Pred niekoľkými dňami dožil svoj bohatý a plodný život slovenský herec, scenárista, režisér, pedagóg a nezabudnuteľný recitátor Juraj Sarvaš (14. júla 1931 – 17. júna 2023). Pri tejto smutnej príležitosti sme sa rozhodli znovu publikovať rozhovor, ktorý pred takmer dvomi rokmi poskytol redakciám SLOVO a BOJOVNÍK. Vtedy oslavoval svoje deväťdesiatiny…
Keď sme pred časom prezerali v archíve fotografie z protifašistického odboja, na jednej z námestia v srdci Povstania sme si všimli, že pri skupinke vojakov postáva chlapec s baretkou na hlave. V ľavej ruke drží viacero novín. Zrejme kolportér… Vôbec nám však nenapadlo, že sa dozvieme jeho meno, keď budeme robiť v Banskej Bystrici rozhovor s legendárnym hercom JURAJOM SARVAŠOM, ktorý sa dožil krásnych 90 rokov.
Málokto má také šťastie, aby každoročne na jeho narodeniny slávnostne pochodovali po parížskom bulvári Champs–Élysées príslušníci armády. Myslíte si, že narodenie na deň Veľkej francúzskej revolúcie ovplyvnilo vašu životnú púť?
Určite ide o mimoriadny dátum, po ňom sa zmenila celá Európa. Inak, presne na 150. výročie dobytia Bastily sa narodil aj môj veľký priateľ Karel Gott a omnoho, omnoho rokov neskôr Marcelka Keblúšková, budúca slávna speváčka, ale aj astrologička a numerologička Lajferová. Mne vari najviac nápaditých vinšov prišlo na 200. výročie francúzskej revolúcie. Pravda, v júli 1989 som bol ešte mládenec, mal som iba 58 rokov. Vtedy ľudia posielali telegramy. Mobily a esemesky ešte neboli, čo je pre mladých nepredstaviteľné.
Ďalšia, slovenská revolúcia vás priamo zastihla. Nebolo to síce 14. júla, ale 29. augusta 1944. Mali ste vtedy trinásť, tá už rozhodla o vašom osude?
Jednoznačne. Vyrastal som v čase vojny, no dajako sme to nepociťovali, veď Slovensko bolo ochránené od ničivých náletov. Samozrejme, iba dočasne. Keď Američania 20. augusta 1944 bombardovali rafinérku v Dubovej, tak to vyvolalo u nás obrovské haló. Neskôr jedna či dve bomby padli i na Urpín, akurát bol Radvanský jarmok. Vtedy sa tradovalo to, že ich spojenci schválne zhodili pri Radvani, aby mohli ingršpilíci, ako sme ich volali kolotočiarov, nechať ľudí v tom zmätku jazdiť na kolotoči takmer hodinu. Nuž, Bystričania vstúpili do histórie druhej svetovej vojny tragikomicky.
Ale tak hádam ste zase o druhej svetovej vojne predsa len čosi vedeli aj pred tým bombardovaním…
Iste, pripomínali nám to v škole, že Slovensko bojuje po boku Nemecka, ale o dajakej velikánskej propagande orientovanej na deti sa nedá povedať. Moja mama pracovala v továrni na vatelín, v Hornej ulici bola maličká fabrika. Vlastnil ju Keméni, žid. Bol to mimoriadne dobrý človek a predstavte si, zachránil sa, ani nešiel do koncentráku. To iste bol zázrak! V čase Povstania sme žili hore na Bakossovej ulici, vtedy na Jesenskom vŕšku, na okraji mesta. Vtedy tam stál iba rad domčekov so záhradami. My sme bývali v podnájme aj s inými rodinami v gazdovskom dome uja Rafaja. Narodil som sa síce v Radvani nad Hronom, ale čoskoro sme sa s mamičkou presťahovali kvôli jej práci do Bystrice. A tam sme vždy podvečer, ani nie na laviciach, no na takých foršniach sedávali a počúvali starších politizovať. Keď začali nad údolím Hrona častejšie hučať vojenské lietadlá, starý múdry pán Ondríci, troška hrbatý. hovorieval, veru to neznačí nič dobré, bude vojna aj u nás. Ale my deti sme to stále celkom nechápali.
