Vojenská i literárna pevnosť
Často z Nových Zámkú do pole hleděli,
by pomoc odněkud dočekati mohli;
než pohan ukrutný nespal ve dne, v noci,
chtějíce v tom zámku své bydlení míti.
Dosti se bránili, pilně bojovali,
zámek sedem týdnúv věrně sú držali,
jančarúv, Tatarúv mnoho sú pobili,
pred baštami jarek nimi naplnili.
Píseň o Nových Zámkoch je najstaršou literárnou pamiatkou o tomto meste. Napísal ju neznámy autor, pravdepodobne kňaz alebo rechtor, v roku 1663 a hovorí o hrdinskej obrane pevnosti Nových Zámkov pred tureckými dobyvateľmi, o ich dobytí, rabovaní a krutom zabíjaní statočných obrancov. Autor považuje turecké nájazdy i dobytie Nových Zámkov za boží trest a nabáda poslucháčov a čitateľov na pokánie za svoje hriechy.
Turci dobyli pevnosť po približne sedemtýždennom obliehaní 26. septembra 1663 a panovali v Nových Zámkoch 22 rokov, až do 19. augusta 1685.
Anton Bernolák
Slovenskú literatúru a kultúru spája s Novými Zámkami predovšetkým osobnosť významného jazykovedca Antona Bernoláka (1762 – 1813), ktorý v meste pôsobil vyše 15 rokov. Pôsobil od 1. júna 1797 najprv vo funkcii arcidiakona novozámockého okresu, neskôr, po rozdelení okresu na dve časti, sa stal dekanom dolného okresu a pôsobil tu až do náhlej smrti 15. januára 1813, keď ho pri rannom holení postihla srdcová mŕtvica. Popri svojich farských povinnostiach bol aj správcom hlavnej mestskej školy a učiteľom náboženstva.
Anton Bernolák sa do slovenskej histórie zapísal desať rokov pred príchodom do Nových Zámkov ako kodifikátor spisovnej slovenčiny, a to dielom Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum. Spolu s ďalšími dielami Linguae Slavonicae a Grammatica Slavica vniesol do slovenského pravopisu systémovosť a účelnosť. Mal veľkú zásluhu na založení Slovenského učeného tovarišstva v roku 1792 v Trnave. Kodifikáciu spisovnej slovenčiny dovŕšil Bernolák gigantickým slovníkovým dielom Slovár slowenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí. Aj toto dielo dokázalo bohatosť slovenského jazyka, v ktorom vytvoril jedinečné eposy, básne i antické preklady Ján Hollý. A aj keď sa spisovný jazyk Antona Bernoláka neujal, predsa znamenal významnú etapu pri vzniku súčasnej slovenčiny a jeho prácu ocenili aj jeho nasledovníci.
V Nových Zámkoch Anton Bernolák dopĺňal, prepracovával a snažil sa vydať svoj veľký slovár, ako o tom svedčí aj zápis z kanonickej vizitácie novozámockej farnosti roku 1811: „…od prírody v práci otužený, už od troch rokov má do tlače úplne pripravené celkom nové, literárnemu svetu neznáme, verejnosti veľmi užitočné veľké dielo v 5 zväzkoch, majúce 1524 písaných hárkov, zostavené po 20-ročnej neuveriteľnej práci v hodinách mimo úradu s nevýslovnou usilovnosťou a nezdolateľnou trpezlivosťou v reči slovenskej, latinskej, nemeckej, maďarskej a českej, sedemkrát obnovené a toľkokrát znova načisto prepísané, opatrené schválením cisársko-kráľovskej cenzúry a vyžadujúce náklad 23 tisíc zlatých.“
Slovár sa Bernolák snažil vydať roku 1808, ale bratislavský tlačiar Schwaiger pre vysoké náklady zákazku neprijal. Slovár vyšiel až po Bernolákovej smrti v rokoch 1825 – 1827 zásluhou kanonika Jura Palkoviča.
