Úvod
Osobnosť a doba. Ovocie a strom. Osobnosť je primárne formovaná dobou, v ktorej jestvuje. Doba je spoluvytváraná aj osobnosťou, osobnosťami, ktoré sa v nej sformovali a majú spôsobilosti meniť ju na svoj obraz, zanechať v nej po sebe svoje iniciálky. Strom poznáš podľa jeho ovocia, ktoré je jej plodom. Historická osobnosť nie je iba plodom doby. Osobnosť vie strom, dobu v ktorej vyrástol, ošetrovať, formovať jeho korunu, konáre a tiež navrúbľovať do jej kmeňa nový štep, zmeniť strom, aby rodil nové, zdravšie a lepšie ovocie. Aké sú možnosti osobnosti byť, po prvé subjektom dejín, byť do určitej miery a istej podoby aj formovateľom udalostí, ktoré tvoria deje národa, pospolitosti?
Za meradlo objektívneho individuálneho hodnotenia osobnosti v dejinách sa považuje miera reaktibility (schopnosť reagovať) osobnosti na spoločenský vklad v sebe, ktorý mu dala doba, v ktorej sa osobnosť formovala. Ďalej je to schopnosť osobnosti prekročiť rámec tohto vkladu a spoločensky užitočne realizovať svoj individuálny prínos pre historické deje svojej doby. Svoju historickú úlohu môže realizovať preto, že vidí ďalej a že chce mocnejšie ako ostatní odpovedať na výzvy doby, naplniť ich svojou sebarealizáciou. Ďalej tým, že je pre súčasníkov istým lídrom. Základ sily historickej osobnosti je v spoločenstve, v sociálnej vrstve, v triede, v národe, s ktorým sa identifikuje. Ako sa vyvinula táto relácia – osobnosť a historická doba – u veľkej osobnosti, v značnej miere u velikána slovenského národa dvadsiateho storočia Gustáva Husáka?
1.
Bol to pamätný rok 1938, dvadsiaty rok ČSR, v ktorom Gustáv (podľa krstného listu z matriky farského úradu zapísaný ako „Augustín“) Husák, narodený v Dúbravke, zložil po predpísaných troch štátnych skúškach aj tri ďalšie skúšky kvalifikované ako „prísne“ , resp. rigorózne skúšky. Úspešným zvládnutím týchto exámenov (štátnych a rigoróznych) splnil študijným poriadkom určené podmienky vo svojom celku a súhrne znamenajúc, že zložil doktorskú skúšku na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dosiahnuté študijné výsledky A. Husáka preukazujú, resp. potvrdzujú dokumenty uložené v Archíve Univerzity Komenského.
Je v nich napísané, že pre dosiahnutie absolutória v študijnom odbore právo bolo potrebné absolvovať tri štátne skúšky (v treťom a v ôsmom semestri): a) historicko-právnu, b) judiciálnu a c) štátovedeckú. Udelenie doktorátu práv predpokladalo, že študent zložil ďalšie tri skúšky, nazývané rigoróznymi (prísnymi) doktorskými skúškami. I. rigorózum sa skladalo z predmetov: rímske a cirkevné právo, dejiny verejného a súkromného práva v strednej Európe a dejiny práva na území ČSR; II. rigorózum tvorili predmety: československé právo súkromné, obchodné, zmenkové a civilný súdny poriadok, ďalej československé trestné právo a trestný súdny poriadok; predmetmi III. rigoróza boli: ústavné právo, správna veda a správne právo, medzinárodné právo a politická ekonómia. Rigoróza boli verejné a každá skúška trvala dve hodiny. Skúšobnej komisii predsedal dekan alebo prodekan, príp. profesor služobne najstarší. Skúška sa mohla len dvakrát opakovať. Po tretej reprobácii nemohol už kandidát dosiahnuť doktorský titul na žiadnej československej univerzite. Za každú opakovanú skúšku sa platila taxa, ktorá sa osobitne platila aj za promóciu.