A váš bezprostredný prvý dotyk so Slovenským národným povstaním?
Môj brat Ján, vtedy 17-ročný krajčírsky učeň v salóne na Kapitulskej ulici, ktorého majiteľom bol výborný odborník Čech Juřena, zrazu zmizol i s kamarátom Ferom Novákom. Objavil ho mamin švagor, inak veľký antifašista zo Skubína. Dnes ide o súčasť Banskej Bystrice, no vtedy bola známa ako komunistická dedina. Ujo prišiel za mamou a hovorí: „A vieš ty, kde je Jano? Na Prašivej u partizánov!“ Keď išiel nákladným autom cez Staré Hory, zastavili ho jegorovci, ktorí znášali do dolín zbrane, ktoré im v horách spúšťali sovietske lietadlá padákmi. Jedného rána, keď som sa zobudil, počuli sme streľbu. Hneď som letel z Jesenského vŕšku do mesta: Čo sa robí? To jeden miestny Nemec strieľal do partizánov, ktorí práve obsadili Bystricu. Zneškodnili ho. Zvedavý ako každý chlapec som pribehol na námestie. Tam všade nákladné autá, vojaci, kopa ľudí… Totálny frmol. Ako som tam postával pri Kapitulskom kostole, dnes svätého Františka Xaverského, oslovil ma jeden pán, teraz neviem, ako sa volal, ktorý sa predstavil ako redaktor týždenníka Nové slovo.
Takže to sa dostávame do vašej etapy života, ktorú ste tak živo zobrazili v knižke Príhody kamelota vydanej v roku 1969.
Áno. Zo tridsať rokov po SNP mi ukázal jeden môj priateľ novinár archívnu fotku z dnešného Námestia SNP v Banskej Bystrici z roku 1944. Reku či ten chlapček s hŕbou novín nie som ja. Detailne mu do tváre nevidieť. Poznal som vtedy ešte zo troch povstaleckých kamelotov, no takú čiapku aj taký kabát som nosil. Zrejme to budem ja. Dosiaľ mne neznámy novinár sa ma spýtal: „Máš čas, Janko?“ Vtedy tak všetci oslovovali cudzích chlapcov. Samozrejme, mal som čas. „Tak poď so mnou!“ Išiel som s ním po Národnej ulice, tam bola redakcia Nového slova. Naložili mi na ruky kopu tlačív. „Toto rozdávaj,“ hovoria, „predávaj, za toľko a toľko halierov…“ A ja som hneď začal predávať noviny, letáky som rozdával zadarmo. Jeden sa volal Útok, tak som si vymyslel slogan: Útok z Vrútok, lebo sa tam akurát tvrdo bojovalo. Ponúkal som Pravdu, Národnie noviny a neskôr, keď 24. septembra vyšlo prvé číslo, aj Nové slovo. „Do večera,“ prízvukovali, „keď to predáš, sa vráť.“ Viete, taká tá kamelotská hrdosť mi nedala, aby som vracal noviny, čo najviac ich treba predať. Preto som do tmy chodil po Bystrici. Do redakcie som sa vrátil až okolo deviatej. Vysypal som im tam nejaké koruny, pár mi hneď dali do vrecka. Ohromne sa im to páčilo: „Zajtra príď o ôsmej ráno.“
Tak to ste domov pred pol desiatou večer určite neprišli. Čo na to vaša mama?
