V období voľných dní a nákupov, počas ktorých sa americkí spotrebitelia chystajú míňať doláre, si pravdepodobne málokto z nás spojí nákup darčekov s vysokými nákladmi na nízke ceny na druhej strane planéty. To platí najmä pre to, čo sa stalo známe ako tzv. rýchla móda – odevný ekvivalent Big Mac: atraktívny, cenovo dostupný a jednorazový. Ale bangladéšske ženy, ktoré drú ako nedostatočne platené robotníčky v odevnom priemysle, len aby sme my mohli nosiť jednorazové oblečenie, začínajú dvíhať svoj hlas dostatočne nahlas na to, aby sa ozýval ponad oceány a kontinenty. Masové protesty za vyššie mzdy otriasli národom, najmenej traja robotníci boli zabití a koniec je v nedohľadne.
Bangladéš je po Číne druhým najväčším vývozcom odevov na svete. Je to najväčší priemysel v juhoázijskom štáte a zamestnáva viac ako štyri milióny pracujúcich, z ktorých väčšina sú ženy. Najvyšší podiel odevov vyrobených v Bangladéši kupujú a predávajú maloobchodníci v USA. Do zoznamu patria aj známe značky ako H&M, Zara, Calvin Klein, American Eagle a Tommy Hilfiger.
Odevní robotníci dostávali úbohú mzdu okolo 75 dolárov mesačne a žiadali takmer trojnásobné zvýšenie na približne 205 dolárov mesačne. Keď Bangladéšska asociácia výrobcov a vývozcov odevov (BGMEA) navrhla nové mzdy na úrovni 90 dolárov mesačne, začali sa masové protesty. Hoci BGMEA zareagovala zvýšením miezd na 112 dolárov mesačne, protesty v zosilneli. Podľa Al-Džazíry „…viac ako 10 000 pracovníkov organizovalo protesty v továrňach a pozdĺž diaľnic, aby túto ponuku odmietli“.
Sheikh Hasina
Titulky propagovali ponuku ako 56-percentné zvýšenie miezd; zatiaľ čo bangladéšska premiérka Sheikh Hasina, dlho oslavovaná ako liberálna líderka, povýšenecky odkázala pracujúcim, aby držali krok alebo – „držali hubu“. Povedala: „Musia pracovať, nech sa im akokoľvek zvýši plat, majú pokračovať vo svojej práci.“ Ostro odsúdila útoky robotníkov na továrne a povedala, že sa obáva: „…ak budú tieto továrne zatvorené, ak sa preruší výroba, kde budú ich pracovné miesta? Musia to pochopiť.“
Vláda na čele s premiérkou Sheikh Hasina uvoľnila bezpečnostným silám ruky a tie zastrašovali a útočili na organizátorov odborov. Polícia nedávno po streľbe do demonštrantov smrteľne zranila 23-ročnú matku a operátorku šijacieho stroja menom Anjuara Khatun.
Aby sme pochopili, prečo sa protesty zintenzívnili aj po istom zvýšení miezd, potrebujeme preskúmať živobytie robotníkov v odevnom priemysle v širšom kontexte. Podľa jedného odhadu sú životné náklady pre jednu osobu v Bangladéši asi 360 dolárov mesačne, a to bez nájmu. Mzdy odevných robotníkov sa od roku 2019 nezvýšili a inflácia zasiahla Bangladéš odvtedy rovnako, ako zasiahla väčšinu sveta.
Ani požiadavka na zvýšenie mzdy na 205 dolárov mesačne neumožní väčšine vyžiť. Ponuka tovární vo výške približne polovice tejto sumy bola urážlivo nízka. Abiramy Sivalogananthan, koordinátor ázijskej organizácie Asia Floor Wage Alliance (voľne preložené Ázijská aliancia pre základnú mzdu) v južnej Ázii pre Vogue povedal: „Zvýšenie, ktoré odbory požadujú, nie je dostatočné, technicky povedané, ani vzhľadom na existujúcu infláciu a krízu, ktorou krajina prechádza.“
Navonok sa americké značky, ktoré nakupujú tovar v bangladéšskych továrňach, zdajú byť na správnej strane boja. Priemyselná obchodná skupina American Apparel and Footwear Association (AAFA; Americká asociácia odevu a obuvi), napísala administratíve Sheikh Hasiny spoločný list. Vyzvala ju v nej, aby „…zvýšila minimálnu mzdu na úroveň, ktorá zodpovedá širšej mzdovej úrovni tak, aby príjmy postačovali na pokrytie základných potrieb pracovníkov, resp. aby mzdy zohľadňovali inflačné tlaky.“
AAFA zašla dokonca tak ďaleko, že požiadala vládu, aby sa vyhla odvetným opatreniam proti odborom a rešpektovala „právo kolektívneho vyjednávania“. Americké ministerstvo zahraničia vydalo vyhlásenie, v ktorom sa uvádza: „Chválime členov súkromného sektoru, ktorí podporili návrhy odborov na primerané zvýšenie miezd.“
Globálni obchodníci navyše ponúkajú, že ukroja zo svojich ziskov zvýšením cien, ktoré platia továrňam, aby im pomohli kompenzovať zvýšené mzdy. V súčasnosti sú náklady na prácu pri výrobe odevov iba 10 až13 percent z celkových výrobných nákladov produktu. Priemysel by toto číslo musel zvýšiť asi o 5 až 6 percent.