V ďalšom dokumente uloženom v archíve UK – „Absolutorium“ (No 371/1936-37, v latinčine) je tento záznam: „pán A. Husák, ako občan (cives) Univerzity dodržiaval jej poriadok (disciplínu) od prvého semestra svojho štúdia v akademickom roku 1933/34 až do posledného semestra akademického roku 1936/37“. Štátnu skúšku historicko-právnu vykonal dňa: 2. 2. 1935 (s prospechom dobrým, s vyznamenaním z dejín práva na území čsl.; štátnu skúšku judiciálnu vykonal dňa 26. 5. 1937 (s prospechom dobrým s vyznamenaním z trestného práva; a štátnu skúšku štátovedeckú vykonal dňa 3. 2. 1938 s prospechom dobrým. Prísne (rigorózne) doktorské skúšky vykonal takto: historicko-právnu – 5. 6. 1935; judiciálnu – 16. 6. 1937; a štátovedeckú 3. februára 1938. Nasledujúci deň, podpísaný absolvent práv, zdvorilo požiadal „na základe priložených vysvedčení o vykonaných prísnych skúškach, aby mi bol stanovený termín na prehlásenie za doktora vied a právnych a štátnych na stredu 9. 2. (1938) o 12. hod. „por. Archív Univerzity Komenského v Bratislave. Zložka: Dokument: Augustín Husák žiada o termín na promócie. (Porovnaj: Archív Univerzity Komenského. Promócia Fakulta právnická. Dokument, zhrňujúci a potvrdzujúci získanie absolutória, zloženie prísnych skúšok doktorských, vykonanie promócie s vlastnoručným podpisom doktora iuris o obdržaní Diplomu No 2., s prílohami, v Bratislave dňa 9. II. 1938.)
Takéto boli výsledné hodnoty štúdia Augustína Husáka s jeho prehlásením za doktora vied právnych a štátnych, za doktora iuris. Nie sú to zakamuflované, podvodným spôsobom získané tituly „magistrov“, ako ich nadobudli súčasní slovenskí dokonca ústavní politici, konkrétne Mgr. Boris Kollár a Mgr. Igor Matovič. A za takéto kamuflované vzdelanie ich stíha a fackuje verejná hanba. Nehanebne sa pritom bijú v prsia (ako primáti), akími sú oni skvelými demokratmi. Oni hanbu nemajú, sú nehanebníkmi. V časoch štúdia G. Husáka by sa pre nedodržanie základných podmienok nemohli nazvať ani pomenovaním „cives“ (občan) Univerzity, nemohli by ani pristúpiť k štátnym ani rigoróznym skúškam a už vôbec nie získať absolutórium a byť vyhlásení za doktorov. Dnes takto hlboko devastovali celé vysokoškolské štúdium. Dokumentujú tým, že Slovenská republiky nie je ani právnym ani demokratickým štátom. Národný umelec Janko Jesenský by súčasný systém a režim zhodnotil ako úpadkovo stranícky, ako najhoršie ovocie takto zdeformovanej demokracie, partokracie.
Dňa 9. februára 1938 (mesiac po svojich štvrťstoročných narodeninách) prevzal A. Husák z rúk promotóra prof. Dr. Bohuša Tomsu v aule Univerzity Komenského diplom doktora iuris. Bol to dokument, zhrňujúci a potvrdzujúci získanie absolutória, zloženie prísnych skúšok doktorských, vykonanie promócie s vlastnoručným podpisom doktora iuris o obdržaní Diplomu No 2. s prílohami.
Bolo to už v novej budove Právnickej fakulty UK na Šafárikovom námestí, ktorú nadobudla UK a do ktorej sa presťahovala v roku 1937 zo svojej pôvodnej budovy na Kapitulskej ulici. Novú budovu na Šafárikovom námestí (pôvodne projektovanú na účely plodinovej burzy) získala fakulta v r. 1937.
