Tri osobnosti, traja veľkí slovenskí politici v najlepšom zmysle slova, boli pritom, boli participanti pri vzniku Československej republiky, ba ešte viac, boli aktérmi integrovania Slovenska a Slovákov do republiky československého národa a prispeli významne k tomu, že sa z nej stala republika dvoch rovnoprávnych národov, slovenského a českého národa. Na úrovni základného zákona štátu sa tak stalo až po uplynutí tridsiatich rokov, a to prijatím Ústavy 9. mája v roku 1948. Priblížme si tieto tri osobnosti slovenského národa a československého štátu.
1. VAVRO ŠROBÁR
Jeden z tejto trojice, Vavro Šrobár, bol povolaním lekár, a ďalší dvaja boli kňazmi, A. Hlinka bol katolíckym kňazom a Samuel Zoch kňazom evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Do histórie vzniku ČSR sa zapísal ako jeden z mužov „28. októbra“ Dr. Vavro Šrobár, a to ako člen Národného výboru československého, ktorý konštituoval štát. Do dejín nového štátu sa v tomto zakladajúcom období štátu zapísal (od 10. decembra 1918) aj ako československým parlamentom menovaný „minister s plnou mocou pre správu Slovenska“.
Ustanovujúcimi dokumentmi nového politického útvaru sa stali dve listiny, a to: „Prevolanie o zriadení československého štátu“ a ďalej „Zákon o zriadení československého štátu“. Ústavnoprávne to boli zakladacie úkony a listiny štátu, a osoby, ktoré ich prijali a podpísali boli „otcami, zakladateľmi štátu“. „Boli to muži, ktorí riadili vývoj pomerov v prevratových dňoch a to: Antonín Švehla, JUDr. Alois Rašín, Jiří Stříbrný, JUDr. František Soukup. K nim ako piaty bol pribraný (kooptovaný) Slovák Dr. Vavro Šrobár, ktorý až 28. októbra dopoludnia došiel do Prahy, využijúc to, že maďarská vláda zrušila jeho internovanie. Dokumentovala sa tým jednota medzi Slovenskom a českými krajinami. V. Šrobár mal poverenie od Slovenskej národnej strany, že môže konať v jej mene. Podpisy týchto piatich mužov boli na všetkých zákonoch, ktoré Národný výbor vydal. Symbolicky v osobe V. Šrobára do Prahy prišla aj jeho formulácia obsiahnutá z prvomájovej revolúcie sociálnodemokratického robotníctva z Liptovského svätého Mikuláša. Vďaka jeho slovám tu zarezonovalo sebaurčovacie „právo československého kmeňa, jeho uhorskej vetvy“. Znamenalo to, že aj „uhorská vetva československého kmeňa“ sa domáha, uplatňuje si právo na sebaurčenie. Prejavil sa alebo vyjadril sa takto konsenzus, súhlasný prejav jednotnej vôle oboch vetví československého kmeňa, ľudu a národa žijúceho síce na súvislom území, ale zatiaľ na štátnom teritóriu dvoch štátov (rakúskeho cisárstva a uhorského kráľovstva) spojených do reálnej únie. Vyjadril to neskôr slovami, sme vetva československého národa, a pre tento celý národ chceme právo sebaurčenia. Vyhlásenie, resp. zriadenie československého štátu, malo svoju oprávnenosť, bolo legitímne. Vavro Šrobár si osvojil politické poslanie vyviesť krajinu a jej ľud z maďarizujúceho Uhorska do Československa. Inšpiroval k tomu slovenské robotníctvo a komplementárne a kompatibilne s tým aj slovenskú inteligenciu, resp. zástupcov národa z nepočetných stredných vrstiev. A artikuloval túto spoločnú vôľu aj do „Prevolania Národného výboru československého o samostatnosti československého štátu z 28. októbra 1918“, ako aj do „Zákona č. 11/1918 Z. z. a n. z 28. októbra 1918 o zriadení samostatného štátu československého“. Prvé vety Prevolania zneli: „Ľud československý! Tvoj odveký sen sa stal skutkom. Štát československý vstúpil dnešného dňa do radu samostatných, slobodných, kultúrnych štátov sveta.“
Skutočne to tak bolo. Slovenský národ, resp. ľud namiesto agónie v Uhorsku pred kulmináciou maďarizácie, s bezvýslednou už polstoročnou požiadavkou autonómie presadzovanou Slovenskou národnou stranou v ňom, prijal nový program, samourčovacie právo slovenského národa a jeho účasť na utvorení samostatného štátu s Čechmi, orientáciu československú. K takejto zmene v programe SNS prispel V. Šrobár a A. Hlinka na utajenej porade tejto strany dňa 24. mája 1918 v Martine.
Právne optimálne riešenie prinášala formulácia, pojem, že Slováci patria do československého národa. Znamenalo to podľa vtedy platného práva, že nepáchajú zločin proti Uhorsku, a po ďalšie, že patria do historických hraníc samostatného štátu, ktorý si tento národ konštituuje, ako oprávnený subjekt medzinárodného práva oddelením, vyčlenením sa ako z územia rakúskeho cisárstva tak aj uhorského kráľovstva ako samostatný československý štát.
Takže koncepcia Dr. Šrobára vyjadrená v rezolúcii z Liptovského Mikuláša bola historicky skutočne vrcholom, kulmináciou politickej múdrosti objektívne aj subjektívne ako politickej múdrosti jeho vlastnej aplikovanej do praxe. Bola to koncepcia realizácie sebaurčovacieho práva nie ako svojbytného slovenského národa, ale ako integrálnej súčasti československého národa. Perspektívne nie však okamžite, sa tým nevylučovala jeho emancipáciu na svojbytný národ.
