Staromaďarskí jurátori

Máme sa vraj ospravedlniť (požiadať o prepáčenie) a ďalej údajne máme aj odčiniť historickú krivdu! S takýmto pozdravom akoby maďarského beťára („betyár“) – sa ozval zo Šamorína (2. augusta) nepozvaný a temer nikým nepoznaný predseda maďarského parlamentu (Országházu) László Köver. Pozdravil nás nie s nožom či vybíjaným palošom, ale ostrými krajčírskymi nožničkami v ruke, ktorými strihal maďarskú trikolóru (piros, fehér és zsold) nad kameňom, a to pri odhalení pamätníka údajne odsunutých Maďarov. A to odsunutých asi z Félvidéku do lona uhorskej vlasti, do Magyarországu. Pričom v súlade s historickou pravdou má byť povedané, že takto odchádzali nie obyvatelia Šamorína a južného Slovenska anektovaného horthyovským režimom, ale dve kategórie obyvateľov: po prvé tí, ktorí mali štátne občianstvo Maďarského kráľovstva a odchádzali na územie štátu, ktorého boli štátnymi občanmi a po druhé tie osoby, ktoré podľa medzinárodného dohovoru medzi dvomi štátmi sa vymieňali za Slovákov dovtedy bývajúcich v Maďarsku. V oboch prípadoch sa vracali do svojej vlasti, do svojho maďarského národného štátu, ktorý sa stal konečne maďarským, a nie mnohonárodným útvarom. Ani predseda L. Kövér ani iní maďarskí dejatelia nepovedali prečo sa im tisícročná matka vlasť nepáčila. Mnohé osoby s maďarskou národnosťou a s maďarským štátnym občianstvom, ktorý im dala matka maďarská vlasť, po viedenskej arbitráži (v r. 1938 – 1945) do maďarského štátu ani nepustili. Jednoducho ich nechceli. Asi toto konanie považoval L. Kövér a jeho šamorínski kolegovia za krivdu, ktorá bola na nich páchaná. Veď od Trianonskej mierovej zmluvy (1920) sa verejne, doma i vo svete, diplomatickým spôsobom, medzinárodnými mediálnymi kampaňami, aj vedením vojny mimo Karpatskej kotliny domáhali toho, aby sa vrátili späť domov, teda po maďarsky „haza menni“.
 

1.