2.
Promócia sa konala v roku, v ktorom sa začala, resp. prebiehala doba veľkých celoštátnych, slovenských národných, globálnych európskych a svetových otrasov. Boli to priamo tektonické presuny sociálno-ekonomických a geopolitických centier a vrstiev moci. ČSR sa v prvej etape v roku 1938 rozpadla, na teritoriálne a personálne zredukovanú Č-SR s autoritatívnym režimom, so závislosťou na Tretej ríši. Rozpadol sa postversailleský systém európskych národných štátov. Nemecká nacistická ríša likvidovala medzinárodnoprávny poriadok Spoločnosti národov s argumentom o svojom údajne legitímnom práve na „Lebensraum“ (životný priestor) ako germánska vyššia rasa, s právom „Blut und Boden“ (krvi a pôdy) na svetovládu, za nacionálny socializmus proti svetovému židoboľševizmu ako aj západnému dekadentnému plutokratizmu, za nový európsky poriadok.
Absolutórium G. Husák získal a promovaný bol v prostredí a dobe narastajúcich kolízií, konflagrácií národných, jazykových. Konali sa vyhranené strety, ideologické, náboženské, politické. Politický čechoslovakizmu, značnej časti profesorov prvej „československej univerzity na Slovensku“, ktorí založili a budovali univerzitu, prispieval k tomuto napätiu a zrážkam. Profesori Právnickej a Filozofickej fakulty UK vychovávali a paradoxne aj prednáškami výlučne v českom jazyku poslovenčovali Slovensko. Vyvolávali tým akoby ex post aj protičeské a protičeskoslovenské nálady a pohyby, tento stav bol napádaný od r. 1930 politickými požiadavkami za zavedenie slovenských prednášok. Patrili k nim aj protestné zhromaždenia a prejavy M. Rázusa v aule Právnickej fakulty UK, ktoré v roku 1931 viedli k tomu, že rektor si vyhradil dispozíciu na všetky miestnosti univerzity, aby sa zabránilo „univerzite nepriateľským prejavom“. Radikalizácia zosilnela v roku 1934, kedy študenti inklinujúci k Hlinkovej slovenskej ľudovej strane sa zorganizovali v tzv. Akademickej garde HSĽS. V uliciach Bratislavy demonštrovali pod heslami „Na Slovensku po slovensky“ a dožadovali sa, aby profesori prednášali výlučne po slovensky. Všetko pod tlakom a inšpiráciou vedenia HSĽS.
Akademický senát (do ktorého vtedy patrili iba profesori UK) odmietal aj deklaratórne uznať „slovenský národ“, jeho svojbytnosť. Trval na stanovisku obhajoby „nezadateľnosti práv češtiny na UK“ a tvrdil, že jazykový zákon sa nevzťahuje na univerzitu“ (1932). Senát univerzity odmietol v júni 1938 dokonca aj vypracovanú osnovu zákona, ktorá zamýšľala riešiť jazykové problémy rozdelením vysokých škôl na české a slovenské.