V rokoch 1918 až 1920 presadzoval V. Šrobár suverenitu československého štátu na Slovensku, vtedy ako štátu jednotného československého národa, z dvoch ústavnoprávnych postov. Na čele dočasnej slovenskej vlády so sídlom Skalici (od 4. novembra 1918 do 14. novembra 1918) a druhýkrát na ústavnoprávnej pozícii ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorého menovala vláda ČSR 10. decembra 1918 a vybavila ho plnou mocou ako svojho člena podľa zákona o mimoriadnych a prechodných právomociach.
Po veľkých a hektických dňoch v Prahe a českých krajinách vôbec narástli aj úlohy oslobodenia na Slovensku. V. Šrobár s malou skupinou četníkov pricestoval z Brna a Hodonína cez Holíč (prekročiac tok rieky Moravy) do historického, v minulosti slobodného kráľovského mesta Skalica. Vytvára tam ad hoc, pre potreby bojov za Slovensko, bez osobitného právneho zmocnenia Národného výboru – spolu so svojimi, kolegami, spolubojovníkmi známymi ako „hlasisti“, dočasnú vládu – zloženú z Dr. Pavla Blahu, ďalej Antona Štefánka, Dr. Ivana Dérera a jeho osoby. Ako na verejnom zhromaždení na námestí v Skalici povedal, boli to synovia Slovenska a súčasne synovia tohto kraja, a to Záhoria, na ktorého územie sa pôsobnosť vlády vzťahovala. Vláda v proklamácii oznámila zmenu štátnosti a v školách a úradoch Bratislavskej a Nitrianskej župy zaviedla slovenský jazyk.
Vavro Šrobár pomerne rýchlo bol povolaný vrátiť sa do Prahy. Podľa zákona prijatého Dočasným národným zhromaždením, na ktoré sa kreoval Národný výbor Československý dňa 14. novembra 1918, bol ustanovený za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Zriadil svoj úrad skladajúci sa zo 14 vládnych referátov, ktoré korešpondovali počtu a pôsobnosti ministrov ČSR. Sídlom ministra s plnou mocou a jeho úradu sa stala od 12. decembra 1918 Žilina. Mohol vydávať nariadenia, na relevanciu ktorých stačil jeho podpis a ďalej mal urobiť všetko „na udržanie poriadku, na konsolidovanie pomerov a na zabezpečenie riadneho štátneho života. Bol predstaviteľom československej moci na Slovensku, ale i prvým slovenským ministrom na československom Slovensku. Nadnesene sa vtedy o ňom hovorilo, že sa stal „diktátorom na Slovensku“. Nie však z toho hľadiska, že by mal monokratické až neparlamentné právomoci. Diktátorom bol iba z hľadiska jeho analogického postavenia, aké mal v starovekom Ríme za republiky úradník, ktorého menoval senát, a to s mimoriadnymi právomocami v prípade vypuknutia vojny, v mimoriadnej situácii na, a to na obdobie šesť mesiacov s povinnosťou skladať účty z výkonu tohto úradu.
Tak bol menovaný aj V. Šrobár v roku 1918 ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska, pre zažehnanie maďarskej, najmä vojenskej intervencie (károlyiovskej republiky i republiky rád), ale i orgán administratívnej ingerencie na Slovensko.
V roku 1918 Slovensko už právne (medzinárodne – ako aj ústavno-právne) bolo územnou súčasťou ČSR a úlohou ministra s plnou mocou bolo presadiť na ňom suverenitu a pôsobnosť československých orgánov, vylúčiť pôsobnosť iných orgánov (maďarských na prvom mieste, aj prípadných slovenských (Matica slovenská, miestnych národných výborov a rád a i.). Od začiatku roka oslobodzovali československé vojenské útvary územie Slovenska. Na línii Kúty – Prešporok dňa 1. januára 1919 oslobodili hlavné mesto, a to tak, aby sa tu už 4. februára 1919 ako v hlavnom meste Slovenska mohol usídliť minister s plnou mocou pre správu Slovenska so svojím úradom. Na severnej línii od Žiliny, Vrútok postupovali ďalšie vojenské útvary, ktoré do konca decembra oslobodili Poprad, Prešov a Košice.
Na celom území Slovenska, ktorého hranice vytýčila a schválila mierová konferencia v Paríži, podľa Trianonskej mierovej zmluvy, sa ustanovila Československa republika a presadila sa na ňom suverenita tohto štátu. Mimoriadnou osobnosťou tohto historického procesu bol Dr. Vavro Šrobár – ktorého činnosť v Prahe, v Skalici, v Žiline a v Prešporku, s novým názvom Bratislava je realitou, za ktorú si zaslúži predikát – muž, ktorý sa zaslúžil o štát.
Svojím nariadením vymenoval prvých slovenských županov: Dr. Jozefa Minárika pre Trenčiansku stolicu, Dr. Ľudovíta Okánika pre Nitriansku stolicu, pre Turčiansku Dr. Igora Dulu, pre Oravskú Dr. Vladimíra Pivku, pre Spišskú Dr. Jána Rumana, pre Liptovskú po tom ako menovanie neprijal vzhľadom na vysoký vek Dr. Ružiak, vymenoval za župana Dr. Kállaya. Minister Vavro Šrobár bol po tom, ako predbežne neprijali menovanie niektorí župani, nútený uvažovať aj o inom riešení, konkrétne takom, že v prípade ich definitívneho odmietnutia sa bude musieť obrátiť na bývalých maďarských úradníkov. V tom prípade by nemenoval županov, ale vládnych komisárov, jedného pre dve-tri župy. Po dvoch dňoch, ktoré im dal na premyslenie, menovanie až na spomenutú výnimku prijali všetci kandidáti. Príčinou ich váhania bola aj obava, že sa politická situácia zmení a obnovia sa pomery z obdobia pred vyhlásením československého štátu. Dvom lekárom, Dr. Jozefovi Minárikovi a Dr. Igorovi Dulovi, rovnako ako dvom kňazom, evanjelickému Dr. Samuelovi Zochovi, ako ani katolíckemu Dr. Ľudovítovi Okánikovi do určitej miery nestabilizovaná, a nie definitívna reálna ústavnoprávna situácia nebránila prijať menovanie za županov. ThDr. Samuel Zoch – prijal v polovici decembra 1918 vymenovanie za župana do Prešporskej župy.
