedia so Západom a „veľmi sa im páčia konštitúcie a konštitučné hry“. Radikalizmus, republikanizmus a komunizmus mali v Čechách svojich prívržencov, politici aj novinári „ako papagáje“, vypúšťajú do sveta diela s týmto zameraním, hoci nechápu ich obsah. Štúr si neodpustil útok na Havlíčka, o ktorom napísal, že je „dôvtipný, ale povrchný“, a na Riegra, ktorý si „týmto západnými ideami robí svoju kariéru“.

Česi sa stále viac odcudzovali Slovanstvu a obmedzovali sa na svoj vlastný rozvoj.

 „Otvorene povediac, považovali sme predtým Čechov za viac taktných,“ uzavrel Štúr svoju úvahu o českých postojoch v Slovanstve.

Pre hlboké vnútorné rozpory medzi slovanskými národmi je podľa Štúra rovnako ťažko predstaviteľné, že Slovania získajú v monarchii rozhodujúci politický vplyv. Ak by sa aj stal zázrak a slovanské národy by prekonali rozpory, zjednotili by sa v rámci Rakúska, aká bude reakcia Ruska? „Rusko bude proti tomuto samostatnému slovanskému štátu aj v ideovej oblasti, aj materiálnymi prostriedkami… Rusko toto veľmi dobre chápe…“

Štúr bol skeptický, zronený, až zlomený: „Hovoríme s hlbokým žiaľom, ale hovoríme otvorene: naše sily sú zlomené cudzou nadvládou, cudzinci žijú z nášho potu a krvi, nám poskytujú len skromné prostriedky pre naše vzdelávanie alebo nás od neho celkom odtláčajú. Naše kmene sú len troskami jednej národnosti…“ 

X   X   X

Siedma časť je venovaná analýze austroslavizmu a vzťahu Slovanov k Rakúsku. Podkapitoly majú názvy: „Dementovanie idey o utvorení zväzu štátov pre všetkých západných a južných Slovanov z Rakúska, austroslavizmus. Vznik Rakúska a jeho historická úloha. Rakúski Slovania, ich vzťah k Rakúsku a Rakúska k nim. Rakúsko – väznica Slovanov.“

V tejto časti sa Štúr vrátil k svojej druhej téze z predošlej úvahy: utvoriť z Rakúska centrum pre všetky západné a južné slovanské národy, kde by slovanský element bol najmocnejší a stal sa nositeľom vyššej štátnej moci.

Štúrova analýza rakúskeho postavenia v Európe a jeho ambícií je neúprosne kritická. Štúr jasne pomenoval, aké historické úlohy na seba Rakúsko zobralo pod nemeckým vplyvom: „Bez zmeny seba samého Rakúsko nikdy neprestane byť nemeckým. Byť a zostať nemeckým, zrieknuť sa Nemecka a zahynúť – to znamená pre Rakúsko to isté.“ Rakúšania podporujú nemecké Drang nach Osten – pochod na Východ – podporujú vysielanie kolonistov do Slavónie, Vojvodiny, Banátu, Sedmohradska a i. – „aby druhým národom darovali nemecké vzdelanie“. Rakúski politici, najmä Schwarzenberg a Bach, sa rozhodli pričleniť rakúsku monarchiu k nemeckému zväzu a „zahnať stádo Slovanov, Maďarov a Talianov do nemeckej ohrady, bez toho, aby zohľadnili ich želania, ich historické a národnostné vzťahy a zásluhy“.

Pre Štúra je Rakúsko ako domov slovanských národov nevhodným riešením; najmä vzhľadom na zlé skúsenosti z minulosti, ale najmä z nedávnych revolučných rokov. Hoci pred časom považoval Rakúsku monarchiu za miesto primerané pre Slovákov, veril v slovenské veľkovojvodstvo, teraz má úplne opačný názor: „Ó, beda vám Slovania, beda ti slovanské Rakúsko! Kto z vás je taký nerozumný a zaslepený, že zabudol na celé rakúske dejiny, po takých hrozných sklamaniach ešte môže veriť v slovanské alebo rovnoprávne Rakúsko?“

Štúrova predstava usporiadania pre slovanské národy v rámci rakúskej monarchie bola v tom čase nerealizovateľná. Svoje pohľady obrátil k Rusku. Napísal, že po „posledných ťažkých skúškach, hrozných sklamaniach, hovoríme o tom otvorene, naše srdcia sa snažia priblížiť k Rusku…“

Čo zostane z Rakúska? Nezostane ani krásna Viedeň so svojimi vernými obyvateľmi, všetko je v úplnom rozklade a „tak ako rozkladajúce sa telá nemôžu žiť, to postihne v krátkom čase rakúsku mŕtvolu“. Je to osud ľudí a štátov, ktoré stratili ducha a poslanie.

Hoci Rakúsko malo počas revolúcie na svojej strane väčšinu slovanských národov, teraz sa od neho Slovania odvracajú. Podľa Štúra nijaká moc „hocijako veľká, už nebude v stave zlepiť dovedna Rakúsko roztrhané na kusy a vdýchnuť mu život“.

Kritika pokračuje: Rakúsko vodilo Slovanov za nos, sklamalo ich očakávania a celkom ich od seba odhodilo. Zlé skúsenosti s rakúskymi vojskami aj rakúskymi politikmi mali aj Rusi, bez ktorých by Rakúšania maďarskú rebéliu nikdy neporazili; Rakúšania sa pohŕdavo pozerali na Rusov ako na obyčajné pomocné vojsko a aj preto Rusi odišli z Rakúska „s ťažko ovládaným hnevom a dvojnásobnou nenávisťou k Nemcom“.

Rakúšania nielenže poštvali proti sebe svoje národy, nesplnili sľuby a stokrát opakované prísahy, ale opäť zaťažujú svoje národy zvyšovaným starých a zavádzaním nových daní, štátny dlh neúmerne narastá, kým štátny úver upadá. Popritom je v monarchii neustále špehovanie, kontroly, všade sú húfy verejných i tajných agentov, nenávidená byrokracia, v národoch sa hromadí podráždenie a tichý odpor proti Rakúsku. Ešte aj cirkvi, katolícka i protestantská, sa stavajú k Rakúsku odmerane.

A čo Rakúšania? Kam sa podelo rakúske nebeské kráľovstvo – Oestereich-Himmelreich – ako ho kedysi nazývali „dobrácki Rakúšania utopení v pivnej blaženosti?“ Vyhliadky sú chmúrne: na zemi už nie je Rakúsko ničím, „len zemepisným názvom, jeho duša odletela do neba, na zemi zostala len galvanizovaná mŕtvola, ktorá sa rozpadne na prach pri prvom silnom údere“.

Nenájde sa nikto, kto by vyronil slzu nad jeho hrobom…

Ale nie tak celkom.

Ako Štúr napísal, že myšlienka vytvoriť z Rakúska oporný bod slovanských národov sa zrodila v hlavách Čechov: „vytvoril ju český historik Palacký, vzdelaný a rozvážny, ale krátkozraký a bezmyšlienkovitý, ktorý sa pri jej vytvorení dostal do vleku českej aristokracie, ktorá bola prívržencom Rakúska.“

Čechom sa otvárala možnosť získať hegemóniu nad slovanskými národmi žijúcimi v Rakúsku, získali by moc k tomu, aby štát pretvorili podľa svojich predstáv. Keď sa v roku 1848 začali nepokoje, tak Česi narýchlo zvolali do Prahy Slovanský kongres „so zámerom dať všetkým Slovanom v Rakúsku český smer.“

Štúrov názor na jednanie českých politikov, inteligencie, spisovateľov a novinárov, sa viackrát zmenil; prvé vážne spory a ochladenie česko-slovenských vzťahov vzniklo po kodifikácii spisovnej slovenčiny a po vydaní Hurbanovho almanachu Nitra v slovenčine, neskôr, počas Slovanského snemu a v revolučnom roku 1848 Štúr pochválil českých vodcovliterátov a kultúrnych dejateľov: „Mužovia títo sú hrdinovia prvého vývinu českej národnosti po dlhom úpadku a mená mužov, ktorí alebo sami v literatúre s príkladnou ochotou a vytrvalosťou pracovali, alebo na ňu v tých nesľubných časoch niesli a jej do života cestu kliesnili – mená mužov ako Nejedlovcov, Hněvkovského, Puchmajera, Rautenkranca. Jungmanna, Jana Host. Pospíšila, Palackého, Šafárika, Čelakovského, Vinařického, Chmelenského, Hanku, Presla, Skácela, Amerlinga, Staňka, Tyla atď., atď., vojdú do budúceho panteónu československého.“

Štúr akoby zabudol, že bol jedným z hlavných iniciátorov Slovanského snemu na Žofíne, že mal plamenné vystúpenia a určoval jeho charakter. Napriek tomu napísal, že Česi sa usilovali o dosiahnutie svojho cieľa „a doslova ho nútili svojim súkmeňovcom“. Zástupcom iných národov sa tento postup nezdal správnym, no nemali ho kedy vysvetliť, keďže snem bol pod nátlakom Windischgrätzových útokov rozpustený. A výsledok? Palackého vyhlásili Rakúšania za radikála a nepriateľa ich vlády, hoci on im najviac pomáhal v núdzi. Aj bán Jelačić, ktorý patril k najaktívnejším dejateľom oných dní „upadol vysilený ako tieň“.

Postup rakúskej vlády Štúr presne pomenoval. Odpoveďou za obete Slovanov boli represálie. „Toto je povestná rakúska vďačnosť! Maďari sa vzbúrili proti Rakúsku, snažili sa o jeho úplné rozvrátenie, preklínali ho… a čo sa stalo? Procesy s Maďarmi sa skončili o rok skôr ako s pražskými chlapcami, o ktorých sa len hovorilo, že chceli niečo spáchať…“

Štátna rada rozhodla, že diplomatickými jazykmi má byť nemčina a maďarčina. Slovanské jazyky, ktorými hovorí šestnásť miliónov rakúskych poddaných, boli z administratívy, súdov, cirkvi vylúčené.

Kritika Štúrova opätovne neobišla ani Maďarov: národ, ktorý žil so Slovanmi ako dobrý sused, bol oslepený svojou namyslenosťou a zúrivo vystúpil proti Slovanom. Maďari nepochopili, že lepšie časy im môžu nastať, len keď sa spoja so starými priateľmi.

