1.
Demokracia je, resp. podľa historických skúsenosti mala by byť, vládou ľudu. Ako to dosiahnuť, keď ľud nie je homogénny, ale heterogénny, delí sa etnicky, vierovyznaním (náboženským i sekulárnym), presvedčením (politickým, svetonázorovým), vzdelaním a vedomosťami o stave vecí verejných, príslušnosťou sociálnou, triednou, majetkovou stratifikáciou, vlastníctvom kapitálu (pozemkového, priemyslového, finančného, obchodného), alebo iba kapitálu v podobne vlastnej pracovnej sily (už to nie sú proletári, ale ľudia práce rúk a svojmu umu). A podľa výsledku posledných parlamentných volieb v Slovenskej republike delí sa aj temperamentom a najmä volebnými náladami.
Už od ústav USA z roku 1787 a Francúzska z roku 1791, ktoré prvýkrát zakotvili, že „ľud je zdrojom všetkej moci“ sa nejednotnosť ľudu v jeho štruktúre nerieši, ale prekrýva a zastiera sa. Robí sa tak tvrdením, že ľud a jeho moc tvoriaci subjekt, teda štát, sú pojmom rovnakým alebo obdobným. Národné zhromaždenie ČSR v súlade s ústavnou vedou nekompromisne v Ústave ČSR 1920 jednoznačne zakotvilo ustanovenie, že ľud je zdrojom, dokonca „ľud je jediným zdrojom všetkej („veškeré“) štátnej moci v Republike československej“. A všetky ostatné zásady a ustanovenia musia byť v súlade s ústavou, inak je to neplatné. Taký bol ústavný imperatív. Podľa upravenej parafrázy od W. Hegela však platí, že: šedivá je každá teória, šedivé sú aj ústavné zásady, večne zelený je len strom života, života, v ktorom sa ústava uplatňuje v praxi!
Celú tú zložitosť, rozmanitosť pojmu ľud, ako množiny obyvateľov v ich mnohosti a jednotnosti rieši štátoveda tým, že moc ľudu, demokraciu, transformuje na zastupiteľskú demokraciu. Všetci obyvatelia, celý ľud volí, ale zákonodarcami sú zvolení poslanci a vládnu ministri, ktorým poslanci vyslovili dôveru. V kontexte s tým sa musí riešiť, ako sa moc ľudu, prameň štátnej moci, mení jej delegáciou, postúpením jej časti na moc zákonodarnú, na moc vládnu a na moc súdnu. A tým transformačným, transmisným, delegačným inštrumentom a inštitútom – nie je už ako v Kalinčiakovi „reštavrácia, t. j. voľba podžupana a slúžnych zemanmi v šľachtickej stolici po náležitej „kortešačke“, ale je ňou taká vymoženosť, ako sú voľby, a to všeobecné voľby, resp. parlamentné voľby. Tu nastupuje centrálny problém, ako sa podarí a či sa vôbec podarí, aby orgány štátu, volené ľudom priamo (parlament), alebo vytvorené sekundárne od týchto volených orgánov nepriamo (vláda), vyjadrovali vôľu ľudu ako celku, alebo jeho sociálnych, majetkových, národných či konfesijných zložiek osobitne. Alebo či bude panovať jedna vôľa a záujem, alebo sa bude preferovať, či jednostranne priorizovať vôľa a teda záujmy len niektorých jej zložiek, záujmy niektorej časti spoločnosti, triedy, vrstvy. Demokracia v mene ľudu, pre ľud a jeho prostredníctvom, to je optimum alebo iba vízia, ako to povedal A. Lincoln a opakuje sa to pri voľbách. Alebo to bude demokracia buržoázna, liberálna, postliberálna, ktorá sama seba vyhlasuje za demokraciu všetkých a pre všetkých, alebo to bude demokracia proletárska a potom vývojovo socialistická pre pracujúcich, teda režim, v ktorom sa bude uplatňovať záujem len jednej časti, triedy, vrstvy spoločnosti. Napokon, ale nie naposledy, to môže byť projekt, ktorý je zakotvený aj v našej platnej ústave, ktorú predstavuje štát, pomenovaný ako štát právny a sociálny. Ten by mal byť pre všetkých, pre všetky vrstvy, zložky ľudu. Ústava SR 1992 tu je originálna, pretože zakotvila nie termín ľud pre zdroj moci, ale zakotvila, že zdrojom, prameňom moci sú občania. Spresnila tým univerzálnu vágnosť obsiahnutú v pojme „ľud“ a ustanovila, že sú týmto prameňom moci osoby, ktoré dosiahli právo voliť a byť volené, t. j., konkrétne vek 18 rokov.
Zložitosti a protirečenia demokracie nastupujú pri riešení, ako vyjadriť a stelesniť toto východisko. S tým sú spojené metódy odvodenia, delegácie časti tejto moci ľudu. Prvým stupňom delegovania moci od jej prameňa, od ľudu (občanov) – sú voľby, parlamentné voľby a v ich úprave spôsob transformovania odovzdaných hlasov. Druhým stupňom odvodenia a delegovania moci je spôsob premeny odovzdaných hlasov na poslanecké mandáty a kreovanie najvyššieho zastupiteľského orgánu, ktorý je zákonodarným orgánom. Tretím stupňom delegovania moci od ľudu na orgány štátu sú metódy, spôsoby, ako sa z postúpenej moci parlamentu deleguje časť tejto moci na ďalšiu príslušnú časť štátu – a to v prvej etape na vládu ako na najvyšší výkonný orgán. Tu ide o spôsob, ako sa kreuje vláda, ako sa táto vláda vytvorí, aké je jej zloženie, aký je program vlády. Schválením programu, programového vyhlásenia parlamentom sa dovršuje delegácia moci ľudu cez parlament na vládu. Vláda, ktorá získala dôveru od parlamentu, sa stáva vládou legálnou. Vláda nadobúda z pôvodnej a univerzálnej suverenity ľudu, ako jediného zdroja štátnej moci mandát odvodený od parlamentu. A ďalej je parlamentu zodpovedná. Ak parlament vysloví vláde nedôveru, vláda stráca svoj mandát odvodený v tejto postupnosti od ľudu. Vyslovením nedôvery stráca svoju legalitu a je povinná odstúpiť. Uvedený teoretický traktát poznala plne aj ústavná listina ČSR z r. 1920, vychádzala z nej a realizovala ho. Už aj preto, že jej vzorom bola Ústava USA z r. 1776 (princíp suverenity ľudu a jeho delegovanie) a Ústava Francúzskej republiky z r. 1875, ako hlavných zdrojov inšpirácie jej tvorcov. V prípade ústavných pomerov USA sa princíp suverenity ľudu stával neobmedzeným, až keď Kongres zrušil majetkové a daňové cenzy koncom 19. storočia, keď zrušil cenzus pohlavia (1919) a nakoniec, keď sa v roku 1968 vďaka zákonodarstvu Únie rozsudkom Najvyššieho súdu zrušil rasový cenzus v USA ako vcelku a v južných amerických štátoch vôbec (pozri film „Horiaca Missisipi“ aj Sudca lynč, Kuklux klan, a agenti prezidenta E. Kennedyho, bojujúci za práva Afroameričanov) a keď sa medzitým zrušil aj cenzus vzdelania (gramotnosti). V USA je teda všeobecné volebné právo až po viac ako sto rokoch, od kedy zrušili otroctvo. Ústava Francúzska z r. 1791 ako konštitučnej monarchie zakotvila, že moc patrí národu: pričom žiadna časť ľudu, ani žiadny jednotlivec si nemôže prisvojiť jej výkon. Ústava z obdobia jakobínskej etapy Veľkej francúzskej revolúciu zakotvila suverenitu ľudu slovami, že „zvrchovaným ľudom je súhrn francúzskych občanov“. Parížska komúna vo výzve francúzskemu ľudu (19. apríla 1871) ľud žiadala: urobiť moc a vlastníctvo spoločenským (verejným) podľa potrieb doby a želaní tých, ktorí na tom majú záujem a podľa ich skúsenosti. Činnosť komúny znamenala: „koniec starého vládneho a klerikálneho sveta, koniec militarizmu, byrokratizmu, vykorisťovania, burzového úžerníctva, monopolov a privilégií, ktorým proletariát vďačí za svoje otroctvo a vlasť za svoje nešťastie a porážku“. Tieto ciele neuznala vtedajšia elita Francúzska a už aj vytvárajúceho sa nemeckého cisárstva za svoje. Po týždni krvavých bojov francúzske vládne vojská porazili Parížsku komúna. Padlo 25 tisíc komunardov, asi 40 tisíc bolo zatknutých alebo deportovaných na nútené práce do Novej Kaledónie alebo do Alžírska. Takto konali mocní vtedajšieho sveta, aby „ľud či národ, resp. občania“ ako zdroj všetkej moci bol totožný, prípadne aspoň blízky pre nich, aby konal v súlade s ich vôľou a záujmami. Až ústava Francúzska, ústava tretej francúzskej republiky v poradí, z roku 1875, ktorá sa stala vzorom a inšpiráciou aj pre Ústavu ČSR 1920, zakotvila princíp suverenity ľudu, národa bez prívlastkov. Spolu s úpravou trojdelenia štátnej moci vytvárala predpoklady a zábrany pre uchopenie či posilnenie štátnej moci jedným orgánom (pre rovnováhu moci), ale tiež vytvárala ústavné podmienky pre to, aby sa stredná a nižšia trieda, v žiadnom prípade nie proletariát, nestala rozhodujúcim faktorom štátnej moci, teda dominujúcou sociálnou zložkou pojmu ľud ako zdroja všetkej moci.