Bernolák je v Nových Zámkoch pochovaný v kaplnke Najsvätejšej Trojice na námestí, ktoré nesie jeho meno. Zaujímavé osudy mala aj socha Antona Bernoláka, dielo sochára Jozefa Pospíšila. Odhalená bola v roku 1937, ale už o rok ju museli doslova v predvečer maďarskej agresie odviezť do Žiliny. Do Nových Zámkov na Hlavné námestie sa vrátila roku 1946, v roku 1966 bola premiestnená na Bernolákovo námestie a v roku 2005 sa opäť dostala na Hlavné námestie.
Mimoriadne usilovný autor Ľuboš Jurík
V Nových Zámkoch sa narodil slovenský spisovateľ a novinár Ľuboš Jurík (1947 – 2021). V meste prežil len šesť rokov života; jeho rodičia sa presťahovali do Bratislavy, ktorá sa stala jedným z hlavných inšpiračných zdrojov jeho tvorby. Hrdinovia jeho raných próz sú predovšetkým obyvatelia okolia Ondrejského cintorína, kedysi periférie Bratislavy, dnes už takmer úplného centra mesta. Toto prostredia sa objavuje v jeho debute Na Poľnej ulici, ale aj neskôr v knihách Už o tom nehovorme a obyvatelia Poľnej ulice žijú aj v jeho románoch Emigranti, Novinári, Spravodliví a Všetci sme potomkovia Kainovi. Atmosféru Bratislavy 30. a 40. rokov verne zachytil v sérii kriminálnych románov, ktoré vyšli v 20 pokračovaniach pod názvom Krimi prípady reportéra AZ. Ľuboš Jurík, ktorý pôsobil v rokoch 1972 – 1988 ako redaktor kultúrnej rubriky v týždenníku Nové slovo, pripravil ako novinár rozhovory s poprednými slovenskými, českými, európskymi i americkými spisovateľmi, ktoré postupne vydal v knihách Rozhovory, Nepokojné dialógy, Pražské rozhovory, Americké dialógy a naposledy Rozhovory po rokoch. Neboli to obyčajné rozhovory – prezrádzali vysokú intelektuálnu úroveň nielen respondentov, ale aj majstrovstvo samotného novinára. Ľuboš Jurík nebol, ako to bolo vtedy a, žiaľ, je to i dnes, autorom banálnych tradičných otázok, ktoré mohol položiť hocikomu, ale v jeho otázkach bolo cítiť jeho mimoriadnu vzdelanosť, rozhľadenosť, dôslednú predprípravu, perfektnú znalosť diela autora, schopnosť klásť otázky; bol pri rozhovoroch mnohým vtedy žijúcim klasikom dôstojným partnerom. Rozhovory vyšli v čase, keď nebol internet, informácie sa dosť ťažko zháňali a knihy Ľuboša Juríka s fundovaným zhodnotením diel spisovateľov, priblížením ich životných osudov i zaradením do kultúrneho kontextu boli akýmsi bedekrom po vtedajších zahraničných literatúrach.
Ľuboš Jurík je aj autorom niekoľkých rozsiahlych románov o významných osobnostiach našich dejín, o Vladimírovi Clementisovi Smrť ministra, Alexandrovi Dubčekovi Rok dlhší ako storočie, Ľudovítovi Štúrovi Životný príbeh, napísal nespočetné množstvo úvah, glos, komentárov, recenzií v novinách, písal aj televízne scenáre a nielen v knihe Slovenský bigbít, ale i v rovnomennom televíznom seriáli, zmapoval zrod slovenských bítových kapiel a úspechy svojich generačných hudobných priateľov.