Aj viacerí českí politici si časom uvedomili vierolomnosť viedenského dvora; Štúr sa právom pýtal, či sú ešte takí zaslepení a skazení Slovania, ktorí veria v možnosť slovanského rovnoprávneho Rakúska… Palacký aj Havlíček upadli do nemilosti. Zmenili názory. Palacký sa rozhorčil, keď mal podpísať vymyslený ďakovný list rakúskej vláde. Odmietol. Bola by to servilnosť… Havlíček začal hovoriť nemilosrdnú pravdu o nečestnej rakúskej vláde. Lenže „Palackého metodická národnostná teória o rakúskej federácii možno predĺžila život Rakúska o mnoho, mnoho rokov…“

Štúr jasnozrivo napísal, že „Česi nemajú dôvod, aby slúžili Rakúšanom ako štítonosiči“. Česi predsa nemohli zabudnúť na krvavé scény pod starou Prahou, na bitku na Bielej hore… „Nie, každá česká duša ešte všetko živo cíti a v každom Čechovi je utajená hlboká nenávisť voči Rakúsku…“ Okrem toho pole pôsobnosti Čechov je veľmi malé, ich krajina je vtisnutá do úzkych hraníc, hoci ich duchovné potreby sú veľmi veľké. No v oblasti vyšších vied – filozofie, histórie a pod. „nevychádza nič pozoruhodného okrem Palackého Českých dejín – a v umení a poézii sa Česi s výnimkou Máchu nemôžu pochváliť nijakým tvorivým talentom…“

Nie podpora Rakúska, ale jeho pád, tohto žalára Slovanov rozkvitne raz pre nich lepšia a túžobne želaná budúcnosť. Keď Rusi porazia Turkov a padne Rakúsko, „vtedy rozkvitne slovanský život na širočizných, nádherných priestoroch od Krušných hôr po Bospor.“

     I od Dviny do Ararata,
     Od Beringa do Rudnych hor,
     Obnímem veselo brat brata,
     Sostavim vseslavjanskij chor!

„Tak rozmýšľajú Rusi.“

X   X   X
 

A tak rozmýšľal aj Štúr.

Svoju ôsmu časť uviedol podtitulkami: „Jediná správna cesta pre Slovanov – pripojenie sa k Rusku – prirodzenému centru. Význam Ruska v slovanskom svete: Rusko ako motor a vodca v rodine Slovanov. Príťažlivosť Ruska pre Slovanov. Vzťah Poliakov, Čechov a iných Slovanov k nemu. Medzinárodná situácia Ruska a jeho vnútorná štátna jednota a životaschopnosť v duchu Slovanstva i ozajstnej súčasnej vzdelanosti a jeho pozícia vo svete.“

Keďže sa Slovania nemôžu organizovať ako federatívne štáty a ani sa rozvíjať v Rakúsku, zostáva im len jedna cesta: „jediná, ktorá je správna a má budúcnosť – spojenie všetkých Slovanov s Ruskom“.

Štúr sa veľmi emotívne, až pateticky pýtal, či to nebolo Rusko, ktoré ako maják svietilo v minulosti Slovanov? Neboli to Rusi, ktorí oživovali nádeje a povzbudzovali klesajúceho ducha? Nepozdvihli pohasnutú životnú energiu?

Emotívna bola aj ďalšia otázka: „Priznajme si otvorene, či by azda všetky naše národnostné snahy mali nejaký zmysel, význam a budúcnosť bez Ruska pri nesmiernej nenávisti cudzincov k nám?“

Prebudenie Slovanov malo oporu v Rusku, aj predtým, aj teraz je Rusko pre Slovanov užitočné, životné otázky Slovanov sú zviazané s Ruskom: „Prečo by sme sa mali priečiť Rusku v krátkozrakosti, zlobe a nerozumnosti slovom alebo činom?“

Všetky západné idey sú nanič, vedú národy na okraj priepasti. „Prečo by sme mali túto skazu vnášať do nášho sveta, zatvrdiť sa jeden proti druhému a zničiť možnosť našej obrody?“

Na jednej strane Ľudovít Štúr tvrdil, že sa veľa, veľmi veľa máme od Západu čo učiť, „ale nie z toho máme začínať, z čoho sám hynie, ale z toho, čím sa stal veľkým a silným“. Opakovane sa Štúr vracia k svojej téze o mravom úpadku Západu, pričom apeluje na to, aby sa z tejto mravnej skazy Slovania poučili a keď „chceme vyslobodiť náš život z trosiek, chrániť ho a rozvíjať, musíme byť predovšetkým Slovanmi“. Pre túto hlavnú podmienku života je nevyhnutné odhodiť všetko, čo Slovanov rozdeľuje, pretože rozdeľovania a biedy, ktoré Slovania prežili, už bolo dosť. „Nebodaj by sme chceli živoriť v plačlivom stave ako Nemci?“

Ani Slovania však nie sú jednotní, je veľa toho, čo ich rozdeľuje. Česi sú zdržanliví, v poslednom čase nebol ich vzťah k Rusom bratský, „aj v ich dielach bolo občas cítiť nenávisť,“ (hoci rozumný český národ je, podľa Štúra, v hĺbke duše naklonený Rusku), Poliaci Rusko nenávidia a budú konať proti nemu, hoci „Poliaci svojím spojenectvom s cudzincami nikdy nič nedosiahli a zakaždým len hlbšie padali…“ A Poliaci dosiahli len to, že stratili dôveru a náklonnosť bratských národov.

Štúr ľutoval rozpoltenosť, nedôveru Poliakov voči Rusom a naopak. Na adresu Poliakov napísal: „Je veľká škoda, bratia, že tak plytváte svojimi schopnosťami, svojou hrdinskou odvahou. Sťažujete sa na krutosť Rusov k vám, ale spomeňte si, že kedysi ste spôsobili Rusom oveľa viac zla. Keď ešte kozáci boli spojení s vami, nechceli ste ich uvrhnúť do otroctva, nechceli ste ich vydať do špinavých židovských rúk?“

Pre Poliakov mal Štúr odkaz, že za každé bezprávie príde odplata, hoci aj z rúk brata: „S prísnosťou Rusov sa musíte zmieriť, lebo využívate každú príležitosť, aby ste im mohli všemožne uškodiť…“

Zopakoval, že Poliaci sa viackrát postavili na ochranu západnej civilizácie proti tatárskym, mongolským či tureckým nájazdom. Kráľ poľsko-litovskej únie Ján III. Sobieski rozprášil pri Viedni Kara Mustafu a zachránil Európu pred islamizáciou. Ale od roku 1772 sa Poliaci dostali do veľmocenského politického mlyna: krajina sa roztrieštila pod vplyv troch cudzích štátov, Pruska, Rakúska a Ruska. Poliaci sa síce bránili, ale ich povstania nemali úspech: v roku 1795 stál na čele povstania Tadeusz Kościuzsko, neskôr sa Poliaci nádejali, že im nezávislosť prinesú napoleonovské ťaženia. Poľsko-litovské povstanie v rokoch 1830-1831 potlačili Rusi a o život v ňom takmer prišiel Samo Chalupka. Ani povstanie v roku 1846 nebolo úspešné; vzburu vtedy zorganizovala poľská šľachta v Haliči, na jej čele stál Adam Czartoryski; chcel na svoju stranu získať aj Štúr, ale ten odmietol.

Situácia poľských dejateľov, poľského národa, bola takmer beznádejná, no Poliaci sa nikdy nevzdávali; preto ich štúrovci sledovali s veľkými sympatiami. Zdalo sa, že pomôcť zúboženým Poliakom môže len mesiáš: aj preto poľská mesianistická literatúra do značnej miery ovplyvnila poéziu a idealistickú filozofiu nielen Štúra, ale aj celej generácie. Štúr si všímal aj pansofistickú filozofiu astronóma a vedca Mikuláša Koperníka, o ktorom napísal, že „vynašiel harmóniu sveta v prírode…“

Pritom všetkom zostával Štúr kritikom Poliakov a ich civilizačného smerovania: hoci Poliaci hneď po Rusoch tvorili najmocnejší slovanský národ, mali po Rusoch najbohatšiu literatúru a dejiny, „pritom však najväčšmi zo všetkých odolávajú veľkej slovanskej jednote a lipnú na Západe…“

Poliaci sa podľa Štúra nemôžu čudovať, že ich postihol neúprosný historický osud; keď si položil otázku „Kto nesie vinu na delení Poľska?“ tak mal jasnú odpoveď: „Sami Poliaci! Stále bezočivejšia šľachta odložila všetky zábrany a rozumnosť a na základe zle pochopeného princípu rovnosti ustanovila, že každý šľachtic musí súhlasiť s verejnými uzneseniami, môže sa im vzoprieť jedine tak, že ich anuluje…“

Štúr sa ďalej obsiahlo zaoberal hospodárskou, spoločenskou, bezpečnostnou, kultúrnou, zahraničnou situáciou Ruska: nad touto šírou krajinou „nikdy slnko nezapadá“, a tvorivé sily neodolateľne priťahujú fantáziu. No nielen predstavivosť, nielen fantáziu: Rusko podľa Štúra dosiahlo takú úroveň – a to bolo hlavnou príčinou príťažlivosti pre Slovanov – že „ruský národ má silu nielen tvoriť, ale aj chrániť vytvorené“. Ruská vláda sa snaží všetkými silami pomáhať pokroku vo vede, priemysle aj v sociálnej oblasti. „Nájdete v dejinách príklad inej krajiny, ktorá by sa za taký krátky čas posunula tak ďaleko prekonávajúc surové pomery?“

Podľa Štúra sa ohromná ruská sila tlačí dopredu, nemôže sa zastaviť, hľadá nový priestor pre svoje pôsobenie. Napísal, že by bolo „veľkou chybou, keby si ruskí cári brali príklad zo západných vládcov, lebo pred nimi a ruským národom je celkom iná cesta ako pred západnými národmi… Bolo by nešťastím umelo vytvárať konflikty medzi cárom a národom.“

Perspektívy a budúcnosť ruského národa a Slovanov pod jeho krídlami sú historické, najmä po tom, keď sa rozpadne Turecko a Rakúsko, Rusi budú musieť zasiahnuť v záujme vlastnej bezpečnosti. „Vysoko vzlietne ich orol, spustí sa ďaleko nad našim svetom a bratia spoznajú severného orla…“ Preto Štúr vyzýva Rusko, aby sa opieralo o Slovanstvo, pretože to je jediná prirodzená a „Rusku primeraná politika“.

