I.
Po osmičkovom roku sme vstúpili do roku s udalosťami datovanými deviatkou. Po osmičke v prelomovom mesiaci január 1968, kedy sa zmeny začali, január 1969 charakterizovalo sebaupálenie Jána Palacha, protestné akcie, okupačné štrajky vysokoškolákov, kolektívne hladovky. V apríli 1968 bol prijatý Akčný program KSČ, o rok neskôr sa výmenou na pozícii šéfa tejto strany a ďalšími rozhodnými bezpečnostnými akciami predišlo možno druhému 21. augustu. Stalo sa tak potom, keď nadšenie z víťazstiev nad sovietskou zbornou v hokeji vyústilo do plienenia majetku Aeroflotu, ohrozenia zdravia občanov ZSSR, do viac ako dvadsiatich útokov na objekty so sovietskymi vojakmi v nich umiestnených, našťastie iba do úmyslu atakovať aj veľvyslanectvo tohto štátu v Prahe. Riešil by „novým augustom“ situáciu vzniknutú v Československu v republike prítomný minister obrany maršal Grečko?
Výstava na Hodžovom námestí, august 2018. Foto: Emil Polák
Pri prvom výročí vstupu vojsk Varšavskej zmluvy hromadné vystúpenia v Prahe, v Liberci, v Brne, menšie v Bratislave zvládli, presnejšie potlačili domáce bezpečnostné, policajné sily aj s použitím tankového pluku, nie však armád Varšavskej zmluvy, ale československého vojska. Až tým sa uzavrelo viac ako ročné obdobie zápasu o podstatu štátu, boja o moc v ňom. Ako sa traktuje toto obdobie, ani nie v historickej spisbe, tá je totiž viazaná jednak na mentálnu výbavu týchto profesionálov, tiež aj na peniaze z grantových agentúr – a tie ich prideľujú podľa „zásluh“. Je to spisba, ktorá môže napraviť historické vedomie spoločnosti, urobiť ho kritickým a nezávislým? Naozaj sa toho netreba obávať v prípade masového vedomia, ovplyvňovaného médiami hlavného prúdu. Pretože tie za extrémistické a konšpiračné označujú akékoľvek iné názory, ako sú názory pracovníkov spoločenskovedných ústavov, katedier. V prípade „stavu núdze“ po voľbách sa eventuálne rozpúta kampaň za zvýšenie počtu hodín výučby dejepisu na školách pre tínedžerov. Načo pluralizmus, polemika či diskurz. Oni vedia, čo je historická pravda. A pritom ide o to, aby človek, občan vedel sám rozoznávať, nie s čiernobielym priezorom, aby nebol objektom masových manipulácií, nespoliehal sa na to, že mu povedia, čo si má o minulosti, zložitej, mnohorozmernej a mnohofarebnej myslieť. Mali by sme vládať odolať psychickým útokom, cvičeniam formátu „týždňa učenia sa k zostrenej nenávisti“, ktorej sme boli vystavení v dňoch okolo 21. augusta v minulom roku pri 50. výročí vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Možno to nebol vstup, ale invázia, alebo ani to nie, alebo to bola agresia, alebo intervencia a napokon nebodaj aj internacionálna pomoc. Kto to má vedieť ? Kto sa má v tom vyznať? Pokúšame sa dať odpovede na tieto otázky, možno polemické, resp. predložiť návod, ako hľadať vlastnú odpoveď na ne. Usilujeme sa pritom o to, aby tento príspevok bol diskusným, pre diskurz, aj polemiku. Stojaté vody aj v historiografii sa inak zamútia, chytia pleseň. Ruskí historici pred niekoľkými rokmi spracovali a editovali dokumenty týkajúce sa tejto problematiky. Nazhromaždili ich z archívov vtedy rozhodujúcich inštitúcií, orgánov a inštancií, a to z činnosti KGB, sovietskeho ministerstva vnútra, z porád a uznesení politbyra a ústredného výboru, sekretariátu generálneho tajomníka sovietskej komunistickej strany. Vydané boli aj pamäti veliteľa armády, ktorý participoval na príprave tejto operácii už polroka pred jej realizáciou, prispel svojím názorom k jej spusteniu a ktorý viedol svoje vojská z Užhorodu, cez Poprad, na severnú Moravu a do Trenčína. Nový informačný základ o tejto vojenskej intervencii, vyžaduje a aj umožňuje urobiť v niečom inovovanú analýzu, a to v konkrétne historických podmienkach danej doby podľa kritérií, atribútov medzinárodného práva v platných v tomto období. Príspevok je právne historický, resp. má medzinárodnoprávne historické rozmery.
