Intelektuáli nemajú monopol na kultúru, hodnoty alebo pravdu, tým menej na významy, ktoré sa pripisujú ktorejkoľvek z týchto „domén ducha“, ako sa zvyknú nazývať. Ale intelektuáli by sa tiež nemali vyhýbať odsudzovaniu toho, čo považujú za deštruktívne voči kultúre, hodnotám a pravde, najmä ak takéto ničenie tvrdí, že sa uskutočňuje v mene týchto „domén ducha“. Intelektuáli sa nemajú zdržať pozdravu slnku pred úsvitom, ale ani varovania pred mrakmi, ktoré sa pred zotmením zlovestne zhromažďujú na oblohe a bránia vychutnávaniu denného svetla.
Európa je svedkom alarmujúceho (znovu)objavenia dvoch skutočností, ktoré ničia „domény ducha“: deštrukcia demokracie, spôsobená rastom politických síl krajnej pravice a zničenie mieru, spôsobené zdomácňovaním vojny. Obe deštrukcie sú legitimizované práve tými hodnotami, ktoré sa každá z nich snaží zničiť: fašizmus sa propaguje v mene demokracie; vojna je podporovaná v mene mieru. Toto všetko sa stalo možným, pretože politická iniciatíva a prítomnosť v médiách sa prenecháva konzervatívnym silám na pravici a krajnej pravici. Opatrenia sociálnej ochrany zamerané na to, aby ľudia pocítili vo vrecku aj vo svojej každodennej existencii, že demokracia je lepšia ako diktatúra, sú čoraz zriedkavejšie práve kvôli nákladom na vojnu na Ukrajine a kvôli ekonomickým sankciám proti „nepriateľovi“, ktoré údajne mali ublížiť realizácii jeho zamýšľaného cieľa, v skutočnosti ubližujú predovšetkým európskym ľuďom, ktorých vlády sa spojili s USA. Deštrukcia mieru a demokracie najväčšmi ovplyvňuje nerovnomerné a paralelné vykresľovanie dvoch okruhov zaručených slobôd, t. j. slobody prejavu a slobody konania, ktoré podporujú politické a mediálne mocnosti. Okruh slobôd, zaručených v prípade pozícií, obhajujúcich spravodlivý a trvalý mier a inkluzívnejšiu demokraciu, sa stále zmenšuje, zatiaľ čo okruh slobôd, zaručených v prípade konzervatívnych pozícií, obhajujúcich vojnu a fašistickú polarizáciu spolu s neoliberálnou ekonomickou nerovnosťou, neprestáva rásť. Progresívni (nemýliť si s našimi progresívnymi – pozn. Slovo) komentátori vo veľkých médiách chýbajú čoraz väčšmi, zatiaľ čo konzervatívni každý týždeň prezentujú krok za krokom ohromujúcu priemernosť.