Ihneď ma vybuchnátovala: „Kde si bol?! Nevidíš, čo sa robí?“ Pochopil som až neskôr, že mala strach, všade sa strieľalo, brat partizán… Mrzelo ma to, s takým plačom som jej vysypal na stôl peniaze. „Veď som aj zarobil,“ vzlykal som. Mama sa upokojovala, vraj sa nič také nestalo. „No ráno o ôsmej tam pôjdem zase,“ tvrdím. „Nikam nepôjdeš!“ už neveľmi rozhodne stála za svojím. „Musím, veď to som sľúbil…“ „No tak dobre, choď.“ Na druhý deň som išiel do redakcie a stal som sa oficiálnym kamelotom Povstania. Tak som to ako chlapec vnímal, že slúžim naozaj niečomu dobrému. Stávali sa mi prípady, že muži v leteckých uniformách, ktorí hovorili po anglicky, sa smiali, že slovenčine nerozumejú, no dali mi peniaze.
Raz sa však optimistické časy Povstania v Banskej Bystrici skončili. Pamätáte sa na ten posledný deň pred obsadením Nemcami – 27. október?
Dovtedy som nevnímal čas bojov, ani porážky povstalcov. Vždy som si prečítal stranu novín, aby som mohol vykrikovať aktuálne heslá. Posledné Nové slovo vyšlo 22. októbra tak, že tam bola na celú stranu karikatúra Tisu. Už sa blížil front, nešťastný som kráčal s hŕbou nepredaných novín podvečer do redakcie a tam už visela ceduľa „Odišli sme.“ Bol som z toho hotový. Vrátil som sa domov. Pán Ondríci prišiel k nám. Čo s tými časopismi? Musíte ich popáliť, lebo nás všetkých postrieľajú. Tak sme ich dali do starého sporáka. Ťažko to šlo, páliť takú hrču novín.
A čo vaši ostatní súrodenci? Napríklad Andrej Sarvaš, na ktorého si pamätáme v 90. rokoch ako na predsedu mestskej organizácie SZPB v Bratislava. Bol predsa redaktorom Slobodného slovenského vysielača.
Ako som spomínal, brat Janko bol v partizánskej jednotke Alexeja S. Jegorova. Raz sa prišiel ukázať k nám na Jesenský vŕšok. Najstarší brat Andrej dva či tri dni po vypuknutí Povstania prišiel zo Sečoviec, kde pôsobil ako učiteľ. Predtým spolupracoval s antifašistom Ondrejom Plávkom. Prihlásil sa v povstaleckom rozhlase, kde ho privítal výborný herec Banskobystrického ochotníckeho súboru Ctibor Kováč, rovnako vynikajúci Števo Slivka, talentovaný básnik Ivan Teren, spisovateľ Gabriel Rapoš, Ctibor Štítnický a ďalší. Všetko to boli mladí, 20-, 23-roční chlapci, preto ma dosť mrzí, že sa na Slobodný vysielač z roku 1944 zabúda. Bratia, aj Paľko, potom ustúpili do hôr.
Traja bratia partizáni… To sa iste nedarilo zachovať v utajení. Neudal vás z miestnych niekto?
Okolo nášho dvora sa všetko valilo hore na Donovaly. Vedľa nás bývali Škrabalovci, ujo Vlado bol veľký komunista. Ušiel, zrejme mu dali avízo, no už sa nikdy nevrátil. Vtrhli tam v noci, periny im rozhádzali, rozpichali, toho sme boli svedkami. Naša rodina mala hádam šťastie v tom, že z hory do drevárne na našom otvorenom dvore pribehol dajaký muž. Mama mi hovorí: „Choď sa pozrieť.“ Vysvitlo, že išlo o profesora Müllera, ktorý na Slovensku študoval dajaké staré náhrobné kamene Nemcov. Povstalci ho uväznili na Ľupčianskom zámku, no potom ho ako civila prepustili. Bol to útlejší pán v civile s okuliarmi, celý sa od strachu triasol. Mama humanistka mu povedala, poďte k nám, nebojte sa, nič sa vám u nás nestane. Ponúkla mu lokše, ktoré sa pripravovali iba z múky a vody, vtedy sa ani chlieb nepiekol. Keď sa s nami lúčil, povedal nám, že ak by sme niečo potrebovali, aby sme sa naňho obrátili. Po čase mamu predvolali na Hlinkovu gardu za Hronom, kde bolo pod Urpínom malé a veľké kino Bio. Báli sme sa, či sa vôbec vráti. Ale tam jej dali prípis od doktora Müllera, ktorý jej poďakoval za záchranu. Poslal jej aj peniaze, no tie nám nedali. Tie by sme ani nechceli.
