V uplynulých dňoch znepokojila svetovú verejnú mienku správa, že Rusko rozmiestni na území Bieloruska taktické jadrové zbrane. V Bielorusku už dokonca pristálo desať lietadiel schopných prepravovať nukleárne bomby. Je to naozaj vážne rozhodnutie, ale keďže v našich médiách o týchto otázkach prebieha intenzívna dezinformačná kampaň, vysvetlime si skutočnú podstatu problému.
Na prvý pohľad to vyzerá, akoby Vladimír Putin podrazil Si Ťin-pchinga. Štyri dni po tom, ako najvyšší predstavitelia Ruska a Číny vydali spoločné vyhlásenie, že jadrové zbrane by sa nemali inštalovať v iných krajinách, Vladimír Putin podpísal dohodu o umiestnení taktických jadrových zbraní v Bielorusku. Prvá oficiálna reakcia Pekingu vyzerala naozaj prekvapene. „V súčasnej situácii by sa príslušné strany mali zamerať na diplomatické úsilie o mierové vyriešenie ukrajinskej krízy a spolupracovať na ukončení napätia. Čína bude naďalej zohrávať konštruktívnu úlohu pri presadzovaní politického urovnania krízy,“ uviedol typickým newspeakom hovorca čínskeho ministerstva zahraničných vecí Mao Ning. Americká diplomacia situáciu ihneď využila a pripravila na čínskeho draka pascu: Ak Čína hovorí, že o tejto jadrovej dohode nevedela, znamená to, že Rusi oklamali čínskeho prezidenta. Ale ak Čína hovorí, že o tom vedela a že sa o tom s nimi diskutovalo, potom jej dôveryhodnosť utrpela, pretože kázala vodu a pije víno – zaznelo zo State Departmentu.
V skutočnosti Washington veľmi dobre vedel, že pre Putina je spojenectvo so Si Ťin-pchingom príliš cenné na to, aby ho o takejto závažnej veci neinformoval – tým skôr, že čínsky prezident je dlhodobo a konzistentne proti prilievaniu ďalšieho oleja do ohňa. Dôvod, pre ktorý na to Peking nezareagoval ráznejšie, je ten, že krok Moskvy nemení bezpečnostné prostredie tak zásadne, ako o tom hystericky lamentuje Západ. Po prvé, ak by Rusko chcelo zasiahnuť Európu, dokáže to aj zo svojho územia a nepotrebuje na to Bielorusko. Po druhé, Putin neurobil nič iné ako to, čo už dávno urobili Spojené štáty. V súčasnosti sa nachádza približne 150 amerických atómových bômb v Nemecku, Taliansku, Belgicku, Holandsku a Turecku. Okrem Turkov majú štyri európske krajiny k dispozícii aj certifikované letky na to, aby bomby prepravili. Stále hlasnejšie však počuť aj o ponuke Poľska, ktoré by jadrové zbrane na svojom území rado hostilo. Obvinenia, že Rusko týmto krokom porušuje Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (NPT), stoja teda na vode. Neporušuje. NPT nedovoľuje nejadrovým štátom vlastniť nukleárne zbrane, ale nie hostiť atómové hlavice jadrových veľmocí.
Pravda, to neznamená, že rozmiestňovanie jadrových zbraní v tretích krajinách (v zmluvách označované ako „zdieľanie nukleárnych zbraní“) nekomplikuje rozhodovanie a nezvyšuje riziko nedorozumení a potenciálne aj katastrofálnych nehôd. To riziko tu je, my, mieroví aktivisti, na to poukazujeme dlhodobo a takéto konanie či už Ruska alebo Spojených štátov nevidíme radi. Ale ak chceli naši politickí a štátni predstavitelia tomu zabrániť, tak namiesto moralizovania mali schváliť pristúpenie Slovenskej republike k Zmluve OSN o zákaze jadrových zbraní (TPNW), ktorá na rozdiel od NPT výslovne zakazuje rozmiestňovanie jadrových zbraní na území iných krajín. Čaputová, Korčok, ale pred ňou aj Lajčák však ratifikáciu tejto medzinárodnej zmluvy na príkaz Washingtonu odmietli. Nuž tak nech sa nečudujú, aké sú s tým teraz problémy.
Ďalej treba pripomenúť, že Rusko po jednostrannom vypovedaní Zmluvy o likvidácii rakiet krátkeho a stredného doletu (INF) zo strany USA opakovane navrhovalo moratórium na rozmiestňovanie nových raketových systémov. Šéfovia štátov a vlád členských krajín NATO to alibisticky odmietli a Spojené štáty dokonca v auguste 2019 demonštratívne uskutočnili test rakety s donedávna zakázaným doletom viac ako 500 kilometrov. Vladimír Putin svoj návrh zopakoval aj na Valnom zhromaždení OSN v roku 2019 a v roku 2020 – bez odozvy svojich západných partnerov. Preto sa v súčasnej situácii Rusku netreba čudovať. Okrem toho nie je pravda, ako to tvrdí bieloruská exilová politička Svetlana Tichanovská, že Bielorusko bolo k tomuto kroku donútené. Lukašenko požiadal Putina o jadrové rakety už koncom roka 2021. „Ak sa vyskytnú ťažkosti, potrebujem vedieť, že za mnou stojí starší brat, ktorý nesklame svojho mladšieho brata,“ zdôvodnil to vtedy bieloruský prezident.