2. SAMUEL ZOCH
Pred vyhlásením československého štátu pôsobil Samuel Zoch ako evanjelický farár v Modre, vo farnosti a v regióne. Zastával aj post vo vznikajúcej Slovenskej národnej rade. V posledných dňoch pred koncom októbra 1918 (keď sa v Prahe vyhlásil československý štát, o čom nemali vtedy žiadne informácie) odcestoval aj s kolegami do Martina na ohlásené deklaračné zhromaždenie. Pripravený text deklarácie predebatovávali a upravovali na ceste vo vlaku. Ako autor ho predniesol 30. októbra 1918 vo dvorane Tatra banky v Martine. Následne ho prijala Slovenská národná rada ako Deklaráciu slovenského národa. Vyvolala niekoľko druhov pripomienok a to týchto:
a) Či považuje slovenský národ za svojbytný národ, či uznáva, že je aj nositeľom sebaurčovacieho práva až do oddelenia a práva na národnú štátnosť.
b) Či sa vlial a splynul slovenský národ podľa deklarácie do československého národa, ktorý ako jediný je výlučným nositeľom práva na sebaurčenie.
c) Či mala deklarácia právnu relevanciu, ak áno akú, alebo mala len deklaračný, potvrdzovací význam.
Slovné spojenia o slovenskom a československom národe v prvej časti Deklarácie slovenského národa tri podoby. V tejto prvej časti sa sumarizujú krivdy, ktoré napáchal uhorský štát na slovenskom národe, ktoré sa kvalifikovali známkou a sankciou najvyššou, a to delegitimizáciou tohto štátu a vice versa konštituovaním legitimity Slovenskej národnej rady ako jedine oprávnenej hovoriť a konať v mene slovenského národa. Identitu národa zakomponoval S. Zoch do deklarácie v troch formuláciách, a to ako: a) ako „slovenskú vetvu jednotného československého národa“; b) „československý národ, bývajúci v hraniciach Uhorska“; c) „slovenský národ na Slovensku“.
Všetky variácie v tejto téme vyvolávajú do dnešných dní otázky až polemiky. V druhej časti deklarácia vyvodila konzekvencie zo stavu zisteného v predchádzajúcom bode (z delegitimizácie uhorského štátu, sa vyvodilo právo na oddelenie (odtrhnutie) sa od uhorského štátu despoticky, dlhodobo potláčajúceho práva slovenského národa a slobody slovenského ľudu) s tým, že SNR tu opätovne vymedzila svoju identitu, že je: „Národná Rada československého národa v Uhorsku obydleného.“
Potom, znovu a opätovne sa v deklarácii riešil problém – kto je „slovenský národ“, kto je „jednotný československý národ“. Ich vzťah sa riešil slovami, že „slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného československého národa“. Požiadavky potom vrcholili, vyústili do vety, ktorá je podstatou martinskej deklarácie, a to: „Pre tento československý národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti.“ Neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti – znamená, určite a jednoznačne – „národný štát“, nezávislý a suverénny. Použitie ukazovacieho zámena „tento“ v celej ďalšej súvislosti znamená, že Martinská deklarácia nežiadala sebaurčovacie právo pre celý československý národ, ale Deklarácia slovenského národa žiada neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti len pre „tú jeho časť“, ktorá je jeho vetvou, časťou a býva na Slovensku. V tomto temer formulačnom inotaji teda Martinská deklarácia žiadala sebaurčovacie právo pre „slovenský národ“, slovenský národ na Slovensku. Po ďalšie, ak sa toto právo žiada pre československý národ, tak týmto národným štátom musí byť „československý štát“. A vzhľadom na to, že tento „československý národný štát“ už vznikol, bol vyhlásený, do tohto druhého bodu „osvedčenia“ verejného ohlasu, t.j. deklarácie – sa doplnilo veta – že „na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s týmto novoutvoreným medzinárodným právnym položením, ktoré 18. októbra 1918 formuloval predseda (prezident) W. Wilson a ktoré 27. októbra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia“. Znamenalo to uznanie rozpadu, a teda zániku Rakúsko-Uhorska. Inkriminovanú vetu doplnil do druhého bodu deklarácie M. Hodža po svojom neskorom večernom príchode do Martina z Budapešti, už po rozídení sa účastníkov deklaračného zhromaždenia. Ako je známe deklaračné zhromaždenie SNR nemala ešte ani v deň svojho zhromaždenia, teda 30. októbra 1918 informáciu či správu, že dňa 28. októbra 1918 v Prahe československý národný výbor deklaroval a zákonom potvrdil zriadenie samostatného československého štátu. Príchodom M. Hodžu sa SNR jej výkonný výbor stal plne informovaným a upravil Deklaráciu slovenského národa v súlade s touto ústavnoprávnou a medzinárodnoprávnou realitou.
Podstatne sa zmenila tiež ďalšia skutočnosť. Bola ňou informácia, že plnoprávnymi účastníkmi mierovej konferencie, ktorá sa bude konať po uzavretí posledného prímeria (a to s Nemeckou ríšou, ktoré bolo podpísané dňa 11. novembra 1918) budú nie národy, nie etnické spoločenstvá, ale iba víťazné štáty a nové štáty, ak budú právne uznané. Samostatné štáty boli subjektmi medzinárodného práva. Suverénne národy mali medzinárodným právom priznané právo na sebaurčenie a vytvorenie národného štátu a tým sa mohli stať a stali subjektmi medzinárodného práva. Slovenský národ ako súčasť československého národa to vyhlásením ČSR dosiahol. Bola to opäť podstatná zmena pôvodných pomerov, ktorá viedla k vypusteniu 4. bodu martinskej deklarácie, v ktorom sa pre Slovákov požadovalo osobitné zastúpenie na mierovej konferencii. Plnoprávnym účastníkom mierovej konferencii v Paríži sa stal československý štát, ktorý na mierovej konferencii konal a uzatváral mierové zmluvy.