Slovanské štáty sa raz spoja do jedného celku a vymenia ho za spolky s cudzincami. „A tak trpezlivosť, Slovania!“

Štúr však v tejto kapitole nenapísal, ako by sa slovanské národy mali dostať pod správu cárskeho Ruska. Jedným z krokov k slovanskému zjednoteniu by mal byť spoločný ruský jazyk vo všetkých slovanských národoch; ten istý Štúr, ktorý s heroickým úsilím docielil kodifikáciu slovenčiny ako jednotného jazyka, sa jej teraz chcel vzdať.

 

X   X   X
 

Záverečná, deviata časť Štúrovej rozpravy sa pokúša načrtnúť reálne kroky, ako by sa predošlé idey mohli realizovať.

Podtitulky tejto kapitoly to naznačujú: „Nutnosť zjednotiteľa Slovanov – Ruska – zariadiť sa vnútorne tak, ako to vyžaduje duch Slovanstva. Skutočná súčasná vzdelanosť a jej svetová situácia. Štátne zriadenie Ruska. Úloha pravoslávnej cirkvi. Snaha Slovanov o dosiahnutie jednoty literárneho jazyka.“

Štúr zreteľne a jasne vyjadril podstatu toho, akou premenou musí prejsť Rusko – v tomto zmysle to napísal už viackrát: „Nato, aby sa Rusko zväčšilo pripojením Slovanov, aby Slovanstvo konečne ožilo a stalo sa skutočnosťou, musí sa vo vnútri zreorganizovať tak, ako to žiada duch Slovanstva, ozajstná súčasná vzdelanosť a jeho svetová situácia.“

A hneď navrhol „nasledujúce závery“.

Odstrániť nevoľníctvo, ktoré je v Rusku najväčším zlom – to prikazuje aj kresťanstvo, ktoré „prísne odsudzuje každé otroctvo a zlé zaobchádzanie s človekom“.

Zákonom by malo byť potvrdené právo občiny, aby sa pôda stala majetkom všetkých. Týmto by sa dalo predísť chudobe a pozbaviť mnohých členov spoločnosti od poníženia. Pôda je majetkom všetkých, s občinou je teda spojený každý jej majiteľ. Západ dal síce každej osobnosti slobodu, ale viac sa o ňu nestaral, dôsledkom toho bola nespokojnosť a bieda. „Našou povinnosťou pri záchrane celku je starať sa o každého jedinca.“ Zachovaním celku berie občina pod svoju ochranu každého jednotlivca…

Štúr podrobne rozoberal postavenie a povinnosti občiny, ale aj štruktúru občín, ktoré sa spájajú pod župy: „Podľa názoru nášho národa obec je len rozšírená rodina, župa je rozšírená občina a štát je zväzkom žúp.“

Ako ďalší príklad Štúr uviedol veľké výrobné robotnícke družstvá, ktoré existujú v ruských mestách a po jednomyseľnej dohode si ich členovia medzi sebou rozdeľujú zisk zo svojej práce, mzdu kontrolujú volení zástupcovia. Tým sa riešia sociálne otázky, „za ktoré márne bojuje Západ, obsahujú v sebe praktické prikázanie a pomazanie kresťanstva a vyvierajú z hlbín nášho národného ducha“. Na Západe sú ustanovizne na ochranu pred chudobou len slabou náhradou skutočných potrieb bezbranných a bezmocných.

Ďalšou prednosťou občín sú samosprávy, keďže občina je zložená zo slobodných majiteľov pozemkov: sama si volí staršinov, stará sa o svoju bezpečnosť, rieši spory, slobodne sa zhromažďuje, plní požiadavky vlády – v Rusku a Srbsku majú občiny úplnú samosprávu a takú štruktúry obcí, miest, žúp, by chcel Štúr  zaviesť do všetkých slovanských krajín ako jedno z riešení spravovanie vlastných záležitostí. Vláda by sa starala len „na zisťovanie a odstraňovanie hroziaceho zneužívania moci“.“Takto by sa odstránilo „neznesiteľné zlo – západná byrokracia“.

Aj keď na jednej strane chce Štúr dať štátu iba obmedzené právomoci, na druhej strane si myslí, že „Slovania nikdy nevedeli urobiť správny krok od žúp k štátu. Tento krok spočíva v tom, že sa štátu zverí bez akýchkoľvek obmedzení plná štátna moc a tým sa mu zabezpečí existencia zodpovedajúca jeho vysokému a veľkému poslaniu.“

Vláda nemôže byť odtrhnutá od národa, nemôže sa vznášať vo vzduchu, ale musí ísť „ruka v ruke v národom, v súlade s jeho zvykmi a potrebami“. Preto by sa mala obklopiť zástupcami žúp, ktorí sprostredkujú vzájomný styk s národom: „Keď je vláda v naozaj živom spojení s národom, národ dôveruje vláde a vláda národu…“

Medzi vládu a národ sa nesmie votrieť tajná polícia, ktorá otravuje dôveru, vyvoláva roztržky a rozvracia národ. Slobodný prejav neskrýva zlý úmysel, nie každý voľný pohyb je prípravou na atentát. „Ó, kiež to pochopí každá slovanská vláda!“

Štúr sa v tejto časti zapodieval aj takou podstatnou otázkou, ako je zahraničná politika. Podľa jeho názoru bolo „nutné navždy sa zriecť politických spojenectiev, ktoré slúžia jedine na záchranu rúcajúcich sa bezmocných dynastií a trónov, lebo neudržateľne už žiadna moc nemôže sa dlho udržať na zemi.“

Rusi sa snažia robiť diplomatické ústupky, stráca tým úctu vlastného národa, aj iných slovanských národov. Namiesto týchto spochybniteľných spojenectiev Štúr navrhuje spojenectvo so slovanskými národmi, ktoré žijú mimo Ruska: to by bolo pre Rusov oveľa užitočnejšie. Rusko by však muselo pochopiť svoje historické poslanie – keď „prijme slovanskú ideu ako hviezdu ukazujúcu cestu a bude sa opierať o Slovanstvo. Len vtedy budú tieto kmene pripravené pripojiť sa k Rusku.“

Obdiv Štúrov k Rusku bol takmer bezhraničný: „Rusko, kde veľké s malým, roztrúsené s jednotným, blízke so vzdialeným, kresťanské s pohanským a mohamedánskym, zázračné so všedným, pohádkové so skutočným je spojené vo veľkolepý obraz. Sto rozličných národných kmeňov upína sa na veľký peň Rusov, sto kmeňov príjme tu impulz jednej jednotnej vôle, stoja tu popri sebe šamani vedľa dervišov, minarety vedľa byzantských kupolí, ľadové more sa spája so starodávnym Pontom, Kamčatka s Víliou, starý Kolchis s oslavovaným Baltom. Ararat sa zrkadlí v modrom Done, horúci Krym sa pári so severnými polárnymi nocami, Ázia s Európou, východ so západom, ráno s večerom.“

Štúr sa opäť vrátil k úlohe cirkvi, pretože v „slovanskom štáte všetko musí posvätiť cirkev. Ona je začiatok i koniec.“ Zopakoval svoju myšlienku, že ozajstný Slovan, nikdy nič nezačne, kým sa neobráti k Bohu. Podľa neho by tento duch, „ochranca ľudstva a štátov, musí zostať v slovanskom štáte nepoškodený, živý a posvätný.“

Odcitoval svoj obľúbený výrok z Lukášovho evanjelia: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a Jeho pravdu a všetko ostatné Vám bude dané.“ Táto pravda je potvrdená dejinami, tie národy, ktoré odvrhli Božie kráľovstvo, čo zabudli na Boha, tie národy padli.

„Nebudeme upadať na duchu, Slovania!“

A dodal: „Naša, t.j. pravoslávna cirkev musí našim kmeňom a štátom neustále pripomínať tieto slová…“

Cirkev má dôležité poslanie nielen v duchovnom živote, nepovyšuje sa nad štát, ale ani sa mu nepodriaďuje: nech sa cirkev nikdy nesnaží vládnuť, ale nech nikdy nedovolí, aby bola ponižovaná a utláčaná.

Štúr sformuloval svoje požiadavky, ako majú slovanské národy dosiahnuť svoj slovanský život a jednotu, ukázal im „cestu, ktorou majú kráčať, aby dosiahli svoj vznešený cieľ“.

Na prvom mieste je pravoslávna cirkev. Nie katolícka, nie protestantská cirkev, ale pravoslávna: „rozdiel medzi nimi je zásadný a preniká celý celok“.

