Čo možno povedať o Slovensku tridsať rokov po vzniku jeho štátnosti? Aj v súvislosti s tým, čo sa dnes deje?
Nič lichotivé!
Slovensku očividne chýba skúsenosť vlastného štátu. Nielen politikom (teda ľuďom, ktorí sa ako politici tvária, v čom je priam dokonalý Dzurinda), ale najmä slovenskému ľudu, národu či občianstvu. Vezmite si z tých troch termínov, ktorý chcete. Alebo použime slovo voličstvo.
Chýbajúca tradícia vlastnej štátnosti spojená s mimoriadne významným a účinným manipulatívnym vplyvom médií je pre Slovensko priam smrtiaca kombinácia vedúca krajinu do záhuby.
Väčšina obyvateľov našej krajiny je hrdá na to, že Slovensko ako štát vzniklo, ale nemôžu byť hrdí na to, ako sa vyvíja.
Slovensko dnes možno najviac pripodobniť k niektorému zo stredoafrických koloniálnych štátov zo 60. rokov minulého storočia. Na čele štátu sú dosadení zástupcovia cudzej moci, ktorí konajú v prospech cudzích záujmov, a nie v prospech vlastného ľudu. Moci sa držia zubami-nechtami ako britskí kolonizátori v Indii a domorodým obyvateľstvom opovrhujú, ako to nedávno opäť ukázal Naď s Káčerom.
Nedozreté slovenské voličstvo je rozdelené a cielene rozdeľované do množstva kmeňových komunít neschopných sa dohodnúť na kľúčových otázkach, ktoré by v prvom rade obyvateľov tohto štátu mali zaujímať a zjednotiť. Spoločnosť/voličstvo je rozdelené presne tak, ako napr. obyvateľstvo Konga, kde 55 bantuských kmeňov (Bangovia, Lingalovia, Mbetovia, Mbošovia, Tekovia…) plus niekoľko pygmejských kmeňov je neschopných zjednotiť sa na jednej štátotvornej vízii a dejiny Konga sú preto nekonečnou šnúrou prevratov.
Akurát u nás sa tie kmeňové komunity nazývajú inak. Sú to politické strany. Dlhodobú štátotvornú a širokou spoločnosťou akceptovanú rozvojovú víziu nemá ani Slovensko. Potácame sa od volieb k voľbám tak, ako konžskí černosi od prevratu k prevratu.
A tak, ako v Afrike sa kmeňoví príslušníci dajú kúpiť bezcennými čačkami, ktoré im podhodia kolonizátori, aj u nás sa časť voličstva nechá opantať pozlátkami typu: „Tú čaputku nám všetci závidia, aká je elegantná v tej najnovšej Hanečkovej róbe!“ Akoby toto bolo na prezidentskej funkcii to najpodstatnejšie.
Čačky pre domorodcov a odpútavky majú tie najrozličnejšie podoby: politicky bezvýznamné, ale marketingovo účinné návštevy kráľovských párov, finančná odmena za očkovanie, odpútavky typu: Smotánka, Farma, Výmena manželiek…
A podstata uniká…
Blížiace sa voľby, odďaľované Čaputovou, budú jednoznačným referendom o tom, či Slováci dajú hlas tým, čo chcú mier alebo tým, čo podporujú vojnu. Dáva to chabú nádej, že priestor sa azda trochu vyčistí. Mierové rokovania podporuje dnes len zopár strán, pre ktoré „Demokrati“ vo svojom newspeaku majú označenia dezoláti. Ktosi kdesi arogantne a v rozpore s pravdou rozhodol, že ten výraz v preklade znamená opak demokratov, teda nedemokrati…
V Afrike žije okolo 400 bantuských kmeňov hovoriacich 440 – 680 jazykmi!
V Slovenskej republike bolo za 30 rokov od jej vzniku zaregistrovaných 247(!) politických strán. Na jednu stranu tak vychádza čosi vyše 22 000 obyvateľov. Pri 50- percentnej volebnej účasti to znamená cca 8 800 voličov, čo predstavuje obyvateľov jednej Modry alebo jedných Veľkých Kapušian.
Aktuálny zoznam politických strán zaregistrovaných na ministerstve vnútra obsahuje 164 subjektov, z toho je 106 v likvidácii. Aktívnych je teda okolo 60 politických strán (presné číslo ťažko určiť, lebo každý deň nám tu vyrastie nejaké Jablko). Na každú z tých šesťdesiatich aktívnych strán pripadá čosi vyše 90 000 obyvateľov, z toho treba odrátať cca 18 000 neplnoletých bez volebného práva. Pri 50-percentnej volebnej účasti vychádza potom 36 000 voličov na jednu aktívnu politickú stranu, čo predstavuje obyvateľov jedného Komárna, či jednej Spišskej Novej Vsi. Skrátka, v koloniálnom Slovensku bez štátotvornej tradície každý Terazky chce byť majorom. Podobne ako každý kmeňový vodca v Kongu chce prevratom dosiahnuť svojich päť minút slávy.
Viem, trochu pritiahnuté za vlasy. Ale myšlienka zostáva zachovaná. Namiesto toho, aby sa tu etablovalo 4 – 5 politických strán, ktoré by vydržali všetky politické víchrice a pohromy, mali svoje jasné a nevychýliteľné smerovanie, vychovávali si svojich politikov a ich nástupcov, na Slovensku pred každými voľbami vznikajú obskúrne rýchlokvasené účelové politické strany často na jedno použitie, takmer vždy s nečitateľným programom (a ak je aj čitateľný, nič to neznamená, pretože po voľbách je aj tak všetko inak). To je presne ako v tej koloniálnej Afrike. Mocipáni plebsu podhodia novú hračku vyčačkanú médiami a slovenskí domorodci poslušne volia.
