Presnejšie Septimius Severus. Správca provincie Horná Panónia (Pannonia Superior), ktorý sa odmietol ďalej prizerať bordelu panujúcemu v hlavnom meste Rímskej ríše po zavraždení cisára Commoda, syna Marka Aurélia, pretoriánskou gardou v posledný deň roka 192 n.l. Keď títo po troch mesiacoch zavraždili aj jeho nástupcu Pertinaka (Publius Helvius Pertinax) súc nespokojní, že starý vojak od nich vyžadoval disciplínu, panónsky vyzývateľ nariadil légiám na hornom Dunaji, ktoré ho v Carnunte vyhlásili za cisára, pochod na Rím (apríl 193 n.l.).
Busta rímskeho cisára Lucia Septimia Severa (⁎145, 193 – 211 n.l.).
Musei Capitolini, Rím.
V meste nemenej predajnom ako večnom vládol Didius Iulianus. Nebol to zlý chlap, vojenské ostrohy si vyslúžil a vybrúsil v bojoch s Germánmi, no teraz si chcel už len užívať nadobudnuté bohatstvo a život najmocnejšieho muža vtedajšieho sveta. Na trón ho ako víťaza dražby štátu posadili opäť pretoriáni (cca 12 000 mužov). Dokázal im sľúbiť 25 000 sesterciov pre každého, o päť tisícok viac ako jeho protikandidát, mestský prefekt Sulpicianus. Keď sa pretoriáni a ich cisár dozvedeli, že na Rím pochodujú pohraničné légie zocelené v neustálych bojoch s barbarmi, odvaha ich opustila. Pokúsili sa vyjednávať ako Virgil Sollozzo a skorumpovaný kapitán newyorskej polície Mark McCluskey s mladým Michelem po neúspešnom pokuse zavraždiť jeho otca dona Vita Corleoneho.
Severus sa v Itálii nestretol so žiadnym odporom. Jeho všetkými opusteného rivala zavraždil akýsi rabujúci vojak, a tí, ktorí zosnovali a vykonali vraždu Pertinaka, boli okamžite popravení. Severus (lat. prísny, tvrdý, striktný) bol ako inteligentný, nikdy nezabúdajúci a neodpúšťajúci don Michele a rodine Corleonovcov bezhranične oddaný zabijak Luca Brasi v jednom. Tak, ako je to zachytené Mariom Puzom vo svetoznámom bestsellere, v ktorom paralely medzi spôsobom života a uvažovania talianskych gangsterských rodín v severnej Amerike a zvyklosťami antického Ríma nie sú zriedkavé. Nový cisár gardové oddiely rozpustil a ich príslušníkov zaradil ako radových vojakov do posádok pohraničných pevností od Arménie, južného Egypta a Mauretánie po Antoninov val oddeľujúci od impéria nehostinnú Kaledóniu, dnešné Škótsko. Nahradil ich svojimi mužmi. Stále mal čo robiť, aby získal vládu nad celým rímskym svetom (jún 193 n.l.).
Na východe bol totiž tamojšími légiami vyhlásený za cisára správca Sýrie Pescennius Niger a v Británii Clodius Albinus so silným zázemím v Galii a dokonca i v rímskom senáte. Bol to výsledok pretriezvenia mužov, ktorí v drsnej službe Rímu dennodenne nastavovali svoj krk a teraz si už povedali „dosť!“. Aj oni, nielen zlenivení a zbabelí pretoriáni, chceli vyšší žold, ak mali väčšinu aktívneho života prežiť na púšťach, v močariskách, lesoch a horách na perifériách nekonečného impéria. Severus s líbyjským pôvodom, v ktorom rímsku racionalitu dopĺňal severoafrický temperament (nie, nemal tmavú farbu pokožky, ako to tvrdia wokeisti humpľujúci históriu), bol nielen tvrdý vojak, ale aj vynikajúci psychológ a politický stratég. Správcu Británie prizval formálne k spoluvláde a sám vypochodoval proti sýrskemu pretendentovi. Keď s Nigrom zúčtoval, svoj zrak obrátil na sever (koniec r. 194 n.l.).