Obsiahly je výpočet predností pravoslávnej cirkve pre inými náboženstvami. Pravoslávna cirkev podľa Štúra nikdy nebudovala svoj duchovný štát, nepovýšila patriarchu, ani svoje duchovenstvo za jediných správcov cirkvi, neučila a ani nepresadzovala, že len duchovenstvo môže vykladať kresťanské učenie, nepovýšila služobníkov Božích za strážcov brány do nebeského kráľovstva, ako to urobila katolícka cirkev. „Poverila kňazov viesť národ, ale neoddelila ich od národa…“

Pravoslávna cirkev, na rozdiel od rímskej, nikdy netvrdila, že len dodržiavanie a splnenie predpisov kňazov vedie k večnému životu veriacich. Neučila ľud len mechanicky opakovať bezobsažné poučky, nenútila k miešaniu zdanlivého so skutočným, vonkajšieho s vnútorným, nezotročovala národného ducha, neotupovala národy a neviedla ich k pokrytectvu. Národy, ktoré vyznávajú pravoslávie, sú pobožné, no nie sú postihnuté slepotou a farizejstvom ako katolícke národy. Aj pravoslávna cirkev má svoju hierarchiu, aj keď odlišnú od katolíckej, hlboko dojímavé bohoslužby, líši sa od iných vnútornou hĺbkou, učenosťou a rozumom. Pravoslávna cirkev nikdy nepoužila duchovný vplyv, aby získala svetskú moc, nikdy sa nepošpinila zločinom, nemala nič spoločné s „diabolskou inkvizíciou jezuitov“. Naopak, pravoslávna cirkev sa vždy spájala so štátom, pomáhala mu: „Kiež toto vysoké poslanie pravoslávna cirkev nikdy nestratí z očí!“

Štúr zdôraznil, že v Rusku je cár aj navonok predstaviteľom cirkvi, vďaka tomu malo pravoslávie pochopenie pre hlbšie poznanie viery, pre porozumenie, pravoslávna cirkev neprenasledovala ľudí iného vierovyznania. Rozvoj sa nemôže zmeniť na jednostrannosť, ani rozptýlenosť, ako je to v protestantizme. Ale „u nás sa nemusíme obávať jednostranného rozvoja protestantskej cirkvi, lebo Slovania sa neriadia len hlavou ako Nemci, ale poznávajú srdcom a duchom, snažia sa vedomosti pretvárať na dielo.“ Štúr bol presvedčený, že ruskému národu nikdy nenapadlo nenávidieť a utláčať iné národy len preto, že vyznávajú iné náboženstvo; zato katolicizmus nikdy neprestal so svojím prenasledovaním…

Jedine pravoslávna cirkev zodpovedá potrebám a poslaniu Slovanstva, bola v minulosti základom kresťanstva pre všetky slovanské národy a je ich spoločným majetkom: „Ukazujeme Slovanom, čo im patrí!“

Zvolanie Štúrovo bolo rovnako naliehavé, úprimné, ako patetické: „Ó, vráť sa k nám znovu, svätá cirkev našich otcov, ktorá si prvá požehnala naše kmene z výšin Nitry, Velehradu a Vyšehradu!“

Okrem spoločnej politickej a štátnej štruktúry (občiny, župy, štát), okrem jednej cirkvi a to pravoslávnej, Štúr navrhoval aj spoločný jazyk pre všetkých Slovanov. Ruštinu.

Slovania potrebujú jednotný literárny jazyk, pretože „množstvo literatúr je prekážkou pre vzájomné pochopenie.“

Vo svojej malosti nemôžu Slovania pôsobiť na svetovej historickej scéne, nemôžu odpovedať na požiadavky ľudského vývoja. Okrem ruskej literatúry, v porovnaní s literatúrou nemeckou, anglickou či francúzskou, sú „malé, priam bezvýznamné, nevynímajúc ani českú literatúru“. Čiže, pokiaľ budú takto rozdrobené, nemôžu dosiahnuť niečo významné. Štúr sa pýtal, aký účinok môžu mať národné literatúry na malom území účinok, ako môžu posunúť rozvoj ľudstva..?

 „Preto voľba všeobecného slovanského literárneho jazyka môže padnúť len na staroslovanský, alebo ruský jazyk. No staroslovanský jazyk sa už nepoužíva… A tak ostáva len ruský jazyk, výlučne na to vhodný, lebo je to jazyk veľkého, jediného samostatného žijúceho slovanského kmeňa…“

Štúr bol presvedčený, že ruský literárny jazyk si zaslúži byť prijatý za všeslovanský, pretože jeho písmo v písomnej podobe vyjadruje slovanské zvuky. Je teda potrebné oživovať túto otázku „hovoriť o tejto veci a pripravovať na ňu ľudí“.

Záverečné myšlienky celého spisu o budúcnosti Slovanov majú istú symboliku: „V prírode po každom lete nastáva jeseň a príde zima a táto postupnosť sa opakuje aj vo svetových dejinách. Národy unavené horúčavou a prácou odchádzajú z javiska dejín a nasleduje ťažký čas, duchovná zima, keď sa život zotavuje…“

Štúr končí toto svoje kľúčové a protirečivé dielo výrazným posolstvom presahujúcim jeho dobu: „Aby ľudstvo neupadalo, nesmie sa nadlho spreneveriť samo sebe… Stále kráča dopredu a kde je jeho koniec, nemôže nikto s istotou určiť. No zhoršenie môže byť len dočasné. Schopte sa na duchu Slovania a s Božou pomocou sa pustite smelo do diela! Prázdna je každá národná samoľúbosť, ktorá nemá v sebe zárodky niečoho hlbšieho. Hlavná podstata spočíva v ľudstve, ktorého sme členmi spolu s ostatnými národmi.“

Posledné slová v Štúrovom spise znejú: „Také je naše posolstvo. Nech bude prijaté tak, ako je myslené!“

X   X   X

(Spis „Slovanstvo a svet budúcnosti“ – s podtitulom „Posolstvo Slovanov z brehov Dunaja od Velislava Ludevíta Štúra“ – bol dokončený v roku 1851. Štúr ho pôvodne chcel uverejňovať v záhrebských všeslovanských novinách Sudslawische Zeitung, ktoré vychádzali v nemčine. Keďže v týchto novinách spis nevyšiel, Štúr v roku 1853 rukopis poslal priateľovi Michailovi Fjodorovičovi Rajevskému, ktorý v tom čase pôsobil na ruskom vyslanectve vo Viedni. Rukopis sa dostal však až neskôr Vladimírovi Ivanovičovi Lamanskému, ktorý ho preložil z nemčiny do ruštiny. Prvé vydanie  vyšlo v Rusku v roku 1867 pri príležitosti Slovanského zjazdu, ktorý bol v Moskve. Druhé vydanie vyšlo taktiež v Rusku, v roku 1909 v Peterburgu zásluhou Timofeja Dmitrijeviča Florinského. Na Slovensku vyšlo toto dielo až v roku 1931 vďaka českému historikovi Josefovi Jiráskovi, ktorý pôsobil na Univerzite Komenského v Bratislave.

V. I. Lamanskij v úvode prvého vydania objasnil osudy spisu: „Originál ponúkaného diela Slováka Ludevíta Štúra bol ním napísaný krátko pred smrťou v nemčine. Dostal som ho do daru od priateľov zosnulého v čase môjho pobytu v Uhorsku v roku 1862. Čoskoro som sa dozvedel, že existuje tvorcom opravený a úplne prepísaný exemplár. Jeho majiteľ, náš spoluobčan, jeden z blízkych priateľov Štúra a najlepší z odborníkov súčasného Slovanstva, dostal spis od samotného autora. Tento priateľ zosnulého poslal rukopis do Ruska na vydanie na konci 50-tych rokov, ale dostal ho naspäť… Rukopis preležal okolo dvoch rokov v redakcii neprečítaný, lebo ľakal svojím objemom, drobnučkým a nepríjemným gotickým písmom.“

Lamanského príhovor k vydaniu Štúrovho spisu je primerane patetický k obsahu a významu ruského prekladu. Je tiež typický pre spoločenskú atmosféru, v ktorej bol preklad publikovaný. (Moskva, 23.apríla 1867). Rovnako je tak mimoriadnym ocenením nielen tohto Štúrovho spisu, ale celého jeho života. „Je čas, bratia, sa dohovoriť. Prítomnosť nás svojím prísnym povzbudzujúcim hlasom vyzýva k činu… Vypočujte si tie slová; ich cieľom je vzájomná dohoda medzi nami všetkými, bratia! Počúvajte moje slová vo všetkých krajinách, kde len je počuť slovanskú reč; zoznámte s nimi všetkých, ktorí im môžu porozumieť a cítia v sebe silu k činu! My sme sa ešte nikdy nerozprávali, a preto sme nekonali spolu, pritom sme všetci rodní bratia, vyskúšali sme rovnaký osud a budeme mať jednu a tú istú budúcnosť.“

„Taký už je prirodzený vývoj!“ napísal V. I. Lamanskij. Pohromy, útlaky a prenasledovania zocelia sily, pozdvihnú ducha, posilnia vôľu. „A pre naše veľké dielo potrebujeme silu, odvahu a smelosť, železnú nezlomnú vôľu…“

Situácia a postavenie Slovanov nebolo ani v čase vydania Štúrovho spisu uspokojivá, zďaleka nie ideálna. Hory, pustatiny, moria oddeľujú bratov: „úbohý je syn, ktorý nepozná svojich príbuzných. Ó, akí sme všetci úbohí!“

Slovanský svet sa kvôli svojim nešťastným deleniam a svárom mení „vo väčšej časti len na rozvaliny, nad ktorými sa žalostne skláňa génius Slovanstva…“

 „V tú hluchú noc, v tie pre Slovanov temné a smutné časy… žiaden kmeň nemyslel na potreby toho druhého, ale zatisnutý do cudzieho obalu slúžil ako nástroj násilia na utláčanie a ďalšie zotročovanie svojich bratov, na radosť pánov.“

Aj Lamanskij v Štúrovom duchu vyzýva Slovanov: „Mužne prekonajme našu bolesť a porozmýšľajme o vytvorení lepšej budúcnosti pre naše kmene…“)

ROZPOMÍNANIE
 

Hľadím na svoju ošklivú ranu a nič dobré mi nechodí po rozume. Necítim sa v poriadku, hlava sa mi motá, srdce prudko búši, občas akoby som strácal vedomie. Chýbajú mi priatelia, chýba mi pohyb, diskusie i polemiky, ruch, spoločnosť, no zároveň chcem byť sám, mimo nevľúdneho sveta, v spomienkach, za písacím stolom, nad čistým hárkom papiera a s brčkom položenom pri kalamári.