Ruská proletárska a socialistická revolúcia riešila otázky a formulácie, kto je zdrojom štátnej moci akoby evolučnou postupnosťou. Podľa Ústavy Ruskej federácie 1918 „všetka moc patrí pracujúcemu obyvateľstvu krajiny, zjednotenému v mestských a dedinských sovietoch“. Po uplynutí temer dvoch desaťročí v Ústave ZSSR sa zakotvil zdroj moci týmito ustanoveniami: „ZSSR je socialistickým štátom robotníkov a roľníkov. Všetka moc v ZSSR patrí pracujúcim miest a dediny, predstavovanými sovietmi poslancov pracujúcich“. Zdroj, prameň štátnej moci bol vyšpecifikovaný, akoby vyselektovaný z celkovej množiny obyvateľov, ktorí tvorili ľud. Nebol s nimi totožný, ale po majetkových, sociálno-ekonomických zmenách sa k pojmu ľud približoval. Po uplynutí a zmenách v ďalších štyroch desaťročia Ústava ZSSR z r. 1977 zakotvila v článku 2. , že „Všetka moc v ZSSR patrí ľudu“. Vrátila sa tým, temer po dvesto rokoch k ústavným pojmom, ktoré poznali prvé veľké konštitúcie, a to USA z r. 1776 a Francúzska z roku 1791? V prvom svojom článku Ústava ZSSR z r. 1977 vymedzila obsah pojmu ľud ako zdroja všetkej moci v ZSSR slovami, že „ZSSR je socialistický všeľudový štát vyjadrujúci vôľu a záujmy robotníkov, roľníkov a inteligencie, pracujúcich národov a národností krajiny“. Do obsahu pojmu ľud už nepatrili tie spoločenské vrstvy, ktoré v dôsledku sociálno-ekonomických premien, tragických ťažkých i bolestných, nepatrili, ktoré v roku 1918 nevolili a ani nemohli byť volené, a to: osoby, ktoré užívali námezdnú prácu k dosiahnutiu zisku, ktoré žili z bezprácnych dôchodkov (úrokov, kapitálových príjmov, z podnikov, výnosov z majetku). Takto sa, akoby postupom od jednotlivého (ľud – robotníci, malí a strední roľníci, dospelo v druhej etape k tomu, že obsah pojmu ľud bol totožný s pracujúcimi a v tretej etape sa pojem ľud stotožnil so všetkými obyvateľmi krajiny, resp. štátu). Sociálna homogenita obyvateľstva zjednodušovala aj vyjadrenie suverenity vôle ľudu, ako aj transformáciu tejto vyjadrenej vôle na obsadenie mandátov poslancov, ako aj na druhý stupeň transformácie vôle ľudu, a to od poslancov parlamentu na ministrov členov vlády štátu. Výsledok tejto transformácie a delegácie moci mal však jeden, ako je známe rozhodujúci faktor – a to vládnucu stranu, ktorá si aj podľa príslušného článku ústavy, uplatňovala „svoju vedúcu úlohu v spoločnosti a štáte“, uplatňovala si ju najmä ako dominujúca, panujúca sila, ktorej rozhodnutia predchádzali aj rozhodnutiam štátnych orgánov, zákonodarných i vládnych, a dokonca boli pre tieto orgány v záväzné. A tento model, tento politický a štátny systém, dokázal obrovské veci, a to v období industrializácie, ale nedokázal sa zapojiť do procesoch ďalšej etapy industrializácie, s robotizáciou a automatizáciou, a elektronizáciou. Stroskotala prestavba zväzu, politického aj ekonomického systému. Hovorí sa, že ZSSR bol uzbrojený – aj hviezdnymi vojnami R. Reagana.
2.
Aká bol situácia v Československu – v zásadnej otázke zdroja moci, suverenity ľudu, ďalej v úprave volebného systému a volebného práva a v otázkach delegácie moci ľudu, od jej zdroja na orgány moci zákonodarnej, vládnej a výkonnej?
Prvá delegácia, postúpenie moci od ľudu – sa uskutočňovala v I. ČSR podľa jej ústavnej listiny na stupeň – poslanci a senátori Národného zhromaždenia (zákonodarného orgánu). Uskutočnila sa štyrikrát – a to v rokoch 1920, 1925, 1929, 1935. Volebné právo, podľa ktorého prebiehala delegácia moci, spĺňalo všetky demokratické atribúty – na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva s tajným hlasovaním. Neplatili, resp. ústava nepoznala a zrušila všetky cenzy, ktoré platili v monarchii, a to cenzus majetkový, aj cenzus pohlavia. Slovenské, resp. československé ženy vôbec, skôr ako ženy vo veľkých, vzorových západných demokraciách vo Veľkej Británii (stalo sa v dvoch etapách v r. 1919 a 1929), ako aj v USA (v r. 1920), kde za volebné právo pre ženy desaťročia usilovali priamo bojovali sufražetky, nadobudli podľa ústavy volebné právo. Uzákonenie rovnosti volebného práva znamenalo aj nepoznanie a zrušenie aristokratického atribútu volebného práva, t. j., že volebné právo by sa odvodzovalo od urodzeného pôvodu osoby, viazalo sa na šľachtický titul. Doteraz nie je tento aristokratický, dedičný atribút nadobudnutia volebného práva úplne prekonaný vo Veľkej Británii, kde podľa ústavného zákona z roku 1999, z čias vlády T. Blaira, by sa mala horná snemovňa, snemovňa lordov premeniť na snemovňu založenú na zastupiteľskom princípe. Jedným z prvých zákonov po detronizácii habsbursko-lotrinskej dynastie a voľbe T. G. Masaryka za prezidenta republiky bol zákon, ktorým sa zrušili šľachtické tituly, rády a tituly udeľované ako vyznamenania. Presadila a zakotvila sa tým jednak rovnosť všetkých osôb pred zákonom a súčasne aj rovnosť volebného práva a ich hlasu pri parlamentných, krajinských a obecných voľbách. Volebné právo podľa ústavnej listiny ako aj zákonov tvoriacich jej súčasť malo všetky atribúty demokratického práva. Spĺňalo vtedy, ale aj dnes po uplynutí sto rokov tie najvyššie kritériá.
Ženy, nežné pohlavie, vtedajšie dámy, panie aj pracujúce ženy, ženy čakajúce na mužovu výplatu v skromných pavlačových bytoch, robotníckych kolóniách aj v biednych príbytkoch na dedinách a osadách nadobudli všeobecné volebné právo. Viaceré z nich sa dostali na volebné kandidátky do parlamentu a niektoré z nich sa stali a vykonávali aj pozície, posty poslankýň, a senátoriek. V priebehu dvoch desaťročí jestvovania I. republiky sa však ani jedna žena nestala členkou vlády, t. j. ministerkou vlády ČSR. Ministrami boli výlučne muži. Akoby ešte vládol patriarchát a doznievala vláda mužov na postoch ministrov. Možno to tiež bola záležitosť vývojová, evolučná, aj prekonania zotrvačnosti, najmä vytvorenia nových sociálnych a ekonomických pomerov a výchovy, vzdelávania žien s kvalifikáciou aj službami v starostlivosti o ich deti.
Dobou svojho uzákonenia, rokom 1920, bol podmienený aj vek nadobudnutia volebného práva. Akoby sa dospelosť, občianska spôsobilosť osoby ako občana a voliča nadobúdala neskôr ako dnes. Volilo sa do dvoch komôr parlamentu. Do poslaneckej snemovne aktívne volebné právo občan nadobúdal dosiahnutím až 21 rokov veku (o tri roky neskôr ako dnes) a právo byť volený (pasívne volebné právo až od 30 roku veku (o dvanásť rokov neskôr ako dnes). A do senátu až dosiahnutím 26 rokov a 45 rokov veku. Pasívne volebné právo do senátu bolo dokonca vyššie, ako právo byť volený za prezidenta, ktoré sa nadobúdalo 35 rokom veku. Vyšší vek pre splnenie volebného limitu patril do kontextu všeobecnej úcty a rešpektovania veku, proti preferovaniu až privilegovaniu mladosti v súčasnosti. Vyplýval aj z toho, že inštitút druhej komory, teda senát etymologicky pochádzal od slova senex (senilis), t. j. starec, a senát mal byť radou starších. Volebné právo do senátu si bolo treba získať vekom aj preto, že ten sa spájal s konzervativizmom, s múdrosťou a rozvážnosťou ako brzdou proti predpokladanému radikalizmu dolnej snemovne. A tiež funkčné obdobie snemovne a senátu bolo dlhšie ako dnes, asi aj preto, aby prinieslo väčšiu stabilitu ich činnosti a fungovania. Poslanecká snemovňa bola volená na 6 rokov a člen senátu mohol vykonávať funkciu, do ktorej bol zvolený, až 8 rokov. Bolo to opäť viac, ako bolo volebné obdobie hlavy štátu. Prezident ČSR bol podľa francúzskeho vzoru volený na 7 rokov. Jeho volebné obdobie sa preto volalo septenát. Poslanecká snemovňa sa skladala z 300 poslancov (zodpovedalo to počtu starovekého rímskemu senátu za republiky a tento počet sa zachoval až do vytvorenia československej federácie, do roku 1969). Senát sa skladal zo 150 senátorov. Vzdelanci tvoriaci ústavu kopírovali anglosaské vzory pri konštrukcii senátu. Prvý predseda vlády ČSR Dr. K. Kramář povedal, že senát sa musí vytvoriť aj v Československu, jednak kvôli zahraničiu („aby sme v hanbe nezostali“?) a jednak ako brzdiaca inštitúcia, proti možnej radikálnosti poslaneckej snemovne. Najmä aby sa brzdila legislatíva v procese tzv. socializácie, ktorá rezonovala v prvých rokoch štátu, pod vplyvom veľkej ruskej revolúcie s cieľom dosiahnuť jej svetové rozmery.
Vývoj ukázal, že politické strany v Československu, ich lídri dokázali umravniť a zdisciplinovať poslancov, ale aj senátorov, integrovať ich názorovú pluralitu. Senát nemal v ústavnej praxi väčšie zdôvodnenie a ukázalo sa, že ani potrebu v praxi. Dodajme, akoby in margine, že suverénna Česká republika s argumentom, aby zodpovedala „vyspelým demokraciám“, si vytvorila po roku 1993 druhú komoru svojho zákonodarného orgánu, t. j. senát. Dnes možno čítať rozpaky u českých politikov, čo s touto druhou komorou. Slovenská republika našťastie tomuto komplexu svetovosti pri tvorbe svojej ústavy odolala. Pritom sa zdá, že aj tých 150 poslancov je veľa. Istým podnetom pre poznanie českej identity je aj porovnanie názvov zákonodarných orgánov. Podľa ústavy ČSR z r. 1920, ktorú bratia Česi považujú temer za svoj výstavný klenot, sa zákonodarný orgán nazýval „Národné zhromaždenie“, podľa príkladu a vzoru „Assambleé nationale“ z Francúzska. Podľa ústavy ČR z roku 1993 je názov orgánu, ktorým si štát dáva zákony – „Parlament“ , podľa pomenovania anglického parlamentu. Možno povedať, že naši západní susedia zmenili svoje vzory pre názov zákonodarných orgánov v porovnaní – medzivojnové a postsocialistické obdobie z hľadiska ústavného práva a štátovedy.
Medzi zdroj všetkej štátnej moci – ľudom – a jeho „produktmi“ vytvorenými vo voľbách – Národným zhromaždením s dvomi komorami (poslaneckou snemovňou a senátom), ako aj vládou, boli a doteraz sú (a v tom je „ta potíž“) politické strany. Predkladali zoznamy kandidátov na poslancov, volebné programy a stáli pri kreovaní orgánov Národného zhromaždenia, pri tvorbe a prijímaní jeho zákonov a konštituovaní vlády ČSR, jej programového vyhlásenia a činnosti vlády vôbec.