Od prevratu v novembri 1989 z pôvodných politických strán zostalo až dodnes aktívne len Kresťanskodemokratické hnutie, Slovenská národná strana a s odretými ušami za taký možno považovať aj Smer. Všetko ostatné sú pozlátené čačky na oblbnutie domorodcov. KDH je dnes na strane podporovateľov vojny, Smer a SNS na strane mierových rokovaní.
Na strane tých, čo podporujú vojnu sa črtá nie celkom jednoznačný, ale zato agresívne odhodlaný líder – Progresívne Slovensko. Vo zvyšku vojnových štváčov dochádza, našťastie, k štiepeniu a vzniku nových strán, bez schopnosti spojiť sa. To je pre Slovensko dobré a svojím spôsobom aj signifikantné. Dobré preto, lebo jestvuje šanca, že hlasy podporovateľov vojny prepadnú a signifikantné preto, lebo týmto stranám zjavne nejde o vznešené ciele prospešné pre Slovensko (akým je mier), ale len o egá politikov, ktorí si chcú zachrániť výnosný politický biznis aj pre ďalšie volebné obdobie (syndróm Terazky).
Istá rozdrobenosť je však aj na strane tých, ktorí chcú mierové rokovania. Na tejto strane však očividne rastie líder – strana Smer. Ak sa množstvo rozličných výťahových tzv. národných strán, ktoré majú vcelku správne smerovanie (mier, nepoddávať sa všetkému zlému, čo prichádza od euroatlantických štruktúr, zachovať a presadzovať národný a štátny záujem a nepodvoľovať sa ako domorodci kolonizátorom), ak teda tieto drobné strany ani v takýchto krízových časoch nie sú schopné spojiť sa na jednotnej platforme, i keď už roky je jasné, že samostatným postupom volebný úspech očakávať nemôžu, človeku sa nevdojak natíska otázka, či je to spôsobené len egami ich kmeňových šéfikov alebo niektorí z nich smradia v politike cielene v službách kolonizátora, s úmyslom sabotovať zjednotiteľské úsilia kolonizovaného ľudu.
Definícia kolonializmu na Wikipédii znie takto: Kolonializmus predstavuje rozširovanie zvrchovanosti určitého národa na teritórium a ľud mimo vlastných hraníc, často za účelom zlepšenia vlastnej ekonomiky prostredníctvom využívania domorodých prírodných zdrojov, pracovnej sily a miestneho trhu.
Čo z toho sa nedeje u nás?
O rozširovaní zvrchovanosti kolonizátora svedčia okrem iného ustanovenia obrannej zmluvy DCA prijatej bez celospoločenskej diskusie umožňujúce americkým vojskám prakticky neobmedzený pohyb, konanie a beztrestnosť na našom území.
Dodávanie zbraní a protiruské sankcie jednoznačne možno kvalifikovať ako konanie s cieľom zlepšenia vlastnej ekonomiky kolonizátora.
Využívanie lacnej slovenskej pracovnej sily a nahradenie vlastnej produkcie dovozom je využívaním pracovnej sily v miestnych montovniach a miestneho trhu. Akurát využívanie prírodných zdrojov sa v našom prípade z definície kolonializmu vymyká, pretože Slovensko takmer žiadne nemá.
Kolonizátori na nás testujú neoverené vakcíny, štvú nás do vojny za cudzie záujmy, likvidujú našu potravinovú sebestačnosť, aby na našom trhu mohli uplatňovať svoje nekvalitné prebytky, likvidujú náš priemysel, kupujú našu pôdu, urobili z nás montovňu áut a my sme na to ešte aj hrdí, amerikanizujú (a teda vulgarizujú) našu kultúru…
Naša národne emancipačne orientovaná opozícia je pomocou spolupracujúcich mainstreamových médií cielene ponižovaná, osočovaná, vulgarizovaná, popoťahovaná, škandalizovaná, kriminalizovaná hoci porovnateľné maslo na hlavách majú aj tzv. demokrati.
Po tridsiatich rokoch vajatania neskúseného slovenského domorodého voličstva je tu čas na dozretie, aké sa môže udiať len v zlomových okamihoch dejín. Tá zlomová situácia tu dnes je – hroziaca svetová vojna a naše hroziace aktívne zapojenie sa do nej!
Z vyššie uvedeného textu je zrejmé, že pre tých, čo chcú mier (logicky väčšina spoločnosti) je rozhodnutie v nasledujúcich voľbách jednoznačné! Akékoľvek trieštenie síl je absolútne neprijateľné!
(Už len malá poznámka na vysvetlenie – jamkatosť „obľúbeného“ politika je tiež len nevoliteľná pozlátená čačka pre domorodcov.)
(Text autor uverejnil v blogu 9. marca 2023)
One thought on “O jednej kolónii”
Ďalší veštet z gule, alebo politológ. Keď sa chceme trochu vyznať v spleti politických strán, tak každé takéto komentáre nás hrnú len do ďalšieho chaosu. Neviem, či si autor myslí, že sa mu splní predstava, spájania malinkých , akože slovenských straničiek, bez podrobnej vízie, nielen na mier. Myslím si,že sa nedostanú ani do parlamentu, a myslím si, že by nás ani neochránili pred zahraničnými vplyvmi. Ja im neverím, aj keď chcem, aby sme boli skutoční Slováci a Slovensko, skutočné bez cudzích direktív.