Pozrime sa na niektoré z hlavných príznakov rozsiahleho procesu, ktorý v súčasnosti prebieha:
1. Informačná vojna o rusko-ukrajinskom konflikte sa zmocnila publikovaných názorov natoľko, že aj komentátori s trochou konzervatívneho zdravého rozumu sa jej podriadili s chorobnou podriadenosťou. Tu je jeden z mnohých príkladov z európskych korporátnych médií: Luís Marques Mendes, známy komentátor, zvyčajne hlas zdravého rozumu v konzervatívnom tábore, počas svojho týždenného prehľadu na portugalskom televíznom kanáli (SIC, 29. januára 2023), povedal niečo v tomto zmysle: „Ukrajina musí vyhrať vojnu, pretože ak nie, Rusko napadne iné európske krajiny.“ To je v podstate to, čo americkí televízni diváci denne počúvajú od Rachel Maddow z MSNBC (MSNBC je americký spravodajský kanál, pozn. redakcie). Odkiaľ pochádza taká absurdná myšlienka, ak nie z predávkovania dezinformáciami? Zabudli, že postsovietske Rusko sa snažilo vstúpiť do NATO a EÚ, ale bolo odmietnuté, a že na rozdiel od toho, čo bolo sľúbené bývalému vodcovi Sovietskeho zväzu Michailovi Gorbačovovi, rozšírenie NATO k ruským hraniciach môže predstavovať ohrozenie legitímneho obranného záujmu Ruska – aj keď je invázia na Ukrajinu skutočne nezákonná – ako som to sám od prvého dňa opakovane odsudzoval? Nevedia, že to boli USA a Spojené kráľovstvo, ktoré bojkotovali prvé mierové rokovania krátko po vypuknutí vojny? Neuvažovali komentátori ani na chvíľu o tom, že jadrová veľmoc, ktorá sa ocitne pred možnosťou porážky v konvenčnom konflikte, by sa mohla uchýliť k použitiu svojich jadrových zbraní, čo by zase mohlo viesť k jadrovej katastrofe? Či nevidia, že dva nacionalizmy, jeden ukrajinský a druhý ruský, sú zneužívané vo vojne na Ukrajine, aby prinútili Európu k úplnej závislosti od USA a zastavili expanziu Číny, krajiny, s ktorou sú USA skutočne vo vojne? Neuvedomujú si komentátori, že dnešná Ukrajina je zajtrajším Taiwanom? Je zvláštne, že uprostred celej tejto búrlivej propagandistickej horúčky sa nikdy neponúkajú žiadne podrobnosti o tom, čo bude znamenať porážka Ruska; bude to viesť k zosadeniu prezidenta Vladimíra Putina alebo k balkanizácii Ruska?
2. Antikomunistická ideológia, ktorá dominovala v západnom svete až do 90. rokov, sa potajomky recykluje, aby podporila protiruskú nenávisť až do hystérie, aj keď je známy fakt, že Putin je autokratický vodca, priateľ európskej pravice a krajnej pravice. Ruským umelcom, hudobníkom a športovcom sa zakazuje účasť na podujatiach, dokonca aj kurzy o ruskej kultúre a literatúre – ktorá nie je o nič menej európska ako francúzska literatúra a kultúra – majú byť ukončené. Po Versaillskej zmluve z roku 1919, ktorá priniesla stratégiu ponižovania Nemecka po jeho prehre v 1. svetovej vojne, bolo nemeckým spisovateľom zakázané zúčastniť sa na prvom zasadnutí výročného kongresu PEN klubu, ktorý sa konal v máji 1923. Jediným nesúhlasným hlasom bol hlas Romaina Rollanda, ktorý v roku 1915 získal Nobelovu cenu za literatúru. Napriek všetkému, čo napísal proti vojne a najmä proti nemeckým vojnovým zločinom, mal Rolland odvahu „v mene intelektuálneho univerzalizmu“ povedať: „Nepodriadim svoje myslenie tyranskému a dementnému vplyvu meniacej sa politiky.
3. Pojem demokracie sa natoľko vyprázdňuje, že ju môžu inštrumentálne brániť tí, ktorí ju využívajú s úmyslom zničiť ju. Zároveň tí, ktorí chcú demokraciu posilniť proti fašizmu, sú označovaní za radikálnych ľavičiarov. Na medzinárodnej úrovni Západ jednomyseľne tlieskal udalostiam z roku 2014 na kyjevskom námestí Majdan, kde sa súčasná vojna skutočne začala. Napriek tomu, že počas protestov bolo zreteľne vidieť vlajky nacistických organizácií; napriek tomu, že ľudový hnev bol namierený proti demokraticky zvolenému prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi; a napriek tomu, že podľa odposluchov Victoria Nuland, neokonzervatívna politička USA a vtedajšia námestníčka ministra zahraničných vecí pre európske a eurázijské záležitosti, výslovne vymenovala ľudí, ktorí mali v prípade víťazstva získať moc, vrátane americkej občianky Natalie Jaresko, ktorá neskôr v rokoch 2014 až 2016 pôsobila ako nový ministerka financií Ukrajiny; napriek tomu všetkému tieto udalosti, ktoré sa rovnali dobre zorganizovanému prevratu, ktorého cieľom bolo odstránenie proruského prezidenta a premena Ukrajiny na protektorát USA, oslavoval celý Západ ako živé víťazstvo demokracie. V skutočnosti nič z toho nebolo také absurdné ako skutočnosť, že keď sa Juan Guaidó, predstaviteľ venezuelskej opozície, v roku 2019 na verejnom námestí v Caracase vyhlásil za dočasného prezidenta Venezuely, stačilo to, aby ho USA spolu s mnohými krajinami EÚ v tejto pozícii aj uznali. V decembri 2022 napokon túto frašku ukončila samotná venezuelská opozícia.