Deklarácia slovenského národa, autorstvo ktorej patrí Samuelovi Zochovi, (vtedy 36-ročnému) považovala slovenský národ za svojbytný, samostatný národ, za národ s právnou subjektivitou, za národ, ktorý má právo a je nositeľom práva na sebaurčenie. Slovenský národ sa však nevlial, nebol pohltený, ani absorbovaný podľa Martinskej deklarácie československým národom. Tak o tom kriticky až odmietavo hovoril v Nitre na Pribinových slávnostiach v roku 1933 Andrej Hlinka, že takto to bolo v Martine chybne a mylne prijaté. Deklarácia priznávala a požadovala pre československý národ právo na vytvorenie samostatného štátu, vyslovila súhlas s jeho ustanovením podľa medzinárodného práva, ale súčasne svojimi formuláciami vyjadrovala svoj názor, stanovisko k svojbytnosti slovenského národa, jeho právu na sebaurčenie, a to ako časti jednotného československého národa. Formulácia deklarácie bola ústretová k formuláciám obsiahnutým v českých dokumentoch, ktoré mali štátoprávny význam, stala sa s nimi rovnoznačnou. Terminológiu český národ so slovenskou vetvou, pre ktorý sa žiadalo právo na sebaurčenie v českom štáte sa podľa Martinskej deklarácie zmenila na znenie „slovenská vetva (časť) československého národa“. Dohodové mocnosti považovali Slovensko za československý historický teritoriálny útvar (obdobne ako Čechy, Moravu a Sliezsko). Územie Slovenska bolo považované za neoddeliteľnú súčasť ČSR. Bol to medzinárodnoprávny i geopolitický titul pre oddelenie územia Slovenska od Uhorska ako aj oddelenia od práve vtedy vznikajúceho maďarského štátu.
Znením a formuláciami Deklarácie slovenského národa prispel Samuel Zoch podstatným spôsobom k oslobodeniu Slovenska, slovenského národa z Uhorska a jeho integrovaniu do československého štátu. Martinská deklarácia bola v tomto kontexte právnym úkonom, ktorým slovenský národ prejavil svoju vôľu realizovať svoje právo na sebaurčenie, a to vo forme spojenia s českým národom v rámci jednotného československého národa.
Možno teda súhlasiť s názorom, že vstriktne ústavnoprávnom zmysle mala Deklarácia slovenského národa nie konštitutívny, ale potvrdzovací, schvaľovací, resp. deklaratórny právny význam. Deklaračné zhromaždenie v Martine prijalo tento dokument dva dní po vyhlásení a uzákonení československého štátu. Nevyhlasovala československý štát, ani nedeklarovala že Slovensko, slovenský národ je súčasťou tohto štátu. Nebola ani nadbytočná, v tom zmysle, že by sa zaoberala skutočnosťou, ktorá už právne jestvovala. Potvrdzovala túto skutočnosť (teda vyhlásenie a uzákonenie štátu), v tom zmysle nemala konštitučný význam, ale deklaratórnu právnu relevanciu. Nebolo už možné v budúcnosti vyhlasovať, zakotvovať, že Slovensko je súčasťou Uhorska, resp. maďarského štátu.
V Martinskej deklarácii nie je však obsiahnutá výslovne (expressis verbis) žiadna formulácia, že sa Slovensko, slovenský národ oddeľuje od Uhorska. Dá sa vyvodiť len z dikcie, že v mene slovenského národa nie je oprávnená hovoriť a konať uhorská vláda, ani miestne a regionálne orgány tohto štátu. Vo vzťahu k Slovensku, slovenskému národu znenie o nelegitímnosti uhorských štátnych orgánov znamená aj nelegitímnosť uhorského štátu na Slovensku a voči slovenskému národu, implicitne je to vlastne „vystúpenie, vyviazanie“ sa týchto (národa a územia), oddelenie od uhorského štátu. Vzťah k československému štátu, spôsob inkorporácie, vtelenia Slovenska, slovenského národa do neho je obsiahnutý v druhej vete, druhého bodu: „na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s týmto novoutvoreným medzinárodnoprávnym položením …“. Inkorporácia, vtelenie Slovenska a slovenského národa do československého štátu sa uskutočnili vyslovením súhlasu s vytvorením tohto útvaru. Implicitne je v tom vyjadrený aj súhlas s tým, že Slovensko a slovenský národ patria do ČSR súčasne, spolu a od počiatku jeho vzniku, akoby ipso iure (v dôsledku medzinárodnoprávnych aj ústavnoprávnych úkonov uznania, vyhlásenia a zriadenia československého štátu) a ex ante – teda od počiatku, rovnako ako územie a obyvateľstvo Čiech, Moravy a Sliezska). Slovensko – slovenský národ – sa do československého štátu nepripojilo, ani doňho nevstúpilo!!! Slovensko bolo územnou časťou, súčasťou ČSR od jeho vzniku, rovnako ako slovenský národ bol súčasťou jeho obyvateľstva, občanov štátu. Patril do historicky jednotného československého národa, ale do jeho vetvy, časti, ktorá bola usídlená na Slovensku. Právny význam Deklarácie slovenského národa spočíva práve v tom, že vytvorila, konštituovala legitimitu príslušnosti Slovenska a slovenského národa k československému štátu ku ktorej došlo, ktorá nastala ex lege (ex constitutionis),od jeho medzinárodnoprávneho uznania a od prijatia zákona o zriadení československého štátu, teda od samého začiatku štátu, resp. spolu s jeho zriadením, teda ex ante. V kontexte týchto právnych relácii, konzistentne s nimi – je a vyniká, zásluha vynikajúcej slovenskej osobnosti, a to Samuela Zocha.
