Voľby našich predkov

Svedectvo zapísané v obecnej kronike novohradskej obce Hradište

V našich končinách sa koncom septembra uskutočnili predčasné parlamentné voľby, v ktorých občania-voliči rozdali jednotlivým politickým stranám mandáty. V boji o parlamentné posty sa opäť veľa hovorilo, sľubovalo, kričalo, zaliečalo… Každá politická strana sa usilovala zahnať voliča do toho „svojho košiara“ všetkými možnými i nemožnými spôsobmi. Súčasné informačno-komunikačné technológie a množstvo médií, ale i osobné stretnutia na ulici, v kultúrnych domoch umožnili kandidátom oslovovať svojich voličov. Ale ako to bolo napríklad na začiatku 20. storočia alebo v 20. rokoch 20. storočia? O tom podávajú svedectvá napríklad záznamy v obecných kronikách.

Na porovnanie volieb vtedy a teraz, resp. čo všetko vtedajší kandidáti robili, aby získali od ľudí ich „hlas“, ponúkam svedectvo zapísané v obecnej kronike novohradskej obce Hradište (v súčasnosti administratívne v okrese Poltár), kde „líšky dávajú dobrú noc“.

Nechám na čitateľa, aby si urobil svoj vlastný obraz vtedajších volieb a porovnal so súčasnými kortešačkami. Či sa niečo zmenilo, alebo len kulisy sa zmenili…?

Fotozdroj: https://hradiste.sk/

* * *

„Ach tie starodávne voľby! Posledné boli za monarchie. Roku 1908 boli voľby veľmi zaujímavé a nákladné. V tom čase vystupovali a do volieb išli dve strany. Boli to pravičiari a ľavičiari. V týchto voľbách vystupovali za náš volebný obvod: za pravičiarov bol kandidát Dr. Lipőt Kessler, za ľavičiarov bol kandidátom Močári. V tom čase nemohol každý občan voliť. Hlasovacie právo mali len tí občania štátu, ktorí platili aspoň šesť zlatých na daniach. Hlasovacie právo tiež mali, a to za domácnosť, ktorá mohla voliť. Voliť mohol za ňu jeden člen, obyčajne hlava domácnosti.

Predvolebná kampaň bola pre kandidátov veľmi nákladná a riskantná. Obyčajne voľby vyhral ten, čo mal kapitál a vládal takúto nákladnú drahú kampaň vydržiavať. Pred voľbami si kandidáti vybrali súcich kortešov a títo mali po dedinách svojich ľudí, ktorí túto predvolebnú kampaň rozprúdili, oživili. Voličov po jednom zbierali, no a takáto kampaň stála peniaze. Hlavný korteš vytiahol mešec a poplatil u krčmára. A nie raz! Ľudia túto ,veľkorysosť‘ vedeli využiť. Pili u pravého, napili sa aj u ľavého, ale hlas mali len pre jedného kandidáta. Už aj vtedy pokladali tento spôsob za vydieranie. ,No a čó,‘ mávli rukou, ,ved páňi maju dos. Aspon teraz jich način poťejhnuťi.‘

Aj v našej malej obci sa všetky tieto spôsoby ovplyvňovania vystriedali. Ablegát (pozn: podľa kodifikačného slovníka: ablegát – poslanec krajinského snemu v Uhorsku; synonymum zástupca) kandidáta Kesslera pochodil dobre, ale ľavičiara Močáriho, ten veru horšie. Kesslerovci napájali svojich a rady sa im zväčšovali. Močári peniaze nedával, isto nemal. Hlavný korteš Balco napísal kartu svojmu ablegátovi do nás, aby dal tak, ako dávajú druhí pravičiari. Otvoril sa u krčmára bežný účet a už pijatika započala. Kesslerovci pridali. Museli aj druhí, nastal konkurenčný boj. Krčmár mal radosť. To mu bola voda na mlyn. Bolo potrebné u krčmára dlhy zaplatiť. Kessler vyplatil, ale korteš Močáriho nie. Napísal im: ,Hradišťania, čo ste zdochnutého vola zedli, zaplacte si. Kto pil, užil, nak si vyplatí.‘ A tak Močári na voľbách prehral.