Politické strany sú akoby „živým striebrom“, ale aj riedidlom a deštruktorom demokratickej formy vlády, sú jej dušou, ktorá určuje korpus (telo) demokracie. Prvých parlamentných volieb v roku 1920 sa zúčastnilo 23 strán. Na druhých voľbách v roku 1925 participovalo 29 strán. Tretie voľby sa uskutočnili za účasti 19 strán. V posledných voľbách v roku 1935 kandidovalo 16 politických strán. Nie je to málo, ale realita Slovenskej republiky nás presviedča, že to môže byť aj viac, a to dokonca pri tretinovom počte voličov a obyvateľov (5 miliónov) v porovnaní s počtom obyvateľom vo vtedajšom Československu (14 miliónov). Okrem prvých volieb v roku 1920, kedy zvíťazili sociálni demokrati (25,1 %) a zostavili vládu. Druhé a tretie voľby vyhrali agrárnici (strana pôdohospodárskeho ľudu) so ziskom 13,7 % resp., 15,0 %. V posledných voľbách najväčší počet hlasov dostala Sudetonemecká nacistická strana (SDP) 15,2 percenta, ale pri prideľovaní mandátov v jednotlivých volebných krajoch a až v troch skrutíniách, najväčší počet mandátov získala znova agrárna strana. Po komplikovaných rokovaniach, aj tvárou tvár hrozbe nemeckých nacistov, sudetských ako aj ríšskych sa vytvorila vláda širokej koalície vedená Dr. M. Hodžom. Percentuálne podľa počtu získaných hlasov politické strany víťazi volieb mali v priemere okolo 14 až 15 percent hlasov. Dôležité je tiež poznamenať, že ani jedny voľby sa nekonali v dôsledku skutočnosti, že by uplynulé celé funkčné obdobie parlamentu. Parlamentné voľby sa konali vždy vzhľadom na pomer síl v ňom, resp. podľa aktuálnych mocenských potrieb, ktoré vznikli v štáte. Z tohto hľadiska boli vždy predčasnými voľbami. Nebol to znak pokojného politickej atmosféry a konsolidovaného parlamentného vývoja v republike.
Pre vytvorenie vlády, ktorej by parlament postúpil delegoval časť moci, vyslovil jej dôveru a tým ju transformoval na zákonnú vládu, bolo nevyhnutné vytvárať koalície. Prvá vláda, vytvorená 14. novembra 1918 s lídrom českej národnodemokratickej strany (ktorá sa pôvodne volala mladočeská, potom slobodomyseľná) vedená Dr. K. Kramářom (ktorý bol v roku 1915 odsúdený rakúskym súdom na trest smrti za velezradu, a až po dvoch rokov čakania na jeho výkon, mu posledný cisár Karol I. (a posledný) udelil milosť koncom roku 1917) bola vládou celonárodnej koalície. Tvorili ju predstavitelia československého národa, s veľkými zásluhami o štát. Nebola kreovaná na základe výsledku volieb), ale legalitu a legitimitu získala na základe práva československého národa na revolúcie, a časť tejto legality postúpil tejto vláde revolučné Národné zhromaždenie, bola vládou celonárodnej koalície. Za Slovákov v nej boli dve veľké osobnosti M. R. Štefánik, Dr. Vavro Šrobár. Z celkového počtu 15 vlád prvej ČSR iba jednu z nich tvorila koalícia dvoch politických strán a to sociálnodemokratickej a agrárnej strany (červeno-zelená koalícia). Pôsobila celkovo temer presne iba jeden rok (1919 – 1920). Ďalšie tri vlády sa označovali ako vlády celonárodnej koalície (1921 – 1926). Po nej dve vlády sa nazývajú vládami panskej koalície (eufemisticky „občianskej koalície“. Podľa iného pomenovania v roku 1926 bola vytvorená vláda zeleno-čiernej alebo cole kongruovej (resp. podľa komunistov reakčne meštiackej koalície), a to preto, že jej členom nebola sociálna demokracia, ani českí národní socialisti, ale iba buržoázne (občianske) strany. Podľa farieb koaličných strán sa táto vláda označovala aj ako vláda „zeleno-čiernej koalície“. Tri ministerské kreslá v tejto mala aj HSĽS, ktorá prvýkrát a aj naposledy vstúpila do vládnej koalície. Vystúpila z nej na protest proti žalobe a súdeniu Dr. V. Tuku pre zločiny rovnajúce sa vlastizrade spáchanej v službách horthyovského Maďarska. Tuka podviedol aj pročeskoslovenského A. Hlinku. Ako agent M. Horthyho objektívne diskreditoval aj „otca slovenského národa“, ktorý trpel v uhorských (maďarských) žalároch. Deväť vlád, teda polovica z celkového počtu, bolo vytvorených na platforme tzv. širokej koalície, a to v rokoch 1929 – 1938.
Dejiny československého parlamentarizmu, podľa pravidiel ktorých je vláda odvodená od parlamentu, je mu zodpovedná a ďalej môže byť parlamentom jej činnosť ukončená a to tým, že poslanecká snemovňa hlasovaním vysloví vláde nedôveru, alebo jej odmietne vysloviť dôveru, ak ju o to vláda požiada, má jednu osobitosť významu až par excelence pre parlamentarizmus. Ani jednej vláde nevyslovila v priebehu prvej ČSR poslanecká snemovňa nedôveru a ani jej neodmietla vysloviť dôveru. Žiadne vláda nebola teda zvrhnutá hlasovaním parlamentu, vyslovením nedôvery. Plnil si teda parlament svoju funkciu kontroly vlády a vyvodzovania zodpovednosti z nej vôbec a najmä či si ju plnil dôsledne? Alebo príslušní vodcovia strán a ich kolégium nedali súhlas ani pokyn k takémuto ústavnoprávnemu úkonu. V priebehu funkčného obdobia poslaneckej snemovne, od ktorej sa odvodzoval mandát vlády, ani jedna vláda, nepôsobila v tomto svojom postavení celé funkčné obdobie poslaneckej snemovne. Podľa výsledkov volieb sa zostavila príslušná vláda, ale do ďalších parlamentných volieb sa vytvorila určite aspoň ďalšia iná vláda, resp. niekoľko iných vlád. Možno povedať, že to svedčí o premenlivosti v pomere politických síl ako aj o nestálosti politických nálad a pomerov vo vytvorených vládnych koalíciách. Netrvali dlho.
3.
Nenápadná formulácia v ústavnej listine (§ 78 ods. 1), že prezident republiky v prípade, že vláda podá do jeho rúk demisiu, určuje, „kto vedie vládne veci, pokiaľ nebude ustanovená nová vláda“, umožňovala hlave štátu menovať tzv. úradnícku vládu, teda vládu ktorá nebola kreovaná parlamentom a ten jej nevyslovil dôveru. Úradnícka vláda nemala legalitu zákonne vytvorenej vlády. V období prvej (predmníchovskej) republiky boli týmto spôsobom menované tri úradnícke vlády. Predsedom prvej úradníckej vlády (15. 9. 1920 do 26. 9. 1921), ako aj druhej úradníckej vlády bol Dr. Jan Černý (18. 3. 1926 – 12. 10. 1926). Treťou úradníckou vládou bola vláda na čele s armádnym generálom Janom Syrovým (22. 9. 1938 – 4. 10. 1938). Prvá úradnícka vláda je najznámejšia pre svoju činnosť proti revolučnej ľavici. Splnila úlohu, ktorú jej zadali najvyšší politici ČSR. Poverili ju ňou neverejne (skôr tajne) lídri rozhodujúcich politických strán na poradách u prezidenta ČSR, teda aj s jeho súhlasom v roku 1920. Predseda dovtedajšej vlády červeno-zelenej koalície V. Tusar vytvoril skutkovú situáciu, v súlade s citovaným ustanovením ústavnej listiny. Podal demisiu do rúk prezidenta republiky a ten podľa druhej časti tohto ustanovenia ústavy urobil ďalší ústavný krok a vytvoril nový vládny zbor, ktorý bol poverený viesť, riadiť vládne veci, dokedy nová vláda nebude vytvorená. Prezident ČSR T. G. Masaryk podľa tohto dohovoru vymenoval takto „úradnícku vládu“. A práve táto úradnícka vláda sa svojím rigoróznym a doslova brutálnym spôsobom zaslúžila – o porážku revolučnej ľavice v Československu (úradným odňatím Lidového domu v Prahe pre, v prospech pravice sociálnej demokracie, a zlomením generálneho štrajku v decembri 1920). Lidový dům v Prahe, ktorý bol v držbe a pôsobili v ňom orgány sociálnodemokratickej ľavice, ktorá už bola novou stranou (od 29. 9. 1920), a to tým, že sa oddelila od jej pravicovej časti. Lidový dům obsadilo ozbrojené četníctvo, ktoré z neho vypratalo predstaviteľov ľavice. Postupovalo sa podľa litery zákona: exekúciu nariadil súd, realizovali ju brachiálnym zásahom četníci. Zákonným dôvodom, ktorý sa využil až zneužil, bol platný stav, že v tej dobe v ČSR politické strany nemali právnu subjektivitu. V katastri (v pozemkovej knihe) bol ako majiteľ Lidového domu zapísaný (vlastne „pro forma“) člen sociálnej demokracie, ktorý v tom období patril do pravicovej časti tejto strany. Nikto nepochyboval o tom, že Lidový dům je vlastníctvom sociálnych demokratov. Podľa Občianskeho zákonníka z roku 1811, teda z obdobia rakúskeho cisárskeho absolutizmu (predkonštitučného obdobia vývoja štátu) nominálny vlastník podal žalobu, v ktorej žiadal, aby jeho vlastníctvo nebolo rušené. Súd a četníctvo využilo literu už viac ako storočného zákona, ktorý bol prevzatý z rakúskej monarchie a veľmi sa hodil pre riešenie tejto majetkovej situácie, t. j. politicky a mocensky proti revolučnej ľavicovej strane. Vďaka svojej moci, moci súdov a četníctva, teda orgánov štátu, jeho úradnícka vláda zneužila písaný zákon vo svoj prospech, v rozpore s právom a spravodlivosťou.
