V roku 1990 sa rozpadol jednotný Zväz slovenských výtvarníkov, ktorý zastrešoval celé výtvarné umelecké dianie na Slovensku v rámci Československej socialistickej republiky. Na jeho troskách vznikla nástupnícka organizácia, Výtvarná únia, kam plynulo prestúpili aj mnohí z bývalých komunistických výtvarníkov-funkcionárov. Nastala atomizácia výtvarného života a vznikli samostatné profesijné spolky: sochári, grafici, maliari a aj sklári. Zakladacia listina Združenia slovenských sklárov pochádza z jesene 1990, pričom jeho členskú základňu tvorili asi tri tucty umelcov. Boli medzi nimi aj skúsení sklárski výtvarníci, niektorí dokonca s medzinárodnou reputáciou. No väčšina z nich sa takými iba chcela stať. Združenie malo byť pre nich štartovacou dráhou ku kariére profesionálneho výtvarníka a aj odrazovou platformou na novootvorenú medzinárodnú výtvarnú scénu. Práve táto sklárska organizácia sa stala v nasledujúcich desaťročiach hlavnou hybnou silou slovensko-francúzskej spolupráce v oblasti umeleckého skla.
Začiatky
Osobne som celé toto spoločenské vrenie a politické zmeny zmeškal – práve vtedy som bol na tvorivom pobyte v Chicagu. Pracoval som v ateliéri na mojej prvej celosklenenej soche Ikarus, ktorú som tvoril s cieľom vystaviť ju na svetovej sklárskej výstave v japonskej Kanazawe 1990, čo sa napokon aj podarilo.
Po návrate do Európy koncom roku 1990 som váhal medzi šperkárstvom, ktorému som sa pol roka venoval v USA a novou záľubou v skle. Napokon som sa rozhodol pre sklo. Možnosť využitia fenoménu transparencie v modernom sochárstve ma veľmi lákala, a tak som na jeseň v roku 1990 vstúpil do Združenia slovenských sklárov. Bol to verný obraz dobového vrenia a dramatických zmien, ktoré boli v plnej rýchlosti. Vtedajšia tajomníčka a pokladníčka združenia sklárov Dana Marthová sa vydávala do Austrálie a navrhla ma za svojho nástupcu. Tak som in medias res vhupol do centra diania. Umožnilo mi to zapojiť sa do prípravy sklárskych sympózií a začal som sa zúčastňovať aj na výstavnej činnosti združenia.
Zúčastnil som sa na svojom prvom medzinárodnom sympóziu tabuľového skla, ktoré organizoval v roku 1992 v českých Tepliciach moravský Slovák Valér Kováč. To mi tak učarovalo, že mi nadšenie vydržalo až do príchodu nového tisícročia. A tu niekde sa začala aj francúzska anabáza, keďže tu som po prvý raz spoznal výkvet európskej a svetovej sklárskej výtvarnej scény. Vďaka dobrým jazykovým znalostiam som mohol nenútene komunikovať s výtvarníkmi z mnohých krajín, čo viedlo k tomu, že v poradí druhé sympózium v Zlatne, ktoré sme zorganizovali, sa stalo prvým naozaj medzinárodným. Podarilo sa mi totiž pozvať viacerých zaujímavých a medzinárodne uznávaných výtvarníkov, akí predtým na Slovensku nikdy neboli. To posunulo úroveň celého podujatia želaným smerom, teda k tvorivému laboratóriu na európskej úrovní. Viedlo to k recipročným pozvaniam na medzinárodnú scénu, najmä do Francúzska. V roku 1993 sme dostali pozvanie na Európske bienále do Normandie. Bola to prvá možnosť konfrontovať moje nové diela z optického skla s tvorbou ostatných výtvarníkov. Úspešne. Získal som aj srdcia prvých miestnych zberateľov umenia a na následnej recepcii som sa postupne zoznámil s tridsiatkou sklárskych výtvarníkov. Boli, samozrejme, medzi nimi aj mnohí Francúzi. Spomeniem len tých, ktorí sa neskôr zapojili do spolupráce s nami či sa prípadne zúčastnili na výstavách na Slovensku: N. Barondeauová, Th. Baudry, Y. J. Breard, Y. Jumeau, V. Monodová, F. Picaudová, P. Veloso a K. Zoričáková. S nimi ma zoznámil doyen sklárov Erich Schamschula, pôvodom Čech, žijúci od konca druhej svetovej vojny vo Francúzsku. Celé to viedlo k pozvaniu na tvorivý pobyt a výstavu v roku 1994 do Severofrancúzskeho múzea v Trélone, kde sa týždenný tvorivý pobyt