Je otupné takto sedieť, bez pohybu, bez činu, ale o to väčšmi sa rozpaľuje mozog, ako zo starého archívu sa vynárajú myšlienky, už napoly zabudnuté obrazy, nepríjemné otázky ako červotoč vŕzgajúci v dreve sa mi zahryzávajú do hlavy. Možno by mi zlepšil náladu pohárik červeného, ale vstávať sa mi nechce, nevládzem, Janko Kalinčiak ešte neprišiel, hoci sa bol sľúbil. Možno aj fajka a čierna káva by pomohli… Keď si pomyslím, ako som si občas vypil štamperlík borovičky s horcom, kopaničiarsku slivovicu s retiazkou, alebo aj holbu vína a korbeľ piva, pripadá mi to ako z iného života. Keď si pomyslím, ako som kedysi brojil proti nestriedmosti, no pritom sme posedávali vo viechach a krčmách, no keď sa veselosť menila v bezstarostnosť, radšej som zanôtil nejakú zádumčivú pesničku, často Kopala studienku, či Nech sa valí Sláva, Bože môj, otče môj… A ešte do tretice, keď si pomyslím, ako som chodieval na dlhé prechádzky, na poľovačky, jazdil na koni, plával som! Mal som rád ľudí odvážnych a smelých, aj v národnom živote, aj v rodinnom. Slabochom, lenivcom, zbabelcom, ktorí sa báli zapáliť pre slovenskú vec, som odporúčal, aby sa ako baby za pec usadili, aby pri nej priadli a nie do zboru mužov sa miešali, takých na hanbu poslať…

Ako veľmi som mal rád prírodu! Na rozdiel od verného priateľa Hurbana, ktorý nikdy nechodil do prírody, ak ho tam čosi nevyhnalo, nemal rád, ako ja, háje, lesy, duby a lipy, bystriny a riečky, hory a úvrate; rád som sedával pod dubom v lese na cestičke z Uhrovca do Dubničky, v modranskom chotári som v lese presedel celé hodiny, prešiel som Kamzíkom, Devínskou Kobylou, Javorinou, aj Kráľovu hoľu, Poľanu, Sitno, Hradovú, Machnáč, Vtáčnik, Jankov vŕšok, Choč a Rokoš… A Kriváň! Keď sme vystúpili na Kriváň, tak sme si na vrchole s mojimi liptovskými priateľmi pripili borovičkou a zajedli chlebom s pareničkou. Aj veršík som napísal: „Křiváni, na tvém stál už sem temeni, z kterého vážne na Tatry pozíraš, ó, stál sem ve citu víření, blíže blankytu, který ty popíraš!“

Tíško vrzli dvere, vzápätí sa zabuchli, od podlahy sa ozval rázny zvuk čižiem; na prahu sa zjavil Janko Kalinčiak, striasal si z klobúka i z kabátu snehové vločky, v ruke držal džbán vína. Usmieval sa, aj keď to bol úsmev opatrný, akoby strojený, neistý a tlmený.

Potešil ma jeho príchod, chcel som sa postaviť, aby som ho privítal, no ostrá bolesť v nohe ma zhatila, len som sykol pomedzi zuby a zostal som sedieť. Kalinčiak chlácholivo kynul rukou, na nič sa nepýtal, vzal dva poháriky, postavil ich na stolík a hneď nalial červeného vína; nechtiac pritom prevrátil krucifix na železnom podstavci.

Víno bolo trochu chladné, na červené až priveľmi, ale osviežilo ma; cítil som, ako lahodne kĺže do žalúdku, uvoľňuje napätie v tele i v mysli. Pozvoľna sme sa rozhovorili: Kalinčiak bol ako posol správ, ale nemožno povedať, že to boli správy dobré. O slovenských nárokoch a požiadavkách si už takmer nik netrúfol hovoriť, oddaných Slovákov prenasledovali, do úradov sa vracali tí istí úradníci, ktorí tam boli pred revolúciou, v školách, kostoloch, úradoch sa opäť hovorilo po maďarsky, nemali sme noviny, kde by sme sa mohli brániť, policajný dozor bol čoraz prísnejší… Cisár Franz Jozef I. vydával patenty, ktoré zavádzali absolutistický systém vládnutia… Maďari chceli pretvoriť Uhorsko na jednotný maďarský národný štát. Aj keď sa Viedeň snažila obmedziť vplyv Maďarov na verejný život a Bach dokonca zriadil dočasnú politickú správu v Uhorsku, čiže Bachovo provizórium, neveľmi to Slovákom aj nemaďarským národom v Uhorsku pomohlo. Franz Jozef I. podpísal aj Silvestrovský patent, zrušil oktrojovanú ústavu, znamenalo to absolutistickú vládu bez parlamentu… To všetko poznačilo náš život, nič sa nemenilo, darmo sme sa snažili hájiť naše práva. Hovorili sme o tom aj o inom, vymieňali sme si správy, pokiaľ sme vôbec nejaké mali, pýtal sa na Hurbana, ja na priateľov, Kellnera, Chalupku, Sládkoviča…

Nebol to veselý rozhovor, aj keď víno tlmilo smútok a rozžíhalo nesmelú nádej. Kalinčiak si až po čase všimol, že prevrátil podstavec s ukrižovaným, tak ho s previnilou grimasou na tvári opäť postavil.

Kalinčiak chvíľu hľadel na podstavec s Ježišom Kristom, potom sa ma nečakane spýtal: „Nie je tu zbytočný?“

Opatrne som sa nadvihol v kresle a spýtal sa ho, ako to myslí, prečo by mal byť krucifix na stolíku zbytočný?

Kalinčiak chvíľu mlčal. „Asi som sa zle vyjadril. Nie, nie zbytočný… Poviem to inak. Vieš, keď som čítal tvoje Slovanstvo a svet budúcnosti, tvoje úvahy o náboženstve, o katolíkoch i protestantoch, o cirkvi, o jej zlyhaniach, farizejstve, inkvizícii, tak som mal pocit, že viera nie je riešením.“

 „Ježiš Kristus s tým nemá nič spoločné,“ zašomral som. „Ak som útočil, tak proti tým, ktorí Kristovo učenie zneužívali.“

 „Preto si napísal, že len pravoslávna cirkev ukázala svoju silu, ona je na prvom mieste… okolo nej sa musia zomknúť slovanské národy a prijať ju za svoju. Neviem si to predstaviť! Veď takmer všetky slovanské národy majú vierovyznanie katolícke a protestantské… Ako ich presvedčíš, aby sa z nich stali pravoslávni? To je utópia!“

 „Nepúšťajme sa do teologických dišpút,“ namietol som. „Dobre vieš, že som nechcel byť teológom. A keď som napísal, že slovanské národy by mali obrátiť svoj zrak na pravoslávnu cirkev, tak to boli kvôli politickým cieľom. Pravoslávna cirkev by mohla zjednotiť všetkých Slovanov…Panovník, ktorý riadi záležitosti štátu, v pravoslávi riadi aj záležitosti cirkvi. Tým je to jednoduchšie. Cirkev a štát sú jednotné, cirkev sa nepovyšuje nad štát a štát nad cirkev. Aká utópia?“

Privrel som viečka, neviem, či som na čas nestratil vedomie. Napriek zatvoreným očiam sa mi zdalo, že odkiaľsi preniká silné svetlo. Akoby som videl napísané riadky, ktoré som písal priateľom, Čendekovičovi, Hroboňovi, Sládkovičovi, Hodžovi… Prosme Boha a on sa nad vami zmiluje! Ja mám pevnú nádej v Boha, že vás jeho milosť neopustí, ale z bôľov vašich pozdvihne… Boj teda nastal; ja pevne verím v Boha, že nám dá víťazstvo. Ak by sa i na to najsmutnejšie naša vec obrátila, od čoho nech nás milostivý Boh ochraňuje, znesmeže i tento kalich úplnou oddanosťou do vôle Božej a mužne! Oj, daj nám lepšieho ducha, Otče náš, ináč popadáme do prachu… Aj Sreznevskému som napísal: tak vidíš, stojíme opustení, ako strom vystavený vetrom na púšti, ale stojíme s vierou k Bohu, milostivému otcovi všetkých detí svojich..! Hurbanovi som sa zveril so svojimi obavami, ale aj so svojou vierou, keď som už bol osamotený, mimo nádeje na zmenu: Po tŕnistých, príkrych cestách chodieval som, Bože milý, trudno po nich, ťažko preísť, tys len dával, Pane, sily. K tebe hľadí moje oko, že mi pridáš silu novú, abych prešiel prešiel ešte tú púť kamenistú a vrchovú…  Aj pokiaľ ide o národ slovenský, napísal som, že on sa drží náboženstva a my nesmieme inou cestou kráčať, lebo táto cesta je jeho život…

Prebral som sa, otvoril som oči. „Nemáš mi čo vyčítať…“

Kalinčiak zmierlivo pokrčil ramenami; bolo na ňom vidno, že mi nechce protirečiť. „No veď nič,“ povedal a hľadel na podstavec s Ježišom. „Len som ti chcel pripomenúť, aký si bol horlivým zástancom evanjelickej cirkvi. Ako si vystupoval na konventoch. Ako si sa snažil zmieriť a spolupracovať s katolíkmi. Ako si presadzoval, aby sa v kostoloch držali kázne v slovenčine, inak slovenský ľud Božiemu slovu neporozumie… Napísal si, aby sa v cirkvách našich slobodne,  bez najmenšej prekážky slovo Božie v materinskej reči učilo… A tiež, že nábožnosť a národnosť sú ako sestry. Veď si bol pri tom, keď vznikal nový evanjelický spevník! Mnohé nové piesne sa ti nepáčili, chcel si ich opraviť. Nepáčili sa ti niektoré mystické formulácie… Slová vychádzajú z úst, no srdce pritom nič necíti! A aj to, že modlitba má byť vrúcny rozhovor s Bohom! A aj kázne majú byť zrozumiteľné, zo života a do života ľudu, dotýkať sa i malých podrobností… Či nie je tak? A teraz chceš, aby sa naša liturgia zmenila na pravoslávnu? Aby sa v kostoloch hovorilo po rusky? Veď ruštine ľud náš nerozumie!“

Ani mne sa nechcelo protirečiť, púšťať sa do dlhých a zbytočných dišpút. „Na všetky tie otázky som odpovedal v spise,“ odvetil som. „Pravoslávna cirkev sa zaujíma o rodinu, o človeka, zostala pri ľuďoch. Ale ak príde čas, historické udalosti ju vtiahnu na veľké pole pôsobnosti. Pravoslávna cirkev je prostriedok na politické zjednotenie Slovanov. Cirkev, táto cirkev zodpovedá nášmu poslaniu…“

 „A protestantská cirkev nezodpovedá? Ani katolícka? Na Slovensku takmer nie sú kňazi pravoslávnej cirkvi. A jednoduchí ľudia nerozumia ich liturgii. Nie, nie, to je nereálne! Ako by si katolícke a protestantské kostoly chcel premeniť na pravoslávne?“