4) Dvojitý meter na hodnotenie toho, čo sa deje vo svete, naberá abnormálne rozmery a takmer automaticky sa používa na podporu vojnových apologétov, stigmatizáciu ľavicových strán a normalizáciu fašistov. Príkladov je veľa, takže problém spočíva vo výbere medzi nimi. Dovoľte mi ponúknuť len niekoľko ilustrácií z národného a medzinárodného kontextu. V Portugalsku sa drsné a urážlivé správanie členov krajne pravicovej strany Chega veľmi podobá správaniu poslancov nemeckej nacistickej strany od chvíle, keď začiatkom 20. rokov vstúpili do Reichstagu. Boli pokusy zastaviť ich, no politická iniciatíva a ekonomická situácia boli na strane nacistickej strany. Už v máji 1933 usporiadala nacistická strana prvé pálenie kníh v Berlíne. Ako dlho to bude trvať, kým sa to stane v Portugalsku? Pozícia dnešnej globálnej pravice voči ľavicovým vládam, z veľkej časti podporovaná americkými inštitúciami, je taká, že vždy, keď ľavicové vlády nemožno zvrhnúť mäkkými prevratmi, musia byť zničené obvineniami z korupcie a prinútené zápasiť s problémami výkonu moci, aby sa im zabránilo vládnuť strategicky. Zdá sa, že korupcia v Portugalsku je obmedzená na Socialistickú stranu, ktorá si v posledných voľbách v roku 2022 zabezpečila priamu väčšinu. V očiach hegemónnych konzervatívnych médií je každý minister Socialistickej strany považovaný za skorumpovaného, kým sa nepreukáže opak. Nemalo by byť ťažké nájsť podobné príklady v iných krajinách.
V medzinárodnom kontexte spomeniem dva do očí bijúce príklady. V súčasnosti existuje všeobecný konsenzus, že výbuch plynovodu Nord Stream v septembri 2022 bol dielom USA (a údajne naň „dohliadal“ prezident Joe Biden, ale tvrdenie poprel), pri ktorej pravdepodobne pomáhali spojenci. Incident takéhoto rozsahu mala okamžite vyšetriť nezávislá medzinárodná komisia. Zdá sa zrejmé, že poškodená strana – Rusko – nemala záujem zničiť infraštruktúru, ktorú by Rusko mohlo urobiť zbytočnou jednoduchým zatvorením kohútika. 8. februára ponúkol Seymour Hersh, uznávaný americký novinár, presvedčivé informácie, ktoré ukazujú, že sabotáž na Nord Stream 1 a 2 v skutočnosti plánovali USA od decembra 2021. Ak to tak naozaj bolo, máme pred sebou ohavný zločin, ktorý je tiež aktom štátneho terorizmu. USA, ktoré tvrdia, že sú šampiónmi globálnej demokracie, by mali mať najvyšší záujem zistiť, čo sa stalo. Bol to jediný spôsob, ako prinútiť Nemecko, aby sa zapojilo do vojny proti Rusku? Bola sabotáž plynovodov zamýšľaná s cieľom ukončiť európsku politiku menšej energetickej závislosti od USA, ktorú inicioval bývalý kancelár Nemecka Willy Brandt? Nebol to v kontexte drahej energie a zatvorených podnikov účinný spôsob, ako pribrzdiť ekonomický motor EÚ? Kto ťaží zo situácie? Nad týmto aktom štátneho terorizmu visí ťažké ticho.