Ľavica sociálnej demokracie protestovala proti úradnému odňatiu (resp. vyhnaniu) Lidového domu vyhlásením generálneho štrajku. Štrajk sa síce nestal všeobecným z hľadiska celoštátneho, ale na mnohých miestach sa uskutočnil ako úplný a všeobecný štrajk. V týchto miestach nadobudol aj charakter priamej konfrontácie so štátnou mocou dokonca pokusov prevziať miestnu štátnu moc (napr. v Oslavanoch, v Moste a na Slovensku vo Vrábľoch a Vrútkach, Hlohovci). Trval od 9. do 16. decembra 1920. Úradnícka vláda J. Černého, prostredníctvom represívneho aparátu, aj nasadením vojska, potlačila štrajkujúcich aj streľbou četníkov do nich, pričom bolo v Moste zastrelených 9 robotníkov, vo Vrábľoch traja a v Prahe 1 robotník. Štátna moc, štátny režim zastrelil celkovo 13 ľudí. Rešpektovalo sa tým už v podmienkach platnosti ústavnej listiny 1920 najzákladnejšie ľudské právo – právo na život, na ochranu života každého občana a svojej slobody? Strieľali do ľudí a zabíjali ich bez spravodlivého súdu. Zabíjali bezbranných ľudí na ulici, keď sa dožadovali svojich ľudských práv. Neskôr úrady vyhlasovali, že silové orgány postupovali na základe zákona a podľa zákona. Aký to bol zákon? V Oslavanoch pri Brne úradnícka vláda vyhlásila najvyššiu formu štátneho násilia, stanné právo, a v Moste výnimočný stav. Viac ako 3 000 predstaviteľov štrajkujúcich bolo uväznených a tvrdé tresty nad nimi v rozsudkoch vyniesli mimoriadne, resp. stanné súdy. Bol to postup vlastný pre právny štát? Reálne to bol postup podľa tzv. „uzákonenej nezákonnosti“, ktorú vtedy úradnícka vláda vyhlásila. Bola v tom čase ohrozená suverenita nového československého štátu, územie štátu? Jedine ohrozenie týchto atribútov štátu represívnym orgánom dávalo právo na postup podľa mimoriadneho postupu, odložením či suspendovaním zákona a práva. Mali by to byť „zločiny kapitalizmu“ prvých rokov po vytvorení československého štátu, v mene upevnenia jeho kapitalistickej podstaty. O tomto počine a výčine československého štátu niet dnes ani zmienky v žiadnej učebnici pre stredné školy, ani v skriptách na vysokých školách. Taja to, nevedia, ako to zakomponovať do obrazu demokratickej prvej ČSR, vydávaného dokonca za právny štát.
Robotníci štrajkovali a konali pre dovŕšenie zmeny charakteru štátnej moci a spoločenského poriadku. Socializáciu a socializmus mala československá sociálna demokracia v programe prijatom na jej XII. zjazde 30. decembra 1918, a tá bola do septembra 1920 vládou stranou.
Úradnícka vláda Dr. J. Černého bola dlhodobo pripravovaná na túto svoju úlohu. Venovali sa jej politici z najvyšších miestach štátu (prezident, lídri vládnych strán). Obete streľby do občanov sa stali výrazom martýrstva štrajkujúcich, ich vyliatej krvi a despotických metód štátu, pod zámienkou, že sú v súlade s článkom ústavy. Pritom boli v rozpore s jej duchom. Vďaka tomuto štátnemu násiliu a teroru, teda zastrašeniu, sa stabilizoval štátny a spoločenský režim, založený na základe nedotknuteľnosti súkromného kapitalistického vlastníctva. A likvidoval sa pohyb, požiadavky k socializácii kapitálu, likvidoval sa aj zápas za rozšírenie demokracie na pole hospodárske a sociálne.
Socializáciu miesto socialistických premien európskeho typu, v krajine v podstate industrializovanej, sa podarilo vtedajším ľuďom pri „kormidle“ moci, zredukovať na štyri zákony: a) o osemhodinovom pracovnom dni; b) o podpore nezamestnaných, c) nariadenie o ochrane nájomníkov; d) záborový zákon (1919, ktorý s ďalšími neskoršími prijatými zákonmi, tvoril zákonodarstvo o pozemkovej reforme v ČSR.
Zákon o osemhodinovom pracovnom dni bol zákonodarným dielom, ktorý požadovali politické strany združenej do II. internacionály na prelome storočí. Spájali tento zákon sociálneho zamerania a typu s dosiahnutím uzákonenia všeobecného volebného práva, t. j. uzákonenia aktívneho a pasívneho volebného práva pre všetkých občanov, bez majetkového cenzu, majetkového obmedzenia. Oba tieto zákony, druhý demokratizujúci politický systém, umožňujúci účasť všetkých občanov (bez ohľadu na ich pôvod, majetok, triednu a sociálnu príslušnosť) na tvorbe zastupiteľských orgánov (ústredných i miestnych), považovala za zásadné pre dosiahnutie sociálneho oslobodenia robotníckej triedy (vtedy najpočetnejšej časti obyvateľstva) pracujúceho ľudu, nimi samotnými, t.j. všeobecným volebným právom dosiahnuť väčšinu v zákonodarných orgánoch, vo vládach štátov (exekutíve), všeobecnou demokraciou sa zbaviť sociálneho útlaku, nerovnoprávnosti, otvoriť si cestu k novému spoločenskému poriadku. Spoločenská revolúcia sa tak mohla a mala riešiť nie na barikádach, ozbrojenými povstaniami, generálnymi štrajkami, ale voľbami, hlasovaním vo všeobecných, rovných, priamych voľbách sa tajným hlasovaním všetkých občanov. Z tohto programu, filozofie a koncepcie sa zrodila politika sociálnej demokracie nazvaná prívlastkom „reformistická“. Kládla sa často do protikladu s inou líniou jestvujúcou v tejto politickej strane – s programom revolučným, s programom zvrhnutia celého spoločenského zriadenia, využitím aj možností všeobecno-demokratických (volebné, petičné, zhromažďovacie, spolčovacie právo), s dôrazom na metódy násilného prevratu vo forme ozbrojeného povstania a revolúcie.
Prezident T. G. Masaryk vyhlasoval, že k socializmu sa možno dostať v ČSR len so súhlasom a v koordinácii a kooperácie s európskymi štátmi, bezpodmienečne v spolupráci veľmocami. Vyplývalo to aj zo skúseností občianskej vojny a intervencie v sovietskom Rusku, v ktorej vystúpili a iniciovali ju ako sila na strane ruskej bielej kontrarevolúcie československé légie, v spolu s francúzskymi a anglickými vojenskými misiami, aj útvarmi z USA. Vyplývalo to aj zo skúsenosti z porážkou revolučných síl, spartakovcov v Nemecku vojenskou silou, rovnako potlačením Maďarskej republiky rád, okupáciou aj Budapešti rumunským vojskom aj bielym terorom horthyovských síl. Likvidoval sa aj pokus o republiku rád v Bavorsku. A črtajúca sa možnosť, po zatlačením poľskej armády Pilsudského z Ukrajiny, vyvolať svetovú socialistickú revolúciu, v auguste 1920, keď Červená armáda stála pri Varšave, sa skončila jej porážkou. Revolučné vystúpenia vo vnútri týchto štátov sa uskutočnili buď skôr, alebo neskôr po tomto postupe Červenej armády k bránam Európy. Socialistické revolučné hnutia v krajinách strednej Európy boli porazené, a Červená armáda už nemohla robiť vývoz revolúcie. Nastala iná epocha politického vývoja.
Po tomto potlačení generálneho štrajku sa ľavica sociálnej demokracie, s programom zavedenia socializmu, ustanovila ako Komunistická strana Československa (máj 1921), ako člen Komunistickej internacionály, s programom na základe dosiahnuť tento cieľ na základe zákonodarstva, ale aj revolučnou cestou. Podľa terminológie politológie – stala sa protisystémovou stranou. Od týchto udalostí sa medzi komunistami a T. G. Masarykom vytvorila hlboká priekopa, ešte viac nepriateľstvo, ktoré pokračovalo aj po jeho smrti, v celom období reálneho socializmu v Československu. Obdobne, i keď v inak, sa vyvíjal aj antagonizmus medzi reformistickými sociálnymi demokratmi (vstúpili do II. (socialistickej) internacionály) a KSČ, ktorá sa stala členom a sekciou III. (komunistickej) internacionály. Sovietske Rusko bolo donútené v izolácii a v obkľúčení prijať program budovania socializmu v jednej krajine (nie v európskych či svetových rozmeroch). Ani z hľadiska medzinárodných vzťahov (po porážke Červenej armády na Visle v auguste 1920 a jej zatlačení do Ruska), ani vnútropoliticky (po porážke revolučnej ľavice) postup k socialistickej revolúcie nebol na niekoľko ďalších desaťročí možný. Malý štát v strede Európy mohol len čiastočne rozhodovať o svojej sociálnej úprave. Musel akceptovať determinanty a adaptovať sa na ne. Ukazovalo sa, že najväčšie rozhodnutia padnú vonku, budú to rozhodnutia silnejších štátov a že nezostane nič iné, ako to prijať. Československo malo zostať kapitalistickým, dokedy sa udrží kapitalizmu v Európe. Adaptovanie sa na západoeurópsky kapitalizmus s liberálno-parlamentnou formou štátu malo ešte jednu hrozbu: národnú slobodu a štátnu samostatnosť mali ochraňovať spojenci ČSR. Západné veľmoci zradili ešte skôr, ako padol kapitalizmu v ČSR. Suverenita ČSR bola v skutočnosti determinovaná závislosťou od Francúzska a Veľkej Británie ako jej spojencov a ochranných veľmocí, jej suverenita bola takto limitovaná a obmedzená. Obmedzená suverenita nebola teda výtvorom ZSSR a L. I. Brežneva, ako to tvrdia experti z inštitúcie s názvom Pamäť národa, ani z historických pracovísk SAV. Áno uplatnila sa zásahom a inváziou vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Z geopolitického pohľadu invázia vyrovnala pomer síl v strednej Európe a rozhodujúcim spôsobom prispela k tomu, že boli medzinárodnoprávne uznané československé hranice vo vzťahu k vtedajšiemu západonemeckému štátu (zneplatnenie Mníchovskej dohody od samého začiatku), ďalej že boli uznané západné štátne hranice Poľskej ľudovej republiky na Odre a Nise a pobreží Baltického mora, a uznaná bola aj suverenita socialistického nemeckého štátu, a to NDR. Mníchovská dohoda, uzavretá spojencami ČSR, a to Francúzskom a Veľkou Britániou, rozhodla o odstúpení pohraničia ČSR, jeho anexiou hitlerovským Nemeckom. Signatári konali „o nás a bez nás, a ešte aj proti nám a náš účet“. Uznávali suverenitu ČSR, uznávali aspoň obmedzenú suverenitu tohto štátu? Rozhodli, že tento štát podľa ich vôle a záujmov zanikne, bude zrušený. Takéto sú rozdiely medzi konaním spojencov Československa v roku 1968 a ich konaním v roku 1938 a 1939.
