O literatúre môžeme povedať, že je zhodou okolností a autorských príležitostí. Má možnosť navrstvovať rôzne situácie, vniknúť do psychológie postáv a epizód, ktoré spisovateľ pospája tak, aby z nich vytvoril svojskú autorskú výpoveď. Spisovateľka, filozofka, poetka a prekladateľka Etela Farkašová, ovenčená množstvom ocenení a prekladaná v mnohých krajinách, do literatúry vstupovala najskôr poviedkovou tvorbou. Len neskôr rozšírila svoj literárny diapazón o eseje, romány, novely a poéziu.
Etela Farkašová: Jesenná záhrada naspamäť (výber z poviedok)
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2024, 255 strán
V aktualizovanom poviedkovom výbere Jesenná záhrada naspamäť sa autorka vracia k pôvodným textom, no textom akoby dávala novú podobu, ako sama píše, škrtá, dopĺňa, presúva dôraznosť, rozvíja a tlmí motívy, a akoby znova, prežíva autorskú radosť z tvorenia. Urobila tak aj v knihe Záchrana sveta podľa G. Dala starším textom nový punc, zvýznamnila ich, oživila a prehĺbila v nich to, čo sa jej zdalo podstatné. Niektoré z „oprášených „poviedok, ktoré nám autorka predkladá, vyšli v poviedkových knihách [A1] Snívanie v tráve /1983/, Unikajúci portrét /1989/, Hodina zapadajúceho slnka /1989/ a Na rube plátna /2013/. Obnovená verzia dosahuje skutočne vysokú úroveň a je aj čitateľsky príťažlivá. Pri čítaní som aj ja mala pocit prirodzenosti, ktorá výborne ilustruje introspekciu autorky. Napomáha tomu aj fakt čiastočnej autobiografie. Príbehy nadobúdajú intímnejší rozmer, najmä tie, ktoré pojednávajú o vzťahoch a nútia jednotlivé postavy k hlbokomyseľnosti. /Vernisáž, Jesenná záhrada naspamäť, V Električke/ Filozofické reflexie, ktoré sú pre spisovateľku charakteristické v každom jej diele, nás nútia premýšľať o udalostiach, ale aj o tom, ako zosúladiť prežité so súčasným. Najmä vtedy, keď sa nad nami zachmúria udalosti a strácame sa vo vlastnom vnútornom svete a nevieme nájsť východiská. Niekedy je zložité napojiť sa na vlastné prežívanie. A predsa sa protagonisti v jednotlivých poviedkach snažia, aj keď svojou odlišnosťou, a často aj bezradnosťou, vpísať do spoločného vesmíru. Nechať svoju, aj keď občas nenápadnú stopu. Je to v našej ľudskej podstate zakódované. Túžba včleniť sa do reťaze súvislostí, preberať zodpovednosť za veci, ktoré sú nám zverené. V poviedkach Etely Farkašovej je zdôraznený najmä citový svet žien, matiek, detí, ale aj pohľad na modernú ženu- súčasníčku, ktorá je často ohrozovaná nepriazňou okolia, intrigami, no nebojí sa ne reagovať. Postaviť sa im čelom. Mnohokrát zraniteľnosť, ktorú autorka s účasťou a pochopením dokázala v poviedkach opísať /Autinka, Výlet so sestričkou, Zlatá brána /, dokáže čitateľa presmerovať k ľudskejšiemu správaniu a spoluúčasti. Začne si všímať to, čo si predtým možno ani nevšimol.
Ako sa od autorky v rozhovore s Ivicou Ruttkayovou, literárnou autorkou a rozhlasovou publicistkou, publikovanom v knihe namiesto doslovu, dozvedáme, citujem „Siahla som aj po poviedkach, v ktorých dochádza ku križovaniu racionálneho, vysvetliteľného a predvídateľného s iracionálnym, záhadným, nepravdepodobným až absurdným… sú to situácie, ktoré nútia postavy premýšľať o mnohých veciach hlbšie a inak ako zvyčajne…“
Poviedkový výber ilustrovala Květoslava Fulierová.