 „Nenapísal som predsa návod, ani návrh na prijatie zákona,“ oponoval som. „Písal som o náboženstve, ktoré by bolo naskrz slovanské a zjednotilo by Slovanov. Veď aj ty sám si napísal, že čokoľvek v duši slovenskej sa vychová a zrodí, je slovanské…“

 „To bolo v inej súvislosti,“ Kalinčiak odvrátil hlavu. „Ty si však išiel ďalej. Nielen jedna cirkev, ale aj jeden jazyk! Ruština… a dokonca cyrilika! Prečo by ruský jazyk mal byť prijatý za všeslovanský?“

 „Vysvetlil som to v spise. Ruština vyjadruje slovanské zvuky najlepšie,“ odvetil som. „Ale tiež som napísal, že poznám ľudskú márnomyseľnosť a naozaj nemožno očakávať, že by sa slovanské národy podujali dobrovoľne prijať ruštinu. Pri cudzej nadvláde to nie je možné. Ale môžu prísť vážne historické udalosti a Slovania sa rozhodnú pre ich dobro. Teda pre Rusko, ruštinu a cyriliku. To nebude zajtra! Ale už teraz treba o tejto otázke hovoriť a pripravovať na to ľudí… Aj Kollár v spise O literárnej vzájomnosti napísal, že duch Slovanstva nám ukladá vyššiu povinnosť, a to stvoriť vzájomnú slovanskú literatúru…“

 „Dobre si ja pamätám, aké ťažké boli zápasy za presadenie spisovnej slovenčiny,“ povedal Kalinčiak mierne zvýšeným hlasom. „Aké to boli polemiky s Čechmi, s Havlíčkom či s Palackým, s Kollárom a ďalšími..! Odporoval si Kollárovi, keď hovoril iba o štyroch slovanských jazykoch. Podarilo sa presadiť slovenčinu, píšeme ňou, vychádzajú noviny aj knihy, vlastný jazyk je národ, je jeho život a bytie… a zrazu chceš iba jednu reč! A ešte k tomu ruštinu? Vravel si, že  stredoslovenčina zjednotí slovenský národ. Vtedy si sa opieral o Šafárika, na jeho tri dialekty, aj keď si vravel, že na západe sa slovenčina moravčí, na severe spoľštieva a na východe zrusinieva. Aj to si napísal, že slovenčina naša tatranská vyletí ako orol nad Kriváň! Napísal si?“

Napísal. Naozaj som sa nechcel s Kalinčiakom sporiť, napokon, mal pravdu. Musel by som zdĺhavo vysvetľovať, akými zmenami prešiel môj duševný život po revolúcii, po nenaplnených nádejach, po tej veľkej zrade a faloš habsburskej vlády, po opätovnom návrate maďarských utláčateľov, po návrate starých poriadkov… Keby len tých starých! Ale tie nové boli ešte horšie, ešte krutejšie, ešte väčšmi ponižovali slovenský národ! Tak kde hľadať spojenca?

Áno, aj to som napísal, odvolávajúc sa na ruského Nestora, že náš kmeň je zasadený v strede medzi druhými kmeňmi našimi, nárečie naše je v prostriedku medzi všetkými slovanskými jazykmi a odtiaľto sa ako nitky na všetky strany rozťahujú… Aj Kollárovi som odkázal, že v tejto reči hovoria k nám duchovia našich otcov… Všetky reči vytiekli z jedného prameňa! My sme boli v kolíske všetkého Slovanstva, teda aj naša reč je najbližšie praslovančine. V Náuke reči slovenskej, aj v diele Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí, som zdôvodnil, prečo sa opierať o stredoslovenské nárečie a z neho stvoriť spisovnú slovenčinu…

Mal som dobré predpoklady venovať sa jazykovede, aj takému náročnému úsiliu, ako je pripraviť podmienky na vznik slovenčiny…Na univerzite v Halle som študoval aj základy indoeurópskych jazykov, študoval som spisy Humboldta, Boppa, chodil na prednášky Potta aj Schmidta, poznal som aj našich jazykovedcov Bernoláka, Dobrovského, Šafárika, Cegielskeho. Neveľmi sa mi chcelo vysvetľovať Kalinčiakovi svoje vízie o jednotnom Rusku, o spoločnom jazyku a náboženstve.

 „Pre Slovanov je východiskom jeden veľký štát,“ odhodlal som sa. „Rusko. „A takisto jednotný jazyk. Ruština. A písmom by sa mala stať cyrilika. Som tej mienky, že písmená cyriliky sú k písaniu slovanských jazykov veľmi príhodné. Slovania by mali používať cyriliku.“ Po chvíli som dodal: „Azbuka je akýmsi pokračovaním, či pozostatkom staršieho písma, staroslovanskej bukvice. Ešte v ranom stredoveku sa  používalo toto písmo v Rusku, aj v Kyjevskej Rusi a západnej časti Ruska. Až keď prijala časť Slovanov latinku, tak sa naše národy rozdelili…“

Kalinčiak nesúhlasne zavrtel hlavou. „Neviem si to predstaviť,“ povedal. „Nielen jazyk, reč úradná i súkromná, ale aj všetky slovanské literatúry by mali byť písané v ruštine? A to ešte cyrilikou? Vieš si predstaviť, že by povedzme Mickiewicz písal rovnako ako Puškin? Hoci sú obaja mŕtvi, boli priatelia, všeličo ich spájalo, aj rozdeľovalo, stretávali sa v Peterburgu… ale jeden i druhý vytvorili literárne poklady pre svoje národy… Pestrosť, rôznosť, inakosť, to sú prednosti Slovanov. Nie monolit, nie rovnakosť!“

 „Nehovorím o monolite,“ namietal som. „Solidarita a literárna vzájomnosť Slovanov je hodná úcty, ale nepomôže… Neprenikne do života všetkých národov! Až na Rusov sú slovanské národy malé. Aký literárny jazyk si vybrať, o tom niet pochýb, ak nechceme prelievať z pustého do prázdneho. My potrebujeme živé slovo! A ruština také ponúka… Je to jazyk bohatý silný, zvučný! Okrem toho je to jazyk veľkého a samostatného národa, ktorý žije na rozľahlom priestore… Veď som už pred chvíľou povedal, spomeň si, že aj Kollár napísal dielo O literárnej vzájomnosti. A to bolo dávno predomnou! Už on tvrdil, že duch Slovanstva nám ukladá vyššiu povinnosť! A to značí stvoriť vzájomnú všeslovanskú literatúru. Hovorím takmer to isté… Jednotlivé národy nemôžu splniť to, čo môže jeden veľký národ! Už sa opakujem, ale musím zacitovať Kollára: len veľká, nerozdelená, jednoliata národná masa zapôsobí na ľudstvo, ona je tvorcom nových čias, učiteľom a nositeľom kultúry!“

 „A v takom prípade by sa prestali používať iné jazyky, prestali by sme písať v rodnej reči? Veď to sa nedá ani len predstaviť..!“

 „To nie,“ pripustil som. „Ak by sa prijal jeden spoločný jazyk, to neznamená, že sa nebude písať v národných jazykoch, najmä básnické diela. Ruština nám otvorí veľký priestor! Ako príklad sa spýtam: čo je dánska literatúra v porovnaní s nemeckou?“

„Každá má svoje prednosti,“ povedal Kalinčiak. „Jedna nevylučuje druhú. Tak ako poľská nevylučuje ruskú, či slovenská českú.“

Prikývol som. „Nemienil som to tak, aby jeden slovanský jazyk vylúčil iný. Mne išlo o vyššie poslanie. O vyšší princíp. Ak sa majú Slovania zjednotiť, tak by mali mať jeden štátny celkom jedno náboženstvo, jeden jazyk…“

Kalinčiak mlčal, ale v jeho mlčaní bolo cítiť nesúhlas. Prehovoril až po chvíli. „Za touto tvojou filozofiou je len jedno poznanie… A síce sklamanie z politiky Viedne. Ba vlastne ešte čosi a to je podstatnejšie: nedôvera v západnú civilizáciu!“

„Západná civilizácia je v rozklade,“ povedal som. „Viackrát som to povedal, aj napísal. Už keď som protirečil nášmu nebohému Samovi Vozárovi v Úvahe o spise Hlas od Tatier. Zaiste si spomenieš… Západ zašiel tak ďaleko, že za najväčšie dielo človeka vyhlásil chlieb! Nie Boh, nie náboženstvo, nie viera a duchovno, ani rodina, veda, mravy, ale materiálno! Ako môže taká civilizácia prežiť? Taká spoločnosť sa rozrumí…“

„A ruská nie?“ spýtal sa Kalinčiak. „Nečuješ hlasy, že Rusko sa môže rozpadnúť, že sa nemusí pri toľkej veľkosti udržať…“

„Tá predstava je strašná, aj keď si rozpad Ruska mnohí želajú,“ pripustil som. „Ale o rozpade Ruska nemôže byť ani reči. Ruský národ je jadrom štátu. A Rus koná tak, ako cíti, jednota, veľkosť a vernosť k jeho vlasti je jeden celok! Nepopieram, áno, aj v Rusku boli nepokoje, ale napriek tomu to neotriaslo ruskou jednotou, neoslabilo to silu národa… A tí, ktorí sa pokúsil rozorvať jednotu, aj za cenu sebaobetovania, museli počítať s následkami.“

„Čiže s represiami, prenasledovaním, vyhnanstvom…“ zašomral Kalinčiak. „V tom sú Rusi naozaj jednotní. A dôslední.“

„Nemajú inú možnosť,“ tvrdil som. „Žiadna vnútorná, ani vonkajšia búrka ich neoslabila, ich sila narastá. Napísal som, že Rusi milujú svoje veľkolepé pamätníky. Vieš prečo? Pretože všetko, čo robia, je veľkolepé. V tom je ich sila a sebavedomie…“

„My nie sme Rusi,“ zašomral Kalinčiak. „Nestaviame pamätníky. Ani si nevieme dosť dobre predstaviť, že v sila je v jednote. Kedy sme boli jednotní? Dejiny nášho národa, a nielen nášho, ale aj ostatných slovanských národov sú dejinami vzájomných sporov, vnútorných aj vonkajších Sám si o tom neraz písal! Mám ti to pripomínať?“