Prišiel deň volieb, voliči museli odovzdať svoje hlasy až vo Fiľakove. Tam boli zvezení na bričkách, na každej sa mohli viezť len dvaja voliči. Kone a vozy boli vypierené. Voliči išli spevom až do Fiľakova. Tam sa poznove potúžili. Bolo vína v pivniciach, vynášali vo vedrách a napájali ním aj kone. Voliči sa zoraďovali, aby predstúpili pred komisiu a tam oddali hlas nie hlasovacím listom, ale musel každý pred komisiou povedať meno kandidáta, ktorému dáva hlas. Jeden Hradišťan bol zajakavý a mal aj vypité. Predstúpil pred komisiu a prehlásil: ,Elen a Dr. Lipőt Keser,“ Keď to počuli ľavičiari, tí sa vám začali veľmi smiať a nášho voliča tak oposmešnili, znemožnili, že na druhom to povedal ešte horšie. Ľavičiari tento hlas, tento vôt neprijali, nebol platný. Doma sa tento prípad veľakrát a dlho spomínal. Keď sa voľby skončili, tým sa aj pivnice zatvorili a naši voliči sa mohli napiť, ale už len za svoje, alebo zo studne. Už korteši, ani kandidáti viac nič nedali.

Žeby sme rôznorodosť volieb sprítomnili, opíšeme si nasledovné voľby za prvej republiky, ktoré sa konali v roku 1925. Boli to voľby do poslaneckej snemovne, kde sa zvolilo 300 poslancov a do senátu, kde sa zvolilo 150 senátorov. Bola to doba až nadmieru demokratická a zvolili si snemovňu poslancov a senátorov demokraticky, lebo voliči mali veľmi veľkú možnosť výberu. Do volieb išlo 31 politických strán. Viac ako polovica na voľbách neprešla a tým sa aj počet strán zmenšil. V týchto voľbách víťazne v našej obci prešla strana číslo 22, čiže Republikánska maloroľnícka strana. Druhá skončila strana číslo 29, to bola strana Hlinkova ľudová, v ktorej boli voliči rímskokatolíckeho náboženstva, občania z Lazov. Strana sociálnodemokratická Polievkova, Strana slovenská národná Rázusova, Strana komunistická v týchto voľbách mala v našej dedine málo hlasov.

Program strán bol rozdielny. Poslanci a senátori v parlamente za Maloroľnícku stranu zastupovali roľníkov, tak sa povedalo. Strana ľudová Hlinkova a Slovenská národná Rázusova mali svoj vlastný odlišný program. Boli to strany autonómne, žiadali oddelenie Slovenska, aby si Slováci sami vládli. To sa im však nepodarilo za celých 20 rokov existencie prvej republiky.

Agitácia politických strán pred voľbami bola veľmi intenzívna. Naša malá obec si pred voľbami mohla vypočuť viacerých rečníkov v jednom dni. Pre zaujímavosť uvediem niekoľko rušných schôdzí, ktoré sme sledovali a tieto nám ako mimoriadne rušné ostali v pamäti.

Na jednej schôdzi, bolo to v nedeľu, rečňovačky sa robili pred miestnou krčmou, kde bola pred vchodom drevená predsieň, ľudia ju pomenovali „filagóriou“. Tam bolo miesta dosť naokolo. Rečník bol na vyvýšenom mieste, aj on videl ľudí, ktorým rečnil a videli aj jeho. Stalo sa, že aj vajcia hodili a mohli rečníka trafiť.