Vaša matka bola určite fenomenálna. Narodili ste sa ako pohrobček, váš otec bol ako vojak v prvej svetovej vojne ťažko ranený, čo ho sprevádzalo po zvyšok života. V roku 1931 zanechal po sebe osem sirôt.
Áno, mamu doteraz obdivujem. Chorý otec navyše posledné roky veľa pil, tak po jeho pohrebe sa na ňu obracali viacerí krčmári, že u nich zaťal sekeru. Roky to po halieroch splácala. Bola robotníčka, ale veľká speváčka v kostole a slovenská vlastenka. Tak ako ona, ani ja patriotizmus neberiem ako patetické búchanie sa do pŕs. Keď v roku 1941 v Radvani odhaľovali Andrejovi Sládkovičovi sochu od Frica Motošku, tak ma mama ako desaťročného zobrala na túto obrovskú slávnosť ducha. Na to sa nedá zabudnúť.
Vráťme sa k vašim starším bratom. Ako to bolo s nimi po potlačení Povstania?
Dostali sme avízo, že aby som prišiel na Richtárovú, osadu Starých Hôr. Vybral som sa tam s kamarátom Jožkom Némethom, ktorého otec bol žandár, ale tiež antifašista. Zariadil nám potrebné priepustky, aby nás pustli mimo Bystrice. Keď som tam dorazil, u Makovníkov som videl, ako sa tam sušia pumpky. Spoznal som v nich Ondríkove nohavice. A tak som sa s najstarším bratom stretol. Potom som niekoľkokrát na Richtárovú prišiel aj s karbidom, ktorý povstalci potrebovali na svietenie. Na námestí v obchode Laky a oleje u pána Kysela mi vždy naložili plný hatyžák, ako sme vtedy nazývali ruksak. Partizáni mali dole na Starých Horách aj stráž a vysielačkou avizovali, že ide Ďurko, prípadne, že sa blížia Nemci. Vtedy naši chlapi zostali schovaní v horách, Ale ak Nemci povyše Richtárovej prekročili lávku cez potok, tak nastal boj. To sa raz stalo aj vtedy, keď som tam bol. Guľky lietali na všetky strany. Občas som tam i prespával a tak som sa vracal ráno dolinou vo vysokom snehu pešo do Bystrice. Okrem Andreja bol medzi partizánmi pod Jelenskou skalou aj brat Paľo. Janko sa dostal na Turiec, kde ich chytili esesáci a poslali do koncentračného tábora v Nemecku. Nič sme o ňom nevedeli, vrátil sa až na jeseň 1945. A tak sme sa zase všetci šťastne stretli.
Ako si spomínate na príchod osloboditeľov? Máte nejaké zaujímavé príhody aj z tohto obdobia?
V našom širokom dvore, do ktorého sa dalo prísť aj autom, sa najskôr usadili Nemci. Dokonca ma jeden z nich za ucho zobral, nech mu reku poukazujem celé gazdovstvo, dreváreň a tak. No a keď prešiel front, tak sme tu vítali Rusov. Najprv pricválali dvaja na koňoch, lebo vedľa v záhrade bolo nemecké stanovisko, ktoré bolo treba zlikvidovať. Jedného z červenoarmejcov sme prezývali Žmurko, veľa fajčil, no bol to správny chlap. Dal nám chlapcom strieľať z automatu na lúke. Raz ma zobrali na miesto, kde budovali guľometné hniezdo pri ústupovej trase. Inak sme mali veľké šťastie, lebo kúsok od nášho domu padla „dvadsaťštvorka“, najväčšia delostrelecká puma. Celým barakom to riadne zatriaslo, keby ho zasiahla, tak by nič po nás neostalo.
Za desiatky rokov pôsobenia vo Zvolene a v Bratislave ste vytvorili množstvo divadelných postáv. Pokiaľ ide o hry o protifašistickom odboji, ktoré vám najviac utkveli v pamäti?