II.
Pokúsme sa zamerať na podstatné znaky udalostí, ktoré boli zviazané s 21. augustom 1968. Konkrétne na tieto: a) čo to bolo, čo sa vtedy stalo (?); b) aké bolo zdôvodnenie, najmä medzinárodno-právny titul toho, čo sa stalo, zdôvodnenie týchto akcií toho, čo sa stalo ?
Ako možno pristúpiť k pomenovaniu a potom k hodnoteniu toho, čo sa stalo. Ako kvalifikovať podľa medzinárodného práva hlavné a podstatné znaky týchto udalostí, o aké deje išlo. Uvedieme niekoľko možných pomenovaní týchto udalosti. Bol to:
a) vstup vojsk, alebo to bola: b) invázia; alebo c) intervencia, resp. vtrhnutie; alebo d) agresia, alebo e) internacionálna pomoc, alebo f) okupácia.
Pristúpme teraz k opisu, podrobnejšiemu kontextu medzinárodnoprávnych titulov a dôvodov, ktoré sme uviedli.
A. VSTUP VOJSK VARŠAVSKEJ ZMLUVY na územie Československa.
VSTUP – je slovo, termín s najvšeobecnejším významom, vyjadrujúci prekročenie štátnych hraníc ČSSR vojskami piatich štátov Varšavskej zmluvy, ich pohyb na štátnom území Československa, obsadenie tohto teritória a pobyt na ňom až do jeho ukončenia a odchodu z neho. – K vstupu týchto vojsk došlo niekedy po uplynutí 22. hodiny a 50 minúte v utorok 20. augusta 1968. Rozkaz na vstup do ČSSR realizovali vojská z územia štyroch susedných štátov a to: a) ZSSR, b) Poľskej ľudovej republiky, c) Nemeckej demokratickej republiky a d) Maďarskej ľudovej republiky. Vojenské jednotky Ľudovej armády NDR nevstúpili na územie ČSSR, vstúpili iba dôstojníci tejto armády, ktorí patrili do štábu vojsk Varšavskej zmluvy. Na tejto operácii s názvom Dunaj sa zúčastnili aj vojská Bulharskej ľudovej republiky, ktorá nesusedila s Československom. Tento pôvodný vstup vojsk sa v priebehu dvoch mesiacov zmenil na pobyt. Stalo sa tak po uzavretí a ratifikovaní Zmluvy o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk dňa 18. októbra 1968. Vstup sa transformoval na pobyt. Zmenil sa z hľadiska počtu, štátnej príslušnosti vojsk a ich právneho statusu.
Z pôvodného počtu 600 až 700 tisíc vojakov a vojenskej techniky, sa znížil na – 60 až 80 000 vojakov. Zo spojeneckých vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy zostali len vojská jedného štátu, a to ZSSR. Vojenské jednotky ďalších štyroch štátov (PĽR, MĽR, BĽR a dôstojníci Ľudovej armády NDR slúžiaci v štábe vojsk Varšavskej zmluvy) boli evakuované z tohto územia. Pobyt vojsk ZSSR dostal medzinárodnoprávny základ, právne zdôvodnenie v štandardnej medzinárodnoprávnej úrovni. Zmluvu o pobyte sovietskych vojsk podpísali predsedovia vlád dvoch štátov – za ZSSR A. Kosygin, za ČSSR O. Černík. Zmluvu schválilo Národné zhromaždenie (zákonodarný orgán) a premenu tejto zmluvy na platnú súčasť československého práva dovŕšil svojím podpisom prezident ČSSR L. Svoboda (za ZSSR – Podgornyj). Zmluva tak mala všetky atribúty perfektného medzinárodnoprávneho a platného ústavnoprávneho úkonu. Vstup vojsk – sa – transformoval na pobyt, s adjektívom dočasný. Pobyt bol ukončený – právne 23. februára 1990 uzavretím Dohody o odchode sovietskych vojsk z Československa. Odchod sa ukončil – koncom decembra 1991.