Študentské nepokoje z r. 1932,s mottom „proti utlačovaniu“ slovenčiny na UK sa vo výraznejšom rozsahu konali v roku 1937 (vo februári a v októbri) a v júni 1938. Ukladanie trestov študentom za výtržnosti políciou sa striedalo s amnestiou v marci 1938. Akcie viedla „Akademická liga“, spolok katolíckych akademikov, spojený s HSĽS. Študent práv G. Husák bol tiež v blízkosti epicentra týchto pohybov. Ako gymnazista od r. 1929 pôsobil agilne v Komunistickom zväze mládeže. Po imatrikulácii na UK a fakulte bol prijatý (jeseň 1933) do KSČ. Ako vedúci funkcionár Spolku socialistických akademikov významne prispel k vydávaniu jeho časopisu Šíp, ktorý nadväzoval na DAV. Rečnícku erudovanosť získal na schôdzach, mítingoch, na ktoré bol pravidelne vysielaný od r. 1934. Stal sa politickým predstaviteľom protifašistického Bloku demokratického a pokrokového študentstva v rámci Zväzu slovenského študentstva (ZSŠ). V bloku sa spojili niekoľkí komunistickí študenti so socialistickými akademikmi, ďalej s národnosocialistickými a časťou agrárnických akademikov), proti klerikálno-nacionalistickým študentom vo voľbách do vrcholných orgánov ZSŠ (Zväz slovenských študentov). Bola to teda politická škola, ktorú absolvoval G. Husák paralelne so štúdiom práva. Stretol sa tu s kolegami vysokoškolákmi, ktorí sa stali jeho spolupútnikmi, spolubojovníkmi, niekedy spojencami. V stavovskej organizácii študentov fakulty s názvom „Právnik“ (apolitickej a nekonfesijnej) podporujúcej snahy členov po vzdelaní v oblasti štátnych a právnych vied, ďalej pestovať a podporovať ich kontakty a záujmy, pôsobili vo vedení spolku v tridsiatych rokoch aj budúci aktívni antifašisti (J. Lettrich, M. Josko, R. Viest). A od r. 1934 aj sociálni demokrati (A. Rašla a J. Púll). Stretával sa tu aj s protivníkmi a často nezmieriteľnými odporcami (napríklad J. Kirschbaum, popredný aktivista Akademickej ligy za HSĽS, ktorý absolvoval fakultu v r. 1938 rovnako ako G. Husák).
Zaujímavý je tiež zápis o ubytovaní v prípade G. Husáka. Zmena pôvodného zápisu o ubytovaní v imatrikulačnom spise zo dňa 31. októbra 1933 Bratislava, Svoradov na „univerzitná kolej na Lafranconi“ (zo dňa 29. mája 1935) by v prípade iného študenta, alebo nepoznania ideového a politického myslenia G. Husáka mohla viesť k úvahám o zmene jeho náboženskej príslušnosti, z rímsko-katolíckej (čo mohlo vyplývať z ubytovania na internáte Svoradov, určenom pre katolíckych študentov) na socialistický svetonázor (v prípade internátu Lafranconi). Časť internátu Lafranconi bola odovzdaná UK v roku 1933. Celý internát sa pre ubytovanie študentov otvoril v roku 1936, cca poldruha roka pred absolutóriom G. Husáka.
3.
Po Mníchove, Žilinskej dohode, vymenovaní autonómnej vlády (7. október 1938), teda už po promócii G. Husáka, sa zmocnili politickej moci ako aj funkcií v študentskom akademickom hnutí pravicové sily združené do HSĽS – Strany slovenskej národnej jednoty (HSĽS sfúzovala s tzv. občianskymi stranami). Zmenenú situáciu na fakulte a univerzite mohol JUDr. Gustáv Husák sledovať už ako advokátsky koncipient pôvodne v kancelárii Dr. V. Clementisa . Akademický rok 1938/39 sa začínal už slávnostným „Veni, Sancte Spiritus“. (Príď, Duchu Svätý). Tak znel začiatok slávnostnej hymny, ktorej autorom je francúzsky kráľ Robert II. (r. 1000) v Dóme sv. Martina v Bratislave. Akademický senát sa zaoberal už inými otázkami: a to, ako pre aulu a amfiteáter získať umelecky hodnotné kríže a bustu A. Hlinku. Vonkajšími znakmi konfesionalizácie (katolicizácie) univerzity boli kríže v posluchárňach, povinná účasť na bohoslužbách ako aj výučba katolíckej sociológie. Ďalším znakom bola nacistická a pronemecká indoktrinácia. Na podnet ministerstva školstva ustanovil Akademický senát univerzity na Právnickej fakulte „systemizovanú stolicu profesora z Ríše“ z dôvodov prehĺbenia znalosti štátnej organizácie a verejného práva Veľkonemeckej ríše.
