Situácia na Blízkom východe prebila pozornosťou aj Ukrajinu. Aktuálna situácia je celkom jasná, otázky sú: Kto to zrežíroval a aké bude pokračovanie?
Odpoveď na prvú otázku možno iba domýšľať. Útok Hamasu bol neuveriteľne premyslený. To chce veľmi dobré strategické útvary, ktoré majú iba niektoré štáty sveta. Hamas samotný môže niečo realizovať, ale dôkladne premyslieť akciu, ktorá má niekoľko vrstiev a uskutočniť ju disciplinovane a bleskovo – to je iná „opera“. Takže, niekde sa zrodil plán na prekazenie upokojovania situácie medzi Izraelom a arabskými štátmi; vymyslel akciu a odovzdal niekomu ďalšiemu, kto pripravil „ľudí“ – tie úvodzovky sú úmyselné, lebo taký stupeň brutality, ničenia a unášania sa podobá skôr na „džingischánovinu“. Zabijaci boli teda niekde – mimo dosahu izraelských tajných služieb – pripravovaní niekoľko týždňov. Niektoré služby sa to však dozvedeli a posunuli informáciu Egyptu a tí nenápadne Izraelu – no išlo o skoro fantastický projekt, a tak mu nikto kompetentný neuveril.
Ďalším „dodávateľom“ boli finančné zdroje a následne aj zbrane. Táto fáza bola zrejme najjednoduchšia – veď aj EÚ dodávala Gaze asi pol miliardy eur ročne(!) – komu asi do kešene, keď správa teritória bola a je v rukách Hamasu?
Od odpovede na prvú otázku sa odvíja šanca predvídať budúcnosť konfliktu. Kto to vymyslel? Nuž, Američania to s veľkou pravdepodobnosťou neboli – dôsledky konfliktu nedokážu zvládnuť. Tak asi niekto iný… Ten „iný“ zrejme rátal s úderom na Izrael a následne s postihom aj voči Európe.
Cvičisko sa ponúka najmä jedno – Irán, no bolo to tak? Tam by museli prevziať pripravené plány, osvojiť si ich a ponúknuť Hamasu. Ten by to prijal s otvorenou náručou. No sú tu ešte dva či tri štáty, kde by sa mohli zabijaci cvičiť do akcie tak, aby to nevzbudilo pozornosť.
Takže odpoveď na prvú otázku si môžeme iba domýšľať, zato odpoveď na druhú možno s veľkou pravdepodobnosťou definovať: vzťahy medzi Židmi a Arabmi sa najmenej na jednu generáciu ocitnú pod bodom mrazu, lepšie povedané, nad bodom varu. Tento konflikt nemá dobré riešenie – všetky sú zlé, hoci v rôznej podobe, nie však v rôznej hodnote. Napriek tomu ich treba použiť – jedným je vytvorenie palestínskeho štátu, druhým je federalizovanie Izraela, tretím je tvrdá vláda nad Gazou a štvrtým môže byť priama správa OSN. Každé riešenie bude vyvolávať napätie a konflikty. No niečo si treba vybrať.
Potrebné je však pripomenúť, že tu ide o civilizačný konflikt, akoby z knihy Huntingtona o strete civilizácií. Civilizačné zlomy sa nenachádzajú iba na hraniciach Európy, ale aj tam, kde Európania vytvorili nejaký štát – a to je aj prípad Izraela; v blízkej budúcnosti to môže byť aj Austrália. Takže konflikt nevyhnutne bude mať dôsledky aj v Európe a jej podobných štátoch, no tam v menšej miere. Nejde iba o aktuálnu aktivizáciu moslimov v európskych krajinách, ale aj o predpokladaný príchod väčšieho počtu Palestínčanov z Gazy. Palestínčania majú tú smolu, že ich okolité štáty nechcú, takže sa ponúka Európska únia – ako obyčajne. Gazančanov je asi 2 milióny, 10 %, to je 200 tisíc. Koľko bude medzi nimi teroristov, to sa môže iba odhadovať, no aj 1 percento by bolo 2 000 bojovníkov. Prisťahovalcov do Európy však môže byť aj vyše milióna. Islamskí radikáli sa už prezentovali v európskych mestách, dokážu „zdvihnúť“ niekoľkodesaťtisícové davy – proti nim sú policajti bezmocní. No a vlády sa ich viditeľne boja – už britský premiér vyhodil ministerku vnútra za to, že kritizovala nečinnosť polície pri demonštráciách v prospech Palestíny. Nuž, bolo tam vidieť transparenty typu koniec Izraela, ži kombinácie Dávidovej hviezdy a Hitlerovho hákového kríža, mimochodom, s nepresným otočením.