zakončil divácky veľmi úspešnou výstavou. Zúčastnili sa na nej pozvaní výtvarníci z Islandu, Fínska, Maďarska, Anglicka, Luxemburgu, Belgicka, Francúzska a, samozrejme, zo Slovenska. Tento pobyt bol pre mňa zaujímavý aj z ľudského hľadiska, lebo súčasťou areálu múzea bola aj chránená dielňa – farma, kde postihnutí mladí ľudia pestovali rôzne plodiny a aj chovali statok. S hrdosťou nám ukazovali, ako sa vyrábajú syry a v pivniciach dozrieva víno. (Vzbudzovalo to obdiv. Ich dôstojnosť bola zachovaná a vďaka ich šikovnosti sme mohli hojne konzumovať výborné biele syry so žltou plesňou a piť skvelé víno z domácej produkcie.) Pozitívne skúsenosti boli natoľko podnetné, že som na najbližšej schôdzi združenia navrhol, aby sme v ďalších ročníkoch sympózií uprednostnili vždy niektorú partnerskú krajinu. Tak sme už v roku 1995 akcentovali na ďalšom Medzinárodnom sympóziu v Zlatne francúzsku účasť. Pozvali sme Nicole Barondeau, Yvesa Jumeaua, Thieryho Baudryho i galeristu z Rouanu Yvesa Greniera.
Na sympóziu sme spolupracovali s Francúzskym inštitútom, ktorého riaditeľ Jacques Defert dokonca pricestoval do Zlatna a zúčastnil sa na otvorení výstavy priamo v priestoroch sklárne. Takýto vysoký funkcionár francúzskej ambasády bol priamo v Zlatne jediný raz. Kontakty viedli k tomu, že aj Francúzi nás začali častejšie pozývať na svoje aktivity. Dostali sme pozvanie na sympóziá do juhofrancúzskeho Vianu, kde sme sa prekvapivo stretli aj s českými fúkačmi skla. Pracovali tam už pol storočia a my sme boli prví reprezentanti z bývalého Československa, ktorí tam zavítali na medzinárodné sympózium. Práce slovenských výtvarníkov sa takto stali trvalou súčasťou výstavného fondu miestneho múzea. V nasledujúcom ročníku tam pozvali z USA ďalšieho výtvarníka Dalea Chihulyho s údajne slovenskými koreňmi.
Rozvoj výstavnej činnosti
Paralelne so sklárskymi sympóziami sa rozvíjala aj výstavná činnosť. Začala sa dynamizovať vlastne už koncom 80. rokov, a to vďaka parížskym galériám Suzel Berna a Sordello, ktoré začali úspešne vystavovať diela vtedy ešte československých sklárov. K týmto snahám sa pridali galérie Metanoite a Hermann Breárd z Rouenu, ktorá pripravila projekt výstavy v kláštore Saint Georges v Saint-Martin de Boscherville s účasťou slovenských výtvarníkov. To viedlo roku 1997 k monumentálnej prezentácii slovenského sklárskeho umenia v románskej katedrále v Maguelone na pobreží Stredozemného mora v stredisku Palavas pri Montpellieri. Miestna súkromná ambiciózna galéria Place des Arts pod vedením Franklina Pollacka sa podpísala pod dôkladnú prípravu, a tak sa v miestnych médiách, tlači, rozhlase a televízii zjavovali reportáže z prípravy tejto exkluzívnej prezentácie slovenského sklárskeho umenia s veľkým predstihom. Vďaka tomu sa musela vernisáž konať na voľnom priestranstve pred katedrálou a počtom návštevníkov sa podobala skôr na koncert populárnej hudby. Galéria šikovne využila fakt, že sklo sa stalo módnym materiálom a práce slovenských výtvarníkov mali svetovú úroveň a prijateľné ceny. Na tieto súkromné aktivity neskôr nadviazali aj štátom podporované inštitúcie, ako SNG, Spolok výtvarníkov Slovenska či Novohradské múzeum a galéria.
Slovenská národná galéria následne usporiadala výstavu v pobrežnom mestečku Boulogne-sur-Mer. Miestne múzeum hostilo výkvet slovenskej sklárskej scény, čím pokračovalo v aktivitách dnes už legendárnej historičky umenia Agáty Žáčkovej a jej výstavy slovenského sklárskeho umenia v rôznych štátoch novootvorenej Európy. Jej katalógy sú do dnešného dňa ukážkovými dôkazmi skvelej úrovne sklárskeho umenia na začiatku 90. rokov. Na výstavu v Normandii vytvoril katalóg slovenský grafický dizajnér Vlado Rostoka; jeho osobným prínosom bol celkom iný, moderný grafický dizajn, ktorý mnohí ocenili.
