Pri piatom výročí vraždy novinára a jeho snúbenice nám takmer všetky médiá pripomínali, že vtedajší premiér Robert Fico považoval následné protesty za „snahu o štátny prevrat“. (aktuality.sk, 21. 2. 2023) Svoju zaručenú taliansku a mafiánsku stopu na Úrad vlády isto nespomenuli len zo skromnosti. Zato celkom zabudli, ako na ťaživú tému zaperlil vtedajší opozičný poslanec Igor Matovič. „Míľnik, ktorý sme dosiahli vraždou Jána Kuciaka a jeho snúbenice, by, predpokladám, mohol konečne spôsobiť aj návrat k svedomiu pri poslancoch Smeru.“ (spravy.pravda.sk, 13. 3. 2018)
Isteže, nad dvojakým novinárskym metrom by sa dalo opätovne hodiť rukou, keby sa nám novinári pred očami nemenili na propagandistov či marketérov. Tak, ako to naznačil Štefan Hríb pred voľbami 2020. „Ak po tom, čo sme sa dozvedeli, dopadnú voľby zle, budem si aj sám klásť otázku, načo som tu ako novinár a načo to tu robíme.“ (tyzden.sk, 9. 2. 2020) Po víťazných voľbách nastala hviezdna éra slovenskej žurnalistiky: zapufkala a vyrazila ako mečiarovský valec zo Zlatej Idky, novinári s rozviazanými rukami nachádzali na stoloch materiály z vyšetrovacích alebo súdnych trezorov a na dohodnutých punktoch čakali so zapnutými kamerami na zasahujúcich kukláčov. Keď sa premiér Igor Matovič vyhrážal odvolanému riaditeľovi SŠHR Kajetánovi Kičurovi, že ho „mediálne zareže“ (spravy.pravda.sk, 24. 3. 2020), médiá sa neohradili, aby si z nich nerobil lokajov, ktorí sa nevedia dočkať jeho ďalšieho pokynu. Stavovsky ich urážali a urážajú len opozičné sexi pomenovania ich profesie, ktoré často zachvejú aj okennými sklami europarlamentu… Posiveného svedka o to väčšmi sklamala ľahostajnosť europoslancov, napríklad ku komentáru v SME, že „neočkovaní by mali kvičať ako svine na bitúnku“. (omediach.com, 7. 7. 2021) Záhadne sa kamsi podel moderátorský apel na džentlmenstvo a galantnosť: nehovorme o ňom, nehovorme o nej, pretože tu nie je. Ako keby „lebofico“ a najnovšie aj „lebomatovič“ značili ich plnohodnotnú účasť pri besednom stole. Lichotivým vysvedčením pre médiá nie je ani „manželstvo z rozumu“ s plagiátormi na vysokých i najvyšších postoch. Neodradili ich ani fotografie, na ktorých budúci predseda Národnej rady Slovenskej republiky dovolenkuje s chýrnymi mafiánmi. Vlastne, prečo by aj mali, keď to neprekáža citlivo vnímajúcej prezidentke… O tom, že aj súčasné zdravotníctvo je „plné politickej korupcie“ (Pravda.sk, 2. 3. 2020), sme sa nedozvedeli od investigatívcov, ale od odstupujúceho ministra. Posivený svedok niekedy zaváha, či predmetnú situáciu vyvolalo informačné zlyhanie médií alebo, nedajboh, odvaha politika. Dajme tomu europoslanca Ivana Štefanca (KDH) a ďalších europoslancov, ktorí na konferencii v Jerevane „odsúdili ruskú agresiu na Ukrajinu a vyzvali na prepustenie väznenej ukrajinskej poslankyne Nade Savčenkovej“. (europskenoviny.sk, 16. 2. 2023) Urobili to napriek tomu, že niekdajšia kandidátka na Sacharovovu cenu, ktorú udeľuje Európsky parlament, nevymenila iba ruskú celu za kyjevskú, ale čosi podstatnejšie. „Takzvaná pomoc USA so sebou vždy prináša vojnu a utrpenie.“ (armadnymagazin.sk, 21. 8. 2021) Keby to v Kyjeve spustilo hromy-blesky, náš odvážny europoslanec by sa mohol vyhovoriť na naše médiá. Zastal by sa ich niekto pri dôvere, ktorú požívajú? Nuž, kto chce kam, pomôžme mu tam, teda na 45., respektíve predposledné miesto v hodnotení Inštitútu pre štúdium žurnalistiky Reuters.
Ako sa blížia voľby, mediálny valec častejšie hrmotí a zadymuje okolie. Ani sme nepostrehli, kedy sa z dymu namiesto valca vynoril tank. Len sme sa od nezmenenej osádky dozvedeli, že bojujeme za mier. Opäť. Ako sme voľakedy bojovali aj za vyššie hektárové výnosy či socialistickú žurnalistiku a v rámci nej o ceny popraveného novinára Júliusa Fučíka…