Albinus nebol žiadny hlupák. Presne toto očakával. V senáte mal svojich ľudí, a tí ho o všetkom informovali. Kým bol Severus na východe, posilňoval svoje zbory, zhromažďoval zásoby, budoval pevnosti a loďstvo. Keď Severus vpochodoval z Itálie do Galie, Albinus mu so svojou nemenej impozantnou a dobre vycvičenou armádou vyšiel v ústrety. Po sérii manévrov sa vo februári roku 197 nášho letopočtu obe rímske vojská zrazili pri Lugdune, dnešnom Lyone. V boji gigantov, na ktorom sa zúčastnilo minimálne stodvadsaťtisíc mužov, Albinove légie postupne získavali prevahu. Keď Severus uprostred bitky spadol z koňa a zahodil purpurový plášť, aby ho protivníci nespoznali a nedorazili, zdalo sa, že Rím bude mať ešte v ten večer nového cisára, na ktorého sa mnohí tešili. Severus bol pre nich príliš tvrdý.
O výsledku boja napokon rozhodla Severova jazda. Jej úder obrátil vyzývateľovu vyčerpanú armádu na útek a on sám spáchal po prehranej bitke v Lugdune, kde sa po porážke uchýlil, samovraždu. Severus nezostal svojej povesti a svojmu menu nič dlžný. Na výstrahu dal popraviť tri desiatky senátorov, ktorí podporovali verejne či potichu Albina a jeho hlavu poslal do Ríma s jasným posolstvom šomrajúcim. Toto sa vám, patres, môže stať, ak ma naozaj nahneváte. Vyberte si. Moja vláda alebo vaše hlavy. V nasledujúcich rokoch Severove légie porazili protivníkov Ríma na všetkých svetových stranách – Partov, Garamantov, Arabov i Kaledónčanov. Rímska ríša dosiahla za jeho vládnutia najväčší územný rozmach. Bol to kolos stojaci na pevných nohách a v tých časoch aj globálny. Posledné Severove slová predtým, ako skonal v Eboraku, dnešnom Yorku, na výprave proti posledne menovaným, bol podľa rímskeho historika Cassia Dia odkaz jeho o prvenstvo v štáte navzájom súperiacim synom Caracallovi a Getovi. Znel nápadne nadčasovo: „Žite v zhode, odmeňujte vojsko a o ostatné sa nestarajte“ (vyhraj voľby a rob si čo chceš).
Severovu vládu necharakterizujú len preventívne a výbojné vojny za hranicami ríše, cisárova podozrievavosť a prísnosť voči najbližšiemu okoliu, ale aj rešpekt k právu. Mnohí ju považujú za tyranskú podobne ako Nerovu spred poldruha storočia. Severus vystupoval ako tyran voči úzkej skupine ľudí, napríklad starorímskej aristokracii (bratislavská kaviareň), pre ktorú bol provinčným (topoľčianskym, rimavsko-sobotským a revúckym) prišelcom. Štát však prekvital. Nikto sa ho neopovážil napadnúť, masívna výstavba sa neuskutočňovala len v Ríme, ale, ako to potvrdzujú archeologické nálezy, aj v najodľahlejších kútoch impéria. Severus dal raziť zlaté mince a voľne ich púšťať do obehu, najhmatateľnejší znak fiškálnej kondície a finančnej stability, Štátna pokladnica bol plná. Cisár a jeho dvor žili striedmo, výstrelky sa netolerovali. Na výdavkoch na stavby slúžiace verejnosti sa nešetrilo. Po Nigrovi a Albinovi proti centrálnej vláde v Ríme nevystúpil žiadny uzurpátor, nemal by šancu tobôž podporu. Vládli poriadok a právo. Bol to jeho zlatý vek. Prežilo Caesarove a Traianove výboje, Koloseum, Forum Romanum, Nerov palácový komplex Domus Aurea i víťazné oblúky cisárov a je tu s nami dodnes. Jeho najznámejší predstavitelia, Severovi súčasníci i nasledovníci, pretoriánski prefekti Papinianus a Ulpianus, patria k najväčším postavám právnej vedy vôbec.