László Kövér ako súkromná osoba to nemusí vedieť. Nezaťažuje sa osvojovaním si vedomostí, najmä pravdivých historických. Ale mal by to vedieť ako druhý ústavný činiteľ Maďarskej krajiny (Magyarország-u). Mali by ho to naučiť jeho „pusipajtási“, ako sa v melodickom maďarskom jazyku (ktorý zvádzal aj nášho Pavla Országha) menujú jeho kumpáni z politiky. Okrem toho by to mal vedieť aj ako autentický, a ako ho usvedčuje aj jeho mužská nádhera, krásne bohatierske „bajúzy“, aj ako autochtónny prvo-obyvateľ Karpatskej a Dunajskej kotliny). Od takýchto pra- a prvo-obyvateľov odvodzujú svoj pôvod naši najautentickejší južní susedia. Nie od kmeňov staromaďarských Arpádovcov, ani nie od Avarov, ale priamo od Hunov, ktorí vyvrátili Západorímsku ríšu v 5. storočí, ktorí pripravili krajinu na príchod staromaďarských kmeňov zo starej vlasti Hungaria Magna z južného Uralu (Baškíria), a dali im takto legitimáciu, aby zaujali novú vlasť medzi Dunajom a Tisou. V maďarskej historiografii sa pre tento čin používa slovo „honfoglálas“ – t. j. eufeministicky a heroisticky sa to prekladá ako „zaujatie vlasti“, reálne mocensky tejto skutočnosti zodpovedajú slová „vydobytie“, resp. „obsadenie“ vlasti. A slovo, pomenovanie určuje aj jeho obsah (nomen omen). Ak hofoglaláš znamená zaujatie vlasti, boli na území Karpatskej kotliny prvými obyvateľmi, autochtónnymi a z toho titulu im patrí aj právo vlastniť, ovládať túto zem a krajinu. Usilujú sa tak vyhnúť a obísť skutočný stav, že na tomto území už boli Slovania, dokonca tu mali štátny útvar v podobe Veľkej Moravy. Staromaďarské nomádske kmene sa vtedy živili koristením z lúpeží a vykrádaním sídel obyvateľov východonemeckej ríše a severného Talianska. Po ich porážke pri rieke Lech (955), z ktorej sa vrátilo iba sedem maďarských bojovníkov, prijali ich Slovania ako svojich hostí. Mali teda krajinu spravovať a nakladať s ňou v určitej spolupráci so Slovanmi (ako o tom napísali vo svojich dielach slovenskí historici – Samuel Timon, Juraj Sklenár v 18. storočí. V  roku 1772 v diele „Apológia. Obrana slávnej župy Trenčianskej“ – sa Ján Baltazár Magin postavil proti podmaniteľskej teórii, s ktorou vystúpil profesor práva na Páznamyho univerzite v Trnave. Dokazoval, že tento vzťah sa nevyznačoval podmanením či podrobením, ale bol založený na praxi pohostinného prijatia Maďarov, na takomto právnom titule. Z tohto historického a právneho pohľadu sa vyvodzovala rovnoprávnosť a právo rovnosti národov a národností žijúcich vo vtedajšom historickom Uhorsku. Maďarskí politici však zásadu rovnosti a rovnoprávnosti národov v Uhorskom kráľovstve vytrvale odmietali. Po tzv. vyrovnaní s rakúskymi Nemcami v r. 1867, ktorého výsledkom bol dualistické Rakúsko-Uhorsko, dvojštát so zvrchovaným Uhorským kráľovstvom, postupovali jeho pohlavári ešte tvrdšie. Uzákonili, že v ňom žije len jeden politický národ, ktorého štátnou rečou je maďarčina a ďalšie národy žijúce v ňom a ktoré tvoria väčšinu, nie sú národmi, ale len národnosťami bez politických práv. A v roku 1896, kedy inscenovali jubilejné oslavy tisíceho výročia príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny, vyhlásili pohlavári tohto polofeudálneho útvaru svoje legendy a želané fikcie za svoju štátnu doktrínu. Patrila k nim historická prostonárodná rozprávka, skôr bájka, o zaujatí vlasti (honfoglalás); ďalej poviedka s psychotropným nábojom o tom, že oni si vydobyli túto vlasť a ostatné národy tu žijúce si podmanili. A z toho vyvodili svoj štátny program: že jedine Maďari sú výlučne oprávnenými nosičmi uhorskej štátnej myšlienky a po ďalšie, že dajú uhorskému štátu ráz jednotného etnického celku (t .j. maďarského národného štátu, do ktorého asimilujú všetky žijúce národy, zmenia ich na Maďarov) s tým, že už nie Uhorsko, ale maďarský národný štát bude mať dvadsať,  resp. tridsať miliónov obyvateľov a bude stredoeurópskou veľmocou. Do týchto súvislostí patria aj maďarské excelentné, „humanistické“ výroky : slovenský národ nejestvuje (I. Tisza, maďarský premiér po zrušení Matice slovenskej), a maďarská prostonárodná štylistika o tom, že „Tót nem ember“ (Slovák nie je človekom). A politickí predchodcovia maďarského speakera zo Šamorína – urobili k tomu aj ďalšie legislatívne kroky prijatím a uplatňovaním Apponyiho zákonov (1907), ktorými sa zaviedla povinná výučba nielen maďarčiny, ale povinná výučba v maďarskom jazyku všetkých predmetov na ľudových školách vrátane náboženstva od prvého ročníka. Slováci ďalej nemohli mať ani jednu strednú školu a určite žiadnu univerzitu. Cieľ bol jeden – urobiť zo Slovákov Maďarov a to do posledného! Tento proces povinnej asimilácie a zavedenie maďarského jazyka ako štátneho jazyka mohol mať a mal za úlohu – zlikvidovať Slovákov ako národ štátne organizovanou asimiláciou, všeobecným a povinným zavedením maďarského jazyka vo všetkých verejných inštitúciách (úradoch ústredných, v miestnych samosprávach, v súdnictve), vykonať odnárodňovacie dielo, ktoré spĺňa znaky a atribúty genocídy. Nie fyzickým zlikvidovaním národa a jeho predstaviteľov, ale vytvorením takého štátneho režimu, v ktorom sa nebudú môcť ďalej vyvíjať nové generácie, nové pokolenia Slovákov.

Predpokladalo sa, že tieto procesy  dosiahnu podstatné výsledky už do tridsiatych rokov 20. storočia (kedy už všetky mestá a väčšie aglomerácie budú maďarizované) a najneskôr v päťdesiatych rokoch sa bude už aj na všetkých slovenských dedinách (pri pasení dobytka, svíň, kôz a husí) rozliehať len maďarská reč. Maďarská štátna idea a maďarský sen o jednotnom maďarskom národnom štáte by sa tak dovŕšil. Dodajme, asimiláciou, maďarizáciou s charakterom genocídy.

Mohli mať z toho Slováci radosť alebo traumu? Majú sa maďarským politikom ospravedlniť za to, že sa nedali asimilovať? Asi sa z toho mohli tešiť, keď im to maďarskí pohlavári sprostredkúvali ľubozvučným jazykom, ktorý sa vyvinul z reči nomádskych maďarských kmeňov z pravlasti Maďarov nazývanej Hungaria Magna, pochádzajúcich nie z Mongolie, ale z Baškírie na južnom Urale?