Ďalším príkladom do očí bijúceho dvojitého metra je násilie izraelskej koloniálnej okupácie Palestíny, ktoré sa zintenzívňuje. Izrael len v januári 2023 zabil 35 Palestínčanov; pri útoku na utečenecký tábor Dženín na Západnom brehu zabil Izrael 26. januára 10 ľudí. O deň neskôr zabil palestínsky mladík sedem ľudí pred synagógou židovského osídlenia vo východnom Jeruzaleme, v oblasti nezákonne okupovanej Izraelom. Na oboch stranách konfliktu dochádza k násiliu, ale disproporcia je ohromujúca a o mnohých teroristických činoch štátu Izrael (niekedy ich beztrestne páchajú osadníci alebo vojaci na kontrolných stanovištiach) sa ani neinformuje. Neexistujú žiadni korešpondenti západných médií, ktorí by informovali o tom, čo sa deje na okupovaných územiach, kde sa odohráva väčšina násilia. Okrem skrytých záberov z mobilných telefónov nemáme obrazy utrpenia a smrti na palestínskej strane. Medzinárodné spoločenstvo a arabský svet o tejto záležitosti mlčali. Napriek mimoriadne neprimeraným prostriedkom vedenia vojny neexistuje hnutie, ktoré by poslalo do Palestíny účinnú vojenskú techniku, ako je to v súčasnosti v prípade Ukrajiny. Prečo je Ukrajina spravodlivým odporom, ale palestínsky odpor nie? Európa, kontinent, kde sa odohral holokaust, ktorý zabil milióny Židov, je v konečnom dôsledku koreňom zločinov spáchaných proti Palestíne, no v súčasnosti zdieľa odpornú spoluúčasť s Izraelom. EÚ sa v súčasnosti ponáhľa s vytvorením súdu, ktorý bude súdiť vojnové zločiny, ale – a v tom spočíva pokrytectvo – iba tie, ktoré spáchalo Rusko. Rovnako ako v rokoch pred 1. svetovou vojnou sa výzvy k európanstvu (vtedy nazývaná pan-Európa) čoraz viac stávajú výzvami k vojne a vedú k rétorike, zameranej na zakrytie nespravodlivého utrpenia a straty blahobytu, čo je teraz vnucované európskym ľuďom bez toho, aby sa s nimi konzultovalo o potrebe alebo výhodách rusko-ukrajinskej vojny.
5) Dnes sme svedkami konfrontácie medzi americkým, ruským a čínskym imperializmom. Existuje aj patologický prípad Spojeného kráľovstva, ktoré si napriek svojmu priepastnému sociálnemu a politickému úpadku ešte neuvedomilo, že Britské impérium už dávno skončilo. Som proti všetkému imperializmu a pripúšťam, že ruský alebo čínsky imperializmus sa môže v budúcnosti ukázať ako najnebezpečnejší, ale nepochybujem o tom, že so svojou vojenskou a finančnou prevahou je v súčasnosti americký imperializmus najnebezpečnejšie zo všetkých. Samozrejme, nič z toho nestačí na to, aby bola zaručená jeho dlhá životnosť. V skutočnosti som na základe zdrojov zo severoamerických inštitúcií (ako je National Intelligence Council) tvrdil, že ide o impérium v úpadku, no môže sa stať, že jeho samotný úpadok je jedným z faktorov, ktoré pomáhajú vysvetliť, prečo je v dnešnej dobe obzvlášť nebezpečná.