Vo zvolenom divadle šla jedna hra, ale netýkala sa našej revolúcie, ale tej v Sovietskom zväze. Volala sa Hotel Astória. Inak si nespomínam, že by sme robili nejakú inscenáciu o Povstaní. Ale veľmi veľa filmov som robil na túto problematiku a to je podstatnejšie, lebo filmy ostávajú. Môj prvý veľkofilm bol Štyridsaťštyri, ale ten sa viaže ku koncu prvej svetovej vojny, k júnu 1918. Spomínam ho preto, lebo mal veľký úspech a podobne išlo o povstanie, keďže sa mladí vojaci zo 71. Trenčianskeho pluku vzbúrili v Kragujevaci. Predpokladali, že sa miestni Srbi s nimi spoja, no boli potlačení a 44 chlapcov bez súdu popravili.
Išlo o vašu prelomovú titulnú rolu v dramatickom príbehu režiséra Paľa Bielika nakrútenom v roku 1957. Odvtedy vás na Slovensku poznal azda každý, najmä dievčatá a mladé ženy… Škoda, že sme ju už dávno nevideli vo verejnoprávnej televízii.
No tak práve to je chyba. Veľmi som sa potešil, že vytvorili v RTVS kanál Trojka, ktorá má vysielať práve inscenácie z minulých období. Dávali tam aj snímku režiséra Jána Lacka Naši synovia (1974). No potom akoby sa to uťalo, už žiadne filmy s touto tematikou. To je obrovská škoda. Spomeniem aj vynikajúce filmy, kde som nehral, napríklad Bielikove Vlčie diery a Kapitán Dabač. Bolo ich ešte viac, no, žiaľ, neviem, prečo sa takto vo verejnoprávnej televízii rozhodli. Na Trojke sa reprízujú najmä všelijaké humoristické relácie z 90. rokov. Nám umelcom mojej generácie ide o to, aby si aj dnešní mladí ľudia mohli prezrieť tieto filmy, veď to boli veľmi dobré filmy a aj napínavé… Tak to ma riadne mrzí, dokonca sa bojím, aby sa nezabudlo aj na ďalšie vynikajúce filmy, ktoré neboli o Povstaní.
A pokiaľ ide o povstalecké filmy, v ktorých ste si vy zahrali?
Začal by som trojdielnym filmom Generácia, ktorý nakrútil podľa trilógie Vlada Mináča Vladimír Bahna. Veľmi krásnu postavu Janka Chrappa som tam stvárnil, celé SNP je tam pekne zmapované. Ďalej veľkofilm Stopy na Sitne, tiež Bahnov. Dobrodružný príbeh skutočného hrdinu Ladislava Exnára, ktorého gardisti chytili na základe udania. Už pred Povstaním bol v horách, na Sitne v bunkri. V marci 1945 na sklonku vojny zahynul v koncentračnom tábore Mauthausen. Hral som v ňom Laca Dubinu, lebo filmový hrdina, keď je podľa konkrétnej postavy, spravidla nemôže mať to isté meno, nakoľko sa vyskytujú určité odlišnosti od skutočnosti, s ktorými by pozostalí nemuseli súhlasiť. Výborný bol aj spomínaný štvordielny film Naši synovia. Partia komunistov odbojárov sa po prepustení z väzenia zapojila do SNP. Ďalšia veľmi dobrá bola aj televízna inscenácia Mŕtvi maturovať nebudú. Hral som v nej takého rozvážneho staršieho partizána. Mladému partizánovi sa žiadalo ísť z hôr do dediny, no nemecká hliadka nás prekvapila a chlapca zastrelila.
Najprv ste vo filmoch zosobňovali skôr pozitívnych hrdinov, no potom aj takzvané charakterové – hoci zväčša bez charakteru – teda negatívne, nemeckých dôstojníkov a esesákov. Kedy došlo k tomu zlomu a čo na to hovorili vaše „faninky“?