Veľkomaďarské sny sa nesplnili. Uhorsko zaniklo! Zaniklo tak, že sa rozpadlo! Rozpadlo sa na národné štáty. Dvakrát sa dalo na cestu dobyvačnej vojny (proti Srbom 1914), proti Rusom, resp. ZSSR v roku 1941, ale aj proti Československu, Rumunsku a Juhoslávii anexiou jeho území. Kto druhému jamu kope, sám do nej padá. Trianonská mierová zmluva podpísaná v roku 1920 a ratifikovaná maďarským parlamentom a účinná výmenou ratifikačných listín (27. 6. 1921) a druhá mierová zmluva, podpísaná v Paríži v roku 1947, a to 10. februára a ratifikovaná 14. októbra 1947 určila podmienky, z ktorých vyplýva, že nie Uhorské kráľovstvo bolo maďarským národným štátom, ale že sa ním stal maďarský štát v hraniciach podľa Trianonu a Paríža. Uhorské kráľovstvo, v ktorom mali väčšinu Nemaďari, sa mohlo stať maďarským národným štátom len splnením podmienky, že asimiluje, pomaďarčí všetky nemaďarské národy v Uhorsku. A slovenský národ, ktorý na rozdiel od Rumunov a Srbov nemal mimo Hungarie svoj štát, sa mal zlikvidovať genocídou. Po Trianone sa stalo Maďarsko skutočne maďarským národným štátom, v ktorom bolo viac ako 90 % Maďarov. Ani s tým neboli spokojní. Chceli mať územie, hranice ako pred Trianonom. Národným výkrikom sa stala veta – „Nem, nem, soha ! (Nie, nie nikdy! neuznáme tieto hranice). A výzva – „Minden visza“ (všetko späť). Odborne sa tieto požiadavky menovali ako „revizionizmus“ (revízia hraníc, mierovej zmluvy) a „iredentizmus“ (pripojenie odtrhnutých území, aspoň s maďarským obyvateľstvom). Pre tieto zámery a ciele získali anglického lorda (tlačového magnáta) Rothermera, ktorý sa podľa niektorých špekulácii mal stať maďarským kráľom a dostať Maďarsko na slnko, slnka svit. Napokon pre svoje výzvy získali obdobne ako v prvej svetovej vojne Nemecko, tentoraz nie wilhelmovské, ale hitlerovské. Maďarská vláda premiéra Gömbösa bola prvá, ktorá uznala mesiac po menovaní A. Hitlera za kancelára túto vládu. A Gömbös sa stal aj vodcom maďarských fašistov v tej dobe.

A vzápätí mohla maďarská politika tvorivo rozvíjať a na svoje podmienky aplikovať aj nemeckú rasistickú doktrínu o nadľuďoch a podľudoch. Bolo im to blízke. Považovali sa za pánsky národ, za pánskych ľudí („uriember“). Urodzený pán gróf Albert Apponyi na mierovej konferencii v Paríži v roku 1920 poučoval zástupcov víťazných mocností, že v Uhorsku, mimo Maďarska sú nekultúrne a menej kultúrne národy. A tieto nekultúrne národy nemajú právo a nemali by získať časti územia Uhorska. Pritom, ako v replike uviedol zástupca Československa Dr. Š. Osuský, Slovák, ktorého pán gróf vylúčil zo štúdia na všetkých gymnáziách v Uhorsku len preto, že mu odmietol odpovedať v maďarskom jazyku a hovoril po slovensky, najväčší analfabetizmus, najrozsiahlejšia negramotnosť bola na „Dolnej zemi“, v Maďarsku. Týkala sa sociálne najbiednejších osôb a rodín, ktoré boli ako bíreši pod mocou magnátov, urodzených pánov grófov, v rukách ktorých bola temer všetka pôda a aj títo ľudia s ňou. Títo bíreši patrili do skupiny bedárov, ktorí sa posmešne menovali ako tzv. paraszt (sedliak), bugris (chrapúň). Týchto však A. Apponyi nevidel. Možno ich zbadal až vtedy keď pred ich hnevom, pred týmito sociálne utláčanými, zorganizovanými do Maďarskej republiky rád utekal na jar 1919 na Slovensku. Loďkou sa nechal prepraviť na druhý breh a ubytoval sa na svojom panstve v kaštieli Eberhard (Malinovo) pri Bratislave. Vrátil sa, až keď v Maďarsku zúril biely teror vojenských síl magnátov proti tým, ktorí si dovolili ich neposlúchnuť. A biely teror schvaľoval.

Ideológia „übermensch“-ov a po maďarsky „úriember“-ov sa stala štátnou doktrínou a (patologicko-)právnym titulom ich teritoriálnej agresie, na základe ktorej revidovali usporiadanie podľa Trianonu. Bol to pre nich ideologicky aktualizovaný argument o ich údajnej kultúrnej superiorite. Príslušníkov slovanských národov zatriedila rasistická pseudoveda do „stepnej“ a „bahennej“ fajty (podľa L. Novomeského). Uznávaný maďarský politik Pál Teleki v r. 1938 vystúpil s ideou národnej a rasovej nadradenosti a životného priestoru (aplikovanú na úlohu Maďarov v Dunajskej kotline). Bol premiérom v r. 1920 – 1922 a 1939 – 1941. V subordinovanom spojenectve s nacistickým Nemeckom „získali“ najskôr I. viedenskou arbitrážou v roku 1938 (územie južného Slovenska a celú Podkarpatskú Rus). Druhou viedenskou arbitrážou „získali“ od Juhoslávie územie Vojvodiny (Báčka) a územie Sedmohradska na účet Rumunska. Vtedajší maďarskí feudálno-fašistickí mocipáni na čele s vodcom F. Szálasim z hnutia šípových krížov, keď nadobudli takéto teritórium, zistili, že ho už nemôžu ďalej jednoducho menovať Magyarország, ale treba tomuto politickému útvaru dať aj adekvátne pomenovanie, pomenovali ho už nie ako „kráľovstvo“, ale muselo mať názov „ríša“, a nie hocijaká, ale „Ríša spojených maďarských odvekých krajín“. Stalo sa tak v novembri 1944. Písal sa už koniec roku 1944, začínal už posledný  rok vojny, ale maďarskí štátni hodnostári boli akoby v tranze a v extáze z toho, že došlo k takej obrovskej revízie Trianonu. Reštitúcia Veľkomaďarska bola však agóniou Maďarstva ako posledného spojenca hitlerovského Nemecka v zločinnej vojne. Stala sa ďalším kriminálnym medzinárodnoprávnym deliktom proti mieru a ľudskosti, ktoré spáchal maďarský štát v druhej svetovej vojne. Vznikajúce nové Maďarsko, dlhý čas viacej staré ako nové, jeho dočasná vláda podpísala už v januári 1945 prímerie a zapojila ozbrojené sily do armád Spojencov. Otočením kabátov a obrátením hlavní zbraní, vojenským prevratom, chcelo sa Maďarsko prepašovať do povojnovej antifašistickej Európy a to v územnom rozsahu, ktorý získala minimálne po I. viedenskej arbitráži aj s anektovaným územím južného Slovenska{C}{C}{C}.