Druhá úradnícka vláda Jana Černého (1926), okrem znaku zdanlivého súladu s ústavou, až jeho zneužitia, mala aj ďalší výrazný znak absencie ústavnosti, a to taký, že ani nepredstúpila pred poslaneckú snemovňu s vládnym vyhlásením. Poslanecká snemovňa rovnako ani formálne nehlasovala o vyslovení dôvery tejto vláde. Nenadobudla ani ústavnoprávne vyžadované postúpenie časti suverenity od parlamentu na vládu. Nemala mandát a tým bola protiústavná. Postarala sa o vybavenie dvoch záležitostí, ktoré neboli schopné riešiť vlády širokej koalície a to o uzákonenie kongruy (štátneho príspevku pre doplnenie príjmov kňazov) a obilných ciel (pre zabezpečenie vývozu obilia). Posledná úradnícka vláda J. Syrového mala dva kulminačné body, apogeum vyhlásenie mobilizácie (22. 9. 1938) a perigeum – prijatie mníchovskej dohody, vykonanie odstúpenia pohraničného územia, anektovaného hitlerovských Nemeckom. Pôsobila aj v ďalš
om období, ktoré sa už zaraďuje do obdobia pomníchovskej republiky, kedy prijala požiadavky HSĽS na autonómiu, ustanovila fakticky slovenskú autonómnu vládu.
4.
Volebné právo – bolo právom aj povinnosťou občana. Zakotvenie volebnej povinnosti v ústavnej listine vychádzalo z koncepcie, že volebné právo je aj verejnou funkciou a že je záujmom štátu, aby sa zúčastnilo na voľbách čo najväčšie množstvo oprávnených voličov a aby parlament vyjadroval zastúpenie všetkých politických smerov v súlade so zásadou suverenity ľudu. Pri voľbách vystupoval podľa tohto chápania volič ako verejný funkcionár štátu a ústava mu priznávala právo nútiť voliča k výkonu tejto verejnej funkcie, podobne ako sa to robilo pri povinnosti brannej, brániť vlasť. Aktívna účasť občanov na správe štátu sa vyjadrovala vo volebných zákonoch do obcí aj do Národného zhromaždenia. Požiadavka uvedomelého občianstva (výchova k demokracii podľa T. G. Masaryka) ako predpoklad demokratického vládnutia mala byť zabezpečená občianskou výchovou detí aj dospelých. K tomuto cieľu mala slúžiť aj vytvorená sieť verejných knižníc, vydávanie edícii lacných vzdelávacích publikácií, ktorých autormi boli poprední štátovedci, filozofi aj pedagógovia. Bolo to dôležitou úlohou, aj historicky podmienenou predchádzajúcim vývojom školstva, pre zrušenie základných škôl s vyučovacím jazykom slovenským na území Slovenska ako aj pre jestvujúci analfabetizmus.V Česku zistená negramotnosť sa rovnala 2,4 %. Na Slovensku bolo až 15, 7 % negramotných. V Podkarpatskej Rusi, vtedy súčasti ČSR bolo až viac ako 50 % negramotných. Ako je známe, negramotný človek je mimo politiku (nielen nič o nej nevie, ale nepozná ani jej význam pre seba). Vzhľadom na zásadu suverenity ľudu, ako východiskový princíp demokracie, t. j. že ľud je prameňom všetkej moci, venovala sa v Československu od svojho vzniku mimoriadna pozornosť vzdelanosti všetkých skupín obyvateľstva a v roku 1920 to vyjadrila aj ústavná listina. Nielen negramotný, ale aj nemajetný občan, s biednym majetkom aj sumou poznania, je tiež mimo politiky. Preto druhým prameňom poznania a záverov ako to je zo stavom demokracie bolo poznanie majetkovej štruktúry obyvateľstva, občanov, t. j. voličov.
Aj keď sa môžeme domnievať, že výchova k demokracii nielen detí, ale i dospelých bola vyvolaná a akcentovaná dedičstvom z polofeudálnej monarchie, myšlienka a program k uvedomelému občianstvu, je dôležitá a nie je prekonaná ani v súčasnosti po uplynutí storočia. Ani vstupom do digitálnej epochy. Pred dvetisícpäťsto rokmi veľký štátnik Perikles v slávnej reči o aténskej demokracii vyjadril jednotu dvoch atribútov občana v Aténach; prepojenie súkromného života s aktívnym pôsobením vo verejnom živote, s nadobudnutou schopnosťou, resp. so znalosťou veci posudzovať politiku a zaujímať v nej kompetentné postoje. Spĺňali občania SR pri voľbách posledný februárový deň tohto priestupného roku tieto atribúty občana? Spravodajcovia a pozorovatelia oznamovali, že sa rozhodovali podľa svojej momentálnej „nálady“, že výsledky volieb vyjadrujú tieto emocionálne stavy, pohnutia a impulzy, pričom dodatočne nevedia, prečo sa tak rozhodli a hlasovali. Podľa ústavy, podľa volebného práva, občan volič má právo slobodne sa rozhodnúť, nie podľa nálady, nie podľa toho, ktorá strana má preferencie podľa volebných prieskumov. Namiesto toho sa slovenský volič rozhodoval masovo, v davovej psychóze, podľa afektu, aby môj hlas neprepadol, aby som bol „in“ , teda v ažurite s internetovým prieskumom a názorom. Vyrába sa tým namiesto občanov a voličov znalých veci dav, stádo, v ktorom úlohu baranov zohrávajú mediálne siete uverejňujúce posledné výsledky prieskumov. A dunčom, ktorý zaháňa ovce do kotercov politických strán, je volebná nálada skupinová i spoločenská. Takto vyzerá v Slovenskej republike výchova k uvedomelému občianstvu, výchova k demokracii, k tomu aby volič sa rozhodoval so znalosťou veci, s kritickým, samostatným hodnotením kandidujúcich strán. Akí budú kandidáti politických strán, zvolení poslanci, parlament takto kreovaný a vláda od neho odvodená? Aká bude ich činnosť? Ako budú pracovať v prospech občanov, v prospech národného spoločenstva, v prospech štátu?
Ľud ako jediný zdroj „veškeré moci v štáte“, podľa ústavnej listiny z roku 1920, mal v období predmníchovskej ČSR svoju sociálnu, národnú, majetkovú štruktúru. Štruktúru danú vlastníctvom príslušného ekonomického, sociálneho kapitálu. Podľa štatistickej ročenky z roku 1921 sa spoločnosť sociálne a triedne rozdeľovala na tri až štyri vrstvy, a to vyššiu, strednú (v rámci nej na nižšiu strednú) a na nižšiu, ktorú tvorili robotníci. Vyššia vrstva sa podieľala na počte obyvateľstva dvoma percentami. Patrilo k nej zhruba šesťdesiattisíc rodín, s ročnými príjmami od päťdesiattisíc až do piatich miliónov korún. Tých najbohatších, s príjmami presahujúcimi 1,2 milióna korún, bolo len niečo cez 400 (slovom: štyristo). Mali príjmy z priemyselných veľkopodnikov, obchodu a peňažníctva, z výnosu veľkostatkov a cenných papierov. V politologickom slovníku dostali pomenovania oligarchická verchuška finančného kapitálu ČSR. Za nositeľov rozhodujúcej moci v medzivojnovom Francúzsku vďaka svojmu kapitálu sa pokladalo 200 (dvesto) rodín. V Československu sa v tej dobe vytvorilo asi 15—20 takýchto rodín finančno-kapitalistickej oligarchie. Patrili k nim: Preiss, Baťa, Petschek, Weinmann, Kron, Kruliš-Randa, Svoboda, Mandelík, Ringhoffer a ďalší. Najbohatším z nich bol asi Ignác Petschek, s obrovským bohatstvom. Vlastnil severočeské bane a stal sa aj majiteľom baní v Nemecku v čase kríze. V jeho rozsiahlej vile, skôr paláci v Prahe, sídli od roku 1945 do súčasnosti veľvyslanectvo USA. Delenie spoločnosti na majetkové vrstvy čerpáme z monografie vydanej v roku 2018. Podľa údajov odborného diela vydaného v roku 1968, teda objektívneho vzhľadom na rok demokratizácie socializmu, bola táto vyššia vrstva zaradená do triedy kapitalistov a podieľala sa v Česku na počte obyvateľov (v roku 1921 a neskôr 1930) 4,5 a 5,9 percentami, na Slovensku 4,0 až 4,3 percentami.
Stredná vrstva bola značne sociálne a profesijne diferencovaná. Patrili do nej rodiny s ročným príjmom od osem do päťdesiattisíc korún. Tvorili 34 % celkového počtu obyvateľov. Možno aj vďaka tejto početnej strednej vrstve (na rozdiel od okolitých štátov s majetkove polarizovanými vrstvami, magnátov na jednej strane a bedárov na druhej) sa v ČSR podarilo rozvinúť aj ubrániť demokraciu. Bola to však vláda celého ľudu (občanov), a vláda v prospech celého tohto ľudu, všetkých jeho majetkových vrstiev, alebo pre niektorú vrstvu?
Robotníci tvorili podľa údajov štatistických údajov v roku 1921 celkove 54,4 percenta a v roku 1930 až 60,4 percenta. Podľa počtu predstavovali v Čechách asi 2,5 milióna osôb, z toho bola štvrtina žien. Mesačná mzda kvalifikovaného robotníka napríklad v Škodových závodoch prevyšovala tisíc korún, mzda robotníka v ľahkom, textilnom, potravinárskom priemysle sa rovnala asi 340 korunám mesačne.
Zložitá bola sociálna štruktúra na vidieku, ktorá sa odvodzovala od veľkosti držby pôdy. Počet majiteľov veľkostatkov (nad 200 ha) v Čechách bol niečo cez 450 osôb, statkárov od 50 do 200 hektárov bolo asi štyritisíc. Pozemková reforma medzi túto skupinu vyniesla asi 2 200 tzv. zvyškových statkárov. Príslušníci tejto skupiny boli spravidla úzko viazaní na vládnu agrárnu stranu, ktorá ovládala uskutočňovanie pozemkovej reformy. Strednú vrstvu roľníkov predstavovali držitelia poľnohospodárskej pôdy o výmere od desať do päťdesiat hektárov (11,5 %). V kategórii maloroľníkov s pôdou od 2 do 10 hektárov bolo asi 40 % gazdovstiev. Temer polovica dedinského obyvateľstva hospodárila na výmere do 2 ha a väčšina z nich boli kovoroľníci (obhospodarovali kúsok pôdy a robili aj vo fabrike).