Slovenské umenie prvý raz v centre Paríža
Koncom 90. rokov zorganizoval aj Spolok výtvarníkov v novoobjavenom Cité Internationale des Arts v centre Paríža reprezentatívnu výstavu slovenského umenia, kde sa zúčastnili aj sklárski výtvarníci. Tak sa po prvýkrát dostalo súčasné slovenské umenie do centra Paríža. A nielen to! Od roku 1997 sa začali dvojmesačné pobyty slovenských výtvarníkov v prenajatom ateliéri v Cité. Vďačíme za to Ministerstvu kultúry SR pod vedením vtedajšieho ministra Ivana Hudeca. Škoda len, že tieto aktivity neboli dostatočne podporené v médiách, čím utrpela návštevnosť súvisiacich podujatí. Napriek tomu to bola mimoriadne úspešná aktivita, ktorá mala oveľa väčší dosah na bilaterálne vzťahy, ako takmer súčasná výstava bratislavskej výtvarnej scény vo výbere Mestského múzea na severe Paríža vo Veľkej hale v La Villette. Tá sa ocitla na okraji väčšej medzinárodnej výstavy s približne dvoma stovkami mladých európskych tvorcov vlastne ako nechcený prídavok a rovnako nedôstojne je prezentovaná aj v malom katalógu, kde som mená mladých slovenských výtvarníkov ledva našiel na samom konci katalógu, natlačené malým písmom na jednej strane. Je otázne, či participovať na takýchto akciách za každú cenu.
V novom tisícročí pokračovala dobrá spolupráca s Francúzskym inštitútom na čele s riaditeľom Jacquesom Moulenom, ktorý nám umožnil zrealizovať reprezentačnú výstavu k okrúhlemu životnému jubileu významného francúzskeho výtvarníka a inovátora Yvesa Jumeaua. Na výstave sa v autorskej koncepcii po prvýkrát prezentoval historik umenia Lothar Filip a za prítomnosti riaditeľky Cité International des Arts pani Simone Bruneau sa úspešne konala dôstojná vernisáž aj za účasti zástupcov diplomatického zboru. Toto podujatie sa tak stalo odrazovým mostíkom na pozvanie slovenských výtvarníkov na svetovú výstavu súčasného umeleckého skla Planéte du Verre v Paláci kultúry v Le Mans. Bolo to stretnutie sklárskych výtvarníkov z Európy s kolegami z celého sveta. Slovensko dôstojne zastupovali dvaja slovenskí výtvarníci. Bola to zriedkavá príležitosť ukázať úroveň slovenskej sklárskej scény na západe Francúzska. Úspešne, lebo riaditeľ paláca kultúry v Le Mans Bruno Ray sa stal ozajstným priateľom „východného“ umenia, ako to sám nazval, a umožnil hneď v nasledujúcom roku realizovať ďalšiu sklársku výstavu zo Slovenska. V tomto prípade venovali celý monumentálny výstavný priestor jednému autorovi, ktorý ho vyplnil zaujímavou a inovatívnou inštaláciou venovanou východným kultúram. Na vernisáži za prítomnosti miestnych politických a kultúrnych predstaviteľov a výtvarníkov z oblasti Le Mans mal hlavný príhovor dokonca metropolitný primátor. Ďalšiu výstavu zorganizoval Spolok výtvarníkov Slovenska znova vo výstavných priestoroch v Cité Internationale des Arts. Po zhruba dekáde to bola druhá príležitosť ukázať kultúrnej verejnosti v Paríži všetky podoby súčasného slovenského umenia. Vznikol aj katalóg predstavujúci autorský výber poprednej slovenskej kunsthistoričky Márie Horváthovej zo súčasnej slovenskej výtvarnej tvorby. Zúčastnili sa na nej výtvarníci i sklári zo združenia sklárov. Niektoré ich diela boli umiestnené priamo vo veľkom výstavnom okne na nábreží Seiny, aby lákali aj náhodných divákov priamo z ulice. Nasledovala jubilejná výstava Glassmovement k 25. výročiu založenia združenia. Bola to doteraz najúspešnejšia prehliadka výsledkov sympoziálneho sklárskeho umenia u nás. Už niekoľko stoviek návštevníkov na vernisáži a vyše desaťtisíc počas celého trvania výstavy v Mestskom múzeu v Starej radnici hovorí samo za seba.
