Záhorácky November

Desiatky rokov prichádzal do borovicových lesov na Záhorí mráz – raz z Moskvy, potom z Prahy, ba i z Bruselu… A to už príliš skoro na jeseň. Alebo ich naopak – pri teplom počasí – ničila reťaz suchých rokov. Preto sa i táto sezóna zdala už stratená. Najmä keď lesníci rozhodli o holoruboch, aby všetko borovicové drevo vyviezli a darovali Myjavčanom na kopanice. Vraj výhodne, keďže zaň dostali slivovicu. No nie všetci Záhoráci, len štyria horári a ich koza. Vraj keď si tá cucla z ovocného destilátu, jej mlieko a syry získali taký unikátny šmak, že mu holdoval až hen – Alipaša – v Bielom dome nad Dunajom.

Všade bedle, iba bedle a len bedle. Obyčajné bedle so širokými aj malými ešte uzavretými klobúkmi. Tie hubári volajú baterky…

Milión, kedysi obľúbených húb na vyprážanie, odrazu v tejto sezóne nik nechcel.

A čože, my tu vôbec nie sme? Nás už nik nezbiera?! – jedovali sa vypáchnuté obstarožné herečky v zmiešaných lesných porastoch, ktoré sa (akoby zázrakom) zachovali. Bedľa vysoká, Bedľa jedla, Bedľa vlnatá, Bedľa štíhla, Bedľa červenejúca, Bedľa hustošupinatá, Bedľa Olivierova, Bedľa záhradná i Bedlička ostrošupinatá. Nemohli sa zmieriť s pohľadom na motkajúcich a obšmietajúcich sa Paštikárov, snoriacich len po dubákoch, žltučkých kuriatkach, kozákoch či po suchohríboch. Nik ich veru nechcel, keďže sa podhubím v podzemí pospájali s muchotrávkami a pre všetkých sa stali toxickými.

Zmutovali v nový druh Bedľotrávky. Paktovali ale ostošesť s halucinogénnymi lysohlávkami, neužitočnými plávkami aj s modrákmi, ktoré slúžili ako mimikry pre satana. Po štyroch rokoch dominancie v košíkoch, na panviciach a v hrncoch sa ich hubári i zver prejedli, viacerí sa otrávili a takmer všetkých gurmánov boleli z toho guľáša nielen bruchá.

Už-už sa zdalo, že sezóna 2023 sa skončí skôr, než sa začala. V jedno novembrové ráno, keď slnko otváralo oči pri mínus troch, keď už z lesných okrajov zmizli stovky vyleštených autiakov a v bore štebotali už len sýkorky, na Záhorí vyrástla radosť.

Prekvapivo sa objavil kráľ hríbov a ostatným ukázal smer. Odvážne sa vystrčili suchohríbiky. Tiché, nenápadné a s maličkými hlavičkami. V lese to po nohami čvachtalo, no oni nerástli, nezväčšovali sa. Netúžili podobať sa na baňatých predchodcov, do ktorých s toľkou obľubou zaliezala kadejaká chrobač. I kuriatka nabrali odvahu a okraje širokých žltých krinolín vystrčili spod mokrého lístia. Sviňurky, pôvabnice i strmuľky (ktoré zvyčajne zamykajú les), síce tajnostkársky šepkali, že sa blíži výročie ich revolučného vzplanutia, keď pred rokmi ovládli celý chotár. No tentoraz nemali šancu. Do malého zachráneného boru vstúpili v polovici novembra Záhoráci, aby sa aj oni konečne dostali k hríbom a hubám na svojom zelenom machu. A aby aj oni svojsky oslávili sviatok hubárskej hojnosti. V košíku si hrdo niesli mykologickú trojkoalíciu: dubáky, suchohríby a kuriatka.

Enem pro nás a pro naše deti! Nech žije Záhorácky November!