Na deklaračnom zhromaždení dňa 30. októbra 1918 zvolila práve ustanovená Slovenská národná rada Samuela Zocha za člena svojho výkonného výboru. Samuel Zoch bol iniciátorom a spoluorganizátorom regionálneho revolučného národno-politického orgánu, a to „Slovenskej národnej rady pre Prešporok a okolie“. Ustanovila sa ako ilegálne združenie už pred memorandovým zhromaždením v Martine, a to 27. októbra 1918. Jej predsedom sa stal Ferdiš Juriga, podpredsedom Emanuel Lehocký, správcom Samuel Zoch, podsprávcom Samuel Slabejciuc. Podľa iného prameňa vznikla až deň po prijatí Martinskej deklarácie, vo štvrtok 31. októbra 1918, v čase vypuknutia „revolúcie“, presnejšie búrlivých demonštrácií v Prešporku. Patrili do kontextu udalostí, ktoré sa začali a prebiehali vtedy najmä v Budapešti a viedli k zvrhnutiu uhorskej monarchistickej a stavovsko-oligarchickej moci. Pomenovali ich ako revolúciu „jesenných kvetov“, alebo ako „astrovú revolúciu“. Demonštrácie v Prešporku boli za maďarskú demokraciu (protifeudálnu a protihabsburskú). Maďarská národná rada v Prešporku (Pozsony) pôsobila ako územná organizácia (pobočka) celokrajinskej maďarskej rady sídliacej v Budapešti.
Ilegálna „Slovenská národná rada pre Prešporok a okolie“, podobne ako národné rady, ktoré sa v tom období formovali v mestách a obciach na celom Slovensku, usilovala o demokraciu slovenskú, národnú a československú, korešpondujúcu s Martinskou deklaráciou. Kroky k dosiahnutiu tohto cieľa sa už urobili, ale cieľ oslobodenie Prešporka od maďarskej štátnej moci si vyžiadal ešte celé dva mesiace politických zápasov, ozbrojeného boja československého vojska. Iniciátor tohto združenia Samuel Zoch musel byť vymenovaný za československého prešporského župana, bolo ďalej potrebné, aby sa tu chopil výkonu regionálnej štátnej moci a správy. Stalo sa tak 4. januára 1919, štyri dni po tom, ako československí vojaci pod zástavou Dohody oslobodili Prešporok.
Druhým počinom Samuela Zocha pre premenu slov na skutky bolo prijatie nominácie za člena Dočasného (resp. Revolučného) Národného zhromaždenia ČSR. Dňa 14. novembra 1918, v deň ustanovujúcej schôdze tohto revolučného parlamentu, ktorý bol prvým stelesnením dosiahnutia neobmedzeného sebaurčovacieho práva československého národa, jeho štátu, vykonal sľub poslanca, stal sa teda jeho právoplatným členom.
Zvolili ho za člena dvoch výborov – poštového a výboru pre slovenské veci (známeho ako „Slovenský klub“). Bol presvedčený, že treba pracovať doma, participovať na dosiahnutí toho, čo napísal do Martinskej deklarácie, na uskutočnení „neobmedzeného samourčovacieho práva“ aj pre slovenský národ, a to na základe „úplnej neodvislosti“. Vzdal sa členstva v Dočasnom Národnom zhromaždení s účinnosťou od 9. januára 1919 (na 14. schôdzi), teda necelý týždeň po tom, ako nastúpil do úradu župana v Prešporku a premiestnil sem svoje sídla z dočasného sídla v Modre.
Dva mimoriadne dôležité závery zo svojej „drobnej práce“ vyvodil a preniesol do úrovne politickej, resp. „vysokej politiky“ a to: a) nežiadať v Dočasnom Národnom zhromaždení pre Slovensko dáku širokú samosprávu (úrady či dokonca nejaký osobitný zemský (krajinský) snem, pretože to bolo úplne vylúčené, a to pre nedostatok ľudí; b) presviedčal a požadoval, že je nevyhnutné použiť silové, mocenské prostriedky proti celej maďarskej potlačovateľskej moci, vojsku, notárom, slúžnym a župným úradom na Slovensku. Pričom sa mali kombinovať s medzinárodnými rozhodnutiami mierovej konferencie v Paríži, s nasadením spojeneckých síl československý légií pre definitívne presadenie suverenity československého štátu na Slovensku a zavedení už jeho trvalej správy na slovenskom teritóriu.
Samuel Zoch na rozdiel od Andreja Hlinku a príslušníkov jeho politickej strany nebol za autonómiu, za autonómne postavenie Slovenska. Vystupoval za unitárny štát, a to z dôvodov potreby vytvorenia Slovenska, ktoré by na autonómiu malo primeranú vzdelanostnú, sociálnu a kultúrnu úroveň či štandard. V tomto zmysle nemohol prijať ani požiadavky, formulácie Pittsburskej dohody, ktorá mala takéto ustanovenia. Od nej sa potom odvodzovali aj politické požiadavky Slovenskej ľudovej strany (HSĽS) jej vodcu Andreja Hlinku – ako požiadavky neodvodzujúce sa od slovenskej reality, ale od Pittsburskej dohody, ktorú chápali idealisticky a dogmaticky.
ThDr. Samuel Zoch prijal v polovici decembra 1918 vymenovanie za župana Prešporskej župy. Menoval ho minister s plnou mocou pre správu Slovenska, t.j. Dr. V. Šrobár, ktorý mal tiež právo kedykoľvek ho odvolať bez výpovede. V čase menovania za župana tretina až temer polovica jeho župy bola v rukách maďarských síl, ktoré vyhlasovali, že sa municipálneho mesta Prešporok ani komitátu nevzdajú.
Československé vojsko skladajúce sa najmä z talianskych légií oslobodilo presne na Nový rok, 1. januára 1919, Prešporok. Štátna zvrchovanosť československého štátu sa tak v Prešporku presadila. Administratívu mesta, celej Prešporskej župy prevzal do svojich rúk prvý československý župan Samuel Zoch (a to 4. januára 1918), prvý Slovák vykonávajúci tento post v hlavnom meste Slovenska.