Od začiatku som odsudzoval ruskú inváziu na Ukrajinu, ale od tej chvíle som tiež poukazoval na to, že USA Rusko k tomuto konfliktu aktívne vyprovokovali, s cieľom oslabiť ho a zadržať Čínu. Zdá sa, že dynamika amerického imperializmu je nezastaviteľná, živená neustálou vierou, že deštrukcia, ktorú spôsobí, prehĺbi alebo podnecuje, sa bude odohrávať ďaleko od jeho hraníc, keďže krajinu chránia dva obrovské oceány. USA tvrdia, že ich zásahy sú vždy pre dobro demokracie, ale pravdou je, že nakoniec zanechajú cestu deštrukcie, diktatúry alebo chaosu. Najnovší a pravdepodobne najextrémnejší prejav tejto ideológie možno nájsť v najnovšej knihe neokonzervatívca Roberta Kagana (manžel Victorie Nulandovej) s názvom The Ghost at the Feast: America and the Collapse of World Order, 1900-1941 (Alfred Knopf, 2023). Hlavnou myšlienkou knihy je, že USA – vo svojej túžbe priniesť viac šťastia, slobody a bohatstva iným národom, bojovať proti korupcii a tyranii, kdekoľvek existujú – sú jedinečnou krajinou. USA sú tak neuveriteľne silné, že by sa vyhli druhej svetovej vojne, keby len mali možnosť včas vojensky a finančne zasiahnuť a prinútiť Nemecko, Taliansko, Japonsko, Francúzsko a Veľkú Britániu, aby nasledovali nový svetový poriadok pod vedením USA. Každý zásah USA v zámorí bol poháňaný altruistickými motívmi, dobrom pre ľudí, na ktorých je zásah zameraný. Podľa Kagana americké vojenské intervencie v zámorí – od čias španielsko-americkej vojny v roku 1898 (bojovali s cieľom ovládnuť Kubu, dodnes prítomný) a filipínsko-americkej vojny v rokoch 1899 – 1902 (bojovali o zabránenie sebaurčenie Filipín, ktoré malo za následok viac ako 200 000 úmrtí Filipíncov) – boli vždy inšpirované nesebeckými názormi a túžbou pomáhať ľuďom. Toto pokrytectvo a vymazávanie nepohodlných právd neberie do úvahy ani tragickú realitu pôvodných obyvateľov a černošského obyvateľstva USA, ktoré bolo vystavené krutému vyhladzovaniu a diskriminácii. Historický záznam odhaľuje krutosť takéhoto klamstva. Zásahy USA boli vždy diktované geopolitickými a ekonomickými záujmami krajiny. V skutočnosti USA nie sú výnimkou z pravidla. Naopak, vždy to tak bolo v každom impériu (pozri napr. invázie Napoleona a Adolfa Hitlera do Ruska). Historické záznamy ukazujú, že prednosť imperiálnych záujmov často viedla k potlačeniu ašpirácií na sebaurčenie, slobodu a demokraciu a rozšíreniu podpory vražedným diktátorom s následnou devastáciou a smrťou, a to od banánových vojen v Nikarague (1912), podporu kubánskeho diktátora Fulgência Batistu alebo inváziu v Zátoke svíň v roku 1961 až po prevrat proti bývalému čílskemu prezidentovi Salvadorovi Allendemu (1973); od prevratu proti Mohammadovi Mossadeghovi, bývalému demokraticky zvolenému prezidentovi Iránu (1953) po prevrat proti Jacobovi Árbenzovi, bývalému demokraticky zvolenému prezidentovi Guatemaly (1954); od invázie do Vietnamu v boji proti komunistickej hrozbe (1965) po inváziu do Afganistanu (2001), údajne ako obranný krok proti teroristom, ktorí zaútočili na newyorské dvojičky (z ktorých nikto nebol z Afganistanu) – ktoré nasledovali po 20 rokoch americkej podpory mudžahedínov proti komunistickej vláde v Kábule, podporovanej Sovietskym zväzom; od invázie do Iraku v roku 2003 s cieľom zosadiť Saddáma Husajna a zničiť jeho (neexistujúce) zbrane hromadného ničenia až po intervenciu v Sýrii na obranu rebelov, ktorí boli z väčšej časti (a sú) radikálni islamisti; od intervencie na Balkáne v roku 1995, uskutočnenej prostredníctvom NATO bez povolenia OSN, až po zničenie Líbye v roku 2011. Na takéto zásahy vždy existovali „benevolentné dôvody“, ktoré sa vždy opierali o komplicov a spojencov na miestnej úrovni. Čo zostane z umučenej Ukrajiny, keď sa vojna skončí (pretože všetky vojny sa raz skončia)? Aká bude situácia v ostatných európskych krajinách, najmä v Nemecku a Francúzsku, v ktorých naďalej dominuje falošná predstava, že Marshallov plán bol prejavom obetavej filantropie zo strany USA, ktorým sú zaviazané nekonečnou vďakou a bezpodmienečnou solidaritou? A čo Rusko? Ako bude vyzerať konečné hodnotenie, po všetkej smrti a skaze, ktorá prichádza s každou vojnou? Prečo nie sme v Európe svedkami vzniku silného hnutia v prospech spravodlivého a trvalého mieru? Je možné, že napriek tomu, že vojna sa vedie v Európe, Európania čakajú, že sa v USA objaví nejaké protivojnové hnutie, aby sa k nemu mohli s čistým svedomím a bez rizika, že budú vnímaní ako priatelia Putina alebo dokonca ako komunisti?