Aureus Septimia Severa. Okolo r. 200 n.l.
Mierny a spravodlivý Papinianus bol cisárovým dôverníkom a hlavou jeho poradného zboru. Za presvedčenie, že právo a morálka sú nerozlučné, zaplatil vlastným životom. Caracalla ho dal popraviť za neschvaľovanie bratovraždy, ktorej obeťou sa stal po smrti starého cisára mladší z jeho synov Geta. Ulpianov výrok „Spravodlivosť je pevná a trvalá vôľa priznávať každému, čo mu právom náleží“ (Iustitia est constans et perpetua voluntas ius suum cuique tribuendi) je alfou a omegou spoločnosti, ktorá sa považuje za civilizovanú. Jej uholným kameňom a základným pilierom. Predstavuje hranicu, za ktorou je dovolené všetko. A práve táto bola v posledných rokoch na Slovensku bezohľadne, arogantne a surovo prekračovaná.
Vzťah pretoriánov k cisárom perfektne vystihuje epická hudba a text iránskeho skladateľa Faríju Faradžího.
Podobnosť medzi slovenskou NAKOU a rímskymi pretoriánmi až do chvíle, keď s nimi Severus urobil poriadok, je do očí bijúca. Gardové oddiely ako osobná imperátorova stráž sa vyvinuli z elitných bojových jednotiek slúžiacich v armáde desaťročia. Služba v hlavnom meste s jeho lákadlami a pohodlím, vyšší plat, časté odmeny a spoločenská vážnosť boli sprvoti zaslúžené, no neskôr sa pozícia v garde dedila alebo kupovala. Oddiely, ktoré sa zľakli Severa, už nemali žiadnu bojovú hodnotu ani profesionálnu vojenskú česť. Videli len peniaze a osobný prospech. Tu je hlavný rozdiel medzi armádou a políciou vrátane jej „elitných“ príslušníkov aj dnes. Nejako som nezachytil, na ktorom bojisku si príslušníci NAKA vydobyli slávu a rešpekt predtým, ako sa stali telesnou strážou predchádzajúceho režimu. Ak si vďaka výcviku zameranému na potláčanie odporu a rozháňanie pokojných demonštrácií v urbánnom prostredí niektorí z nich myslia, že im je občan podriadený, pretože má zbraň a chce si beztrestne udrieť, nemá v policajných, poriadkových a represívnych zložkách štátu čo robiť. Platí to od najvyšších predstaviteľov po bacharov. V ozajstnom boji, kde je vycvičená, často ešte lepšie, aj druhá strana, by sa na rozdiel od vojaka s veľkou pravdepodobnosťou zosypal.
Ak čitateľ došiel až sem, azda očakáva autorove zaseknutie sa, všeobecné, vágne a ľúbivé slová o tom, že veci sa musia konečne zmeniť a musí nastať uplatňovanie spravodlivosti. Veď sa o to už ktosi, napríklad noví ministri vnútra, obrany a najnovšie aj minister zahraničných vecí spolu s ich tímami, ktorí si za preukázanú odvahu a nastúpený kurz zasluhujú uznanie, postarajú. Omyl. To samo osebe vôbec nemusí stačiť. Nemám najmenšiu pochybnosť, že v slovenských represívnych zložkách, a nielen v nich, je stále veľa sympatizantov a klientov predchádzajúceho režimu i molí – „moles“ na výplatných páskach tajných služieb cudzích štátov. Pokyn, ktorí mohli dať svojím rezidentom by mohol znieť, „počkajte, vydržte, vrátime sa a vybavíme si to s nimi tak, že sa už nikto neodváži proti nám postaviť“.