Po zriadení autonómnej vlády, resp. po jej legalizácii ústavným zákonom č. 299/1938 Zb., účinným od 22. 11. 1938, vláda Slovenskej krajiny svojím rozhodnutím z 12. decembra 1938 dala, podľa vtedajšieho úradného jazyka „k dispozícii“ ústrednej vláde v Prahe profesorov Právnickej fakulty – V. Bušeka, C. Čechráka, R. Hornu, Z. Peška, R. Rauschera a B. Tomsu. Znamenalo to ich nedobrovoľný odchod z Bratislavy, zo Slovenska vôbec s odôvodnením, (nekorektným a pre nich bolestivým), že „nemali kladný pomer k slovenským záležitostiam a tým hatili vývoj slovenskej národnej kultúry“. Odísť museli aj profesori, ktorí sú podpísaní vo výkaze študenta Augustína Husáka (R. Horna (dejiny čsl. práva) a R. Rauscher (dejiny verejného práva), aj jeho promotér prof. B. Tomsa (právna filozofia a medzinárodné právo), vynikajúca vedecká osobnosť, aktívny antifašista, ktorého v Protektoráte gestapo odvlieklo do koncentračného tábory, kde zahynul.
Slovakizácia, silová a protiprávna dečechizácia, ďalej etatizácia univerzity, integrácia do stavovsko-autoritatívneho fašizujúceho systému, také boli signifikantné znaky vývoja vtedy jedinej univerzity na Slovensku. Premenovanie z Univerzity Komenského na Slovenskú univerzitu, dokresľuje realitu vtedajšej doby. Žili v nej jej študenti, pôsobila aj na jej absolventov, aj na už pred rokom promovaného Dr. G. Husáka. Dvaja noví učitelia fakulty, F. Ďurčanský a V. Tuka, sa stali jeho úhlavnými nepriateľmi. Vojtech Tuka bol menovaný súčasne za rektora Slovenskej univerzity. Bol ním v rokoch 1939 až 1942. Ako minister vnútra, neskôr predseda vlády, bol nominovaný za tzv. „patróna“ univerzity. F. Ďurčanský a V. Tuka boli hlavnými predstaviteľmi ľudáckeho štátneho režimu na univerzite.
Ďalším učiteľom fakulty sa stal Dr. I. Karvaš, riadny profesor národného hospodárstva (guvernér Národnej banky a predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie); ten bol spojencom antifašistov pri príprave SNP. A napokon na fakulte pôsobil aj Karol Rebro (habilitoval 1941, mimoriadny profesor rímskeho práva, vymenovaný v r. 1944), ktorý v čase SNP pracoval na povereníctve vnútra v Banskej Bystrici. Povereníkom tu bol Dr. Gustáv Husák.
