A máme tu opäť voľby…

Čas dezilúzií sa s nepravidelnou pravidelnosťou hlási o slovo či skôr hlas občana, na ktorom mu tradične nebude záležať až do začiatku nasledujúcich „kortešačiek”. Jedna z klasických hlášok tvrdí, že politika skutočným ľudom nemá čo ponúknuť…

Pochodil som kus sveta a dlhodobejšie pôsobil na troch rôznych kontinentoch „vyspelého  sveta” a dovolím si poznamenať, že žiadna „demokracia” nemá ambíciu zlepšiť život radového občana, tvoriaceho drvivú časť spoločnosti. Teda reálne…

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

V programových vyhláseniach všetkých strán, snažiacich sa dostať do parlamentných lavíc, sa však vo všetkých pádoch a bez prestávky skloňuje blaho občana. „Nedovolíme, zaručíme, vybavíme, postaráme sa” a podobné mlátenie prázdnej slamy. Tragikomickou realitou je, že už nikto sa nepodujme jednoducho porovnať „pred-sľuby” s ich „po-realizáciou“. Paradoxom je aj to, že tri mesiace predtým, ako občan odovzdá vlastnú budúcnosť vyslancom svojej vôle, všetci (dokonca aj tí, ktorí mali doteraz výkonnú moc a nepohli prstom) vedia, ako veci spraviť, tak aby už teraz bolo konečne dobre. Pritom sa jednoducho nemôžem ubrániť dojmu, že cieľom je odradiť občana od podieľania na správe vecí verejných. Dlhodobá voľba menšieho zla nadobudla globálne rozmery a je spoľahlivo preložená do všetkých jazykov sveta. Zdravý sedliacky rozum vraví, že vláda by mala vyvíjať činnosť v prospech národ. Veľa šťastia pri hľadaní takej krajiny; skôr sa človeku podarí objaviť bájnu Atlantídu. V takom Islande sa o to začali snažiť – aj preto sa o tomto štátiku s o máločo viac ako 300-tisícovou populáciou veľmi nedočítame. 

Reformou bankového systému odštartovali novú epochu ozdravenia spoločnosti, od ktorej sa mnohým politikom iného spoločenstva narobilo nemálo nových vrások, spôsobených obavou, aby nebodaj niekto nedostal „nebezpečné nápady”. Naopak, v televízii sa nepretržite programuje povedomie občana toľko kritizovanou masážou „Stokrát opakovaná lož sa napokon vníma ako pravda”. Tu sa moja úvaha preklenie ku konštatovaniu „znovuobjavenia” cenzúry a zdokonalenia prototypov riadenia spoločnosti z tých „zaostalých a prežitých” systémov. Voláme po tolerancii, nastojíme na jej akceptovaní, no spravili sme z týchto šľachetností nechutnú jednosmerku.

Všetky ľudské práva, o ktorých znovunastolenie sa tak vehementne a nebojácne usilovalo, postupne vybledli ako kedysi výrazná farba na slnečníku po veľmi horúcom lete. Správy sa triedia ako bielizeň pred praním, s tým rozdielom, že ďalší cyklus sa radšej vôbec nekoná. Vylepšili sme odsúdeniahodné praktiky vládnutia našich nepriateľov tým, že sme našli možnosť prispôsobiť ich demokratickým potrebám. A nikomu sa to ani nezdá čudné. 

Naša otčina sa zmieta v neskutočných kŕčoch, už dlhší čas je agendou „príprava” na ohlupovanie zmyslov a úsudku občanov. 

Je normálne, že reprezentanti národa neovládajú spisovný jazyk, nevyberane nadávajú a často nemajú problém s fyzickou potýčkou, bohužiaľ, nežnejšie pohlavie nevynímajúc? Čo potom môžeme vyžadovať od zvyšku spoločnosti? Kde sú tí veľkohubí ochrancovia demokracie, ktorí sa vždy nechajú počuť, keď ich zaplatia?! Problémom je ich „príležitostné” angažovanie, keď sa niečo odchýli od únosnosti, ale výlučne princípom dvojakého metra, a teda zakaždým len jedným smerom. Prečo nikto z tých, čo im tak leží na srdci osud našej domoviny, nebije na poplach?

Už dávno sme v područí, stratili sme suverenitu, zbrojíme susedov, iní pre zmenu chránia napríklad naše nebo a čoskoro možno aj samotné hranice. Kam sme sa teda posunuli? 

Jednostaj sa tu škaredo navzájom prepierajú všetci oponenti. 

Pritom by sa tak žiadalo proklamovať vlastnú víziu a neuchyľovať sa bez prestávky k trápnostiam typu „lebo tí druhí”. Niekto by mal niesť zodpovednosť aj za bezprecedentné šafárenie s mocou. 

Nie je prípustné, aby sa tu v jednom kuse vyrábali kauzy, keď sú ľudia s veľkou pompou zadržaní, aby ich dokonca v ten istý deň potichučky zas prepustili. Profesionálne naplánované akcie zadržania, keď je dotyčný občan na dovolenke, sú na smiech cez slzy. A to sa nestalo len raz. To je obraz zúfalosti. 

Aj preto, ľudia, choďte voliť a žiadajte od svojich zástupcov pravidelné skladanie účtov. Vyberáte a platíte ich vy, majú reprezentovať váš názor a mali by bezvýhradne pracovať pre vás. Jednoduchá rovnica s ľavou stranou „zaviazali sa” a tou pravou „splnili” im vystaví vysvedčenie, umožňujúce predĺženie víz v ušľachtilej misii verejnej služby.

Veľa šťastia, Slovensko…

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)

(Celkovo 211 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter