U džbánku vína Li sto básní napíše
Noc dospí v hospodě, když měsíc dozáří.
Císař pán pozve jej, Li s díky odmítá:
– Jsem přece vína bůh, ó pane císaři!
(Tu Fu: Štvorveršie na Li Poa)
Priateľ Liu, čínsky novinár z mesta Si-an sa rozhodol, že objedná k obedu aj tradičnú ryžovú pálenku, typickú pre toto hlavné mesto provincie Šen-si. „Je to pálenka, akú kedysi píjaval aj náš básnik Li Po,“ dodáva.
Vtedy mi to konečne zaplo. Básnik Li Po, veľký milovník života a opojných nápojov, žil predsa v čase dynastie Tchang v ôsmom storočí nášho letopočtu a pohyboval sa aj na cisárskom dvore. Mesto Si-an sa vtedy volalo Čchang-an a bolo sídlom cisára.
Pálenka je biela ako mlieko, teplá, niečo v nej pláva. Liu hovorí, že sú to akési liečivé bylinky rozdrvené na prášok. Vtedy mi to zaplo po druhý raz. Veď je to možno tá pálenka, ktorú spomína Li Po vo svojej básni venovanej pamiatke starca Cch´ zo Süan-čchengu, čo sa preslávil týmto nápojom. V parafráze nášho básnika Ivana Kupca znie takto:
Tak si sa pobral,
náš starček biely,
o lakeť nižšie.
Zaiste aj tam
páliš svoj nápoj
z podsvetnej ryže.
Lenže v tých tieňoch
nie je tvoj Li Po.
Ktože, kto, priateľ
vypije ti to?
V českom preklade tejto básne chýrny Bohumil Mathesius spomína aj názov pálenky: Aprílové slnko. Poetickým ako všetko, s čím človek príde do styku v čínskej kultúre stolovania. Názov vystihuje to, čo máme pred sebou. Pálenka je vlažná, neobsahuje síce veľa alkoholu, ale v žalúdku príjemne hreje. Ako aprílové slnko po dlhej chladnej zime.
Pýtam sa Liua, či v meste Si-an existuje niečo, čo pripomína slávneho básnika. Spomeniem mu, že v susednej provincii S´-čchuan, v meste Čcheng-tu, ukazujú turistom chatku, kde sídlil iný slávny básnik, Li Poov spoločník Tu Fu. Priateľ Liu hovorí, že, žiaľ, ich mesto sa ešte nezmohlo na nijakú atrakciu tohto druhu.
To by tak zodpovedalo povesti, akú majú obaja básnici v súčasnej Číne. Tu Fu napísal početné sociálne precítené básne, v ktorých dokázal vystihnúť ťažké pomery bežného človeka žijúceho počas dynastie Tchang. Li Po bol síce tiež veľký talent, ale zároveň aj hýrivec a veselý spoločník, ktorého domovom často bývali krčmičky. V nich zapíjal žiaľ obľúbeným „aprílovým slnkom“, vymýšľal tam svoje slávne pijanské básne na potešenie spolustolovníkov. Potom, „prejedený bôľom a opitý smútkom“, ako zvyčajne vyjadroval svoje pocity vo vlastnej tvorbe, zaspával kdesi v priekope a prebúdzal sa až za bieleho dňa. Zrejme málokto vydržal jeho pijanské tempo. Často sa stávalo, že keď už všetci odpadli alebo odišli, ostával sám, odsúdený popíjať s priateľom mesiacom a s vlastným tieňom. Lenže vtedy musel piť za troch. Tak, ako to opisuje v slávnej básni Traja kumpáni.
Li Po (niekedy sa píše aj Li Tchaj-po) sa údajne narodil v roku 701 v rodine vzdelanca. Ako 20-ročný sa oženil, ako sa patrilo na synčeka z dobrej rodiny, ale čoskoro sa prejavila jeho typická nepokojná duša básnika. Po troch rokoch opúšťa rodinu a volí život slobodného tuláka. Počas ciest po Číne sa dostáva do styku aj s taoizmom, ktorý prispel k jeho pozitívnemu vzťahu k prírode. Nakoniec došiel do hlavného mesta ríše (Čchang-anu), kde svojimi básňami upútal pozornosť cisárskeho dvora. Treba dodať, že to bola slávna éra dynastie Tchang, kde sa darilo vzdelanosti a všetkým odvetviam umenia. Li Po sa dokonca stáva členom cisárskej akadémie. Ani takýto vzostup na čínsky Parnas mu neprekážal, aby sa večer nevytrácal z paláca do krčmičiek mesta, kde sa opíjal a zabával so svojimi kumpánmi.
Traduje sa, že raz hudobne nadaný cisár Süan-cung skladal piesne a potreboval k ním okamžite text, lenže Li Po v paláci nebol. Sluhovia ho po dlhom hľadaní nakoniec našli v akejsi krčme úplne spitého. Doniesli ho do paláca, poliali mu tvár vodou a oznámili, čo od neho požaduje cisár. Li údajne vzal do ruky štetec a bez akéhokoľvek zaváhania začal tvoriť. Desať textov, ktoré na posedenie napísal k cisárovej hudbe, bolo takých dokonalých, že panovníka očarili. Tak vznikla aj fáma o básnikovom pôvode. Hovorilo sa, že Li Po je vlastne boh dočasne vyhnaný z nebies. V každom prípade to bol aspoň boh vína, ako to v jednej básni na jeho počesť napísal Tu Fu.
Predstava byť v Si-ane a nezakopnúť na žiadnu pamiatku na veľkého básnika a veselého pijana mi akosi nedala pokoj a neustále som nútil priateľa Liua pátrať v mozgových závitoch a turistických bedekroch po akejkoľvek zmienke o Li Poovi. Márne. Liu nevedel nič viac, dokonale poznal iba „aprílové slnko“, ktoré zrejme konzumoval rovnako rád a často ako samotný Li Po. Slávny turistický bedeker v angličtine, za ktorý som vysolil kopu peňazí, neobsahoval o básnikovi ani najmenšiu zmienku.
Ale tam, kde nestačia bedekre, pomáha náhoda. Večer sme sa vybrali do reštaurácie Si-an, ktorá sa pýši tým, že kedysi v nej večeral aj niekdajší čínsky premiér, populárny Čou En-laj.
Foto: Autor
Pred vstupom do reštaurácie bolo malé umelé jazierko a pri ňom socha muža, ktorý, rozvaľujúc sa na ležadle s čašou vína v ruke, hľadel na rozčerenú hladinu vody. Kompozíciu dopĺňala živá dievčina sediaca vedľa neho a brnkajúca na lutnu. Hovorím, to môže byť jedine Li Po. Liu, bez toho, aby podrobil moju teóriu kritickému skúmaniu, radostne prikývol. Očividne sa mu uľavilo, začína byť na svoje mesto dokonca hrdý. Predsa nezabudlo na veľkého básnika.
Čakajúc na večeru s pohárikom „aprílového slnka“ pred sebou, debatujeme o ďalšom živote básnika. Li Po, nepokojná duša, nepobudol dlho ani na cisárskom dvore. Jeho správanie voči členom najbližšieho cisárovho okolia a časté pitky končiace sa rozličnými aférami natoľko pobúrili cisára, že po troch rokoch je básnik nútený opustiť sídelné mesto a opäť sa dáva na potulky Čínou. Jeho trasu možno sledovať jedine podľa zachovaných básní z toho obdobia, v ktorých sa spomínajú konkrétne miesta, kde sa zastavil. V roku 755 si naňho spomenul princ Li Ling, ktorý sa rozhodol využiť nepokoje a následnú vzburu vojakov, aby si uplatnil nároky na trón. Li Po sa teda opäť vracia na cisársky dvor, ale sláva princa Li Linga netrvala dlho. Po potlačení vzbury básnikovi hrozí dokonca poprava a iba vplyvným priateľom sa podarilo zmeniť trest smrti na vyhnanstvo. Ešte skôr, ako stihne doraziť na určené miesto, omilostia ho a vracia sa späť. Krátko na to, v roku 762 zomiera.
Taká je oficiálna verzia básnikovho konca. Podľa rozšírenej povesti všetko bolo inak. Raz večer vraj sedel v člne na jazere a ako obvykle, popíjal osamotený. Vtedy vyšiel spoza mraku mesiac a osvietil hladinu jazera. Básnik, potešený, že konečne sa dočkal priateľa, svedka a zároveň spoločníka početných pitiek, chcel objať svojho kumpána a vkročil do jazera. Voda sa rozčerila, zmizol mesiac z hladiny a spolu s ním aj Li Po.
Je to síce iba povesť, ale nejaké racionálne jadro predsa len musí mať. Okolie mesta Si-an síce neoplýva jazerami, tamojšia sprašová pôda je dobrá akurát tak na hĺbenie jaskýň a primitívnych obydlí, jarné vody sú v nej schopné vymlieť hlboké rokliny. Až 30 kilometrov na východ od mesta, na úpätí hory Li-šan, sú známe horúce pramene Chua-čching, ktoré sa stali akýmsi rekreačným strediskom početných cisárov. Kúpele sa spájajú najmä so slávnym cisárom Süan-cungom, na dvore ktorého Li Po dlhý čas pobýval. Vedľa horúcich prameňov sa doteraz zachoval osobitný bazén pre cisára a ďalší pre jeho vedľajšiu manželku, chýrnu krásavicu Jang Kuej-fej, ktorú Süan-cung prebral jednému zo svojich synov. Cisár vraj kvôli nej úplne stratil hlavu, nechal sa ňou ovplyvňovať natoľko, že zabúdal na štátnické povinnosti a uprednostňoval jej chránencov. Nakoniec v krajine vypukla vzbura a povstalci dali cisárovi ultimátum – musí sa zbaviť milovanej Jang Kuej-fej. Süan-cung nakoniec podľahol nátlaku a nariadil vernému eunuchovi, aby jeho milenku uškrtil.
Pre zaujímavosť, kúpele sa dostali do histórie ešte raz, keď počas občianskej vojny tu v roku 1936 vlastní generáli uväznili Čankajška, najvyššieho veliteľa vojsk Kuomintangu. Vyzvali ho, aby prestal bojovať proti komunistickým povstalcom a upriamil všetku silu armády na boj proti japonskej okupácii. Prípad Süan-cunga sa teda zopakoval, ibaže v inej dobe a za iných okolností.
Neďaleko horúcich prameňov s toľkými historickými zážitkami sa nachádza aj malé jazierko obklopené skalami a drevenými pavilónmi s červenými prelamovanými strechami. Ako hlása nápis vytesaný na jednom balvane na brehu, voda jazera je vraj taká pokojná, že „nebesá zostúpili na hladinu“. Je to dôveryhodné, akoby stvorené pre básnika. Neďaleká hora Li-šan prispieva k tomu, že nad jazerom je často bezvetrie, keď zrkadlo jeho pokojnej hladiny narušujú iba lotosové kvety.
Žeby to bolo ono miesto, kde podľa povesti skončil svoj búrlivý život básnik Li Po? Záznamy síce tvrdia, že básnik zomrel niekde inde, ale povesť, v ktorej sa spája popíjanie s mesiacom, žije aj na iných miestach Číny. V istej reštaurácii v meste Ťien-cin som na stene videl nápis v peknom kaligrafickom vyhotovení asi s takýmto obsahom:
„Ak budeš na tomto mieste veľa piť, iste sa objímeš s Lunou.“
Nik mi nevedel povedať, či je to nejaká parafráza na básnika Li Poa, alebo len skúsenosť nadobudnutá hýrivcami počas stáročnej kultúry čínskeho hodovania.
Zrejme tu existuje nejaká tradičná súvislosť medzi popíjaním a mesiacom. Napokon, stačí si všimnúť, koľkokrát Li Po vo svojich básňach spomína mesiac, ktorý, ako sa priznal, vábi ho jasom nesmrteľna v temnotách. Pri pohľade na pokojnú hladinu jazierka, v ktorom sa odráža vysoká hora Li-šan, okolité pavilóny a modrá obloha, viem si predstaviť situáciu , keď Li Po, povzbudený veľkou dávkou „aprílového slnka“, vrhá sa do vody za svojím, tak často spomínaným a očakávaným priateľom – mesiacom. Narobí tak starosti početnému cisárovmu služobníctvu, ktoré ho potom musí vyťahovať z vody a sušiť. A zrejme to neurobil iba raz.
V dokumentoch z cisárskeho dvora dynastie Tchang nie je síce o tom ani zmienka, ale v každom prípade: Na zdravie, Li Po!
(Z knihy Leopolda Moravčíka Čína na dlhom pochode)