Slovo, termín vstup, ako najvšeobecnejšie vyjadrenie situácie, ktorá nastala 21. augusta 1968 – nemá hodnotiacu konotáciu, ale má význam terminus technicus.
Pre zistenie, čo to bolo, pre medzinárodnoprávnu kvalifikáciu tohto konania piatich štátov Varšavskej zmluvy, ich ozbrojených síl vo vzťahu k ďalšiemu štátu, operácie v ktorej vstúpili na jeho územie, obsadili ho, vo vzťahu k obyvateľstvu, ústredným i miestnym orgánom tohto štátu – sa ponúka pojem, inštitút – s názvom invázia.
B. INVÁZIA
Ako hodnotiť tento vstup – podľa noriem medzinárodného práva a jeho inštitútov? Uskutočňuje sa to klasickou právnou metódou – tzv. subsumpcie. Z udalostí, ktoré sa udiali pri tejto operácii vojsk piatich štátov v daný a nasledujúce dni, treba vyabstrahovať tie skutočnosti, ktoré sú podstatne skutkovo a relevantne právne (platné právne predpisy s nimi spájajú určité dôsledky), teda zistiť „skutkový stav“. Druhou etapou tejto operácie je potom nájdenie právneho pravidla (zákona, ustanovenia medzinárodného práva), ktoré sa vzťahuje na skúmaný prípad, „skutkový stav“, ďalej nasleduje interpretácia tohto pravidla a jeho aplikácia na „skutkový stav“. Treťou etapou po zistení, že daný skutok, prípad – podlieha danej právnej norme, že zistený skutkový stav napĺňa znaky (atribúty) tejto právnej normy, je úloha vyvodiť príslušný hodnotiaci záver, súd. A to v tom zmysle – či zistený skutkový stav je v súlade s danou právnou normou, alebo je s ňou v rozpore, teda či ide o zákonný, nezákonný stav (právny či protiprávny).
Aký bol teda „skutkový stav“ v čase vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie ČSSR? Pre potreby subsumpcie a vyvodzovania hodnotení treba zistiť: a) či k vstupu týchto vojsk došlo v čase vojny, v čase vojnového nepriateľstva medzi týmito štátmi alebo nie, a to, či už riadne vypovedanej alebo nevypovedanej vojny, a jej vedenia podľa medzinárodného práva vojnového, t. j., b) či boli tieto štáty v stave vojnového nepriateľstva, teda či ich ozbrojené sily boli nepriateľskými vojnovými silami.
Päť štátov Varšavskej zmluvy pred vstupom na územie ČSSR nevyhlásilo tomuto štátu vojnu, ani vojnové nepriateľstvo. Vojská päťky neboli nepriateľskými ozbrojenými či vojnovými silami. Neviedli vojnu, neuskutočňovali vojnový konflikt. A ustanovenie medzinárodného práva, ktoré vymedzuje prvý nami skúmaný inštitút, a to „invázia“ – znie takto: Invázia – pohyb nepriateľských ozbrojených síl cez hranice za účelom okupácie (obsadenia/zabratia) teritória, do ktorého sa ozbrojené sily pohybujú. Právna norma predpokladá a vyžaduje, aby skutkový stav spĺňal znak – že sú to „nepriateľské ozbrojené sily“. Avšak ozbrojené sily, ktoré vstúpili na územie ČSSR – neboli „nepriateľskými ozbrojenými silami“, naopak, boli to podľa vtedy platnej medzinárodnej zmluvy spojenecké vojská, ozbrojené sily, spolu s ktorými tvorilo Československo Varšavskú zmluvu (vojensko-politický pakt) a Československá ľudová armáda tvorila jednu z jeho národných armád, armádu členského štátu. Vojská päťky nevyhlásili ani neviedli „vojnu“, vojnové operácie podľa medzinárodného práva. – Prenikli pokojne, bez použitia ozbrojenej sily cez štátne hranice a pohybovali sa ďalej, postupovali bez ozbrojeného odporu vojsk ČSSR ďalej do vnútrozemia tohto štátu za účelom jeho vojenského obsadenia.