Samuel Zoch bol pritom, keď sa Poszony, Pressburg stal ako Prešporok územím, na ktorom sa vykonávala suverenita a zvrchovanosť československého štátu, štátu ktorý on reprezentoval ako župan Prešporskej stolice, štátu, ktorý vyjadroval a stelesňoval to, čo napísal v Martinskej deklarácii, v ktorej slovenský národ ako súčasť československého národa vyjadril a realizoval svoje právo na sebaurčenie. Prispel svojou činnosťou, prípravou obsadenia Prešporku československým vojskom k tomu, že v Prešporku bola zrušený výkon maďarskej štátnej moci, ktorá ju vykonávala protiprávne v čase, kedy toto územie podľa medzinárodného právneho stavu bolo územím československého štátu.
Pripravil prostredie pre dôstojné privítanie ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. Vavra Šrobára, a jeho ministerstva. Stalo sa tak 4. februára 1919, kedy minister so svojím úradom sa presídlil zo Žiliny do Bratislavy. Svojím reálnym, konkrétne historickým významom bol tento príchod kvalifikovaný ako príchod „slovenskej vlády“ – ako jej príchod do mesta, ktoré sa aj tým stalo hlavným mestom Slovenska.
Samuel Zoch – bol pritom, a prispel aj k tomu, že sa v Prešporku nevydaril pokus o protičeskoslovenský prevrat – že sa tu dňa 12. februára 1919 nevydaril pokus o maďarský štátny prevrat, vnútornými silami promaďarskej orientácie pôsobiacimi v meste, podporovanými priamo z Maďarska, čím chceli medzinárodnej verejnosti na mierovej konferencii v Paríži ukázať, že Prešporok nepatrí do Československa.
Participoval aj na pomenovaní hlavného mesta Slovenska, pri jeho premenovaní z Prešporka na správny a historicky zdôvodnený názov Bratislava. Pomenovanie hlavného mesta slovenského národa evokuje dávnu, veľkú minulosť, vyjadruje odkaz jeho trpiacich a robotujúcich predkov, heroizmus generácie štúrovcov, prevoláva slávu bratom, ktorí sa obetovali k jeho znovuzrodeniu, k tomu že povstalo k novej budúcnosti Slovenska, k jeho slobode.
Nariadeniami o zavedení slovenského jazyka ako úradného jazyka v Bratislave, v Bratislavskej župe, pri zakotvení jazykových práv maďarskej národnosti a nemeckej národnosti povýšil spisovný slovenský jazyk na oficiálny, úradný jazyk v hlavnom meste Slovenska. Ulice a námestia mesta ako aj tabule s názvami obchodov, reštaurácií a kaviarní museli mať slovenské znenie. Slovakizoval tým Bratislavu, Bratislavskú župu.
Dr. Samuel Zoch bol pritom, keď sa na mierovej konferencii v Paríži rozhodlo s plnou právnou platnosťou, medzinárodnoprávnou relevanciou, že Bratislava sa stala definitívne nerozdielnou súčasťou Československa, nie už viacej Uhorska, a nie ani Maďarska, ďalej, že obyvatelia Bratislavy sú občanmi Československa, že ich vláda, úrady sú ich úradmi. Županom bol aj v čase, keď mierová konferencia rozhodla aj o tom, že územie na pravom brehu Dunaja, Petržalka a ďalšie územia, budú tvoriť predmostie hlavného mesta Slovenska, predmostie Bratislavy. Pôsobenie v úrade župana Bratislavskej stolice, s blahodarnými výsledkami pre obyvateľstvo, slovenský národ a ČSR ukončil dňa 31. augusta 1919, kedy jeho abdikáciu z postu župana prijal minister splnomocnený pre správu Slovenska.
Pochovaný je na cintoríne v Modre, tam kde snívajú svoj večný sen aj bratia Karol a Ľudovít Štúrovci. Samuel Zoch do života Slovákov, slovenského národa uviedol to, o čo sa usiloval Ľudovít Štúr – ustanoviť Slovensko ako krajinu s hlavným mestom a so slovenským jazykom v nej.
3. ANDREJ HLINKA
Pravdepodobne najznámejšou vetou, súborom viet spomedzi množstva výrokov a prejavov Andreja Hlinku sú vety, ktoré vyslovil na tajnej porade Slovenskej národnej strany 24. mája 1918. „Tu je doba činov. Nutno nám určite vysloviť, či pôjdeme i naďalej s Maďarmi, alebo Čechmi. Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Svojím výrokom podnietil aj prijatie uznesenia (vtedy pomenovaného ako „uzavretia“) v tom zmysle:
„SNS stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu, pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska.“
Andrej Hlinka stál teda v popredí slovenskej politiky, slovenských politikov usilujúcich sa o spolužitie s českým národom, ktorý vyzval smerovať do československého štátu, zapojenie sa doňho. Prejavilo sa to jednoznačne aj o päť mesiacov neskôr na zhromaždení v Martine a v prijatí Deklarácie slovenského národa dňa 30. októbra 1918. Súhlasil s identitou národa, ako ju zakomponoval Samuel Zoch do deklarácie v troch formuláciách, a to ako: a) „slovenskú vetvu jednotného československého národa“; b) „československý národ, bývajúci v hraniciach Uhorska“; c) „slovenský národ na Slovensku“. A. Hlinka tu súhlasil aj s riešením ich vzťahu, v známej podobe, že „slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného československého národa“. Prijal aj vetu, ktorá je podstatou Martinskej deklarácie, a to: „Pre tento československý národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti.“ Inými slovami na základe „národného štátu“.