Zo sociálneho postavenia obyvateľstva vyplýva, že viac ako absolútna väčšina (približne 66 %) bola v zamestnaneckom pomere (v závislom pomere, podľa dnešnej terminológie). Teoreticky mohli patriť do ľavicového elektorátu, ale túto možnosť determinovali faktory národnostnej a náboženskej príslušnosti, ktoré spolurozhodovali o odovzdaní hlasu.
V roku 1927 nemala asi polovica obyvateľstva peňažný príjem 6 000 korún ročne, t. j. 500 korún mesačne. Pričom peňažný príjem 88 % zárobkovo činných obyvateľov nepresahoval 9 000 korún ročne, čiže na týždeň 180 korún. Naproti tomu podľa štatistiky žilo v tom istom štáte aj 15 000 osôb, ktorí patrili k vyššej vrstve (kapitalistov, resp. buržoázie podľa sociálno-ekonomického pôvodu ich príjmov), a poberali 100 000 korún ročne. Z tohto počtu asi tisíc osôb malo ročný príjem milión korún. A vrcholom príjmovej (dôchodkovej) pyramídy bolo asi tristo takých osôb, ktorí poberali viac ako milión korún ročne. Zahraničným podnikateľom (kapitalistom) plynula z ich kapitálovej účasti u nás skoro jedna miliarda ročne.
Robotníci v Československu vytvárali asi 70 % národného dôchodku, ale z tohto národného dôchodku dostávali naspäť necelú jednu štvrtinu. V roku 1937 sa poukazovalo na to, že v Československu je mzda pracujúcich vrstiev hlboko pod európskym priemerom. Neuveriteľná bieda postihovala zamestnancov tzv. domáckeho priemyslu, ktorí predstavovali v roku 1930 skoro 5 % všetkých osôb pracujúcich v priemysle.
V dôsledku tejto majetkovej rozdelenosti, prehlbovanej nezamestnanosťou, bolo, že 300 tisíc ľudí v rokoch hospodárskej krízy žilo bez podpory, okrem desaťkorunových poukážok (žobračeniek). Ľudia žili bez perspektívy svojej výraznejšej sociálnej dynamiky a dosiahnutia úrovne vyššej vrstvy. Charakteristickým znakom prvej ČSR nebol vývoj k väčšej rovnorodosti, ale týmto znakom bolo spoločensky nerovné postavenie človeka. Realita spoločenskej nerovnosti, bez nádeje na zmenu, mala preto aj v spoločenskom vedomí dimenziu celonárodnej majetkovej nespravodlivosti celého systému. Sociálne usporiadanie, založené na súkromnom kapitalistickom vlastníctve možno nebolo v ČSR plne spolarizované v antagonisticko-triednom zmysle, nebolo také asociálne ako v pánskom Poľsku, v horthyovskom Maďarsku, resp. balkánskych štátoch. Výrazne však bolo nesociálne a triedne vlastnícke.
Významné majetkové, príjmové nerovnosti sťažovali pokrok vo vzdelanostnom vývoji, a to bariérami prechodu z ľudovej školy na meštianku, z ktorej sa nebolo možné dostať na gymnázium, mať maturitu a uvažovať o univerzite, a bariérou bolo platenie školného. Aj tieto skutočnosti bránili v prechode aj v nádeji na prechod do vyššej vrstvy, teda v sociálnej dynamike. Sťažovalo sa tým aj zabraňovalo v zmenách spoločenského vedomia a premenách svetonázoru. Občania voliči boli stranícky a politicky stabilizovaní ešte viac zakonzervovaní. Odovzdanie svojich hlasov do urny viazali, fixovali na svoju národnú príslušnosť, resp. národnosť, potom na svoju vieru, náboženské presvedčenie, príslušnosť v cirkvi. V treťom poradí u nižších vrstiev, s podmienkou, že nemali rozhľad ako Maco Mlieč od Tajovského, nasledovalo hlasovanie podľa sociálnej, majetkovej príslušnosti a voľba strany s korešpondujúcim programom. A toto všetko sa prejavovalo napokon aj vo výsledkoch parlamentných volieb. Majetková nerovnosť, narastajúca smerom nahor (zvyšovaním počtu osôb a rodín s najvyššími príjmami), ale oveľa výraznejšie so zvyšovaním počtu osôb a rodín, ktoré žili na hranici chudoby, dokonca pod ňou, sa prejavovala aj vo vysokom počte politických strán, ktoré vo voľbách získali poslanecký mandát. V parlamentných voľbách v roku 1920 sa do Národného zhromaždenia dostalo 17 politických strán. V roku 1925 ich bolo 14, o štyri roky neskôr v roku 1929 ich bolo 15, a napokon v roku 1935 – spolu 14 strán. Menší počet strán, ktoré sa dostali do parlamentu v roku 1935, bol spôsobený zlúčením štyroch nemeckých strán do Sudetonemeckej strany a ďalej zlúčením troch maďarských strán do maďarskej kresťansko-sociálnej strany. Komunistická strana (KSČ) vtedy získala 30 poslaneckých mandátov a bola po sudetonemeckej, agrárnej a sociálnodemokratickej strane štvrtá podľa počtu poslancov. Strany oboch najväčších národnostných menšín s postupne silnejúcim iredentistickým hnutím sa integrovali. Československé štátotvorné strany sa naďalej bili o hlasy v štáte, ktorého nedotknuteľnosť a celistvosť územia, ako aj suverenita bola ohrozená.
Reakciou na toto ohrozenie bolo prijatie zákona o zastavení a rozpustení politických strán v roku 1933, a to strán krajne nacionalistických. Národné zhromaždenie prijalo v roku 1933 aj zákon o mimoriadnej moci nariaďovacej, ktorou parlament, ako zákonodarný orgán, splnomocnil vládu, ako výkonný orgán, aby dočasne, prechodne, ako vláda vydávala nariadenia s mocou zákona. Postúpil jej teda časť svojej zákonodarnej právomoci. Celkovo sa táto skutočnosť hodnotí ako kríza parlamentu, zákonodarnej moci. Dočasne sa tým malo riešiť neschopnosť parlamentu dohodnúť sa a odhlasovať potrebné zákony.
Do tohto obdobia krízy parlamentarizmu a súčasne do nebezpečenstva, že sa ozbrojených, silových zložiek štátu zmocnia extrémistické sily, vtedy najmä pravicové, patrí aj zákon o zrušení volebného práva príslušníkom vojska a četníctva. V roku 1929 vznikla totiž „strana radikálnych slovanských socialistov“, s predsedom J. F. Stříbrným. V októbrových parlamentných voľbách vytvorila volebný blok so stranou R. Gajdu s jeho fašistickou stranou a premenila sa na Národnú ligu, t. j. radikálnu a extrémistickú pravicovú stranu s fašistickými prvkami. Namiesto parlamentno-liberálneho systému chcela zaviesť stavovský systém bez politických strán rujúcich sa o korytá, poslanecké mandáty a kreslá. Rozhodovanie podľa počtu získaných hlasov pre politickú stranu s príslušným počtom poslancov sa považovalo (podľa vzoru z Talianska od Mussolliniho) za kvantitatívnu, alebo sčítaciu (adičnú) demokraciu. Politické strany rozdeľovali a rozdrobovali ľud pre získanie čiastkovej (partajnej) moci. Stavy, stavovské (korporatívne) zriadenie malo naopak národ zjednocovať tým, že vyjadrovalo sociálny a politický záujem príslušného stavu, ktorý sa integroval príslušným politickým grémiom. Do určitej miery to bol návrat od triedneho buržoázneho štátu, s pluralistickou anarchiou politických strán, k systému evokujúcemu stredoveký stavovský (korporačný, cechový) štát. Plne sa zachovala však kapitalistická ekonomika. Korporatívny systém však nepozná pojem občana ako voliča, individuálnej súčasti zdroja moci, teda ľudu, rovnosť občana pred zákonom. Človek je súčasťou stavu (korporácie) a tá rozhoduje, nie občan. V Rakúsku v roku 1934 tento systém nadobudol konkrétnu podobu formy a režimu štátu korporatívneho, resp. klerikálno-fašistického štátu. Tento režim bol výsledkom krvavého potlačenia a vyvraždenia reformistického sociálnodemokratického hnutia v Rakúsku (s bojom od 12. do 18. februára 1934 vo Viedni). Teroristický útok aj režim viedol kresťansko-sociálny kancelár E. Dolfus. Tak sa zrodila táto rakúska forma, ústavný model nazývaný aj „klérofašistický“. Adolfovi Hitlerovi takýto štát nevyhovoval. Kancelárom nemeckej ríše sa stal, bol na tento post menovaný prezidentom P. Hindenburgom 30. 1. 1933, a to ako víťaz parlamentných volieb. Kumuloval všetky najvyššie hodnosti v štáte, a to funkciu kancelára aj funkciu prezidenta štátu a spojil ju s funkciou hlavy NSDAP, do úradu „vodcu“ strany a štátu. Zlikvidoval nielen parlamentný systém, ale aj korporatívny štát (stavovský aj klérofašistický) a vytvoril „nacionalisticko-socialistický systém“ (nacistický) s vodcovským typom štátu a NSDAP ako štátostranou. „Samostatný slovenský štát“ od r. 1939 bol zmesou prvkov a inštitútov republikánskych, parlamentných, ktoré sa postupne stávali systémom stavovským (korporatívnym), vodcovským, s jednou politickou stranou, ako štátostranou, s ustanoveniami prevzatými s katolíckej sociálnej encykliky, so systémom klérofašistickým. A tieto možné výsledky vývoja sa už objavovali v ČSR od konca dvadsiatych rokov.
V roku 1927 Národné zhromaždenie zákonom „o volebnom práve príslušníkov brannej moci a četníctva“ zbavila vojakov a členov bezpečnostných zborov volebného práva. Zákonná úprava volebného práva ako všeobecného, bola tým nahradená úpravou s obmedzeným volebným právom. Zákonom parlamentu bola zredukovaná všeobecnosť volebného práva. Apolitickosťou vojska a četníctva sa vytlačila z týchto ozbrojených zložiek agitácia zástupcov politických strán v nich. Nenahradila sa však úloha vedenia týchto silových zložiek k vlastenectvu a uvedomelému občianstvu.
Výraznou nerovnosťou v príjmoch, v podmienkach života – sa fakticky spochybňovala až odstraňovala základná zásada ústavnej listiny – rovnosť všetkých občanov pred zákonom. Narušovalo sa aj ďalšie podstatné ustanovenie, bez ktorej nemožno ústavu považovať za demokratickú – a to princíp suverenity ľudu, t. j. že všetok ľud je zdrojom všetkej štátnej moci. Zdrojom, prameňom štátnej moci sa v dôsledku tohto vývoja stávala, stala a bola vyššia vrstva a vyššia stredná vrstva spoločnosti. Ďalšia časť patrila k voličom z nižšej strednej, z nižšej a najnižšej vrstvy, ktorí sa stali občanmi druhej alebo dokonca občanmi tretej kategórie, a asi v tomto odstupňovaní aj zdrojom moci. Písaná ústavná listina sa v týchto ustanoveniach stávala nominálnou, do značnej miery zdanlivou (až fiktívnou). A takto vytvorený reálny stav nadobudol relevanciu faktickej ústavy.