 „Nenapísal si ty poviedku Mládenec slovenský?“ spýtal som sa Kalinčiaka. „Nenapísal si, aby tvoj hrdina nechal mámenie sveta, rozkoše a radosti a posvätil život veľkej myšlienke, aby očakával deň vzkriesenia? Mám ti to pripomínať?“

„Napísal,“ prikývol Kalinčiak. „Ale nikdy som sa celkom nevzdal pochybností… na rozdiel od teba! Spomeň si, čo som napísal v básni ešte v roku 1843, boli to moje prvé verše napísané slovenčinou…“ Nadýchol sa: „Darmo po iných pomoci túžime/ oni nemajú ľútosti nad nami/ len naša vlastná matička nás spasí/ čo nás poteší aspoň svojimi hlasy…“

 „Nemôžeme sa spoliehať sami na seba,“ namietal som. „Ani včera, dnes, ani v budúcnosti. Nemáme dosť síl… Budeme odkázaní na pomoc…“

Ani ja som už nemal dosť síl. Bol som rád, že je Kalinčiak so mnou, že si vypijeme trochu červeného vína, ba bol som rád aj tomu, že mi občas kladie nepríjemné otázky, akoby chcel, aby som sa spovedal z činov svojho života, že je akýmsi stredovekým advocatus diaboli; no už som cítil únavu, viečka sa mimovoľne zatvárali a hlava kľuckala na prsia. Chcelo sa mi spať…

Už ako v mrákotách sa mi zazdalo, že Kalinčiak sa zdvihol, ešte mi čosi vravel, potom napravil vankúš pod mojou hlavou, obliekol si kabát a vzal klobúk; džbánik s vínom nechal na stolíku. Plamienok sviečky bol slabý, zľahka sa trepotal ako krídelká veľmi unaveného motýľa.

Neviem, či som spal, či som bdel, či som blúznil. Zobudil ma chlad a sivé, mútne svitanie. Pokúsil som sa postaviť, ale bolesť v nohe mi v tom zabránila. Miestnosť bola prázdna, bolo cítiť slabý pach spáleného dreva z kachlí, no schladilo sa, nemal kto prihodiť polienka do kachlí. Stiahol som na seba prikrývku a schúlil sa do seba; no spať už som nemohol, v hlave sa mi striedali obrazy, spomienky, hlasy, tváre i ľudia, dávne i nedávne. Opäť a znovu sa k tomu vracia, opäť a znovu na to myslím…

Týždeň pred Vianocami som vycestoval s Danielom Lačným do Ivanky pri Dunaji za priateľom, kniežaťom Obrenovićom, pravda, museli sme byť opatrní, aby sme sa vyhli policajným hliadkam. Vyšli sme za tmy, do Pezinka sme išli pešo a odtiaľ konskou železnicou do Bratislavy. Na stanici v Pezinku sme postretali podaktorých známych, ktorí cestovali do Bratislavy na trh, no tvárili sme sa, my aj oni, že je to náhoda. Lačný má v bezpečí doviedol do zámku v Ivanke, sám si išiel sadnúť niekde do hostinca. Mali sme si s kniežaťom čo pohovoriť, aj keď situácia nebola priaznivá, predsa len sme obaja cítili, že nie je čas, aby sme sa vzdávali. Nedohodli sme sa na ničom, no knieža dal prísľub, že ak bude treba, podporí nielen mňa, ale aj národné hnutie, pravda, ak sa k nejakému odhodláme. Sedeli sme spolu vari dve hodiny a keď sa ma Lačný spýtal, aký bol priebeh stretnutia, tak som mu povedal – veselý!

Vracali sme sa v dobrej nálade, ale museli sme byť opatrní. Prišli sme do Pezinka a odtiaľ sme kráčali do Modry pešo; Lačný išiel predomnou tak zo dvesto či tristo krokov, aby ma stihol upozorniť, ak by natrafil na žandárov. Prišli sme však bez ťažkostí domov, v mrazivej noci sme sa rozlúčili; dohodli sme sa, že sa stretneme na Štedrý deň, vyšlo to na pondelok, pôjdeme na poľovačku.

Ale už o dva dni skôr prišli ma dvaja chasníci pozvať na poľovačku a ponúkli sa, že budú robiť honcov; o desiatej ráno v sobotu sme sa pobrali na Šenkvice, prišli sme k priekope, ktorá oddeľuje polia od vinohradov a tam sa mi to stalo…Pošmykol som sa, vyšla rana a zasiahla stehennú kosť…

Prebral som sa, keď už bolo vidno, ktosi zakúril do kachieľ, v izbe bolo príjemne teplo; zrejme tu bola švagriná, pretože zo stolíka zmizli aj poháre aj džbánik s vínom, ba aj moja fajka. Mal by dnes prísť doktor z Bratislavy, ale aj lekári z Modry… ktovie, či mi pomôžu? Poprosil som Lačného, že ak zazrie voz s doktorom z Bratislavy, aby mi to oznámil a nech zavolá aj lekárov z Modry.

Voz prišiel na námestie, chcel som od Lačného, aby zavolal švagrinú aj všetkých sedem dielok môjho brata Karola; deti sa postavili k posteli a keď vstúpil doktor Majer, tak som mu povedal: Pozrite sa, to sú moje siroty!

Prišli traja doktori. Prehliadli mi ranu, tíško si vymieňali názory, potom odišli do vedľajšej miestnosti a keď sa vrátili, tak sa ma snažili utešiť, naozaj, stav sa mi zlepšoval. Bol som plný nádeje, zdalo sa, že vyzdraviem… Doktori odišli. Cítil som sa o čosi lepšie, no vnútro mi stále zžierala akási zlá predtucha. Kedysi som povedal Hurbanovi, že je pekná smrť, keď hrdina padá v mladom veku, prv než svet môže vidieť jeho mdlobu…

Dobiehajú ma moje vlastné proroctvá…

A k večeru 9. januára sa môj stav opäť zhoršil. Rana krvácala. Zoslabol som. Chcelo sa mi spať, spať…

A tak je to aj teraz. Mal by prísť doktor Gajary. Možno už prišiel, počujem kroky a tlmené hlasy. Hneval som sa na doktorov, že mi ranu natierali akousi zelenou, smradľavou vodou, rana neznesiteľne pálila, tak mi ktorýsi z ošetrovateľov navrhol, aby mi ranu natierali a omývali konským močom. Už som poriadne nemohol stáť, ba ani sedieť, tak ma prekladajú na plachte…

Prišiel doktor Gajary. Netváril sa spokojne, tvár mal zachmúrenú. Prišla aj moja švagriná, ešte aj zopár priateľov, stáli pri posteli, zväčša mlčali. Rana sa síce trochu zacelila, no zdalo sa mi, že noha je o čosi kratšia ako tá druhá, tá zdravá. Vravím doktorovi, veď tá noha je kratšia, to mám krivo chodiť? Oprobujte ju natiahnuť!

Gajary sa zdráhal, nechcel to urobiť, vravel, že by to mohlo rane uškodiť. Tak mu vravím, musíte, ja vám kážem na moju zodpovednosť! Doktor sa neochotne chytil nohy a potiahol ju k sebe. Zastonal som. Gajary ihneď prestal. No bolesť sa o chvíľu utíšila, tak som naliehal, aby to opäť skúsil; neveľmi sa mu chcelo, chmúril sa, no keď som zopakoval, aby nohu natiahol, tak ju tiahol k sebe, teraz už o čosi ráznejšie. Akoby čosi chruplo a z rany sa mi vyvalila krv, bola tmavá, až čierna… Pocítil som veľkú bolesť, ohmatal som nohu a nevdojak som vzdychol: už je zle so mnou… No nerád by som umrel, mám ešte veľa práce!

Zdá sa mi, že zaspávam, občas je vo mne prázdno, úplná tma, nevedome, no potom sa vynárajú tváre v silnej žiare, všetky tie tváre, ktoré som mal rád, ktoré boli mojim životom. Už ich nedokážem celkom rozoznať, ale čo presne nevidím, to si domyslím: starostlivá tvár mojej matky, otcov láskavý a chápavý pohľad, aj tváre mojich súrodencov, Karol, Karolína, Samuel, Janko… Uhrovec! Pokojné vŕšky, dlhé údolia, potom žírne roviny smerom na juh. Zdá sa mi, že vidím Rákoš, Kňazov stôl, Vtáčnik, Homoľu a Breziny, kostol s vežičkou a starý zámok…Vidím tváre priateľov, s ktorými som šiel životom.

Tu je môj odkaz… Pochopíš-li ma rode môj, dni slávy novej sa ti zaskvejú!

Chcelo sa mi zopakovať, na čo som neraz myslel, čo som napísal vo svojej vízii: Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s Božou pomocou odvahy k činom! Prázdna je národná samoľúbosť, ktorá v sebe neskrýva nič hlbšie. Ide napokon o ľudstvo, ktorého členmi sme spolu s ostatnými národmi…

Ale už ma nikto nepočúva. Možno až tí budúci…

Tváre sa rozmazávajú, akoby ubúdalo svetla. Hlasy tíchnu. Strácam vedomie, alebo je to len únava..? Chce sa mi spať. Zdá sa mi, že vidím vlhkú zem, kríže, jamu, ktorá pripomína hrob. Smrť? To je náš najdlhší domov…

Padá sneh, tíško padá sneh do otvoreného hrobu…

ROZLÚČKA
 

Ľudovít Velislav Štúr zomrel 12. januára 1856 o desiatej hodine večer. Do večnosti odišiel jeden z najväčších géniov slovenského národa. Jozef M. Hurban spočítal jeho pobyt na zemi: Štúr žil štyridsať rokov, dva mesiace a štrnásť dní.