Následkom nevyliečiteľného velikášstva a nevyhasínajúcich imperiálnych túžob, v podobe myšlienky revizionizmu, všetkých svätoštefanských a dunajsko-kotlinárskych koncepcií stihla maďarský národ v druhej svetovej vojne katastrofa väčšieho rozsahu, ako bola tá, ktorú utrpelo uhorské vojsko pri Moháči v roku 1526. Nevyliečilo to však ani hodnostárov nového povojnového maďarského štátneho systému. Nominálne usilovali o demokratizáciu sociálno-ekonomického usporiadania, geopoliticky však chceli získať rovnaké územia opätovne, teraz už medzinárodnoprávne legálne, ako nápravu údajných krívd za Trianon, za svoj údajný, nimi ohlasovaný, ale pre medzinárodnú verejnosť neznámy, príspevok k víťazstvu antifašistickej koalície. Bojovali proti fašizmu tým, že zbombardovali Nový Sad spôsobom, ktorý sa rovnal vojnovému zločinu? Alebo tým, že bojovali proti Rusom a boľševikom na Done? Stratili tam viac ako stotisíc zle vystrojených vojakov a celú armádu. Alebo tým, že stavali Arpádov múr proti preniknutiu Červenej armády za Karpaty? Vydávanie pokútnych a kriminálnych činov za veľkolepé počiny sa trvale prejavuje maďarskej historiografii! 
 

2.

Pre posúdenie, pokus o zhodnotenie tejto maďarskej geopolitiky sa ponúka ako náležitý iba termín „delibáb“. Je to stav, ktorý sa vytvorí v čase poludňajšieho slnka („déli-„) a to na maďarskej puste pri meste Nyiregyháza, kedy v horúcom vzduchu na obzore sa môžu pozorovateľovi objavovať rozmanité útvary typu fatamorgány (napríklad obraz „kráľovnej nebies“, patrónky Maďarska, alebo je to kŕdeľ letiacich barokových anjelikov so svätoštefanskou korunou nesúcich ju priamo z neba od Najvyššieho. Pritom kto si túto korunu položí na hlavu, premení sa na múdreho aj na krásneho, aj keď je ním aj osoba postihnutá duševne aj fyzicky. Takú zázračnú moc má a mala koruna svätého Štefana a vďaka tomu malo Uhorsko aj takých nevídaných kráľov). Maďarské historické vedomie sa zrodilo, vyvíjalo a akousi historickou zotrvačnosťou sa dodnes vyvíja priamo v magických akoby snových útvaroch, historických bájkach a legendách. Pre takýto stav pri pohľade na maďarskú minulosť sa používa slovo – „DELIBÁB“. Možno to uviesť aj vo vzťahu k idey maďarského národného štátu z obdobia tisícročného príchodu a zaujatiu vlasti; vo vzťahu k Trianonskej mierovej zmluve, vo vzťahu k popisu, interpretácii a hodnoteniu odsunu osôb, Maďarov zo Slovenska, resp. v rokoch 1946 až 1947 z Československej republiky.

Maďarský štát vznikol obdobne ako ďalšie národné štáty, Československo, Poľsko, Rumunsko, Juhoslávia koncom roku 1918 po zániku Rakúsko-Uhorska, po zániku tohto súštátia (dvojštátu). Podčiarknuť a zvýrazniť treba, že zanikli oba štáty tvoriace toto súštátie (dvojštát, resp. dualistickú monarchiu), a to v dôsledku rozpadu zaniklo Rakúske cisárstve a zaniklo aj Uhorské kráľovstvo. Vznikli a vytvorili sa menované národné štáty a vznikol tu aj maďarský národný štát. Tvrdenia o tom, že stratilo dve tretiny územia a tri pätiny obyvateľstva, sú klamné, typické pre historiografiu typu délibábu. Maďarsko nestratilo žiadne svoje územie, nestratilo ani jedného občana, pretože koncom roku 1918 vzniklo ako nový štát. Pravdepodobne okrem javu a procesu pomenovanom ako délibáb Maďarov mýli názov štátu. V maďarskom jazyku je totiž stále rovnaký, ten istý. Aj Uhorsko aj Maďarsko má rovnaké pomenovanie – Magyarország. Osobitné pomenovanie pre oba rozdielne politické a historické útvary – môže vyriešiť tento problém. Do omylu ich uvádza aj ich najvyšší zákon štátu. Nie je pravda, ani čo sa píše v novej maďarskej ústave – že je to stále ten istý maďarský štát, ktorý pred tisíc rokmi založil kráľ Štefan. To bol uhorský štát, mnohonárodný. A ten zanikol v roku 1918. A vytvoril sa nový štát, nový subjekt medzinárodného práva, a to maďarský štát ako národný štát.
 