Výstava potom pokračovala ďalšími dvoma reinštaláciami v Galériách M. A. Bazovského v Trenčíne a Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci, následne v Čechách v spolupráci s Karlovarským múzeom a svoju púť zakončila po štyroch rokoch v Múzeu úžitkového umenia v centre Belehradu. Tieto aktivity ustali a skoro desaťročie sa nič nedialo. Až v predminulom roku sa konala výstava sklárskeho umenia zo zbierkových fondov slovenských múzeí aj s katalógom v mestečku Conches. Bohužiaľ, v novom tisícročí bola postupne utlmená zbierková činnosť múzeí a galérií a dopĺňanie zbierkových fondov ako keby stratilo na význame. To sa ukázalo aj na uvedenej výstave, lebo najlepšie diela našich sklárskych výtvarníkov zväčša končia v zahraničných múzeách a súkromných zbierkach. To je obraz úpadku verejnej kultúry na Slovensku aj vinou nečinnosti ministerstva kultúry, ktoré už mnohokrát dokázalo svoju nekompetentnosť (napr. smutný osud Berniniho busty zo zbierky Ernesta Zmetáka). Preto možno kladne hodnotiť prínos nášho najvýznamnejšieho sklárskeho výtvarníka, žijúceho už desaťročia vo Francúzsku, Jána Zoričáka, ktorý sa pred dvoma rokmi rozhodol pomôcť prezentácii slovenského sklárskeho umenia vo Francúzsku a zorganizoval výstavu v múzeu v Blangy-sur-Bresle blízko Amiens. Podarilo sa mu zabezpečiť naozaj reprezentačný obraz aktuálnych výsledkov práce slovenských sklárskych výtvarníkov. Na tejto širokospektrálnej výstave sa stretli všetci dôležití sklárski výtvarníci, z ktorých mnohí sú známi francúzskej kultúrnej verejnosti už desaťročia. Bola to ojedinelá, zriedkavá a doposiaľ posledná príležitosť vidieť na jednom mieste autorov z celého spektra aktuálnej scény, ktorí ináč spolu nevystavujú.
Vzácne dokumentárne filmy
Okrem výstav a katalógov významnú úlohu v slovensko-francúzskej spolupráci zohrali aj dokumentárne filmy. Už na začiatku 90. rokov sa teoretičke umenia Jarmile Račekovej s vtedajším riaditeľov Slovenskej televízie Ivanom Stadtruckerom podarilo nakrútiť televízny dokument z medzinárodného sympózia v Zlatne 1993. Tu po prvýkrát v histórii sklárskych sympózií dostala priestor na prezentáciu svojho umeleckého snaženia a názorov francúzska výtvarníčka Katarína Zoričáková. Na tento film nadviazali v nasledujúcich rokoch filmové dokumenty Slovenskej televízie Danube project 1994 a Sklený most 1995. Treba konštatovať, že vtedajšie vedenie televízie bolo mimoriadne pozitívne naklonené umeniu a zvlášť sklárskemu. V roku 1995, pri príležitosti Medzinárodného sympózia, venovaného slovensko-francúzskej spolupráci, Slovenská televízia nemala problém realizovať zámer scenára, ktorý spočíval v porovnaní práce francúzskych výtvarníkov v ich domovských ateliérov s prácou v slovenskej sklárni. Do Francúzska vypravila celý štáb. Ten postupne navštívil ateliéry Ericha Schamschulu v Remalarde, Yvesa Jumeaua v Ardenay-sur-Mérize a Thierryho Baudryho v Damvix neďaleko Bordeaux. V rámci okružnej jazdy po Francúzsku nezabudli ani na práve prebiehajúcu výstavu slovenského výtvarníka v L´Isle-sur-la Sorgue v kraji Provence. Štáb zakončil okružnú jazdu v Aix-en-Provence návštevou významného zberateľa aj slovenského sklárskeho umenia doktora R. Fabryho. Ten ich pozval na návštevu neďalekej sklárne v Biote a po prehliadke miestnej produkcie a galérie ich zoznámil s vtedajším riaditeľom Serge Lechaczynskim. Spolu s neskoršími zábermi zo sympózia v Zlatne vznikol jedinečný a pôsobivý dokument o priateľstve a vzájomnej spolupráci. Najmä zábery s Erichom Schamschulom sú historicky neopakovateľné, lebo Erich krátko na to skonal. Keď sme v roku 1997 organizovali ďalšie sympózium, situácia bola diametrálne odlišná a už sme museli zohnať finančnú podporu na realizáciu nasledujúceho filmu, bez ktorej by sa to neudialo. Toto pre kultúru podnetné a žičlivé desaťročie sa, bohužiaľ, rýchlo rozplynulo a zostala po ňom len blednúca spomienka na dekádu vrcholnej renesancie slovenského sklárskeho umenia.