K prudkej zmene v jeho postojoch prišlo po tom, keď sa oboznámil s obsahom Pittsburskej dohody (30. máj 1918). ktorú dostal ako fotokópiu. Oceňoval v nej riešenie postavenia slovenského národa nie ako súčasti československého národa. Prijímal v nej ďalej postavenie slovenského národa ako subjektu, ktorý nielen ako súčasť československého národa má právo na sebaurčenie, ale má toto právo ako samostatný národ. Ďalej prijímal a oceňoval ustanovenia, ktoré vyjadrovali skutočnosť, že Slovensko bude v samostatnom štáte mať autonómiu. Autori Pittsburskej dohody to vyjadrili slovami, že Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Podľa tohto to mala byť politická autonómia. Slovenčina mala byť pritom úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.
Odvtedy Andrej Hlinka kvalifikoval tento dokument ako „našu zlatú bulu“, československú dohodu „uzavretú dňa 30. mája 1918 v Pittsburgu ako veľmi vážny dokument a náš talizman v týchto bojoch o slobodu národa“. Deklaráciu slovenského národa prijatú dňa 30. októbra 1918 v Martine charakterizoval ako „ľahkomyseľnú a nepremyslenú deklaráciu“. Vyhlasoval, že nedostatky deklarácie, ktoré sa každým dňom ukazujú ako horšie a horšie, treba reparovať a chybu napraviť.
Z týchto dôvodov a za týmto cieľom sa odhodlal odísť so svojimi priateľmi do Paríža na mierovú konferenciu, aby podľa neho túto chybu a ľahkomyseľnosť spáchanú napravil. Cestoval v sprievode Františka Jehličku, Jozefa Rudinského, Štefana Mnoheľa a Jána Kubalu. Cestovali v dňoch 22. augusta až 9. októbra 1919. Chceli, aby veľmoci rozhodli o postavení Slovenska v republike v duchu Pittsburskej dohody. Nesúhlas československých úradov vyvolalo, že cestovali do Paríža cez Varšavu, Černovice (Zakarpatská Ukrajina), Bukurešť, Záhreb a Taliansko. Zdôrazňovali však, že Maďáriu úmyselne obišli. Hlinka sa týmto tvrdením bránil obvineniam vychádzajúcim z tvrdení slovenských poslancov v pražskom parlamente, že „Hlinka je vlastizradca“, že „Hlinka s Poliakmi a Maďarmi rokoval o budúcnosti Slovenska“. Delegácia SĽS (Hlinka a spol.), odovzdala niektorým členom mierovej konferencie spis „Za mier v strednej Európe – Memorandum Slovákom mierovej konferencii“. Československé úrady a československá delegácia na mierovej konferencii v Paríži zasiahla proti tejto delegácii SĽS prostredníctvom francúzskej cudzineckej polícii a ministerstvu vnútra. Delegácia bola vykázaná z Paríža a z Francúzka. Na Slovensku a v Československu sa viedla voči A. Hlinkovi politická kampaň a napokon aj trestné stíhanie. V kampani ho politické strany a noviny označovali za vlastizradu a z tohto trestného deliktu ho obžalovali aj trestné úrady. A. Hlinka sa vehementne a prudko emocionálne bránil, skôr útočne ako defenzívne. Za nepriateľov, priamo zradcov Slovákov označil – ministra pre správu Slovenska Dr. Vavra Šrobára, na druhom mieste Slovenský klub (slovenských poslancov zvolených do Dočasného národného zhromaždenia) a na treťom mieste „martinských vodcov“ (predstaviteľom SNS). Vládu V. Šrobára obvinil z toho, že sa hneď na začiatku po vyhlásení ČSR nepostaral a nezabezpečil autonómiu Slovenska. A napokon, ale nie na poslednom mieste vyhlásil, že sa rozchádza z Čechmi s tým, že: „My s Čechmi sme netvorili nikdy jeden národ, máme úplne inú mentalitu, iný temperament, inú kultúru, iný spev, inú literatúru.“
Andreja Hlinku po návrate z Francúzska na jeho fare v Ružomberku (október 1919) zadržali, resp. zatkli. Bol väznený v Čechách na Mírove, na zámku na Morave a na Podolí v Prahe. Z väzby ho prepustili na jar 1920 ako nevinného, zbaveného všetkých obvinení, resp. obžaloby nie z velezrady. ale zo „zemezrady“, t.j. zrady krajiny, nie štátu. Spolucestujúci A. Hlinku sa na Slovensko nevrátili. F. Jehlička (Jechlicska) sa otvorene svojím konaním prihlásil k maďarskej iredente, k myšlienke pripojiť Slovensko ako autonómny útvar k Maďarsku. Naplnil tak znaky deliktu vlastizrady. Dvaja ďalší spolucestujúci A. Hlinku odcestovali agitovať do Ameriky medzi katolíckych Slovákov. Na schôdzi Slovenskej ligy práv v Pittsburgu im bola vyslovená nedôvera. Straníckeho kolegu typu F. Jehlicsku si našiel A. Hlinka neskôr v osobe Dr. Vojtecha Tuku. Pred Krajským súdom v Bratislave v roku 1929 mu dokázali vyzvedačstvo a spoluprácu s cudzou mocnosťou. Nepochybná v tejto kauze bola Tukova subjektívna snaha v prvých rokoch republiky o odrhnutie Slovenska od ČSR s cieľom opätovne ho pripojiť k Maďarsku. A. Hlinka bol verný ČSR. Zneužili ľudia typu Jehlicsku a Tuku dobromyseľnosť A. Hlinku ?