Rodák z Nových Zámkov, umenovedec Peter Michalovič (1960), pôsobí ako profesor na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V knihe Dal segno al fine (Románové podoby Erosa) sa pokúsil o netradičné čítanie románu Gabriela Garcíu Márqueza Láska v čase cholery. Je autorom desiatky odborných publikácií a stoviek štúdií, ktoré vyšli v mnohých jazykoch.
Rodisko v Nových Zámkoch má aj výrazný predstaviteľ postmoderny v slovenskej literatúre, prozaik, básnik a prekladateľ Peter Macsovszky (1966). Debutoval zbierkou básní Strach z utópie, neskôr napísal knihy poézie Ambit, Cvičná pitva a Príbytok cudzieho času. Po roku 2000 písal aj prózu Frustraeón, Fabrikóma, Lešenia a laná, Mykať kostlivcami a naposledy Oceán trpezlivosti zaspieval. Za román Tantalópolis získal v roku 2016 cenu Anasoft Litera. Prekladá z angličtiny a maďarčiny.
V Nových Zámkoch sa narodil a v súčasnosti žije a pracuje Vladimír Balla (1967). Časopisecky publikoval prózy v literárnych časopisoch Slovenské pohľady, Dotyky, Literárny týždenník, Romboid) a knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria. O rok neskôr napísal rozsiahlejšiu prózu Outsideria. Za román V mene otca získal v roku 2012 prestížnu Cenu Anasoft Litera a niekoľkokrát bol aj v užšom výbere na túto cenu.
Maďarskí spisovatelia
Z maďarských spisovateľov, ktorí sa narodili v Nových Zámkoch, je najvýznamnejší spisovateľ a výtvarník Lajos Kassák (1887 – 1967). Búrlivé mladé roky svojho života opísal v gorkovsko-londonovsko-zolovskom románe Život človeka. Hovorí v ňom o svojom detstve, dospievaní na periférii malomesta (Nových Zámkov) i veľkomesta (Budapešti) a o putovaní z Budapešti až do Paríža. Na tento rozsiahly román nadväzuje próza Angyalföld o živote na rovnomennej budapeštianskej proletárskej periférii. Lajos Kassák mal búrlivý život, podporoval Maďarskú republiku rád, ale dostal sa do rozporu s jej vodcom Bélom Kunom, ktorý ho označil za nezrozumiteľného dekadenta. Kassák totiž odmietal písať tzv. „proletársku literatúru“ a vyjadril sa, že byť „proletárom nie je osud, ale stav“. Kassák sa dostal aj do nemilosti komunistického režimu v Maďarsku a bol v rokoch 1949 – 1955 umlčiavaný.
Je autorom početných básnických zbierok Hranice spievajú, Svet – moja matka, Kôň zomrie, vtáky sa rozletia – pod týmto názvom vyšiel v roku 1971 výber z jeho diela v slovenskom preklade Vojtecha Kondróta. V 60. rokoch vyšli v Maďarsku viaceré jeho zbierky, ktoré obsahujú aj tvorbu z čias, keď nemohol publikovať – Láska, láska, Sadnime si ku stolu. Zbierka Môj majetok a moje zbrane vyšla až po jeho smrti roku 1968. Kassák preložil do maďarčiny aj diela významných svetových básnikov Blaisa Cendrarsa, Jeana Cocteaua, Vladimira Majakovského a Walta Whitmana. Jeho múzeum je v Budapešti a v rodisku, Nových Zámkoch, ho pripomína socha na mestskom korze a v Galérii Ernesta Zmetáka je stála expozícia jeho výtvarných diel.
Ďalší rodák z Nových Zámkov Jozef Ozorai (1855 – 1930) pôsobil v meste ako advokát a vydával Érsekujvári Lapok (Novozámocké zvesti). Napísal historický román Kuruckí predkovia, ktorý sa odohráva v okolí Nových Zámkov.