3.

Situácia s odsunom Maďarov, presnejšie nielen s odsunom, ale aj s výmenou, je nerozlučiteľne spojená s udalosťami z obdobia rokov 1938 až 1945. Začínajú 2. novembra 1938 verdiktom Viedenskej arbitráže, ktorú tvorili dvaja zahraniční ministri nacistického Nemecka a fašistického Talianska Ribbentrop a Ciano. Rozhodli o odtrhnutí južného Slovenska v prospech horthyovského Maďarska.

Politika maďarského horthyovského režimu pôvodne pomenovávaná ako revizionistická sa v situácii po Viedenskej arbitráži ako súčasti Mníchova preukázala ako politika reštitučná (reštituovať, obnoviť chceli stav spred r. 1918), ako politika teritoriálnej obnovy Uhorského štátu. Maďarský štát pre tento cieľ spáchal aj  zločin prípravy, účasti na sprisahaní k podniknutiu útočnej vojny, ktorú pomáhalo pripravovať Nemecku. Súčasťou tohto medzinárodnoprávne kriminálneho činu Maďarska (zločinu proti pravidlám vedenia vojny) bola aj bezprávna a násilná okupácia (obsadenie) a anexia (protiprávne pripojenie územia k maďarskému štátu) územnej časti Československej republiky.

Na anektovanom území sa brachiálnymi opatreniami maďarskej okupačnej moci obnovoval stav, aký tu bol v roku 1910 z hľadiska etnickej štruktúry, štátneho jazyka, kultúry života a formy štátu, t. j. vyhostenie, vykázanie, vyvezenie, vyhnanie asi 120 000 obyvateľov slovenskej a nemaďarskej národnosti, maďarizácia Slovákov (resp. remaďarizácia), zákaz používania slovenčiny, konfiškácia majetku kolonistov.

Hrubé protiprávnosti musia byť odčinené. Podstatné však bolo, že skúsenosti s posttrianonskou politikou Maďarska presvedčili Československo, že Maďarsku nejde (a nikdy nešlo) o etnicky spravodlivú hranicu. Presvedčilo sa, že je to iba zámienka, prvý krok pre obnovenie nadvlády maďarského národa nad susedmi, ako aj o tom, že toto maďarské panovanie ohrozuje ich národné bytie a popiera bezpečnosť, integritu, suverenitu ich štátnych útvarov. Odčinenie bezprávia, okupácie a anexie sa spojilo v Československu s atribútom vylúčenia recidívy takéhoto stavu, za ktorú sa považovalo: definitívne vyriešenie maďarskej otázky, odsun osôb maďarskej národnosti zo Slovenska. A k týmto opatreniam pristúpila aj požiadavka výmeny obyvateľstva. Za politický a právny dôvod takéhoto svojho postupu považovala povstalecká Slovenská národná rada likvidáciu slovenského klérofašizmu (tzv. slovenského štátu) a ďalej zabezpečenie neohrozeného vývoja slovenského národa. A to vo vzťahu k tým, ktorí ho chceli zlikvidovať ako národ (t. j. maďarskému štátu) a ďalej vo vzťahu k tým osobám maďarskej národnosti, ako aj tým štátnym občanom Maďarska, ktorí po viedenskej arbitráži súhlasili, podporovali, zúčastnili sa ako fyzické osoby na hrubom protiprávnom násilnom odtrhnutí časti jeho územia, ktorí na tomto území odnárodňovali Slovákov. Zodpovednosť sa vyvodzovala proti maďarskému štátu, ako aj proti osobám ktoré takéto konanie schvaľovali.

Štát ,t. j. Československá republika, ktorého suverenita bola negovaná Mníchovskou dohodou a Viedenskou arbitrážou, t. j. bezprecedentnými medzinárodnoprávne zločinnými činmi, nastoľoval a presadzoval zásadu úplného transferu osôb maďarského pôvodu a štátneho občianstva zásadne: v mene svojich národnoštátnych záujmov, vzhľadom na štátno-nepriateľské správanie tohto obyvateľstva v rokoch 1938 – 1945 i vzhľadom na trvalosť takýchto tendencií a možné recidívy, ďalej z dôvodov štátnej a národnej doktríny maďarského štátu (identifikujúceho sa s Uhorskom), stavu historického vedomia a svedomia jeho obyvateľstva a z toho vyvodzovaných nárokov na štátnu a geopolitickú „rovnováhu“ či spravodlivosť v tzv. Karpatskej kotline (podľa maďarskej terminológie). ČSR žiadala transfer Maďarov aj pre celkový mier a konštruktívne spolužitie v strednej Európe.
 

4.

Na vyriešenie maďarskej otázky v Československu sa prijali v podstate dva druhy opatrení: a) odsun, resp. transfer, podľa všeobecného medzinárodného práva; b) výmena obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom (na základe dvojstrannej medzinárodnej dohody týchto štátov z roku 1946). Pre vysvetlenie treba dodať, že Postupimská konferencia veľkej trojky (júl – august 1945) prijala rozhodnutie o všeobecnom transfere (odsun) Nemcov z ČSR. Neriešila však túto otázku vo vzťahu k osobám maďarskej národnosti. c)rozhodujúcu medzinárodnoprávnu relevanciu mala Mierová zmluva uzavretá s Maďarskom v roku 1947 a jej ustanovenia o výmene a odsune obyvateľov, osôb maďarskej národnosti do Maďarska.