Možno povedať, že týmito udalosťami, týmito skutkami, ostrými slovami z čias návratu A. Hlinku sa začalo, či rozvinulo to, čo sme poznali a zažili v nasledujúcich rokoch 1919 – 1920: a) vyhrotený antagonizmus až nenávisť vo vzťahu k tzv. Čechoslovákom a čechoslovakistom a vice versa voči „roduverným Slovákom“, či hejSlovákom; b) ďalej politický zápas o spisovný jazyk, jeho používanie v škole a vo verejnosti vo vulgarizovanej podobe v hesle „Na Slovensku po slovensky“; c) zápas o presadenie nového štátoprávneho postavenia Slovenska – v období predmníchovskej republiky podobe prijatie „zákona o autonómii (do roku 1938). Do preambuly tohto ústavného zákona sa dokonca zafixovalo to, po čom túžil a volal A. Hlinka: že Československo vzniklo na základe prijatia Pittsburskej dohody.
Dá sa o tom povedať, že tí čo sa dostanú k moci, si píšu a prepisujú dejiny podľa svojej vôle a želania!
* * *
Bolo riešenie vzťahu Čechov a Slovákov, podľa Dr. Vavra Šrobára a najmä podľa Deklarácie slovenského národa – chybou, omylom, dokonca zradou?
Vyhlásením, resp. podľa zákona o zriadení ČSR z 28. októbra 1918 sa vytvoril sa jedna republika, jeden štát a takýto štát mal a bol unitárnym štátom (jednotným, neskladajúcim sa z ďalšieho iného štátneho útvaru). Chybný resp. nesprávny je aj ďalší hodnotiaci súd – že to bol nielen spoločný štát, ale aj štát Čechov a Slovákov. Nebolo to tak . Prvá republika bola unitárnym štátom československého národa. A to nebolo málo. Naopak to bola historická epochálna zmena, revolúcia.
Umožnila ju nová zásada, nový princíp medzinárodného práva, a to právo národa na sebaurčenie z dôležitou konzekvenciou na sebaurčenie až do oddelenia, až od odtrhnutia od doterajšieho štátu, až do vytvorenia nového, vlastného národného štátu, alebo nového štátu v podobe spojenia svojho štátu s iným národným štátom. Konkrétne historicky to znamenalo, že ak by si právo na sebaurčenie až do oddelenia a vytvorenia národného štátu uplatnili dva národy, osobitne český národ a osobitne slovenský národ, vyžadovalo by to vykonanie, realizáciu aspoň troch veľkých ústavnoprávnych a medzinárodných úkonov. Český národ by sa musel oddeliť od rakúskeho štátu, od rakúskeho cisárstva. Slovenský národ by sa musel oddeliť a vyčleniť od uhorského štátu, od uhorského kráľovstva. A dodajme, že pri absencii vojenskej sily, financií to z hľadiska možností Slovenska nebolo ľahké, ak nie nemožné. Poznamenajme, že Rakúsko-uhorská monarchia, v ktorej žili naše národy, bola dvojmonarchiou, dualistickým štátom, t.j. skladala sa z dvoch štátov, z Rakúska a z Uhorska, ktoré boli spojené vo forme únie, reálnej únie, t.j. zväzku štátov. Český národ po oddelení od Rakúskeho cisárstva by si vytvoril „český štát“. A Slovensko by sa muselo oddeliť od Uhorska a vytvorilo si „slovenský štát“. A po týchto dvoch úkonoch, až po nich by mohol a musel nasledovať tretí úkon, a to spojenie týchto dvoch národných štátov (asi republík) do spoločného štátu – teda Českej a Slovenskej republiky či ČSR, pravdepodobne na základe uzatvorenia štátnej zmluvy medzi nimi. Uskutočnenie všetkých týchto úkonov, ako možno predpokladať, by bolo obrovsky náročné, vyžadujúcu mimoriadnu politickú energiu, vytrvalosť pre dosiahnutie daného cieľa. Koncepcia jednotného československého národa umožňovala iný postup – prvý úkon ako zdvojený – oddelenie od Rakúska a Uhorska (od území týchto dvoch štátov) a vytvorenie jednotného národného štátu. Bolo možné vytvoriť unitárny štát (ČSR) s politickou autonómiou jednej časti tohto štátu, s vlastným snemom, administratívou, súdmi? Teoreticky áno, boli na to praktické, reálne podmienky – materiálne, finančné, administratívne, legislatívne? Prví tvorcovia štátu na území Slovenska – a to Dr. Vavro Šrobár, a Dr. S. Zoch – upozorňovali na skutočný stav, t.j. na nedostatočný počet osôb ochotných a schopných nastúpiť do miestnej štátnej správy. Napokon bolo nevyhnutné získať odborné pracovné sily – do služieb na poštu, potom na železnicu a osobitne na školy pre ich fungovanie – a tie sily sa získali z českých krajín. Čakalo sa na prvých absolventov Slovákov zo základných a najmä stredných škôl, čo sa dosiahlo niekedy začiatkom tridsiatych rokov. V júni 1932 sa v Trenčianskych Tepliciach konal zjazd mladej slovenskej inteligencie. Mladí slovenskí intelektuálni rôznej politickej orientácie diskutovali o troch hlavných problémoch: o súčasnom spoločenskom poriadku, o postavení Slovenska v ČSR – o centralizme, o regionalizme a autonómii a napokon o pomere mladých k riadeniu verejného života. Zjazd odmietol ideu jednoty československého národa a z nej vychádzajúceho centralistického usporiadania a zdôraznil potrebu autonómie Slovenska.
Požiadavky, idey, koncepcie o ústavnoprávnom postavení ČSR, o ústavnom postavení Slovenska v ňom rezonovali aj roky po vzniku československého štátu, prejavovala sa týmto spôsobom ich kontinuita. A najmä myšlienka, aby nová generácia vyžadovala ich riešenie. Boli potrebné ďalšie roky, aby sa po Slovenskom národnom povstaní začala vytvárať nová ČSR – ľudovodemokratická, republika dvoch národov, českého a slovenského na princípe rovný s rovným, so Slovenskou národnou radou a Zborom povereníkov, ako zákonodarným a výkonným orgánom Slovenska.
No naši predkovia, ktorí boli aktérmi a kreátormi československého štátu v roku 1918, zostanú v našom vedomí ako otcovia zakladatelia nášho Slovenska.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008