5.
Parlamentné voľby v prvej republike sa uskutočňovali podľa tzv. pomerného systému. Územie štátu sa rozdeľovalo na volebné kraje, v ktorých predkladali volebné zoskupenia (resp. politické strany) svoje kandidátky. Uchádzali sa v nich o zákonom určený počet poslaneckých kandidátov. Občania s trvalým pobytom v týchto volebných krajoch hlasovaním odovzdávali svoj hlasovací lístok a príslušné volebné komisie zisťovali volebné výsledky. V dvoch skrutíniách sa potom po vypočítaní volebného čísla, ktoré sa delilo zisteným počtom odovzdaných hlasov a jeho podiel sa považoval, uznával za počet mandátov poslancov, ktoré získala príslušná strana.
Celá ČSR sa rozdelila na 22 volebných krajov – v ktorých sa volil určený počet poslancov, teda 300 do poslaneckej snemovne a 150 do senátu. Slovensko bolo rozdelené na päť volebných krajov, ktoré boli numericky označené od čísla 15 až do 20. – V nich sa volilo 61 poslancov. Konkrétne vo volebnom kraji so sídlom v Trnave sa volilo 9 poslancov, vo volebnom kraji so sídlom v Nových Zámkoch sa volilo 11 poslancov, v Turčianskom sv. Martine ako v ďalšom volebnom kraji sa volilo tiež 11 poslancov, vo volebnom kraji so sídlom v Banskej Bystrici sa volilo 7 poslancov , v liptovsko-mikulášskom kraji sa volilo 6 poslancov, v košickom volebnom kraji 7 poslancov a napokon vo volebnom kraji so sídlom v Prešove sa volilo 10 poslancov. Pomerný volebný systém mal takúto podobu, takýto spôsob kreovania poslancov. Kvantitatívna spravodlivosť tohto pomerného systému závisela od toho, či sa podarilo vytvoriť volebné kraje s približne rovnakým počtom voličov. V týchto počtoch sa prejavovala tzv. volebná geometria, t. j. vytvorenie volebných krajov s nerovnakým počtom voličom, konkrétne teda s tým, že vo volebných krajoch na zvolenie jedného poslanca bol výrazne rozdielny počet hlasov voličov. V literatúre sa uvádza, že v pražskom volebnom kraji pripadalo na jedného poslanca 22 100 voličov, ale vo volebnom kraji Louny to bolo 28 228 voličov a v kraji užhorodskom 32 000 voličov na jedného poslanca. Vo volebnom kraji Praha, v ktorom žil najväčší počet voličov, sa volilo až 48 poslancov. Na území rovnajúcom sa dvom tretinám Slovenska, a to vo volebných krajoch Trnava, Nové Zámky, Turčiansky sv. Martin, Banská Bystrica, Liptovský Mikuláš sa podľa zákona volilo 44 poslancov. Teda o štyroch poslancov menej ako v Prahe. Rozhodujúcim bol, pochopiteľne, počet obyvateľstva na danom území. Na Slovensku sa volilo, od jeho voličov získalo mandát a zastupovalo ho, celkove 61 poslancov, teda asi jedna pätina, t. j. 20 percent poslancov z tristočlenného parlamentu. Volila sa tu aj pätina senátorov. V staršej literatúre z obdobia reálneho socializmu sa kriticky poukazovalo, že v ČSR bola pestovaná veľmi rafinovaná volebná geometria, namierená najmä proti protisystémovej komunistickej strane, ktorej programom bola zmena štátu, jeho typu a režimu na socialistickú republiku. Vzhľadom na to, na údajne buržoázne volebné kraje pripadalo pomerne viacej poslancov ako na revolučne naladené robotnícke kraje.
Pomerný volebný systém na rozdiel od väčšinového, v ktorom sa v každom volebnom kraji volil iba jeden poslanec a ktorý vďaka tomu tendoval do systému dvoch politických strán, ako to bolo napríklad vo V. Británii, viedol k tomu, že do parlamentu sa dostal veľký počet politických strán, menších a malých, pričom sa niektoré z nich ďalej delili. Vývoj k takémuto stavu posilňovala aj skutočnosť, že volebný zákon nepoznal tzv. volebné minimum, kvórum vstupu (minimálne percento hlasov získaných vo voľbách) pre vstup do parlamentu. V poslaneckej snemovni ČSR bola po všetkých parlamentných voľbách napríklad zastúpená Maďarská kresťansko-sociálne strana ktorá získala po 4 poslanecké mandáty. Systém viacerých politických strán zastúpených s poslaneckými mandátmi v parlamente (v priemerne ich bolo 14 politických strán) nevyhnutne viedol k vytváraniu koaličných vlád, s veľkým počtom strán. Zložito sa v takýchto koalíciách vytvárali programy, ktoré by vyjadrovali ich syntézu.
Ani po štyroch parlamentných voľbách (1920, 1925, 1929 a 1935) ani po štrnástich vládach, ktoré boli vytvorené po nich, sa nepodarilo vytvoriť vládnu koalíciu, ktorá by mala relatívne jednoliaty vládny program. Nedarilo sa vykrojiť, vyabstrahovať zo straníckych programov priesečník z rozličných záujmov. Akcieschopnosť parlamentu a kreovaných vládnych koalícií pri riešení vládnych kríz bola malá. Výnimkou bola prvá vláda republiky, vláda všenárodnej koalície (1918 – 1919). Dokonca ani „panská koalícia“ (1926 – 1929), ani „zeleno-čierna koaličná vláda zostavená tzv. občianskych, teda pravicových strán nebola homogénna vo svojich záujmoch a programoch a skoro sa rozpadla.
Politický systém viacerých politických strán, ktoré súťažili o moc, o počet poslancov v parlamente a počet kresiel ministrov vo vláde v štátoch strednej Európy (v Nemecku do roku 1933, v Rakúsku 1934) vrátane Československa sa dostal do krízy, do stavu, ktorý sa v štátovednej literatúre tej doby nazýval termínom „úpadkový systém štátu politických strán“ (Parteienstaat). Svojimi dôsledkami ohrozoval jednotnosť štátu a rozkladal národ, resp. ľud, podľa ústavy ako jediný zdroj moci, na množstvo súperiacich skupín. Programy strán sa tu stali púhym agitačným prostriedkom. Skutočným cieľom strán boli len mocenské pozície záujmových skupín, ktoré sa presadzovali bez ohľadu na celkové záujmy štátu a národa resp. ľudu. Moc vládnucich strán spočívala (záležala) potom už len v ich záujmových pozíciách a prestala byť skutočným výrazom politickej vôle ľudu a národa. Vôľa ľudu, ako jediný zdroj štátnej moci, sa transformovala, až zdeformovala na – na moc a vládu politických strán (partokracia prevládla, resp. nahradzovala demokraciu). Súčasne s tým sa moc politických strán v realite vyjadrovala a znamenala, moc ich lídrov, straníckych vodcov. Vláda vodcov vládnucich politických strán (v ČSR vláda päťky) to bol ďalší posun od demokracie, cez partokraciu až po „vládu niekoľkých“, t. j. oligarchiu. Oligarchická nadvláda malého počtu vodcov v politických stranách, ktoré tvorili vládu v ČSR, protištátne tendencie v politických stranách opozičných (najmä v nacionalistických stranách, vrátane slovenskej strany HSĽS), vnútorná nejednotnosť strán, ktoré tvorili vládne koalície, znemožňovali energický a pružný výkon vládnej moci. A za týchto pomerov stačil vonkajší náraz k tomu, aby sa systém štátu strán (parrtokracia zrútil). Zrútil sa však aj štát vôbec. Zrušila sa jeho územná celistvosť, potom unitárny štát a napokon Československá republika stratila aj svoju štátnu suverenitu. Volebný systém, väčšinový, systém viacerých politických strán s partokraciou a oligarchiou lídrov strán najskôr destabilizoval a potom spôsobil deštrukciu štátu, následne národnú neslobodu, podriadenosť cudziemu národu, pangermanizmu, árijstvu s dominujúcim rasovým svetonázorom.
Podľa zákonov, ktoré boli súčasťou ústavnej listiny ČSR 1920, mala republika jeden orgán, resp. právny inštitút, ktorý čiastočne až významne prispieval k integrite štátu, jeho politického straníckeho systému. Alebo prispieval k straníckej disciplíne, resp. moci lídrov strany. Bol ním volebný súd. Overoval platnosť mandátov poslancov. Mohol rozhodnúť aj o tom, že člen parlamentu stratil mandát z dvoch dôvodov: ak poslanec stratil voliteľnosť (pasívne volebné právo) alebo poslanec prestal byť príslušníkom strany, za ktorú bol zvolený, a to z dôvodov nízkych a (alebo) nečestných. Formulácia zákona o dôvodoch nízkych alebo nečestných, ako príčiny, pre ktoré člen parlamentu prestal byť príslušníkom strany, sa ukázala ako formulácia neurčitá, resp. vágna. Podľa judikatúry volebný súd rozhodol o strate mandátu každého poslanca, ktorý ukončil svoje členstvo v strane, na kandidátke, ktorej bol zvolený. Neskúmal dôvody tohto konania poslanca, odchod do inej strany, vystúpenie zo strany z dôvodov nesúhlasu s programom či konaním strany, jej vedenia a pod. Znamenalo to po prvé, že mandáty poslancov, senátorov sa v tomto kontexte stávali a stali majetkom politickej strany a disponovali s ním stranícki predáci. Prispelo to, resp. bolo to prejavom systému partokracie. Judikatúra volebného súdu vytvorila prax, podľa ktorej držiteľom mandátov boli politické strany a poslanec (senátor) bol púhym vykonávateľom ich vôle.