Chcem veriť, že ak takto uvažuje ľudový pozorovateľ, oveľa lepšie a predvídavejšie dokážu dianie navôkol vidieť a vyhodnotiť noví ľudia na čele štátnych inštitúcií s príslušným aparátom disponujúci potrebnými informáciami z prostredia informačnej služby, armády, justície a polície. Tu nejde len o najbližšie volebné obdobie, ale o celkovú nápravu pomerov v štáte a spoločnosti v časovom horizonte minimálne jednej dekády a dlhšie. Ekonomická kriminalita 90-tych rokov predchádzajúceho storočia v 20-tych rokoch nasledujúceho totiž prerástla do niečoho ešte horšieho, priam obludného, zasiahnuc najvyššie miesta v štáte, ktorý začal strácať svoje základné atribúty a stával sa provinciou s dosadenými guvernérmi na jej čele. Nerešpektovanie práva sa stalo cielenou metódou politického boja na ceste za udržaním moci za každú cenu.
Jej uskutočňovateľmi už neboli lacní jožkovia s bielymi ponožkami, fialovo-bordovými sakami a krikľavými kravatami snažiaci sa prísť k peniazom beztrestne, ľahko a rýchlo demonštrujúc svoj nevkus v navonok honosných príbytkoch, ale overení a potvrdení sociopati a psychopati. Vražedné typy spolu s vykonávateľmi ich nariadení, ktoré sa nezastavia pred ničím. Právo im je na smiech, miernosť si zamieňajú so slabosťou. Muži aj ženy. Po tom všetkom, čo spôsobili, stále majú tú nebotyčnú drzosť odvolávať sa na právo a spravodlivosť v situáciách, keď im samým hrozí vyšetrovanie ich skutkov a prísne tresty, pred ktorými ich nezachráni ani ich evidentné diletantstvo, absencia právneho vedomia a do očí bijúca hlúposť. Čarovná formulka o spravodlivosti, nie o pomste, je v tomto prípade nadbytočná a zbytočná. Obe splývajú, dokonca aj pred tvárou práva, v jedno. Trest ako následok protiprávneho konania vo svojej podstate je a vždy bude, sémantika bokom, aj legalizovanou a inštitucionalizovanou kolektívnou pomstou, čokoľvek si o tom myslia, hovoria a píšu právni a etickí humanisti. Akurát by mal byť zaslúžený, odôvodnený a obhájiteľný a jeho uplatnenie a vykonanie dozorované štátom, nie jednotlivcami. V tom je zásadný rozdiel medzi Michelem Corleonem na jednej strane a Papinianom s Ulpianom na druhej.
Nie som si istý, či vládnuca koalícia dostatočne chápe, že výsledkom tohtoročných parlamentných volieb je, aj a predovšetkým, začiatok zápasu na život a na smrť, obrazne aj doslovne, ktorý sa neskončí či už jej predčasným pádom alebo výsledkami ďalších parlamentných volieb. V slovenských pomeroch je opäť zrejmý sicílsky gambit. Dnes ty mňa, zajtra ja teba. Aktivity a metódy niektorých skupín politikov pripomínajú správanie sa a konanie newyorských mafiánskych rodín Corleonovcov, Tattagliovcov a Barsiniovcov z Puzovho „Krstného otca“. Ich caporegimami (caporegime – veliteľ bojovej gangsterskej skupiny) boli nimi do funkcií dosadení „elitní“ vyšetrovatelia. Zastávam názor, že tento „epiteton ornans“ sa v slovenských podmienkach, nielen v justícii či polícii, používa príliš často bez skutočného opodstatnenia, čím sa jeho skutočný význam oslabuje a devalvuje. Akokoľvek, osud generála Lučanského a ďalších nech je pre slovenskú verejnosť a tých, ktorí sa rozhodli konečne skoncovať s pretoriánmi a pretorianizmom v slovenskej politike, mementom, ktoré platí pre všetkých. Každý je nahraditeľný a aj zasiahnuteľný. Je to len otázka vôle, odhodlania, voľby cieľa, taktiky a času. V uvedenom poradí.