Janko Kalinčiak, ktorý bol pri Štúrovi počas jeho posledných dní, si smutne vzdychol: „Zle sa nám stalo!“ Kalinčiak bol so Štúrom do poslednej chvíle: „Ja som ho opatroval v nemoci, ja som bol jeho dôverníkom, ja som ho pochoval…“

Janko Kalinčiak zorganizoval a zaplatil –  spoločne s obchodníkom Petrom Makovickým z Ružomberka – jeho pohreb, na jeho pomník prispel sumou sto zlatých. Na druhý deň po pohrebe Kalinčiak napísal list Jánovi Štúrovi, ktorý nemohol prísť na pohreb: „Napadol pekný biely sniežik na hrob jeho a zakryl a  ho čistou rúškou.; a zem, matka ho privinula do lona svojho materského; a my siroty smútime, bolestíme, nevediac, že mu tam lepšie ako na tomto chladnom, trápnom svete. Ale i slzy majú svoje právo – Janko, zle sa nám stalo…“

Slovensko žialilo.

Na hlbockej fare prijali správu o Štúrovom zranení počas vianočných sviatkov s hlbokou bolesťou. Hurban sa na kancli modlil a veriaci v kostole plakali. Hodža nechcel smutnej zvesti uveriť a napísal Štúrovi list, ktorý ho však už nenašiel medzi živými: „Brat môj, drahý Ľudko! Na chýr o ťažkej nehode Tvojej  novinami donesený, strnuli naše srdcia… Nemal som nič na to, len vrúcnu modlitbu k nášmu Bohospasu, aby Ťa zachoval, zachránil, vystrábil… Veriť, dúfať? Odkáž mi, drahý, radostnú novinu, abych slávil Boha a potúžil si nebeské zväzky našich nádejí…“

Ale nestalo sa.

Hurban neskôr poznamenal, že aj keby tá čierna hodina v podobe nešťastnej poľovačky neprišla, „jeho zemský život nebol by dlhý býval. O ten sa obávali všetci, ktorí znali tento Vezuv ohňov vnútorných…“

Keď Štúra v Modre odprevádzali na poslednej ceste, bol studený a sychravý deň. Pohreb sa konal 15. januára 1856. Na čele dlhého sprievodu, pred rakvou, kráčali dvaja študenti so skríženými mečmi, pred nimi ešte jeden študent, ktorého si vyvolili ako najkrajšieho spomedzi nich: mal stelesňovať vodcu. Popri rakve kráčalo ďalších dvanásť bratislavských študentov, mali zapálené fakle a na hlavách slovenské klobúky. Truhlu nieslo striedavo dvanásť remeselníkov, mešťanov, študentov a vinohradníkov. Po oboch stranách rakve horelo dvanásť fakieľ. Za rakvou kráčala panna a na tanieri niesla veniec so zimozelene.

Na pohreb dohliadala štátna polícia. Vrchnosť nedovolila, aby sa na pohrebe zúčastnili iní evanjelickí, ale ani katolícki kňazi, hoci sa chystali v početnom množstve.

V modranskom evanjelickom kostole sa za Štúra pomodlil miestny farár Daniel Minich, nad hrobom sa so svojim priateľom rozlúčil Jozef M. Hurban. Štúra pochovali medzi kňazov, na čestnom mieste modranského cintorína. Slovenské noviny, ktoré redigoval Daniel Lichard uverejnili v prílohe Světozor správu 2. februára 1856: „„Nad hrobem držel krátkou, ale důrazne pronikavou řeč závěrečnou dvp. pan farář Hurban, odpouštěje v ní, co nejlepší a nejbližší přítel a co kněz, všem jeho protivníkům a podávaje jim na smířenou ruku ve jménu jeho. Napokon ale zažehnav tělesné ostatky odevzdal je ve jménu Boha živého a nejsvětější Trojice do lůna matky zeme.“

Ponad Štúrov hrob natiahol Jozef M. Hurban ruku zmierenia nielen Danielovi Lichardovi, ale aj všetkým Slovákom, ktorí zostali po smrti tohto velikána osamotení a bezradní, ktorí sa vyčerpávali v sporoch a hádkach: „Blahorodý Pane! Osud preukrutný zachvátil nás so smrťou Ľudovítovou, novou touto ranou pribudlo nám živým práce, úloh, zármutkov! Na život tento nadšený, na osobu túto vznešenú zabúdať sa musíme priúčať: najprv však by sme mali zabudnúť na neblahé rany minulosti! Podávam Vám pravicu priateľsko-slovanskú na zabudnutie všetkého, čo sa medzi nami stalo neblahého, a na oživenie možno blaženejších niekdajších zväzkov. Týmto listom k srdcu, článkom k výborným novinám Vašim sa hlásim. Som doteraz veľmi zaujatý a zaťažený strašným osudom Štúrovým, nemôžem viac napísať, zatiaľ pánboh buď s osudom naším. Váš oddaný priateľ J. M. Hurban.“

Hurban neskôr výstižne a stručne zhodnotil Štúrovo poslanie: „Ľudovít zostane večne mladým mužom, večne výtvorom peknej mladosti, idealistom bez úhony, muž pritom celý činu, ktorý i keď jeho rozum vládal, duch sa k činom niesol, ktorého duch národa postavil a dejiny zapíšu ho po boku tých meteoristických veľkých géniov rodnej osvety, poézie, vedy, slobody…“

Báseň „Pripomienka“ napísal Ľudovít Štúr v roku 1850.

     „Lež nie nadlho nádeje sú zbité,
     hviezda sa naša zase zaligotá,
     zasvitnú dni hmlou nám ešte zakryté,
     stratí sa, čo nám v ceste stojí, psota.
     Po vekoch i nám vyjde slnko z mrakov:
     Bola noc, ráno, bude deň Slovákov.“

 

NIEKOĽKO POZNÁMOK NAMIESTO EPILÓGU
 

Tí, ktorí zabúdajú, sú nielen nevedomí, ale neraz aj nebezpeční. Sú nebezpečnejší ako tí, ktorí nemajú na čo zabudnúť, pretože tí nič nevedeli. Zabúdať na vlastnú históriu a osobnosti národa je previnením nielen voči sebe samému, ale aj akejsi kolektívnej pamäti národa. Známe a neraz vyslovené názory, že kto nepozná minulosť, si nemôže vážiť prítomnosť a nedokáže predvídať budúcnosť, sú v plnej miere pravdivé. Zľahčovať, či dokonca zosmiešňovať minulosť, je nedôstojné, je to na hranici primitívnosti. História národa, najmä tá, ktorá mala v sebe morálne a ideové posolstvo, zostáva zdrojom sebavedomia. Ako sa ukazuje, pre slovenský národ nie je sebavedomia nikdy dosť.

Zmietaní v neustálych protirečeniach, turbulenciách, triumfoch i pádoch, prechádzajú Slováci dejinami od pradávna až do prítomnosti. Národ prechádzal rôznymi premenami, periódami, zväčša neveľmi radostnými a úspešnými. Rozhodne však bola štúrovská generácia samotným vrcholom emancipačných túžob a snaženia slovenského národa, bola vrcholom intelektuálnym, tvorivým, ako dovtedy – a ani potom – ani jedno pokolenie. Mala jasnozrivé ciele, ktoré sa jej darilo presadiť, aj keď nikdy nie v plnej miere. Oplývala takými talentami, ktoré položili základy modernej slovenskej kultúry. A pritom ani v najmenšom nebola táto generácia ideovým či politickým monolitom. Ich vzťahy boli takmer permanentne konfliktné, ich spory boli vyhrotené takmer do sebadeštrukcie. A hoci prirodzeným generačným vodcom bol Ľudovít Štúr, ani on sa nevyhol kritike, nepochopeniu, sporom: a neraz to bolo oprávnené. Pochopiť a opísať toto obdobie a osobnosť Ľudovíta Štúra so všetkými protirečeniami na pozadí veľkých historických zlomov, je veľmi náročné, ak nie nemožné. Povedalo sa veľa o Štúrovi, povedalo sa vari všetko; no nikdy toho nebude dosť. Aj preto sa niektoré motívy v knihe prekrývajú a opakujú: je to zámerne. Nebolo ani možné držať sa prísne metódy, ktorá uprednostňuje chronologické postupy, nebolo to ani mojim zámerom. Žáner, akým bol napísaný príbeh o Štúrovi, má svoje (moje) vlastné pravidlá; preto by bolo zbytočné ho zaradiť, či hľadať výsadne len prvky literatúry faktu, beletrizovanej faktografie, fantazijného realizmu. Je to napokon jedno. Dôležité je, aby z množstva informácií vystúpil plastický obraz Ľudovíta Štúra so všetkými protirečeniami, no nielen jeho obraz, ale aj atmosféra doby, jeho generácie, jeho snaženia. Bezo sporu treba opakovane prízvukovať, že Štúr a jeho generácia bola v novodobých slovenských dejinách priam osudovo  rozhodujúcim prvkom pre ďalší vývoj národa, dala slovenskej kultúre európsky rozmer a etablovala národ na svetovej mape.

Zopakujem, čo som naznačil už na úvod: kniha o Ľudovítovi Štúrovi a zrode moderného národa si nerobí ambície priniesť prevratné poznatky, ani nič také, čo by už nebolo známe, napísané, prebádané, interpretované. Je to skôr pokus skomprimovať už poznané do uceleného celku a tak ponúknuť čitateľovi obraz nielen o Štúrovi, ale aj o jeho spolupútnikoch, o jeho dobe, o zložitých ľudských osudoch. Preto som sa nezdráhal využiť v texte aj nie celkom overené „legendy“, napríklad, či si Štúr s Kossuthom podali na bále počas uhorského snemu ruky a či sa Kossuth pochvalne vyjadril o Štúrovom prejave. Myslím si, že to nie je vylúčené, dokonca je to celkom iste pravdepodobné. Pochybnosti boli viac či menej namieste, keď išlo o vzťah Ľudovíta Štúra a Adely Ostrolúckej; no napriek tomu tento zjavne nenaplnený vzťah dodáva Štúrovmu príbehu romantizujúci nádych. Napokon, je vždy dobré, keď čosi zo života veľkých osobností zostane zahalené tajomstvom.

Ľudovít Štúr je symbolom národného sebavedomia a hrdosti slovenského národa, čo však neznamená, aby sa idealizoval a nekriticky sa z neho vyrábal mýtus. Často sa mýlil a niektoré omyly boli takmer fatálne. Nijako to však neznižuje jeho veľkosť; bez jeho génia by dnes možno ani nebol moderný slovenský národ v srdci Európy.

(KONIEC)