Rosenfeldov palác, Žilina 29. január – 3. marec 2026
Fotografie z výstaby nájdete na Rosenfeldovpalac.sk/vernisaž.
Písmový znak ako obrazový prvok objavilo a ako figuratívny tvarový prvok uplatňovalo už staroveké Grécko. Táto tradícia cez stredoveké iniciály a iluminácie nepretržite pokračovala, kým nedosiahla vrchol v baroku, kedy textový obraz strojeno vycibreným pohrávaním sa so slovným znením a obrazom určoval spoločenské zvyklosti vzdelancov: umelecky stvárnený textový obraz používali ako epigram na všemožné účely, hoci pri slávnostných či blahoprajných príležitostiach alebo namiesto pozvánok.
Futuristi začiatkom XX. storočia nadviazali na túto tradíciu a dovolávali sa syntézy upotrebiteľných prostriedkov. To zodpovedalo ich hlavnej požiadavke zotrieť všetky hranice medzi umeleckými žánrami v prospech spojenia hudby, literatúry a maliarstva. Apollinaire, majúci k futuristom blízko, podľa tejto základnej myšlienky a vplyvom analytického kubizmu tvoril v roku 1913 prvé kaligramy, ktoré sprvoti označoval ako „lyrické ideogramy“. Ide o druh poetických textových obrazov, kde slová nadobúdajú tvar spomenutých predmetov či námetov, pričom zásadné podnety pochádzali z plagátov a novinových príloh. Rovnako obrazové básne a textové typografie Kurta Schwittersa prispievali k novým obrazným výrazovým možnostiam voľnej typografie s premenlivou voľbou typu a veľkosti písma. Apollinair a Schwitters prinavrátili notovým značkám, literám, slabičným a zvukovým prvkom ich alegorickú silu. Znakový repertoár písma tak prináša nový výtvarný druh, ktorý svojvoľnou rytmickosťou oslovuje rovnako obrazové a rečové vnímanie.
Na Slovensku sa, sprvoti nesmelo, začína začleňovať písmo do grafiky sociálneho zamerania za prvej republiky u Galandu a Weinera Kráľa. Pri úpravách svojich zbierok s ním narába Rudo Fabry. Potom sa s ním už nehatene, najmä typograficky a kolážovo, experimentuje na bratislavskom Bauhause – Vydrovej Škole umeleckého priemyslu. Po vojne sa otvárajú nové obzory štipendijnými pobytmi vo Francúzsku hoci Šturdíkovi a Gudernovi. Tí, okrem priamej konfrontácie s historickými smermi, sa zoznamujú takisto s utvárajúcim sa hnutím lettrizmu, poučeného dadaizmom a surrealizmom. Najprv iba v poézii, ale postupne začiatkom druhej polovice XX. storočia preniká do všetkých oblastí kultúry, vychádza z neho fluxus aj konceptualizmus, využívali ho Henri Michaux či Antoni Tàpies.
S politickým odmäkom 60. rokov preniká aj k nám. Zásluha náleží dvom moravskosliezskym študentom na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení: Milošovi Urbáskovi a Eduardovi Ovčáčkovi. Kým u Urbáska ide o cestu ku geometrickej abstrakcii, Ovčáček sa blíži konkrétnej poézii. Lyrická výpoveď tu nevzniká zo sémantiky slov, lež z jednoty slovného a obrazového jazyka. Zvukový prvok slabík a hlások sa, rovnako ako obrazná reč sledu písmen, osamostatňuje. V kolážových kompozíciách jeho často vypaľovaná litera ako znak predostiera svoju čistú výtvarnú hodnotu, takže túto syntézu hlások, figurálnych obrazov a útržkov slov čítame ako novú poetickú významovú skladbu.
Svoje lettristické diela predstavujú na výstavách bratislavských Konfrontácií – neformálneho združenia výtvarníkov rozličných pokolení, prinášajúceho styk s najsúčasnejším európskym výtvarným vývinom. A tak písmo zaraďujú do svojich úsilí zavše aj kolegovia z voľnomyšlienkárskej Strednej školy umeleckého priemyslu – hĺbavec a priekopník počítačovej grafiky Jožo Jankovič, erotoman Vlado Popovič, všežravec Stano Filko, vrtošivá Mira Haberernová či trudnomyseľný Jaro Kočiš. K nim sa radí vytrvalý hľadač večnej idey Juraj Meliš. A dostal by som v najlepšom prípade po prstoch, keby som opomenul kľúčovú postavu celoživotného písmenkára, šifranta, dekódovača či prepisovača Mira Cipára. Rovnako aj zabudnutého mága výrazových možností písma Ivana Štěpána.
