Pri pohľade na dielo Antona Bašu mi schádza na um výraz „Stilleben“ alebo „Still Life“. Ja viem, viem, významovo oboje značí zátišie. Ale „still“ v nemčine je – tichý, mlčanlivý, pokojný. Aj tajný. V angličtine tichý, tlmený, utíšený, mlčanlivý, mlčiaci. Ale takisto pokojný, nehybný. Stojaci. Ba dokonca vhodný pre či na fotografovanie. Jednoducho ide o také ponímanie života. Zadržaný čas. Aj byt v historickom centre Košíc sa autor usiluje zachovať, pokiaľ ide hoci o kľučky či dvere, v pôvodnom vzhľade. Nehovoriac o záhrade, ktorá si bujnie, ako chce a pripomína džungľu. Pardon, v našich podmienkach prales. Ale „still“. Čiže vhodný/vhodnú pre či na fotografovanie. Skrátka, má štýl.
Rodák z Košíc (1981) vyštudoval na želanie otca – aby mal čosi v rukách – odbor umelej inteligencie na domácej Technickej univerzite. Ale ako protiváha (tiež pod vplyvom otca), ho lákalo cvakanie. A tak si urobil bakalára aj magistra na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave. Jednou z jeho záslužných poslucháčskych prác bolo zozbieranie „Rodinných fotoarchívov na východnom Slovensku v období 1920 – 1989“ alebo mapovanie snímok rímskokatolíckeho farára a kronikára obce Rad v Medzibodroží Bélu Petrika prvej polovice 20. storočia.
Výstava sa zakladá na troch cykloch. Prvým sú „Brightončania“, obyvatelia mesta na južnom pobreží Anglicka. Tuná v zmysle demokratickej kamery Williama Egglestona podnietenej Andym Warholom, aby vystihol rôznorodosť prostredia, zachytáva oslovených domácich na uliciach v nimi zvolených pózach. Čiže tak, ako sa sami cítia byť. Zdanlivá normálnosť na povrchu nás núti premýšľať o ich utajených životoch. O fasádach, vôkol ktorých kráčame a nič netušíme o drámach – komplexových, sexuálnych, finančných – za nimi. Potemkiáda, však? Asi ako my všetci chceme pôsobiť navonok. V spoločnosti. Spoločensky. Normálne. Typicky. A práve to je nenormálne, netypické. Zachytené objektívom neobyčajné!
Ďalšie súbory vychádzajú z estetiky Bernda a Hilly Becherovcov a ich žiaka Andreasa Gurského. Ústredná perspektíva, neskresľovanie, bezľudnosť, mäkké svetlo. Čosi ako Nová vecnosť. Neue Sachlichkeit. „Fuerteventura“ prináša obrazový doklad obludnosti dravého kapitalizmu s neustále prízvukovanou vidinou úspešnej budúcnosti. Vyhliadka rýchleho zisku vytvorením exkluzívneho letoviska na tomto kanárskom ostrove dospela k velikášskym zámerom vzniku honosných ubytovní na špičkovej úrovni, ktoré ostali nedostavané zásluhou finančnej nedomyslenosti. Hoci prvý pohľad na tieto zvyšky vzbudzuje dojem márnosti a zbytočnosti, hlbší ponor prináša bôľnokrásne pocity plné pokoja, tichosti, mĺkvoty, smútku a nevyslovenej úfnosti.
Séria „Urban Silence“ je symfóniou veľkomesta v mol. Namiesto rušných výjavov zo súčasných metropol sú tu snímky bez ľudí. Nájdené zátišia, polocelky mestskej krajiny či jej detaily navodzujú prítomnosť človeka len nepriamo, kedy často stopy jeho činnosti pripomínajú prírodné vzory alebo výskyt života vôbec. Nepriamo kriticky vypovedajú o konzumnom a výrobnom svete, ktorý nás obklopuje, ktorý nás ovplyvňuje a s ktorým sa často stotožňujeme.
Tvorba Antona Bašu je svojou neprikrášlenosťou, bez štylizácií, digitálnych úprav či fotošopov výsostne súčasná. Prednosť má oko a súdnosť. Nie dnes tak módne pseudointelektuálne pózerstvo.
(Úvodné slovo pri otvorení výstavy)
Výstava vznikla v spolupráci s Inštitútom tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave
