Slávnostné stretnutie bývalých poslancov SNR po tridsiatich dvoch rokoch – 1. septembra 2024
Bol prvý september, pred budovou Slovenskej národnej rady na Župnom námestí od skorého rána rušno. Písal sa rok 1992.
Do parlamentu som chodila z Petržalky autobusom a potom kúsok peši, predo mnou hlúčky naradostnených ľudí v očakávaní veľkého dňa.
„Ako budete hlasovať, pani poslankyňa?“
Usmievala som sa na nich, ale mala som aj trému, v ten deň sa malo hlasovať o ústave. Pretože parlamentné voľby na Slovensku a v Česku sa skončili podľa očakávania. Ešte v Prahe, pred druhými slobodnými voľbami, som robila rozhovor pre Pravdu s podpredsedom ODS a kolegom poslancom z výborov kultúrnych a sociálnych (FZ ČSFR) Miroslavom Mackom. Za dva roky práce vo výboroch sme sa poznali celkom dobre, Mirek bol pragmatický, niekedy až cynický. V tom rozhovore pred voľbami som mu položila otázku: ako budete spravovať spoločný štát, keď v Česku vyhrá ODS a na Slovensku HZDS? Mirek sa zasmial a úprimne zvolal. „Prosím tě, jakej spoločnej stát…“
Na rozdiel od všeobecne šírenej mienky, že Slováci sú separatisti a chcú rozbiť republiku, pragmatickí politici na českej strane v tichosti konali.
My, poslanci oboch parlamentov, sme po voľbách v roku 1992 o tom nevedeli, ale kolegovia právnici mali svojich kolegov ešte z čias štúdií, a tak sa napríklad Ľubo Fogaš dozvedel, že v utajenom režime pracujú na českej ústave. Spomenul to aj na stretnutí bývalých poslancov bývalej SNR na Deň Ústavy 1. septembra 2024. (Pozri videozáznam od 1:40)
Informácie mal aj premiér Vladimír Mečiar. On určite nebol separatista, ešte vo vestibule FZ ČSFR po slávnostiach v Ružomberku, kde Slavo Moric prvý raz verejne hovoril o programe jeho obnovenej Slovenskej národnej strany – obnovení slovenského štátu – mu nahnevane povedal: „Ja vás dám zavrieť!“ Ctil zákony a nepracoval proti federácii, ale otváralo sa Overtonovo okno a on to pochopil. Dejiny potrebujú činy, povedal pri prijímaní Deklarácie o zvrchovanosti slovenského národa… A tak sa aj v SNR a jej výboroch začalo pracovať na texte Ústavy Slovenskej republiky. Ani toto nebol čin proti spoločnému štátu, Slovenská republika bola konštituovaná v Zákone o československej federácii z roku 1968, ale nikdy v celom rozsahu nebola uplatnená. Ešte pred koncom režimu prišiel šéf legislatívy FZ ČSSR Marián Čalfa s návrhom trojjedinej ústavy – čo znamenalo tichú centralizáciu. Na rokovaní SNR s ním polemizoval Vladimír Mináč: „… zákon, ktorý navrhuje skupina poslancov FZ o prijímaní trojjedinej ústavy, zabraňuje každej diskusii o novej ústave, keďže dopredu určuje jednu jedinú možnú podobu novej ústavy, keďže odmieta možnosť hocijakej alternatívy, najmä samostatných republikových ústav, keďže protidemokraticky oktrojuje pred celoľudovou diskusiou novú podobu ústavy.“ Dodnes sú jeho slová o tom, že „suverénny národ sa má vysloviť iba suverénnou ústavou“ vytesané do pamätnej tabule na historickej budove SNR v Bratislave.
Zmena režimu štátoprávne otázky načas odsunula, no už na jar roku 1990 Václav Havel vo Federálnom zhromaždení ČSSR otvoril Pandorinu skrinku. Prišiel s návrhom zákona na zmenu názvu republiky: vypustiť z neho slovo socialistická. Československo malo dostať podobu masarykovskú. Spomenul to Vladimír Mečiar. Na Slovensku sa zdvihla vlna nevôle, opäť boli plné námestia, vo federáli sa rokovalo dlho do noci, vznikla „pomlčková vojna“. Má to byť pomlčka, má to byť spojovník? A prečo sa nemá republika volať Slovensko-Česko, ale Česko-Slovensko? Napokon dospeli zákonodarcovia k zhode, že to bude Česká a Slovenská republika. Ale semienko sporu už bolo zasiate, vyklíčilo a v zákulisí sa už premýšľalo nad vlastnými záujmami. A nad hľadaním vinníka rozpadu. Pretože ak by horkokrvní Slováci vyhlásili odtrhnutie od spoločného štátu, všetky nástupnícke práva by zostali v republike, ktorá by si nemusela ponechať len vlajku (ktorú si ponechala)… Preto sa pracovalo na legislatíve, ktorá by bola pre oba nástupnícke štáty spravodlivá. Spomínam to, lebo ešte aj dnes sa nájdu mudráci, ktorí si myslia, že ústava bola šitá horúcou ihlou a všetko bolo už jasné. Nič nebolo jasné!
V ten deň sa v parlamente zišlo množstvo zahraničných korešpondentov, na chodbe som stretla svoju dávnu kolegyňu spisovateľku, jej mama bola šéfka základnej organizácie KSS vo vydavateľstve Smena, ona už pracovala pre Slobodnú Európu a mala obavy o spoločný štát. (Tak to bolo všetko pekne prepletené, milé deti 😊.) Pýtala sa ma, ako budeme hlasovať. Redaktorka z Nového Času s fotografom Milanom Krupčíkom si nás aj odfotili, redaktorka si všimla, že mám na sebe jedovatozelené šaty a namiesto make-upu nosím ironický úsmev a podobné podstatné 😊 maličkosti…
Otvorila sa rozprava k návrhu zákona a hneď na začiatku bolo horúco. Minister za SNS Ľudovít Černák povedal, že občania by radi videli v priamom prenose, ako kto hlasuje, aj by si radi pozreli, kto má aké pekné šaty, mladý poslanec za SNS Vladimír Miškovský navrhol hlasovanie po menách. Vedeli sme z rokovaní vo výboroch, že KDH a Maďari (koalícia dvoch strán) nechcú za predložený návrh hlasovať, aj my v klube poslancov SDĽ sme mali dvoch kolegov, ktorí sa chceli zdržať hlasovania. A spomenula som si na ľudí zhromaždených pred budovou parlamentu. Preto som sa prihlásila do rozpravy. Svoje vystúpenia sme si obyčajne v klube poslancov pred schôdzou konzultovali, či sú v súlade s našou politikou a programom SDĽ. Janko Ľupták občas nevydržal a prihlásil sa do rozpravy spontánne, mal jadrný jazyk a aj priamočiare uvažovanie (z grafov sa nenajeme…), a tak často upozornil: ja budem hovoriť len za seba, nespájajte to s esdéeľ. Nuž keď som sa prihlásila, videla som trochu prekvapený výraz v očiach nášho predsedu. Pretože som neavizovala, že chcem hovoriť. Nemala som však v úmysle kaziť sviatočnú atmosféru, naopak. Poprosila som kolegyne a kolegov, aby sme nekazili tento deň, ktorý sa už nikdy nezopakuje a aby sme pre nikoho nevytvárali uličku hanby. Lebo tým iba podráždime ľudí pri obrazovkách, aj tých pred parlamentom a zničíme to, čo nás môže spájať…
Kolegyne a kolegovia mali iný väčšinový názor, a tak sa hlasovalo po menách. Predseda parlamentu Ivan Gašparovič vyzval poslanca, poslankyňu, postavili sme sa a predniesli text: „Hlasujem za Ústavu Slovenskej republiky.“ Až za hrubé múry parlamentu sme spred budovy počuli radostný potlesk. Pred hlasovaním kolegovia z maďarskej koalície opustili sálu a kolegovia z KDH predniesli vetu: „Hlasujem proti tomuto zneniu ústavy Slovenskej republiky.“
Prečo tak hlasovali, vysvetlil zakladateľ KDH a vtedajší jeho predseda mnohokrát. Bol to on, kto hovoril dávno pred debatami o rozdelení o samostatnej stoličke a samostatnej hviezdičke na vlajke EÚ. Svoje výhrady odcitoval aj na spomienkovom stretnutí z prejavu Antona Neuwirtha (otec Anny Záborskej), ktorý prečítal vtedy v rozprave. V texte slovenskej ústavy je zakomponovaná celá Listina základných práv a slobôd. V čase prijímania vo FZ ČSFR sa strhla ideologická bitka medzi sekulárnymi poslancami a poslancami kresťanskými, pre ktorých je základnou ideologickou požiadavkou ochrana života od počatia. Vo federáli vystupovali laici aj odborníci, napokon sa na znení, ktoré sa stalo súčasťou ústavy, zhodol celý parlament: ľudský život je hoden ochrany. No a to bol aj text uvedený v návrhu ústavy, s ktorým malo KDH problém. Druhý právny problém bol podľa Jána Čarnogurského pri paragrafe o voľbe prezidenta. Podľa KDH trojpätinová väčšina, nutná na zvolenie prezidenta v parlamente, zabráni voľbe a ukázalo sa to, podľa neho aj v roku 1998. Pavol Kanis mu v rozprave na slávnostnom zhromaždení bývalých poslancov bývalej národnej rady povedal: „Janko, to nebolo tak. Schuster mal podmienku, že vstúpi do širokej koalície, ak mu koalícia zaručí, že bude prezidentom. Dzurinda mu to sľúbil, ale keď malo prísť k dohode, Dzurinda z rokovania odišiel a Schuster pochopil, že ho môžu oklamať a nebudú (napriek ústnemu sľubu) za neho v parlamente hlasovať, preto žiadal všeľudové hlasovanie.“ (Pozri videozáznam 2:07:40) Okrem právnych výhrad malo KDH výhradu politickú – že Slovensko sa ocitne pod vedením HZDS v izolácii, čo sa podľa Jána Čarnogurského naplnilo a až vznikom širokej koalície sa z izolácie vymanilo. Vladimír Mečiar však namietol: hneď o polnoci v roku 1993 bola Slovenská republika uznaná väčšinou štátov združených v OSN.
Diskusia v parlamente bola vtedy horúca, no keď som prišla (v roku 1992) z FZ ČSFR do slovenského parlamentu, zistila som, že sme ľudsky predsa len iní ako naši českí bratia. Hašterili sme sa, politicky bili, argumentovali, svoje politické názory sme oportunisticky neopúšťali, ale mali sme k sebe ľudsky normálne blízko. Všetci sme sa zdravili, a aj keď som pri príchode k rečníckemu pultíku počula z úst nejakého kolegu z vládnej strany, že bude mať zo mňa nervy, povedala som: dúfam, že na vás pôsobím ako afrodiziakum, nie laxatívum – a celá sála sa zasmiala… Necítili sme voči sebe nepriateľstvo a už vôbec nie nenávisť. Pripúšťam, že sa to rokmi vytratilo, čo je veľká škoda. Všetci sme tu susedia, máme deti, ktoré chodia spolu do školy, máme rodiny – a máme vymedzený čas. Zo stoštrnástich poslancov, ktorí hlasovali za prijatie ústavy, už štyridsať z nich nežije. Z nášho klubu poslancov SDĽ odišli do večnosti Ladislav Ballek, Milan Ftáčnik, Ivan Hudec, Pavol Jakubík, Ladislav Kliman, Jozef Košnár, Jozef Zselenák. Česť ich pamiatke! Mnohí na stretnutie nemohli prísť, lebo im zabránila choroba (na druhý deň som hovorila s Petrom Jarošom a nechala ho od všetkých pozdraviť). Všetkých nechal vraj pozdraviť aj Peter Weiss, ktorý dal prednosť rokovaniu fóra GLOBSEC v Prahe.
Obstáli sme pred tvárou dejín, máme mierovo rozdelený štát, na rozdiel od rozbitej Juhoslávie a ZSSR, máme sa dobre – a máme pomaly, plazivo sa približujúcu vojnu. Ako v tomto čase všetci obstojíme?
V roku 1964 nakrútil slávny režisér Stanley Kubrick kultový film Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a milovať bombu (1964). V žánri čierneho humoru satirizuje studenú vojnu a hrozbu jadrovej vojny. Film bol nakrútený na motívy románu Petra Georgea Red Alert (1958).
Pripomeňme si dej: Príbeh rozpráva o pomätenom generálovi Letectva Spojených štátov amerických, ktorý sa domnieva, že ruskí záškodníci otrávili pitnú vodu v USA. Generál nariadi atómový útok na Moskvu. Potom nasleduje napätá ostrá medzihra a akcia medzi troma účastníkmi: šialeným generálom, bombardujúcimi pilotmi smerujúcimi na operačnú miestnosť Pentagónu, kde sa vrchný veliteľ snaží horlivo odvrátiť neodvrátiteľné.
George C. Scott je divoký a neotesaný generál, ktorý krízu využíva na úplné zničenie ruského strašidla. Sterling Hayden sa vyznamenal ako generál – cvok, ktorý sa nenechá odradiť od svojho zámeru vybombardovať Rusom dušu z tela, je to antikomunista, ktorý to nemá v hlave v poriadku a obviňuje komunistov z každej špatnosti, ktorá sa dá v roku 1964 nájsť.
Čierna komédia a zároveň varujúca satira o krehkej rovnováhe sveta v čase studenej vojny, založenej na vzájomnom odstrašení pomocou jadrových zbraní. Bol to prvý film, ktorý sa odvážil pozrieť na atómovú vojnu z trošku iného uhla a zobraziť ju ako niečo v podstate absurdného.
„Čo môže byť absurdnejšie než samotný nápad, že dve veľmoci sú ochotné vyhladiť akýkoľvek ľudský život kvôli nehode, spôsobenej politickými rozdielmi, ktoré sa ľuďom o sto rokov budú zdať rovnako nezmyselné, ako sa nám dnes javia náboženské konflikty stredoveku.“
(Zdroj: ČT)
Mohli si ho na tom sabate GLOBSEC, ktorý sa za hojnej účasti zbrojárskych firiem, ktoré to financujú a hojnej účasti politikov, ktorí ich podporujú, pustiť.
Nuž ale, čo už len my, bezvýznamné provinčné konzervy, síce s vlastnou ústavou, v ktorej je zapísané právo na mier a tresty pre šíriteľov vojny, čo my môžeme vedieť, čo je pre nás dobré? My sme sa v historickej budove Slovenskej národnej rady rozlúčili slovami organizátora stretnutia poslanca Arpáda Matejku a organizátorky Evy Copákovej Bartošovej, že sa o rok znova uvidíme.
Tak uvidíme.
(Fotografie a videozáznam zo stretnutia: Igor Jurečka)
Jedna odpoveď
Ďakujem organizátorom tohto stretnutia a najmä všetkým najvyšším predstaviteľom slovenskej spoločnosti, ktorí sa nezmazateľne a natrvalo zapísali do slovenskej histórie. Veľmi rád som si vypočul ich názory a komentáre a ďakujem im za to, že som si mohol zaspomínať na dôležité udalosti v slovenskej histórií. Vinou nie vždy kvalitného zvuku som mal občas problém porozumieť spomienkam a komentárom niektorých účastníkov tohto stretnutia. Dá sa niekde nájsť textový prepis týchto komentárov a spomienok na, myslím si, jedno z najdôležitejších období v histórií Slovenska?