Ďalším aspektom tejto problematiky bola otázka, aký je vzťah poslanca, senátora k mandátu člena zákonodarného zboru, nielen komu patrí, ale aj aká je náplň tohto mandátu, aký je vzťah tohto mandátu k svedomiu a konaniu poslanca. Môže konať a hlasovať slobodne, podľa svojho svedomia a vedomia, alebo je viazaný stanoviskom politickej strany, za ktorú bol zvolený? Ústava riešila túto otázku jednoznačne: „členovia parlamentu vykonávajú svoj mandát osobne; nesmú od nikoho prijímať príkazy. (§ 22 ods. 1). Uzákonil sa tým zákaz imperatívneho mandátu. Volebný súd výkonom tejto svojej praxe sa dostal do rozporu s ústavou. Dostal sa do tohto rozporu na základe návrhov, podnetov politických strán, v jednote s volebným súdom. Volebný súd bol konečným a rozhodujúcim činiteľom, ktorý rozhodoval o strate mandátu poslanca. Ústavná prax sa tak dostala evidentne do rozporu s ústavou písanou. Priorizoval záujem, faktický, záujem politickej strany – na disciplinovanosti jej parlamentného klubu, jednote hlasovania poslancov pri prijímaní zákonov a iných rozhodnutí parlamentu.
Inštrumentálnym výtvorom straníckej praxe vo vzťahu k svojim poslancom boli aj písomne vyhotovované zmluvy s nimi, tzv. reverzy. Podľa nich sa poslanec zaväzoval, resp. v zmluve sa ustanovilo, že v prípade ak by jej poslanec prestúpil, odišiel do inej politickej strany, do iného parlamentného klubu, stráca tým poslanecký mandát, a politická strany rozhodne, komu, akej osobe bude tento mandát patriť. Uzákonil sa tiež systém „viazaných kandidátok“. Kandidátna listina v tomto systéme bola vytvorená a predložená vedením príslušnej politickej strany a volič na nej nemohol meniť poradie kandidátov, využitím preferenčného hlasovania. Bol to ďalší prostriedok posilnenia moci vodcov politickej strany. Volič mohol iba odovzdať svoj hlas, hodiť volebnú listinu do urny.
Teda zavedenie imperatívneho mandátu poslanca, podľa judikatúry volebného súdu, ako aj jestvovanie poslaneckých reverzov boli skutočnosti, ktoré boli eklatantnom rozpore s ústavou ČSR. V prvom prípade to bolo výslovné porušenie ústavy, v druhou to bola protiústavnosť vzhľadom na realitu, ktorá vytvárala tzv. faktickú ústavu.
Volebné právo patrí do skupiny politických práv zakotvených v ústave. Voľbami sa občan – volič, zúčastňuje na tvorbe štátnych orgánov. Voľby sú výrazom práva občana participovať na tvorbe štátne vôle, zúčastniť sa na voľbami na tejto kreatívnej participácie ako štátotvorný subjekt. Voľby však pri danej úprave volebného práva podľa ústavy ČSR z r. 1920 a súvisiach zákonov a judikatúry, keď vodcovia politických strán rozhodovali o volebných kandidátkach a volič do tejto listiny nemohol vôbec zasiahnuť, v situácii keď držiteľom poslaneckých mandátov boli politické strany a keď sa fakticky v rozpore s ústavou fixoval imperatívny mandát a o hlasovaní poslancov rozhodovala koalícia vodcov politických strán, zredukovali na vhadzovanie volebných listín do urien. Voľby – stali udalosťou, keď voliči raz za štyri, resp. päť rokov sa nominálne rozhodovali, či volebnú listinu, ktorú netvorili a ktorú nemohli ani upraviť, odovzdajú do urny a ktorý poslanec bude v parlamente disciplinovane plniť vôľu, konkrétne pokyny lídrov politických strán.
V ústava ČSSR z r. 1960 a ústavný zákon o federácii z r. 1968 obsahovali ustanovenie, že zvolení poslanci pri svojej činnosti rešpektujú aj podnety a iniciatívy svojich voličov a skladajú účty svojim voličom. Neformulovalo sa to ako príkaz, imperatív, ale určitá povinnosť poslanca byť v kontakte so svojimi voličmi, poznať ich stanoviská ako možný prameň poslaneckej činnosti. „Nežnerevolučná smršť“ od r. 1990 toto ustanovenie pranierovala ako typický príklad komunistického imperatívneho mandátu. Pochopiteľne vtedajší stranícki lídri sa niečo dočítali z propagačných neoliberálnych brožúr obdobia R. Reagana a pani M. Thatcherovej a o ústavnej listine ČSR z r. 1920 mali výberové skôr fragmentárne vedomosti podľa štúdií V. Havla o T. G. Masarykovi. O tom, že sa imperatívny mandát zaviedol v ČSR protiústavne v evidentnom rozpore s ústavou 1920 nemohli a ani nechceli vedieť. Ústavu ČSR vnímali ako nedostižný vzor až ako relikviu. Ak by im niekto povedal, že písomné reverzy poslancov svojím politickým stranám, ako aj faktický a protiústavný imperatívny mandát patrili do inštrumentária reálnej prvorepublikovej demokracie, boli by ho vyhlásili „za temnú silu“ a neprelustrovali by ho. Faktická ústava nebola v súlade s ich mýtickou predstavou o nej. Múdry sa učí z vedomostí obsiahnutých v knihách a ten druhý na svojich chybách. Záujem, aby si udržali moc, výnosné miesto, najmä pády a poklesky iných ich učili, učili ich vysoko efektívne. Dnešný stav je toho dôkazom. Volič ani nepozná svojho poslanca. Žiaden poslanec nebol zvolený ako zástupca a predstaviteľ voličov z určitej oblasti, regiónu.
Ako poľahčujúcu okolnosť pre tento stav, keď ústava ČSR 1920 mala fiktívne ustanovenia a inštitúty, treba uviesť že to bolo podmienené aj (nielen) konkrétnymi historickými okolnosťami. Patrila k nim roztrieštená sociálna, majetková a vzdelanostná štruktúru obyvateľstva, systém viacerých politických strán, roztrieštených až fragmentarizovaných, početné národnostne menšiny s dezintegračnými trendmi či priamou iredentou. Takýmito, aj protiústavnými nástrojmi, sa disciplinovali poslanci a senátori strán v parlamente, a vďaka tomu si poslanecká snemovňa a senát podržali funkčnosť pri prijímaní zákonov.
Ďalšou osobitosťou a možno povedať že kreatívnym plodom faktickej ústavy bola ustanovizeň, ktorá niesla pomenovanie politická, vládna „päťka“. Bol to orgán ktorí sa skladal z piatich lídrov, predstaviteľov vládnucich strán. Do roku 1926 ho tvorili predstavitelia dvoch socialistických strán (sociálnodemokratickej a národnosocialistickej), a troch občianskych (buržoáznych) strán, a to strany agrárnej, lidovej a národne demokratickej. Menovite toto personálne združenie tvorili: agrárnik A. Švehla, katolícky kňaz Šrámek za lidovú stranu, pravicový sociálny demokrat Bechyně a národný socialista Stříbrný. Pri rigorózne právnom pohľade možno povedať, že to bol združenie osôb, ktoré ústava nepoznala, teda spoločenstvo neústavné a podľa najväčších kritikov protiústavné. Zmyslom tejto personálnej koalície bolo zaistiť v parlamente potrebnú väčšinu pre ich strany, koaličné strany a zabezpečiť tým aj stabilitu demokratického vládnutia, pôvodne proti nemeckým politickým silám. Dlhodobo sa päťka (po roku 1926 v aktuálnom personálnom obsadení lídrov vládnych koaličných strán) usilovala o to, aby tieto vládne strany mali v parlamente väčšinu na zachovanie vládneho systému, formy štátu a osobitne na zachovanie štátneho režimu a spoločenského zriadenia. Na ich rokovaniach, často neverejných a zákulisných sa rozhodovalo o tom, čo vlastne vláda a parlament bude robiť. Podľa miernejších, ale reálnych hodnotení, v štáte, ktorý sa musel najskôr stabilizovať, prekonávať hospodárske a politické krízy, ohrozenie svojich hraníc a územia, proti extrému sprava či zľava, proti nepriateľom v susedných štátoch, a pri všetkej rozdrobenosti, roztrieštenosti sociálnych a politických síl, mal tento orgán svoj zmysel. Päťka vopred, teda ex ante rozhodovala o záležitostiach, ktoré boli v ústavnej kompetencii parlamentu a jemu zodpovednej vlády. V tomto sa prejavovali znaky mimoústavnosti až protiústavnosti. Dodatočne sa hodnotila ako úspešný produkt československej politiky či politickej kultúry. Pripúšťa sa jeho legitimita (nie legalita) odôvodnená tým, že opozícia nebola vierohodná, najmä ako alternatíva pre vládnutie, nebola dostatočne demokratická (nebola to lojálna opozícia Jej Veličenstva, ako vo V. Británii). Československý štátny establishment tak upevňoval a obraňoval svoje štátne a spoločenské zriadenie, zaisťoval ho proti zmenám aj mimoústavnými prostriedkami, akoby podľa zásad nutnej obrany. Ak to bolo nevyhnutné pre jeho obranu, aj preventívnu ochranu, bolo možné postupovať aj prostriedkami, ktoré ústava nepoznala. Pritom podľa Ústavy štát, štátne orgány mohli robiť iba to čo, patrilo do ich právomoci, a nerobiť to čo mu do právomoci nepatrilo.
Záver
Celkovo teda podľa popisu a hodnotenia ustanovení ústavy týkajúcich sa sústavy najvyšších štátnych orgánov, úpravy vzťahov medzi nimi, a najmä z hľadiska vzťahu občana k týmto orgánom, a to pri ich tvorbe, ako aj pôsobeniu na ich činnosť – Ústavná listina ČSR 1920 zakotvila a upravila parlamentnú, demokratickú formu štátu, s demokratickou úpravou ich činnosti. Jestvovala však diskrepancia medzi písanou ústavou a ústavnou praxou, ktorá tvorila faktickú ústavu. V istých ustanoveniach táto ústavná prax preukázala, že ide o zdanlivú či predstieranú ústavnú prax, že niektoré inštitúty sú fiktívnymi: – prejavilo sa to v nastolení a praxi imperatívneho mandátu, ďalej v praxi poslaneckých reverzov, v judikatúre volebného súdu, podľa ktorého poslanecký mandát patrí politickej strane a v inštitúcii vládnej päťky – personálnej koalícii lídrov politických strán, ktorí boli skutočnými vládcami republiky. Fakticita tejto protiústavnej praxe sa zdôvodňuje stupňom pevnosti či nestability, priamo ohrozenia demokratického parlamentného politického a spoločenského systému, typu liberálneho a demokratického kapitalizmu. Obdobné ohrozenie ľudovodemokratického a socialistického štátu v Československu, v oveľa vyostrenejšom období studenej vojny, celosvetovej a vnútornej občianskej, sa však bez hanby a propagačne označuje ako zločiny komunizmu. Dvojité miery a váhy, posudzovanie udalostí a javov apriórne, podľa dnešnej optiky, terminológie je ahistorické a nepravdivé.
(Koniec)