Z Nových Zámkov pochádzal aj maďarský spisovateľ Péter Bólya (1944 – 1993), ktorý vyštudoval medicínu v Segedíne a v Budapešti. Pracoval ako lekár v hlavnom meste Maďarska a zároveň pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Medicina a redigoval zdravotnícke rubriky v maďarských novinách a časopisoch. Písal kriminálne knižky a v češtine vyšiel jeho román Sto vrabčích kroků, ktorý čerpá z jeho spomienok na roky štúdií v 60. rokoch.
Pôsobili v Nových Zámkoch
Do Nových Zámkov prišiel roku 1946 učiť na miestne gymnázium neúnavný bádateľ v archívoch Vševlad Jozef Gajdoš (1907 – 1978) a pobyt v meste sa mu stal osudným. V roku 1947 ho zatkli. Podľa obžaloby jeho študenti po poprave Jozefa Tisa pripravili tzv. ilegálne tlačivá – fotografie a texty – a Gajdoš o tom údajne vedel a neudal ich, resp. nezakročil. Po 27 mesiacoch vyšetrovacej väzby bol 27. decembra 1949 postavený pred súd a obvinený z protištátnej činnosti a vytvorenia organizácie Slovenská národná obnova. Súd ho bez vypočutia svedkov odsúdil na 9 rokov. Rozsudok o rok potvrdil Najvyšší súd. Väznený bol v Leopoldove, Ilave, Mladej Boleslave a Jičíne.
Na základe amnestie r. 1953 mu bol znížený trest o 6 mesiacov a v marci 1956 bol prepustený. Po problémoch sa zamestnal v Matici slovenskej, odkiaľ ho v októbri 1958 prepustili. Napriek neprajnému osudu a podlomenému zdraviu pokračoval v invalidnom dôchodku vo vedeckej práci. Záslužné je najmä jeho spracovanie Aponyiovskej knižnice v Oponiciach a Zayovskej knižnice na Bojnickom zámku, ale aj nájdenie torza knižnice i archívu Antona Bernoláka v Nových Zámkoch. V literárnovednej práci sa venoval najmä latinskej literatúre na Slovensku. Vydal štúdie František Liszt a františkáni, Život a dielo Jána Abrahamffyho a Františkánska knižnica v Malackách. Rehabilitovali ho v roku 1972.
Posledné roky života prežil v Nových Zámkoch Tido Jozef Gašpar (1893 –1972). Tido Jozef Gašpar debutoval knihou Hana a iné novely. Neskôr upozornil na sebe expresívne ladenými novelami v knihe Červený koráb a Námorníci, v ktorých zužitkoval zážitky z dobrodružného mladíckeho života, keď pôsobil ešte za Rakúsko-Uhorska v jadranskej flotile. Patril k povestným bratislavským bohémom. Počas Slovenskej republiky pôsobil ako šéf Úradu propagandy. Tido Jozef Gašpar bol po vojne odsúdený na 30 rokov väzenia, z ktorých si odsedel sedemnásť. V roku 1962 bol pre zlý zdravotný stav omilostený a prepustený. Od roku 1965 dožíval až do smrti u rodiny v Nových Zámkoch, kde písal pamäti – Zlatá fantázia bola publikovaná ešte v roku 1969, ostatné Pamäti vyšli až po roku 1989.
V Nových Zámkoch študovali spisovatelia Xaver Rybárik ( 1921 – 1972), Krista Bendová (1923 – 1988), Ján Ondruš (1932 – 2000) a Ján Turan (1932).
Nové Zámky sú od roku 1993 dejiskom vyhlásenia literárnej súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko, ktoré pre žiakov základných a stredných škôl i zahraničných Slovákov každoročne vyhlasuje Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo školstvo SR a Matica slovenská. V tomto roku sa v júni uskutoční už 32. ročník.
Snímky: Autor, www.wikimedia.commons a www.webumenia.sk
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Levoča | 1. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Kežmarok | 2. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Ružomberok | 3. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Liptovský Mikuláš | 4. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Senica | 5. časť
