Po období ochrany všetkého, čo len môžeme chrániť so zákazom zabitia, mali by sme sa dostať do fázy regulácie, bez ktorej moderná spoločnosť nemôže fungovať.
Od roku 1989 sa u nás s pocitom slobody začali meniť alebo formovať vlastné či spoločné hodnotové zásady. Všetko objímajúca a demonštrovaná láska k zvieratám je však falošná, lebo vzťah k teliatku, ktoré je zdrojom obľúbeného viedenského rezňa, nie je taký intenzívny ako k medveďovi, ktorý je symbolom hračky nášho detstva.
Už sme zabudli na roky 1993 – 1994, keď mládež, väčšinou 12 – 14-ročné dievčatá, demonštrovala pred ministerstvom poľnohospodárstva s klietkami na hlave s otvorenými dvierkami a s transparentami „Slobodu zvieratám!“. Skutočne niektoré skupiny s pocitom oprávnenia vypúšťali z kožušinových fariem norky, polárne líšky, činčily, nutrie a ďalšie zvieratá. Našťastie nemáme plné lesy polárnych líšok a noriek, lebo tieto mäsožravce boli viac domestikované na pravidelný príjem krmiva, než si ich osloboditelia uvedomili. Ale cudzokrajné hlodavce nutrie sa na Slovensku i v Česku uchytili ako cudzí element pre tento kontinent. Bude ešte problém ich zredukovať na prijateľnú mieru.
Ilustračné foto: Veronika Bahnová
Tu sa chcem dostať k podstate veci. Po období ochrany všetkého, čo len môžeme chrániť so zákazom zabitia, mali by sme sa dostať do fázy regulácie. Pre celý moderný svet je toto slovo normálne a bez jej uplatňovania by moderná spoločnosť nemohla fungovať.
Keď dnes obdivovaný a „znova oživený“ bobor bol v Európe najviac rozšírený a zapríčinil viackrát po sebe vytopenie niekoľkých dedín, obyvateľstvo sa bez ohľadu na jazyk rozhodlo bobra vyhubiť alebo obmedziť. Bola to prvá regulácia tohto druhu v záujme toho, aby ľudia mohli normálne žiť a nemuseli sa báť vyvolanej potopy.
Vo viacerých štátoch Európy je samozrejmé, a bolo to samozrejmé v ČSR do roku 1948, že horské lúky, lesné trvalé trávne porasty, vysokohorské pasienky boli od jari do jesene intenzívne využívané. Vyviezli sa tam malé volky, mladý dobytok, kravy alebo ovce a na jeseň sa vracali porážkové voly, vyrastené jalovice alebo kravy a ovce, ktoré vyprodukovali tony mlieka a syrov. Ak sa stalo, že sa tam objavil predátor, medveď, ktorý si občas doplnil o mäsový podiel svoju výživu, alebo vlčica, ktorá potrebovala svoje dospievajúce mláďatá naučiť loviť, vlastníci, roľník, veľkostatkár, šľachtic, zvážili, že škody sú neúnosné, a za pomoci richtárov z okolia zabezpečili dôslednú poľovačku, ktorá zaistila pokoj na niekoľko rokov.
V súčasnosti na Slovensku, ak si príde medveď tri-, štyrikrát doplniť svoju stravu a pritom sa neudusia ďalšie ovce, farmár to bolestivo znesie, ale ak príde vlčica dvakrát, trikrát vykonať svoju inštruktáž lovu, potom po každom raze zostane 12 – 16 oviec udusených vlkom, nejaká roztrhaná a nevieme koľko udusených oviec, ktoré sa stlačili v dôsledku stresu. Nášmu farmárovi povieme, že si mal urobiť dvojitý plot, kúpiť špeciálnych psov atď., ale o racionálnom a rentabilnom poľnohospodárskom podnikaní v tradičnej pohode už ani slovo.
Niekedy v našej spoločnosti bolo poľovníctvo skoro elitárskou záležitosťou a ľudia sa tam chceli dostať z prestíže. Dnes má spoločnosť tak veľa spoločensky atraktívnych činností, že sa zdá, že sa nikto nechce realizovať na lovnej zveri, ktorá nám robí stále viac škôd ako po stránke materiálnej, tak po stránke veterinárno-zdravotnej. Mali by sme si to uvedomovať predovšetkým ako poľnohospodári, že klimatická zmena pripravila naše oziminy o perinu, ktorá chránila v kritickom období úrodu. Nieto lepšej pastviny pre raticovú zver ako ozimina bez snehovej pokrývky. Kedysi bolo zriedkavé, keď si odhrabávala raticová zver sneh, aby sa dostala k zeleným steblám, dnes sú to nájazdy veľkých stád jeleňov a sŕn na polia; kedysi sa tomu dalo zabrániť aspoň jesennou reguláciou.
Osobitnou kapitolou je čierna zver, ktorá sa úplne natlačila do priestorov bezprostrednej blízkosti človeka. Neobmedzená dostupnosť ku krmivám na veľkých plochách bez snehu a rozrývanie trvalých trávnych porastov za účelom získania hmyzu v konkrétnej vývojovej fáze (aj ihrísk) zvyšuje ich plodnosť a upevňuje ich reprodukciu. Nehovoriac o zvyšovaní potenciálnej zamorenosti africkým morom, ktorý môže úplne zdecimovať slovenský chov ošípaných.
Slovensko má 49 tisíc štvorcových kilometrov, ale máme tendenciu ho stále zväčšovať, aby sme tam vopchali tie nadpočetné zvieratá, aby sme boli v norme. Neviem koľko percent z plochy Slovenskej republiky je urbanistické územie, tzn. územie vymedzené pre človeka, aby v ňom mohol normálne žiť a nemusel počúvať, že teraz sa zvieratá prebúdzajú, teraz sú v ruji, teraz si zberajú úrodu a podobne. Jeden starší, dominantný medveď, ktorý chce mať svoj nerušený priestor, žije v oblasti skoro nedostupnej človeku. Odtiaľ vyženie mladších a slabších. Tí ďalší sa už usadia bližšie k turistickému chodníku, medvedica, aby ju neobťažovali medvede, považuje už turistický chodník za svoje územie a mladšia medvedica začiatok dediny už za jej priestor.
Vôbec som sa nedotkol ďalších problémov v súvislosti s ochranou a niekedy trpením zvierat, napr. keď pre jazvece v niektorých štátoch Európy považujú násypy koľajísk za vhodný priestor pre ich nory a podobne.
Máme rád zvieratá, ale pokiaľ nemajú prirodzeného predátora, musí túto úlohu s pocitom zodpovednosti zobrať na seba človek. Zatiaľ sme problematiku čiernej a raticovej zveri nezvládli. A problém so zvládnutím medveďa a vlka nám denne naliehavo klope na dvere!
Autor MVDr. Ivan Babík je bývalý pracovník ministerstva pôdohospodárstva