Povinný odsun sa mal vzťahovať iba na tzv. anyásov, príslušníkov maďarského okupačného režimu, ktorí prišli na slovenské anektované územie z „anyaországu“ (maďarských horthyovských úradníkov, sudcov, prokurátorov, značného počtu žandárov) s celým vrchnostensko-policajným aparátom. Z oslobodeného územia už znovu suverénnej ČSR boli fakticky vypovedaní, pokiaľ neboli stíhaní retribučnými súdmi. Odsun, resp. vyhostenie sa ďalej vzťahovalo iba na osoby maďarskej národnosti, ktoré v čase, keď Maďarsko bolo vo vojne s ČSR a anektovalo južné Slovensko, prijali od tohto štátu jeho, teda maďarské štátne občianstvo. ČSR uznávala, že ak tieto osoby, pôvodne občania ČSR, prijali štátne občianstvo okupanta, tak sa im ponechávalo a uvoľnila ich zo štátneho zväzku. V tomto prípade však takáto osoba nemala štátne občianstvo ČSR, bola občanom iného cudzieho štátu, s ktorým bolo ČSR vo vojnovom stave a bola vyhostená, musela opustiť územie ČSR a odísť na územie štátu, ktorého občianstvo mala, teda do Maďarska. Ak však tieto  osoby preukázali, že zostali verné ČSR, že sa aktívne zúčastnili na boji za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom, ponechávalo sa im štátne občianstvo ČSR. Boli to dôkazy lojálneho správania voči štátu, ktorého občianstvo mali, dôkazy vernosti ČSR, prejavy odporu proti okupantom a fašistom, náležitosti pre zachovanie štátneho občianstva, uznávané československým zákonom.

Druhou formou riešenia maďarskej otázky bola výmena obyvateľstva. Dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom bola podpísaná 27. februára 1946 (publikované po číslom 145/1946 Sb.) Podstatou dohody bol dobrovoľný návrat Čechov a Slovákov žijúcich v Maďarsku za rovnaký počet Maďarov určených, až na výnimky, nedobrovoľne. Táto recipročná nerovnosť v určení subjektov výmeny vyplývala z postavenia zmluvných strán (ČSR, člen víťaznej koalície a Maďarsko porazený štát agresor, s ktorým ešte nebola uzavretá mierová zmluva). Vyplýval aj zo štátoobčianskeho postavenia obyvateľov. Osoby slovenskej národnosti boli štátnymi občanmi Maďarska, s trvalým pobytom na jeho území, neboli preto povinné podrobiť sa výmene. Osoby maďarskej národnosti s bydliskom na území ČSR stratili v dôsledku nadobudnutia občianstva Maďarska,  štátu agresora, štátne občianstvo ČSR počnúc rokmi 1938/1939. Vzhľadom na túto štátoobčiansku skutočnosť mali na území ČSR status cudzincov bez práva na pobyt na území tohto štátu, vo vzťahu ku ktorému v čase vojny nezachovali lojalitu, ale spáchali konaním či opomenutím niektorý z protištátnych trestných činov. ČSR malo právne uznávané právo vyhostiť takéto osoby zo svojho štátneho územia. Samou skutočnosťou presťahovania sa stali, pokiaľ ešte neboli, vymenené osoby štátnymi občanmi svojej novej vlasti, štátu v ktorom nadobudli miesto pobytu. Výmena obyvateľstva bola pre ČSR náhradným riešením, ktoré ho neuspokojovalo a pre Maďarsko taktickým odďalovacím opatrením vo vzťahu od ČSR vyžadovanému  úplnému odsunu osôb maďarskej národnosti a maďarského občianstva z Československa.

Pre maďarských Slovákov boli problémom pri prihláške na presídlenie, na výmenu, sabotáž a hrozby maďarských orgánov, ďalej zložitosť opustiť svoj dom, roľnícke hospodárstvo, ale i stupeň národného uvedomenia, resp. silný stupeň asimilácie. Z pôvodne prihlásených 95 421 osôb sa do Československa presídlilo 71 781 Slovákov, repatriantov. Výmena sa týkala len asi 12 – 15 % z celkového počtu obyvateľov maďarskej národnosti v Československu.

Maďarská vláda podpisom a ratifikáciou Dohody o výmene obyvateľstva prevzala na seba záväzky, že: a) nebude prekážať presťahovaniu na to prihlásených osôb slovenskej a českej národnosti na územie Československa, b) prijme na svoje územie osoby maďarskej národnosti s bydliskom v Československu na maďarské štátne územie (článok I. a článok V. Dohody o výmene).