Čo sa týkalo agitácie, snáď najintenzívnejšie boli ľudácke. Bolo to v nedeľu odpoludnia, rečnil ľudácky poslanec. Vychvaľoval ľudí, ale jednu chybu im vytkol: ,Keď vy roľníci prídete z oračky na poludnie, vaše hoviadka vypriahnete, veď načo by ste ich na reťaziach šikovali ku pripravenému válovu. Čo urobíte? Pustíte vaše ťažné zvieratá, ktoré máte, kone, voly a tieto vám samé na miesto tajdú. Tie vedia, kde je ich miesto. A vy mnohí neviete. Každý roduverný Slovák vie, kde patrí – do našej Hlinkovej ľudovej strany, tam je miesto naše.‘ Mnohí sa od prepätej vychvaľovačky zalizovali. Na schôdzi boli aj evanjelici, tým sa jeho reč nepozdávala. Boli ako voda a oheň a vtedy to bolo akosi vyhranené. A toto napätie robili viac rímskokatolíci, lebo im to rečník republikán povedal, že ich ani tak nemrzí, že je veľa Čechov na Slovensku, ale to, že je 4/5 národa rímskokatolíci a 1/5 luteránov a títo majú v rukách vládu, úrady a všetko. A to im podľa počtu obyvateľstva predsa nepatrí a že oni ich aj tak prehlasujú.

Jeden náš občan sa zamiešal do poslancovej reči, poslanec prestál a dal mu slovo: ,Dobre véťe rečňovaťi aj agitovaťi, pán poslanec, ako každej, príďeťe do dedine, pekňe sa prispósobíťe, oblečéťe si širicu alebo kabaňicu, obujeťe krpce, chvále bále, tu sa pred nami natrejsaťe, abe smo viďeľi, akej ste roduvernej Slovák. Kot tu vládľi Maďari, možno sťe s ňimi mondokovaľi. Tak sa pred voľbámi robí, vémo to dobre, pán poslaňec. Ňeberťe si to za narážku, to každej tak. Prejdu voľbe a za šťiri roke vás tu ňik ňevidí.‘

Poslanec nemohol báčimu Čánimu odpovedať, mal takých, ktorí za neho ťahali gaštany z pahreby. Báči Ďuro mal pravdu, ale ako sa on opováži, taký niktoš, zamiešať sa do reči nášho poslanca. Dostal svoje. Voliči z Lazov mu vynadali do všakových bruchopasníkov: ,Te už aňi meno ňémaš.‘ Bola to rušná rečňovačka, takých nebolo veľa. Len čo skončili, prišlo auto, zas noví rečníci vystúpili. Predstavili sa ako ablegáti za stranu číslo šestnásť. Táto v našej obci nemala zastúpenie. Ale hoci aj málo, azda sa pár hlasov nájde. Nepochodili. Ľudia na nich kričali, ako sa na mačky volá šesnáť šicíc. Skončili a šli, veď rečníci mali za toto zaplatené.

Ani roľnícki rečníci neobišli bez sprchy. Dostali a len požičané im vrátili. Rečníkovi senátorovi ani k slovu nedali prísť. Jeden autonomista mu povedal toto: ,V Ameriky je 48 štátó, každej má autonómiu, prečó sa nán upéra? Ňepatrí nán?‘ Senátor mu odpovedal: ,Som Slovák a súhlasím s vami, ale musíme vyčkať. Nemáme toľko inteligencie, aby sme mohli ako autonómny štát vystúpiť. Ak sa priučíme, pôjdeme do toho.‘

Agitácia na týchto voľbách bola vypätá, to sa pri ďalších voľbách viac nerobilo. Písali sa rôzne piesne na našich občanov. Tento súboj neustal ani po voľbách a požičané sa vracalo. Keď ste na nás napísali pieseň, prečo by sme si nenapísali my na vás. A písalo, spievalo, hore a dole dedinou vyspevovali mládenci.

Každé podujatie má začiatok aj ukončenie. Voľby sa skončili, agitácia prestala, piesne sa dospievali, len kde tu sa utrúsilo dačo z nich. Ľudia po toľkej štvanici sa zmierili. Vypäté rozdiely v programoch politických strán sa pomaličky zmenšovali a všetko skončilo tak, ako započalo. Presne ako vraví naše príslovie: ,Kázaní sa skončilo – vše zostalo, jak bylo.‘ Páni poslanci širice, kabanice vyzliekli, krpce vyzuli a zasa boli pánmi. Ľudia zvážili svoje šarvátky, aké boli zbytočné a neplatné. O štyri roky už to všetko bolo na nepoznanie, agitácia ani tretinová. Ľudia sa poučili.“