Za normalizácie žáner slúži výrazovým prostriedkom ekologistov a vesmírnych plánovačov, ako Július Koller alebo Rudo Sikora. Či nelogickej logike Deža Tótha. Vlastne jeho logickej nelogike. Lettrizmus sa následne stáva, podľa potreby či popudu a príklonu autora, neoddeliteľnou súčasťou slovenského umenia. Kam u nás dospel? Zatiaľ poslednou medzou sú záznamy siločiar pohybu prstom na displeji mobilu pri vyťukávaní čísla od Štěpána Palu. Aj krátke fragmenty básnivých, technokratických a filozofickýchúvah premietnutých do priestoru prostredníctvom malého svetielka vzniknutého termoelektrickým chladnutím horúceho čaju či kávy v šálke Borisa Vajtoviča.
Výstava „Vpísmenkovávanie“ je prvým pokusom predstaviť toto smerovanie u nás. Vychádza z možností priestorových, časových aj finančných. Nečiní si tak nárok na vyčerpávajúci prehľad, napriek tomu sa pošťastilo zozbierať práce vyše 60 autorov, pochádzajúce výlučne z ich ateliérov a súkromných zbierok. Úmyslom je ukázať prierez prístupov a tendencií pri použití písma, prostredníctvom ktorých dielo nadobúda novú estetickú a významovú kvalitu. Otázne je, čo alebo skôr odkiaľ a pokiaľ je lettrizmus. Neraz využíva koláž, asambláž a ready-made. V mnohom sa prelína s konceptualizmom. Kým v konceptualizme však nadpis podporuje myšlienku, pri lettrizme sa uplatňuje výtvarné hľadisko celku. Nestačí len hocčo napísané alebo pridružené.
Jednako, jeho nápadité obzory, ako sa ukazuje, sú nedozerné. Príkladov je neúrekom: ľudská abeceda Fera Blaža, slová zostavené z písmen na okrúžliakoch nájdených pri Dunaji na Devíne Petrom Rollerom, strojopisové záznamy esemesiek Edity Vološčukovej vyťukané Remingtonkou na opadanom lístí, podoby zostavené čisto typograficky Petrom Ďuríkom alebo vzniknuté vyzmizíkovaním častí novinových článkov Martinom Dernerom, odkazy rezané do brezovej kôry Evou Tkáčikovou či skladané zo starých počítačových klávesníc Dušanom Pacúchom, post-digitálna geometrická abstrakcia Filipa Sabola. Rozpad Československaodôvodnil desaťmetrový banner Františka Turcsányho protikladom a vzájomným prienikom príznačných hlások „ô“ a „ř“. Angelika Šabíková s Milošom Karáskom zasesochu Jiřího Wolkera na lavičke v Tatranskej Poliankeoblepili výtlačkami jeho básní.A fotograf Peter Župník zachytil slovenský lettrizmusvyrytýdo lavíc levočskej Baziliky sv. Jakubaalebo omietky Spišského hradu.Materiálovo tak lettrizmus siaha od klasického papiera a plátna po drevo, kameň, kov, tkaniny, vatu až svetlo.
Písmo použité vo voľnom výtvarnom umení, má nespočetné podoby. Veď aj písať alebo tlačiť možno na tisíc spôsobov. Mámi svojím plynutím, obnaženými tvarmi litier, dynamikou slova, okamžitým akcentom, kontrapunktom, prenikavým zvolaním či naopak lyrickou štruktúrou. Vnáša vášeň, hravosť, strohú geometriu aj neokrôchanosť, lebo oproti výstižnému ťahu štetcom môže byť samo osebe nositeľom významu, dávať dielu úplne nový súvis, byť jeho zavŕšením. Alebo skromnou súčasťou. Len náhodným paholkom v službe vyššiemu výtvarnému zámeru.
Jedna odpoveď
Veľká vďaka za obsažnú správu o unikátnej výstave a za jej zorganizovanie v úlohe kurátora. Som len laický obdivovateľ písmového znaku ako obrazového prvku, ale som presvedčený, že do zoznamu umelcov prezentovaných na výstave patrí aj typograf a grafik Robert Brož (1939-2011). Bol dvorným knižným grafikom vydavateľstva Osveta, neskôr Neografie. Pre naše vydavateľstvo PRO vytvoril typografické návrhy viacerých kníh, ktoré získali ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska. Krátko pred smrťou sme mu v roku 2009 pomohli s tlačou a inštaláciou viacerých exponátov na jubilejnej výstave BROŽ TYPO v Turčianskej galérii – rád poskytnem rozsiahlu fotodokumentáciu. Turčianska galéria usporiadala v roku 2019 druhú spomienkovú výstavu – pozri https://www.turiecgallery.sk/sk/robert-broz/. Robert Brož určite patrí medzi kľúčové postavy tejto vetvy umenia.