V tomto boji môže Smer-SSD napokon ostať sám. Preto musí voľky-nevoľky v začatom pokračovať a ísť až do konca. Jeho miernosť bude považovaná za absenciu reálnej sily. Peter Pellegrini a Andrej Danko dali a dávajú svojím počínaním jasne najavo, kde je ich sever. Na Západe, v Bruseli, atď, s ktorými spájajú svoju politickú budúcnosť. Možno sa spätia na budúci rok, keď budú figúrky na globálnej šachovnici rozostavené úplne inak ako dnes a z dnešných koní či veží sa stanú len obetovateľní pešiaci, na ktorých už nezáleží. Potom…, nuž potom nebude kam ísť, ani sa kde vrátiť. Pri rozumnom vládnutí sa však Robert Fico a jeho kohorta straty podpory verejnosti odmietajúcej vnucované progresívne chápanie sveta báť nemusia. Pellegriniho a najmä Dankov elektorát bude na ich strane aj bez vodcu, s ktorým stratí kontakt. Ešte dôležitejšia je príprava a výchova novej generácie politikov z vlastnej liahne, ktorá dokáže osloviť mladšie voličské ročníky a nestratiť dôveru starších. Toto sa dnes očividne deje.
S predchádzajúcim konštatovaním úzko súvisí otázka kandidátov na funkciu prezidenta republiky, neodbytných bielych golierov a profesionálnych zmierovateľov, ktorí si najnovšie „nesmierne vážia voličov Smeru“. Prečo nie, aj keď to znie ako vyznanie lásky z úst dvadsaťpäťročného mladíka s deravými vreckami sedemdesiatročnej majiteľke finančného impéria. Ach, títo veční „reprezentanti“ žijúci v bavlnke za peniaze daňových poplatníkov, ktorí si už iný život „za vlastné“ nedokážu ani predstaviť. Pre zachovanie svojho životného štýlu a jeho štandardov spolu s politickými úlohami, ktoré im zadali iní, urobia všetko. Poslušne a snaživo. Faktom však ostáva, že Zuzana Čaputová ukázala, aký dôležitý je úrad, ktorý zastáva. Slovensko po morových ranách, ktoré ho postihli, nepotrebuje na čele štátu usmievavé matriošky a politicky korektných a ohybných matrtajov, ale úplne iné typy. Bojovníkov, ktorí sa nebudú báť verejne a rozhodne vystúpiť na ochranu jeho občanov za akýchkoľvek, aj tých najnepriaznivejších okolností. Predsa tu nebudú donekonečna rozhodovať médiá, nastrčené figúry a privilegované, neustále sa cítiace ukrivdené, menšiny (nemyslím tým národnostné) s ich bizarnou agendou.
Jedným z riešení hovoriacich v prospech vygenerovania vhodného kandidáta by mohlo byť, aby regióny do paralelného predvolebného boja iniciatívne vyslali vlastných zástupcov, osobnosti požívajúce a vyžarujúce rešpekt, ktoré by sa stretli vo verejných diskusiách sprostredkovaných publiku lokálnymi televíziami. Tí, ktorí uspejú v regionálnych kolách by sa stretli v celoslovenskom. Takto ich spozná verejnosť priamo. Víťaz by mal mandát, s ktorým by sa žiaden iný nedal porovnať. Slovensko je hádam len schopné vyprodukovať vhodných kandidátov na vrcholnú štátnu pozíciu ľudí bez toho, aby im museli svojich kandidátov ako hotový produkt sústavne podsúvať politické strany. Bola by to aspoň čiastočná kompenzácia za absenciu viacobvodového volebného systému, ktorého zavedeniu na Slovensku sa ich centrály tak zúfalo bránia.
Vo filme Briana de Palmu „Carlitova cesta“ (Carlito´s way, 1993) odohrávajúcom sa v Bronxe sedemdesiatych rokov je paradoxne najmorálnejšou postavou portorikánsky gangster a bývalý vrah Carlos „Carlito“ Brigante (nomen – omen) bravúrne stvárnený Al Pacinom. Jeho židovský advokát David Kleinfeld (Sean Penn) ho práve dostal z basy, v ktorej si odpykal päť rokov z tridsaťročného trestu.
Karolkovou jedinou túžbou po návrate na slobodu je prevádzkovať nočný klub, zarobiť si peniaze a natrvalo sa s tehotnou priateľkou presťahovať do Karibiku. Seká síce (relatívne) dobrotu, no problémy sa začnú kopiť, keď ho drogovo závislý David požiada, aby mu pomohol s útekom vplyvného mafiánskeho bossa z väzenia. Carlito viazaný lojalitou a priateľstvom sa v dialógu pripomínajúcom slovník chrapúňov a vagabundov, donedávna slovenských vyšetrovateľov zaslúžene postavených novým ministrom vnútra mimo službu, napokon nechá presvedčiť hoci riskuje vlastnú budúcnosť napraveného občana.
Počas krkolomne prebiehajúcej akcie Carlito pochopí, že Davidovým cieľom je niečo úplne iné ako oslobodenie gangstra, ktorý prefíkanému advokátovi z väzenia hrozil za spreneveru milióna dolárov určených na jeho záchranu. Po jej fiasku Carlito nad vzťahom s teraz už svojím bývalým priateľom vynesie ortieľ, ktorý nezaostáva za klasickým výrokom Ulpiana vzťahujúcim sa na právo, spravodlivosť a zákonnosť: „Dave, už viac nie si právnik. Si gangster. Teraz si na druhej strane. Toto je úplne iná hra. Neučia ju v škole a nie je možné začať ju hrať dodatočne. Sme si kvit.“ Je smutné a varujúce, že tieto slová povedal bývalý zločinec strážcovi zákona. Film by si zaslúžil opakované premietanie klientom nápravnovýchovných zariadení vo chvíľach osobného voľna, súčasným i budúcim. A nielen im!
Carlitov rešpekt k právu a advokátskej profesii je, napriek tomu, že roky strávil vo väzení, úprimný a nefalšovaný. Chápe, že jeho odsúdenie za činy, ktoré spáchal, bolo spravodlivé. Výkonu celého trestu unikol len vďaka chybám vyšetrovateľov. Na druhej strane stojí bohémsky a skorumpovaný právnik, ktorý právo využíva a porušuje podľa toho, ako mu to vyhovuje. V posledných rokoch sme boli svedkami takéhoto prístupu k právu a jeho prznenia (nielen) politikmi i na Slovensku. Nebola tu žiadna, a ak áno, tak len minimálna, úcta k dodržiavaniu zákonnosti tými, ktorí ju mali garantovať. Na občanov sa zo všetkých strán valili nadávky, arogancia, nátlak a vyhrážky za výdatnej asistencie médií hlavného prúdu vrátane verejných, platených z daní občanov. Práve preto je jednou z prvoradých úloh dneška, od ktorej sa odvíjajú všetky ostatné, vrátiť sa k podstate fungovania práva a spravodlivosti podľa Ulpianovej zásady „každému, čo mu náleží“. Suum cuique! Jej úprimní vyznávači a presadzovatelia žijú aj na Slovensku. Určite ich je oveľa viac ako chytrákov a oplanov s aktovkami i bez nich.
Nie je v slovenskej povahe, kultúre ani právnej tradícii, aby na čele represívnych zložiek štátu stáli Dzeržinský, Jagoda, Ježov či Berija, a aby ich úlohy na seba svojvoľne preberali Corleonovci a ich domáce napodobeniny. Slovensko nepotrebuje ani jedných. Stále sa však hľadá jeho Severus. Ak ho nenájdu politici, nájde si on ich.
Rímsky právnik a právny učenec Gnaeus Domitius Annius Ulpianus (170 – 228 n.l.).
Justičný palác, Brusel.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
One thought on “Hľadá sa Severus”
V článku je vynikajúce prirovnanie a rozbor histórie k súčasnému stavu štátu a ponúkané riešenia.
Už môj otec mi raz povedal (v rokoch druhej svetovej vojny: História je kompasom do budúcnosti! Tak prečo sa do kruhu motáme s akýmisi patologickými a prospechárskymi individuami.
Slovensko vo voľbách (i popri pretláčaní protekčných detí) povedalo, aké má priority!