Situácia pri výmene obyvateľstva sa komplikovala a zauzľovala prístupom a doslova sabotážou výmeny maďarskou vládou. Už v septembri 1946 pokročili prípravné práce československých presídľovacích a osídľovacích orgánov tak ďaleko, že sa mohlo začať s výmenou obyvateľstva. Maďarská vláda však prejavila ochotu rokovať o plnení zmluvy až v marci 1947, kedy prišla maďarská delegácia do Prahy. Štrnásť mesiacov teda odďaľovala začatie výmeny. Bola ochotná splniť svoje záväzky z Dohody o výmene obyvateľstva, t. j. neprekážať Slovákom, ktorí sa prihlásili na presťahovanie na územie Československa a prijať osoby maďarskej národnosti určené na presťahovanie z Československa do Maďarska až potom, keď bola k tomu opatreniami a konaním československých štátnych orgánov prinútená. Stali sa nimi československé „vnútorné opatrenia na riešenie maďarskej otázky“, a to najmä reslovakizácia a odsun osôb maďarskej národnosti na základe zákona o všeobecnej pracovnej povinnosti do českého pohraničia. V povolávacom liste do všeobecnej pracovnej povinnosti bolo danej osobe, ktorá stratila maďarské štátne občianstvo a nenadobudla československé, určené miesto výkonu tejto práce, jej druh, ubytovanie a odmena, vrátane dĺžky výkonu, najdlhšie na jeden rok. Ak daná osoba zotrvala v tejto práci, mohla nadobudnúť štátne občianstvo ČSR a mohla tu získať aj objekty na hospodárenie (po odsunutých Nemcoch). V inom prípade sa mohla vrátiť do svojho pôvodného bydliska.

Dominujúcim činiteľom boli až ustanovenia Mierovej zmluvy s Maďarskom uzavretej 10. februára 1947. Mierovou zmluvou 1947 medzinárodnoprávne relevantne sa potvrdili štátne hranice ČSR na južnom Slovenska, ich trvalosť, stabilita a nemennosť. Za zvýraznenie stojí, že maďarská vláda v roku 1946 celkom nehanebne žiadala pripojenie územia južného Slovenska k maďarskému štátu. Rozličnými spôsobmi sa pokúšala získať najmä podporu V. Británie a jej domínií, ktoré sa zúčastnili na mierovej konferencii. Nehanebnosť tohto počínania Maďarska spočíva v tom, že žiadala, aby demokratickou cestou (mierovou zmluvou) získala to, čo nadobudla spojenectvom s nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom hrubým porušením medzinárodného práva, okupáciou a anexiou. Takú demokratickú sebareflexiu mala táto posthortyovská maďarská vláda!
 

5.

Maďarsko ani po mierových rokovaniach na konferencii v Paríži v roku 1947 neuznalo svoju povinnosť „materského štátu“ prijať na teritórium Maďarskej republiky vlastných štátnych občanov z územia ČSR a postarať sa o nich. Neurobilo tak napriek tomu, že szálasiovský režim obetoval holocaustu pol milióna maďarských Židov a odsunul po vojne na územie Nemecka štvrť milióna maďarských Nemcov, tzv. Švábov. Neurobilo tak, hoci mu takáto povinnosť vyplývala z medzinárodného práva. Sabotovala dohodu o výmene obyvateľstva, vyvolávala diplomatický šum a kolíznu komunikáciu o postavení Maďarov v ČSR. Maďarský štát sa usiloval o medzinárodnoprávny zvrat, o presadenie plebiscitu na mierovej konferencii o území južného Slovenska s nádejou na jeho pripojenie k územiu maďarského štátu. Bol to prejav jeho trvalo územno-revizionistického postoja vo vzťahu k Trianonskej mierovej zmluve.

Podľa mierovej zmluvy s Maďarskom uzavretej 10. februára 1947 mala ČSR právo na uzavretie zmluvy s Maďarskom o celkovom odsune osôb maďarskej národnosti z  ČSR. Transfer Maďarov z ČSR mierová zmluva záväzne predvídala, oprávňovala ČSR na jej iniciovanie a jej uzavretie terminovala v lehote šiestich mesiacov od jej ratifikácie. Za medzinárodného garanta splnenia tohto ustanovenia mierovej zmluvy, splnenia práva ČSR a povinnosti Maďarska o transfere, sa stala Rada ministrov zahraničia spojencov. V porovnaní s odsunom Nemcov bola úprava o odsune Maďarov iná. Odsun Nemcov z ČSR, ktorý bol medzinárodnoprávne núteným odsunom (vysídlením), garantovaným veľmocami ako dominujúcimi tvorcami medzinárodného práva a súčasne aj ako nositeľmi štátnej moci v okupovanom Nemecku vyjadrenom inštitucionálne Spojeneckou kontrolnou komisiou. Odsun Maďarov podľa mierovej zmluvy 1947 sa mal uskutočniť na základe dvojstrannej medzinárodnej dohody zúčastnených štátov pod garanciou veľmocí. Mierová zmluva tak do významnej miery legalizovala právo ČSR na realizáciu vyhostenia cudzincov zo svojho územia. Československo bude oprávnené predložiť túto otázku Rade zahraničných ministrov a žiadať radu o pomoc pre konečné riešenie. Československo malo teda právny nárok na bilaterálne rokovanie s Maďarskom a v prípade jeho neúspechu malo právo na pomoc od Rady ministrov zahraničných vecí veľmocí pre konečné riešenie vyhostenia cudzincov zo svojho územia.