Zákon č. 168/1940 Sl. z. „O Slovenskej univerzite“ bol pokusom o pretrhnutie, právnej nite kontinuity Slovenskej univerzity s Univerzitou Komenského. Nebolo to iba uzákonenie zmeny názvu univerzity. Bol to zákon o zrušení Univerzity Komenského. Výslovne derogoval zákon o zriadení československej štátnej univerzity v Bratislave z roku 1919. Súčasne to bol zákon o originárnom, autentickom zriadení novej inštitúcie – „Slovenskej univerzity v Bratislave“ (Universitas Slovaca Istropolitana). Mal to byť ďalej zákon o autentickom, legislatívnom zriadení jej novej fakulty ako pôvodnej fakulty Slovenskej univerzity. Slovenská univerzita nebola pokračovateľom (kontinuantom) Univerzity Komenského. Obdobne jej právnická fakulta nebola pokračovateľkou československej fakulty. Bola to právne úplne iná a nová právnická osoba, ustanovizeň. Zákonom sa tým vyjadroval rozchod, rozluka s Univerzitou Komenského ako s československou štátnou univerzitou. Bolo to odmietnutie nielen ideológie čechoslovakizmu, ktorý v nej prevládal, ale československého štátu ako štátneho útvaru, idey československej štátnosti vôbec. Možno namietať, že v tejto konštrukcii išlo iba o vyjadrenie tzv. juristického svetonázoru, podľa ktorého sa vydaním zákona mení svet; ruší sa účinnosťou zákona právna skutočnosť, ktorú zákonodarca nechce, rušia sa právne javy minulé a kreujú sa právne elementy súčasné a budúce, podľa jeho vôle, želania a záujmov. Materiálna, personálna aj vedomostná súvislosť aj nadväznosť tu zostávala. Nemohla byť zlikvidovaná. Ale idea, uzákonený právny inštitút odmietnutia nielen ideológie čechoslovakizmu, ale idey československej štátnosti povýšený vydaním tohto zákona na štátnu vôľu, tu pôsobil. A s touto legislatívnou, juristickou potenciou pôsobenia na vedomie, konanie na právne a spoločenské vzťahy, sa museli zapodievať hodnoverní politickí predstavitelia slovenského národa, usilujúci sa a ašpirujúci na toto postavenie, ak projektovali cestu svojho ľudu do budúcnosti. Právne odmietnutie jestvovania československého štátu ex nunc, t.j. po jeho faktickej likvidácii v roku 1939, alebo v protipóle, chápanie vyhlásenia vojnového slovenského štátu, ako právne neexistujúceho, faktického útvaru, to bola meritórna otázka, s ktorou sa musela vysporiadať garnitúra politikov, medzi ktorých sa zaradil aj Dr. Gustáv Husák. Bolo to treba riešiť politicky, ako aj právne. Zhodou okolností to bolo zadanie ako „domáca úloha“ pre garnitúru mladých právnikov, medzi ktorých patril aj J. Lettrich, M. Josko. A tieto všetky veľké doslova historické úlohy tvorili aj objektívne a subjektívne podmienky, s ktorými sa Dr. Gustáv Husák zaoberal a na ktoré hľadal odpoveď s cieľom viesť protifašistickú politickú činnosť – a to iba dva roky po tom, ako bol vo februári 1937 promovaný na doktora iuris. Pomery vplývali na neho, formovali a determinovali jeho osobnosť a spätne, či recipročne táto usilovala o zmeny tejto reality.
Možno symptomatickým bolo, že G. Husák absolvoval na štátniciach s vyznamenaním dva predmety: právne dejiny na území ČSR, a trestné právo. Hodili sa teraz v rokoch antifašistického odboja (i v rokoch unitárnej i federatívnej československej republiky) ako základné a východiskové dokumenty pre úvahy o právnom bytí a nebytí ČSR, Č-SR, slovenského štátu, o ich nezlučiteľnosti, i o možnosti a formy spolužitia, národného, štátneho (ústavnoprávneho) a dokonca medzinárodnoprávneho. Vedomosti z trestného práva si mal príležitosť overovať v osobnej praxi, v čase zadržaní a uväznení za slovenského štátu a v čase tortúr v období aplikácie stalinistického súdneho teroru.
4.
Študenti UK, a medzi nimi aj G. Husák, pri štúdiu i v politických stretaniach riešili otázku slovenský národ a československý štát. Problém, jestvujúci konflikt do určitej miery antagonizmus pre nich znel: či je jednotný československý národ ako ústavnoprávny a medzinárodnoprávny subjekt v protirečení, prípadne vo vylučujúcom sa vzťahu s pojmom a realitou slovenský jazyk, slovenský národ, svojbytný a rovnoprávny, alebo je medzi nimi možný vzťah kompatibility, koexistencie, resp. či je možné aj štátoprávne vyjadriť túto svojbytnosť a rovnoprávnosť; či je možné transformovať ČSR na štát dvoch národov, dokonca zväzok dvoch národných štátov? Oddelenie Slovenska od ČSR nepovažovali za reálne, ani nie sú známe ich návrhy s týmto cieľom.