Na druhej strane tento krok netreba preceňovať. Ani jeden triezvo mysliaci ruský politik neuvažuje o tom, že by odovzdal taktické jadrové zbrane Lukašenkovi alebo komukoľvek inému. Ide skôr o politické posolstvo. Jadrová rivalita medzi veľmocami nemôže prebieha tak, že obe mocnosti si budú opätovať vzájomné nukleárne údery, lebo by to, pochopiteľne, viedlo k totálnemu zničeniu planéty. Skôr sa usilujú vylepšiť si pozície ako v šachovej partii. Tento tanec smrti predpokladá, že každý ťah je iba symbolický, zostane iba v rovine mentálneho boja a druhá strana ho bude brať smrteľne vážne – také sú pravidlá tejto nebezpečnej hry. Svet by si mal uvedomiť, či mu to všetko stojí za to a či sú nukleárne zbrane bezpečným prostriedkom vzájomného odstrašenia. Navyše, aktuálnosť tohto rozhodnutia ani zďaleka nie je taká horúca: zariadenia potrebné na skladovanie jadrových zbraní budú dokončené až 1. júla a samotné nálože budú nainštalované až potom. Samotné rozmiestnenie ruských taktických jadrových zbraní v Bielorusku teda nijako nemení pomer síl. To, čo by mohlo zvýšiť eskaláciu konfliktu, je až prípadné rozhodnutie USA, že vyhovie dlhodobej žiadosti Poľska a rozmiestni jadrové zbrane na jeho území…
Tu sa dostávame aj k základnému problému spojenému so slovenskou reakciou. Zo strany našej vlády, ale aj magisterky Čaputovej zaznieva v posledných týždňoch mimoriadne primitívne obvinenie na adresu opozície, že v súvislosti s vojenskou zmluvou s USA klamala, lebo nikde tu nie sú jadrové zbrane. Predpokladám, že ak sa nerozprávam s rozumovo vymätenými ľuďmi, tak sami dobre chápu, aká obludná demagógia to je. Zmluvy (alebo zákony) sa predsa nekoncipujú tak, že to, pred čím varujeme, sa naozaj stane, ale tak, aby sme zabránili všetkým potenciálnym hrozbám. Žiaľ, DCA so Slovenskou republikou je nakoncipovaná tak, že kedykoľvek a bez súhlasu našej strany si sem Spojené štáty môžu preniesť nukleárne bomby. Práve preto si niektoré štáty (napríklad Nórsko) dali do tejto zmluvy výslovnú klauzuku, že jadrové zbrane na ich území nebudú. A z toho istého dôvodu švédska vláda len pred niekoľkými dňami schválila návrh zákona o pristúpení svojej krajiny do NATO, do ktorého bol zakomponovaný paragraf, že na území Švédska nebudú rozmiestnené žiadne jadrové zbrane. Hlavná veliteľka ozbrojených síl Čaputová ani Hegerova vláda však takto Slovensko neochránila.
Dlhodobým problémom Slovenskej republiky je, že nemáme vlastnú koncepciu zahraničnej a bezpečnostnej politiky – zdôrazňujem VLASTNÚ, nie tú skompilovanú podľa inštrukcií Bieleho domu a Pentagonu metódou ctrl c – ctrl v. Nemáme vlastnú koncepciu zahraničnej politiky, lebo na príslušných miestach nemáme kompetentných ľudí, ktorí by cítili jej potrebu. Tou hlavnou prekážkou však nie je ani tak tlak veľmocí, ako skôr neschopnosť predstaviteľov nášho štátu vnímať povahu slovenských národných a štátnych záujmov v európskom a globálnom kontexte. Naši ministri zahraničných vecí a obrany si dlhodobo vystačia s adaptáciou propagandistických materiálov z Washingtonu a Bruselu, lebo vedia, kto o ich kariére rozhoduje. Chýba tu široká diskusia, ktorá by nás vyslobodila z väzenia ideologických predsudkov. Chýbajú osobnosti s víziou a odvahou, ktoré by (keď nie nič iné) aspoň oprášili a zmodernizovali plán poľského ministra zahraničných vecí Adama Rapackého, ktorý v prejave na Valnom zhromaždenia OSN v októbri 1957 navrhol vytvorenie bezjadrového pásma v strednej Európe. Vtedy mu v tom zabránil sovietsky hegemón. Zabránil by nám dnes v tom americký hegemón, ak všade tvrdí, že sme slobodné a suverénne štáty? Čo keby namiesto bezobsažných fráz o spojenectve a zakomplexovanom uisťovaní sa, kam patríme, zaznel z Bratislavy konečne nejaký mierový plán?
(Status na FB 30. marca 2023)