Sú však spoločnosti skutočne odhodlané zvyšovať mzdy pracujúcich v odevnom priemysle? Hovorca Clean Clothes Campaign (kampane za „čisté“ oblečenie), skupiny na ochranu ľudských práv so sídlom v Holandsku, povedal: „Záväzky značiek, týkajúce sa životného minima, nie sú ničím iným ako prázdnymi sľubmi, pokiaľ odmietajú výslovne podporiť požiadavku zamestnancov na úplne minimálnu mzdu, nieto na mzdu, umožňujúcu živobytie.”
Prieskum v približne tisícke tovární v Bangladéši zo začiatku roku 2023 ukázal, že spoločnosti ako Zara a H&M platili továrňam za nákup odevov nedostatočne, čo im sťažovalo vyplácanie zamestnancov. Keď pandémia COVID-19 viedla ku globálnym odstávkam, obchodníci zrušili objednávky a posunuli platby na neskôr. Jeden odborník z odvetvia pre The Guardian povedal: „Len keď sú dodávatelia schopní plánovať dopredu a s istotou, že zarobia podľa očakávania, môžu svojim zamestnancom poskytnúť dobré pracovné podmienky.“ Namiesto korekcie svojich ziskov, aby kompenzovali spomalenie trhu v roku 2020, mnohé svetové značky jednoducho odmietli dodržať svoje finančné záväzky voči bangladéšskym továrňam, čo viedlo k tlaku zamestnávateľov na znižovanie miezd.
Vzhľadom na tento kontext vyznieva podpora zvyšovania miezd na úroveň, pokrývajúcu životné minimum a záväzok podieľať sa zvýšených nákladoch na pracovnú silu neúprimne.
Prešlo už viac ako 10 rokov od smrteľného kolapsu budovy Rana Plaza v Bangladéši, najhoršej katastrofy v odevnom priemysle na svete. Osemposchodový komplex tovární v Dháke bol naplnený tisíckami robotníkov, keď sa v apríli 2013 vinou zanedbanej starostlivosti zo strany vlády a vykorisťovania pracovníkov rozpadol. Zahynulo viac ako 1 100 robotníkov, väčšinou žien.
Katastrofa Rana Plaza bola pre bangladéšsky odevný priemysel zlomovým bodom, keďže vládne kruhy aj priemyselné odvetvie považovali robotníkov za „nepostrádateľných pešiakov“. Po katastrofe sa severoamerické značky odmietli pripojiť k iným globálnym spoločnostiam a podpísať dohodu o požiarnej a bezpečnostnej ochrane budov v Bangladéši. S odvolaním sa na vysoké náklady sa namiesto toho rozhodli vytvoriť vlastnú alianciu na kontrolu tovární, ktorá uplatňovala nižšie bezpečnostné normy. Bol to jasný ukazovateľ toho, v čom sú priority týchto spoločností; priority, ktoré odkrývajú pravú tvár ich súčasnej slovnej podpory vyšších miezd pre zamestnancov v odevnom priemysle.
Výhľad tzv. rýchlej módy je doslova ružový. Odvetvie stabilne rastie a vďaka spolupráci vládnych predstaviteľov, ako je napr. aj Sheikh Hasina – ktorá bola za každú cenu fixovaná na „rast“ – sa očakáva, že v priebehu šiestich rokov viac ako zdvojnásobí svoju veľkosť na trhu z 91 miliárd dolárov v roku 2021 na plánovaných 185 miliárd dolárov do roku 2027.
Zamestnanci, ktorí tvoria zisky, skryté za touto expanziou, čelia hladu.
Najlepším darčekom, ktorý by sme si v tomto sviatočnom období mohli dať, je záväzok prinútiť priemysel, aby zaplatil tým, ktorí jeho zisky tvoria.
Sonali Kolhatkar je oceňovaná multimediálna novinárka. Je zakladateľkou a výkonnou producentkou týždennej televíznej a rozhlasovej relácie „Rising Up With Sonali“, ktorá sa vysiela na staniciach Free Speech TV a Pacifica. Jej najnovšou knihou je Rising Up: The Power of Narrative in Pursuing Racial Justice (City Lights Books, 2023). Je autorkou v projekte Ekonomika pre všetkých, v Independent Media Institute a redaktorkou pre rasovú spravodlivosť a občianske slobody v časopise Yes! Pôsobí ako spoluriaditeľka neziskovej solidárnej organizácie Afghan Women’s Mission a je spoluautorkou knihy Bleeding Afganistan. Je aj členkou správnej rade Justice Action Center, organizácie na ochranu práv prisťahovalcov.
Tento článok sprostredkoval projekt Independent Media Institute s názvom Ekonomika pre všetkých
Snímky: www.wikipedia.sk, www.wikimedia.ommons a www.cleanclothes.org
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008