Podieľal som sa na nakrúcaní filmu o kpt. Jánovi Nálepkovi podľa scenára Miloša Krnu v koprodukcií s Bieloruskom. Režisér Martin Ťapák ma obsadili do pozície esesáka Hermanna. Pre mňa ako herca to bolo úžasné, ale prežili sme aj ťažké chvíle na autentických miestach v Mozire, kde vtedy namerali mínus 25 stupňov. Hlavného hrdinu hral Milan Kňažko. Aj s niektorými chlapcami, ktorí tam hrali, sme navštívili miesta, kde Nálepka žil a mnohí starší ľudia si ho ešte vtedy pamätali. Skoro odpadli, keď videli zamaskovaného Milana s okuliarmi v uniforme slovenského vojaka. Mysleli si, že ide o Nálepku. Kde však dnes je Kňažko? Časy sa veru zmenili. Potom sa požiadavky, aby som hral dajakého esesáka hrnuli. Napríklad po vysielaní televíznej inscenácie Prešporská kasáreň pani učiteľka, ktorá bývala na bratislavskom Štrkovci a často čakala na parapete, aby ma pochválila, ma privítala: „Fuj, sused, už sa na vás nemôžem ani dívať. Ako sa môžete stotožňovať s postavami, ktoré hráte?“ Rád by som pripomenul aj snímku Poslední parlamentári, kde som opäť stvárnil dôstojníka Wehrmachtu.
Ktoré z hraných či televíznych filmov, v ktorých ste hrali, už ako skúsený vysokoškolský pedagóg považujete z umeleckého hľadiska za najvydarenejšie?
Ťažko je ich v tomto smere rozlíšiť, ale myslím si, že Stopy na Sitne z roku 1968 je môj najlepší celovečerný film s povstaleckou tematikou, nakoľko išlo o reálne existujúcu postavu a je tam ohromné napätie, keďže sme to nakrúcali na samom vrchu Sitna. Takže nám aj tá príroda nahrávala. V podstate všetky scény sme robili v exteriéri. Tento film by určite mal ísť v televízii aj teraz k 77. výročiu SNP. Preferoval by som, aby si mohli aj mladí diváci pozrieť. S filmom Stopy na Sitne som bol v Moskve a v niekdajšom Stalingrade, dnes Volgograde. Rusi si vždy uctievali SNP nejakým slovenským filmom. Vo Volgograde to bola najväčšia paráda, tam som bol až v piatich nabitých kinách, to bolo priam neuveriteľné!
Nielen laici, ale aj niektorí mladší filmoví kritici tvrdia, že slovenské filmy venované protifašistickému hnutiu boli nadmieru politicky angažované a propagovali boľševické postoje. Naozaj to bolo vo všeobecnosti tak?
Iste, našli by sa aj druhotriedne či treťotriedne, ale často išlo o veľmi dobré filmy. V tom období dostala slovenská kinematografia obrovský rozmer. To nik nemôže poprieť, nieto zakazovať dajaké filmy, ako sa robilo v minulosti. Potom aj tým, ktorí chceli premietať niektoré filmy pre pamätníkov v rámci Trojky, narazili na neprekonateľné nepochopenie? Ukazuje to na nekultúrnosť viacerých predstaviteľov súčasnej kultúry na Slovensku. Veď my sme robili v tej dobe aj poéziu k Vianociam, nič boľševické ani dogmatické tam nezaznelo. V rámci Nedeľnej chvíľky poézie sa vyberali krásne básne, napríklad od Novomeského Všetkého sme sa báli… A dnes? Nič nejde, nič! Preto by som rád zakončil náš rozhovor veršami Laca Novomeského, ktorého som osobne poznal:
„Až sa zas budú básne čítať/ a v ľuďoch ľudí poznáš zas,/ až roztopí sa v mútnych vodách jesenný sneh a jarný mráz,/ jak úbohý bol, povieme si,/ čas pušiek, dýk a náreku,/ v ktorom bol básnik nepotrebný/ a človek cudzí človeku.“
Foto: Ján Rohár a archív Juraja Sarvaša