V apríli 1948, po zmene geopolitickej situácii, explózii studenej vojny, po vnútropolitických systémových premenách v Maďarsku a v Československu (komunistické režimy) zanikla, možno povedať, že sublimovala možnosť prijatia dvojstrannej dohody medzi Maďarskom a Československom o transfere obyvateľstva. Vláda ČSR pripravila a Národné zhromaždenie prijalo zákon o nadobudnutí štátneho občianstva ČSR osobami maďarskej národnosti (zákon č. 245/1948 Sb. zo dňa 25. októbra 1948 o štátnom občianstve osôb maďarskej národnosti). Od imperatívu „definitívneho rozchodu s Maďarmi v ČSR“ vývoj špirálovými oblúkmi i tunelmi dospel vo vedení ČSR k legislatívnemu návrhu „definitívne vyriešiť štátoobčianske pomery maďarského obyvateľstva v republike“.
 

6.

Prvé husle pri riešení maďarskej otázky nadobudol a prevzal vedúci predstaviteľ maďarských komunistov Matyás Rakosi, podľa dobového titulovania, najlepší žiak súdruha J. V. Stalina. Konanie vedúcich predstaviteľov Komunistickej strany Maďarska od septembra 1947, najmä v rokoch 1948 až 1949, malo charakter nie iba kritiky, polemiky, ale podnetov na politickú represiu a trestnoprávne monsterprocesy. Adresátom, obžalovaným a odsúdeným a popraveným bol V. Clementis (štátny tajomník a potom minister zahraničných vecí). Nasledovali aj ďalší slovenskí komunisti, ktorí presadzovali výmenu obyvateľstva medzi oboma štátmi, ich odsun, reslovakizáciu či zaradenie do českého pohraničia v rámci všeobecnej pracovnej povinnosti. V júni 1949 odovzdal M. Rákosi v Prahe K. Gottwaldovi zoznam 65 osôb. V liste z 3. septembra 1949 M. Rákosi vyčítal K. Gottwaldovi, že neprikročil ku konkrétnym opatreniam v prípade uvedených osôb. „Existujú aj ďalšie dokumenty ruskej proveniencie z rokov 1949 – 1950, z ktorých jednoznačne vyplýva, že maďarské vedenie v informáciách pre Stalina a politbyro označovalo V. Clementisa za nepriateľa a špióna“. V procese s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s R. Slánským, bol Dr. V. Clementis obžalovaný z toho, že postavil slovenský separatizmus a buržoázny nacionalizmus do služieb západného imperializmu. „Drzo podvádzajúc stranu sabotoval rokovania s Maďarmi a Poliakmi v otázke národnostných menšín a podriadil sa v tom línii, udávanej titovcami“. V roku 1954 Najvyšší súd odsúdil aj piatich ďalších slovenských komunistov, Dr. Gustáva Husáka, Ladislava. Novomeského, Ivana Horvátha, Daniela Okáliho a Ladislava Holdoša, ktorí podľa obžaloby sabotovali vyriešenie otázky maďarskej menšiny a tým vyvolávali národnostnú nenávisť a posilňovali moc buržoázie.

Vývoj v otázke vzťahu Maďarov a Slovákov v priebehu rokov 1848 v porovnaní s rokom 1948 dosiahol ironicky povedané dialektický skok. V rokoch 1848/1849 vydal L. Kossuth a vtedajšie maďarské vedenie zatykač na vodcov slovenského národného hnutia a národného povstania – Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. M. Hodžu. K zatknutiu, ani k vyšetrovaniu a súdeniu však nedošlo. V roku 1949 pripravil vtedajší maďarský predseda vlády a šéf štátostrany M. Rákosi udavačský materiál, na základe ktorého nielen zatkli vtedajších slovenských politikov, ale jedného z nich, V. Clementisa, aj odsúdili na trest smrti a popravili a ďalších slovenských politikov G. Husáka, L. Novomeského odsúdili na dlhoročné tresty najtvrdšieho väzenia.

Vie o tom predseda maďarského parlamentu L. Köver, vedia o tom osoby a združenia, ktoré v Šamoríne rozdúchavajú tento národnostný požiar, národnostnú nevraživosť medzi Slovákmi a Maďarmi? Kto sa má za tieto justičné vraždy a justičné zločiny ospravedlniť? Kto odčiní takto spáchanú krivdu?

Osoby maďarskej národnosti na území Slovenska anektovanom horthyovským Maďarskom, ale i Slováci bývajúci tam, prežili v rokoch 1938 – 1945 a potom aj v rokoch 1946 – 1948 ťažké útrapy a strádania. V mierovej zmluve s Maďarskom z roku 1947, v jej článku 29, je upravená aj otázka, kto má nahradiť krivdy, ktoré im boli spôsobené. Maďarská vláda (sa podľa článku 29. ods. 3) zaviazala – „odškodniť maďarských príslušníkov, ktorých majetok bude odňatý podľa tohto článku a nebude im vrátený“. Nie je známe, že maďarská vláda túto svoju povinnosť vykonala, uskutočnila. Možno požiadať predsedu maďarského parlamentu, aby preskúmal splnenie tohto záväzku maďarskej vlády, ktorý vyplýva z mierovej zmluvy z roku 1947. Pravdepodobne na túto inštitúciu chceli účastníci zhromaždenia v Šamoríne adresovať svoju výzvu, aby krivdy, ktoré boli spôsobené maďarským príslušníkom (t. j. štátnym občanom) boli odčinené. Tým sa vyrieši aj tento problém, čoho sa dožadoval v Šamoríne predseda maďarského parlamentu.