Prečo o tom všetkom toľko mlčania?
Snáď najnepochopiteľnejšie ticho je ticho intelektuálov. Je to nepochopiteľné, pretože intelektuáli často tvrdia, že sú vnímavejší ako bežní smrteľníci. História nás naučila, že v obdobiach bezprostredne pred vypuknutím vojen všetci politici vystupujú proti vojne, pričom k nej prispievajú svojimi činmi. Mlčanie nie je nič iné ako spoluúčasť so strojcami vojny. Na rozdiel od začiatku 20. storočia, dnes už nie sú žiadni známi intelektuáli, ktorí by vydávali zvučné vyhlásenia za mier, „nezávislosť ducha“ a demokraciu. Keď vypukla prvá svetová vojna, existovali spolu tri imperializmy: ruský, anglický a pruský. Nikto nepochyboval, že pruský imperializmus bol zo všetkých troch najagresívnejší.
Je zaujímavé, že v tom čase nebolo počuť žiadnych významných nemeckých intelektuálov, ktorí by vystupovali proti vojne. Prípad Thomasa Manna je hodný zamyslenia. V novembri 1914 publikoval v Neue Rundschau článok s názvom „Gedanken im Kriege“ (Myšlienky v čase vojny), v ktorom obhajoval vojnu ako akt „kultúry“ (teda Nemecka, ako sám objasnil) proti civilizácii. Podľa jeho názoru bola „kultúra“ sublimáciou démonického a bol nad morálkou, rozumom a vedou. Mann považovalkultúru a militarizmus za bratov. V rokoch 1918 – 1920 vydal knihu Úvahy nepolitického človeka, v ktorej obhajoval cisárovu politiku a tvrdil, že demokracia je protinemecká myšlienka. Našťastie pre ľudstvo Thomas Mann neskôr zmenil názor a stal sa jedným z najhlasnejších kritikov nacizmu. Na rozdiel od toho, od Petra Kropotkina po Leva Tolstého a od Fiodora Dostojevského po Maxima Gorkého, hlasy ruských intelektuálov vznesené proti ruskému imperializmu bolo vždy počuť.
Existuje mnoho otázok, ktoré musia intelektuáli riešiť. Prečo zostali ticho? Existujú ešte intelektuáli, alebo sa z nich stali slabé tiene toho, čo kedysi predstavovali?
Tento článok sprostredkúva Globetrotter
Boaventura de Sousa Santos je emeritným profesorom sociológie na unioverzite v meste Coimbra v Portugalsku. Jeho najznámejšia kniha je Decolonizing the University: The Challenge of Deep Cognitive Justice
One thought on “Ohlušujúce ticho intelektuálov zoči-voči rastúcim globálnym konfliktom”
Nazdávam sa, že je to článok, ktorú by si mala dôkladne prečítať väčšina komentátorov súčasného tragického diania a zobrať si príklad z mnohostrannosti analýzy opisovaných problémov a udalostí .