Katalógy – doklady sympózií
Z troch dekád našej vzájomnej spolupráce zostalo viacero katalógov zo sympózií v Zlatne, Bratislave a Lednických Rovní s účastníkmi z Francúzska. Francúzi nelenili a venovali našim slovenským autorom dominantné miesto na plagátoch niektorých výstav, napriek tomu, že zúčastnených bolo aj tridsať európskych výtvarníkov (napr. Medzinárodné bienále európskeho sklárskeho umenia v Alizay 1995 a 2015), ako aj v odborných časopisoch. Celú túto činnosť korunovala veľká jubilejná kniha UMENIE SKLA z roku 2017. Bola vydaná pri príležitosti 25. výročia vzniku Združenia sklárskych výtvarníkov v spolupráci s Novohradským múzeom a galériou v Lučenci. Svojím obsahom je to jedinečná publikácia: venuje sa prevažne výsledkom medzinárodných sklárskych sympózií, nie ateliérovej tvorbe, a teda aj slovensko-francúzskej spolupráci. Autorstvom bol poverený významný amsterdamský historik umenia Drs. Frans Jeursen, ktorý sa už niekoľko dekád venuje medzinárodnej sklárskej scéne. Z podkladových materiálov, ktoré mu dodalo združenie a tiež viacerí spolupracujúci kolegovia, členovia združenia a z archívnych fotografií sa podarilo zostaviť verný obraz prevažne 90. rokov, ktoré boli renesanciou sklárskych umeleckých aktivít. Okrem analytických odborných textov tu boli publikované unikátne fotografie zo sympózií a fotografie diel, ktoré nemožno nájsť nikde inde. Vzhľadom na zámer, aby kniha propagovala slovenské sklárske hnutie v zahraničí, boli texty preložené do angličtiny a francúzštiny, a resumé aj do holandčiny. Bol to zásah do čierneho, lebo v krátkom čase bola kniha vypredaná. Najväčší záujem bol vo Francúzsku, Holandsku a Austrálii. Okrem toho sme pripravili limitované exkluzívne vydanie v tvrdej väzbe pre našich významných domácich a zahraničných partnerov. Po čase sme pre veľký záujem museli sprístupniť elektronickú verziu, lebo tlačená kniha sa minula. Vzhľadom na zlú finančnú situáciu sme o druhom knižnom vydaní nemohli uvažovať. Tak sme tisícke priateľov slovenského sklárskeho hnutia poslali publikáciu v elektronickej podobe. To spätne vyvolalo záujem o náš facebookový profil ASGA glass a webovú stránku. Ozývajú sa nám znova aj po mnohých rokoch kolegovia z celého sveta i Francúzska, ktorí sledujú dianie u nás. Sú v rovnako zlej situácii ako my, lebo neoliberálna smršť sa snaží zlikvidovať voľné výtvarné umenie v celej Európe, raziac tézu, že umenie nepotrebuje podporu a ak je životaschopné, udrží sa samo.
Napriek riadenej sabotáži vzájomné aktivity pretrvávajú. Na jeseň minulého roku nečakane pozvali zástupcu združenia na otváranie nového sklárskeho ateliéru a centra umenia v mestečku Connerré blízko Le Mans. To potvrdzuje, že naše vzájomné vzťahy sú stále živé a majú optimistické perspektívy. Keď konečne vznikne z našich výstav a zbierky sklených objektov stála expozícia sympoziálneho umenia v niektorom slovenskom múzeu či galérii, francúzska účasť tam bude určite dominantná.
Autor je akademický sochár
Úvodná snímka: Ľ. Ferko, výstava v Paláci kultúry v Le Mans v r. 2007
Snímky: autor
Použité zdroje:
Katalógy Združenia slovenských sklárskych výtvarníkov 1992 – 2003
Drs. Frans JEURSEN „Umenie skla – sklárske umenie na Slovensku 1990 – 1999, NMG a ASGA 2017
Dokumentárne filmy STV: „Zlatno 1993“ scenár J. Račeková, réžia I. Stadtrucker, „Danube Project“ 1994 a „Sklený most“ 1995, scenáre Ľ. Ferko, réžia J. Bábik