Koľko desiatok miliónov moslimov žije v Európe? Čakajú na podnet, zámienku, výzvu?
Európa, presnejšie západná časť, pobabrala po druhej svetovej vojne, čo sa len dalo. Napokon aj druhá svetová vojna mala európsky začiatok. Málo podporovala vznik štátu Izrael, potom priťahovala imigrantov z Afriky do Francúzska, aj Británie, a z Ázie do Nemecka. Pokračovalo to vrelým vítaním migračnej vlny Angelou Merkelovou (niektorí západní teoretici ju nazývajú Merchiaveli). Pokračujúce vlnky imigrantov si už EÚ nevšíma, jej tisícky dobre platených funkcionárov a byrokratov žijú v inom svete, a tak imigráciu vnímajú ako menší sociálny problém, vôbec nie ako bezpečnostné riziko, kultúrny, ekonomický a civilizačný problém!
Huntingtonov civilizačný zlom, kde sa bude odohrávať budúci konflikt, sa teda nachádza aj vnútri európskych štátov.
Ako sa brániť? Vidím iba kombináciu dvoch elementov: načúvať hlas odborníkov, najmä antropológov a konečne vytvoriť diplomaciu ako odborný komplex skladajúci sa z bruselskej centrály a menších centrál v jednotlivých členských štátoch únie. Inak bude zle.
Európska únia zlyhala pri vojne v Juhoslávii, fatálne zlyháva voči vojne na Ukrajine a teraz sa tvári, ako by sa nič nedialo. Je to už na odvolanie Európskej komisie a prípadne aj výmenu driemajúcich politikov v členských štátoch. Vojna na Blízkom východe sa nás týka viacerými spôsobmi – ten prvý má byť MIER. Druhým je postavenie Palestínčanov, tretím je ochrana Izraela a štvrtým by mala byť komunikácia s arabským svetom.
Európski politici v Bruseli radi a často hovoria o európskych hodnotách a teraz ich nechávajú napospas militantom-islamistom. Tí tu už raz boli, Európu zachránila poľská jazda pri Viedni. No teraz sa môžeme chrániť aj bez zbraní – stačí jedno: socializovať prisťahovalcov!
Koncepcia socializácie imigrantov už dávno mala existovať v Bruseli, no očakávať niečo také je zbytočné. Tak by sa mali spájať viaceré podobne „zasiahnuté“ štáty a vytvárať koncepcie a následne aj politiky socializácie imigrantov. No a dôsledne vysťahúvať zločincov spomedzi nich. Je absurdné, ak súd „vyhostí“ cudzinca kvôli jeho trestnej činnosti a ten zostane v štáte a od zlosti vraždí. Prečo sa vlády nestarajú o bezpečnosť vlastných občanov? Svet asi vyzerá inak z pancierovaných áut a s ochrankou za chrbtom.
Tento problém majú aj Spojené štáty a nevedia si s nim poradiť. Nelegálna migrácia je vecou nelegálneho obchodovania vlastne s ľuďmi. Napätie rastie a viacero amerických teoretikov predpovedá sociálnu revolúciu. Hovoria, že ide o to: kedy? Chce aj Brusel doviesť Európu k nejakej revolúcii, občianskej vojne, či svetovej intercivilizačnej vojne?
Ciele politiky v Európe by mali byť jasné: mier, spokojnosť občanov, blahobyt a podiel na svetovom vývoji (ekonomika, sociálna oblasť, mier, kultúrna výmena).
V Európe sa už po rozpade blokového systému vytvárali zdroje napätia z politiky EÚ – najprv to bolo ohováranie Rumunov, neskôr antisrbský šovinizmus a po ňom antiruský šovinizmus. Teraz privierajú oči nad antižidovským šovinizmom. Jednoduchým zvýšením počtu policajtov pri synagógach a zatrením Dávidových hviezd a nacistických hákových krížov na stenách akoby problém zmizol. Šovinizmus si však európski politici priživovali niekoľko desaťročí, takže by som čakal najprv širokú sebakritiku a následne výchovu k ľudskej tolerancii. Nejde v prvom rade o práva homosexuálov, ale o ľudské spolužitie. No v Európe akoby bol záujem na permanentnom boji – nepriateľa si už nájdeme.
Zobuď sa, Európa, kým ťa iní nezobudia!
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008