„Slovenská otázka“ vo vtedy frekventovanom spojení, do ktorého sa zjednodušoval tento problém, sa stala pre nich možno centrálnou otázkou svetonázorovou. Chápanie tejto otázky posúvali, rozširovali a kompletizovali asi takto: svojbytný a emancipovaný jazyk a národ, hospodárske, sociálne a kultúrne povznesenie národa, demokracia a medzinárodné zakomponovanie slovenského národa v svetovom spoločenstve, pre komunistickú inteligencie, jej časť, optimálne či maximálne v spoločenstve po svetovej socialistickej revolúcii, teda v Slovensko ako subjekt v európskom či svetovom zväze (zväzku) takýchto socialistických republík.
Jedno riešenie „slovenskej otázky“ presadila Hlinkova slovenská ľudová strana pod vedením konzervatívnych katolíckych síl a pod tlakom svojich radikálov, a v ďalšom pod ultimátom nacistického Nemecka. V podobe odtrhnutia od Č-SR, vyhlásením samostatného „slovenského štátu“ protičeského a protičeskoslovenského zamerania, podriadenia sa nemeckému diktátu a začleneniu pod nemeckú kuratelu (Schutzvertrag), s následným zapojením do Osi, s odmietnutím demokracie ako zdiskreditovanej formy štátu pre svoju straníckosť (partokraciu), s totalitným systémom jednej strany a stavovským zriadením a po ďalšom donútení, pod vodcovským systémom národného socializmu.
Ako na tento vklad doby, rébus epochy reagoval G. Husák, ako ho motivoval na ceste životom, osobitne v problematike slovenskej národnej a špecificky aj v slovenskej národno-štátnej téme? Reagoval na ne činnosťou, kontaktmi s antifašistickými občianskymi (resp. buržoázno-demokratickými) silami. Výsledkom tejto činnosti v decembri 1943 sa stalo prijatie Vianočnej dohody, vytvorenie Slovenskej národnej rady. Úlohou SNR sa stala príprava Slovenského národného povstania a projektovanie nového Slovenska, projektovanie novej česko-slovenskej republiky na princípe rovný s rovným. Tak osobnosť Dr. Gustáva Husáka odovzdala svoj vklad pre zmenu neľahkej doby a túto dobu aj podstatným spôsobom zmenila.
Záver
Hlboký úpadok historického politického myslenia na Slovensku, hlbokú doslova dekadenciu slovenskej historiografie signalizuje jej vzťah k osobnosti Dr. Gustáva Husáka. Zobrazuje ju v čiernych farbách, aj bezostyšným úsilím hrubo diskreditovať jeho činnosť a osobnosť v období rokov 1969 – 1989, tzv. normalizácie. Ústav pamäti národa má vo svojej činnosti predpísané priamo zákonom takéto hanobenie realizovať, inak by prišiel o svoje politické benefity. Umiestnenie Dr. G. Husáka na siedme miesto v ankete o najväčšieho Slováka v roku 2019 je výsledkom hrubého manipulovania s týmto poradím (prejavilo sa to aj nepeknými verbálnymi útokmi odborného garanta – historika s titulom doktor vied). Výsledok ukázal, že ani táto zámerná očierňovacia činnosť nedokázala dosiahnuť jeho zatratenie. Potvrdila sa platnosť slov nášho veľkého básnika Andreja Sládkoviča že „… diamant v hrude nezhnije“.
Koniec
Jedna odpoveď
Potešil ma faktografický vyzdrojovaný prístup v dnešnej dobe rýchlych jednoznačných súdov.