Podľa slov L. Brežneva, ktoré povedal 23. 8. 1968 v Kremli pri rokovaní s československou delegáciou, vojská prešli cez republiku, nikde ani výstrel. Ale keď sa siahlo na rozhlas, televíziu, noviny, potom ich pravičiari „bránili“. Tlač, rozhlas, televízia, boli katalyzátormi demokratického pohybu, revolúcie i bludičkami, ktoré ho zviedli do trasoviska, v ktorom nielen národ, ale i tí, ktorí sa vyhlasovali za jeho vodcov, stratili orientáciu, zablúdili vo vybájenom svete, doplatili na neschopnosť odolať manipulácii médií. Dlho sa pýtali na to, kto ich viedol ako bábky na šnúrke, a prečo nekonali racionálne, kriticky, ako subjekty, nie objekty dejín.
Pre vojenské obsadenie územia štátu sa používa v hovorovom jazyku slovo okupácia. Stricto senzu pre naplnenie obsahu slova okupácia sa vyžaduje, aby bol splnený znak, atribút, že ide o „násilné obsadenie“. Vojská piatich štátov postupovali a obsadzovali územie bez použitia ozbrojenej sily, streľby, premáhania vojenského odporu domácich ozbrojených síl. Postupovali, prenikali a obsadzovali teritórium svojou potenciou vojenskej sily. Dokonca najvyšší ústavný činiteľ, hlava štátu, najvyšší veliteľ, prezident ČSSR, ako aj minister obrany – nie iba vyzvali, ale rozkazom nariadili vojskám – neklásť ozbrojený odpor. Ešte predtým takúto výzvu vydal vtedajší najvyšší stranoštátny orgán, a to Predsedníctvo ÚV KSČ, potom aj vláda, ako aj Národné zhromaždenie.
V tomto zmysle absentoval pri obsadení štátu znak „násilného obsadenia“ – ako podstatný atribút pojmu okupácie, ak ju chápeme nie v odbornom, ale v hovorovom zmysle slova. Vojská však vstúpili do krajiny bez vedomia, a súhlasu ústavných činiteľov ČSSR – v tomto zmysle obsadenie územia nebolo dobrovoľné, resp. splnil sa tým znak násilia pri obsadení štátu. Otázkou však môže a aj musí byť, či podpis tzv. bratislavskej deklarácie (3. 8. 1968) s klauzulou o internacionálnej povinnosti jej signatárov brániť výdobytky socializmu, neskôr nazývanej ako Brežnevova doktrína) nebol súhlasom a najmä dôvodom (právnym titulom) pre vstup vojsk päťky do Československa. Iste to nebol súhlas s touto konkrétnou vojenskou operáciou (nešlo o individuálne určený prípad), ale o všeobecne definovaný prípad rovnakého druhu, ale neurčitého počtu. V tomto kontexte a podľa tejto klauzuly tu súhlas ústavných činiteľov ČSSR bol a obsadenie štátu vojskami Varšavskej zmluvy sa uskutočnilo v súlade s vôľou československých ústavných predstaviteľov (Dubček, Svoboda, Černík, Smrkovský) vyjadrenou ich podpismi na deklarácii (vyhlásení) v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave. Nebola to okupácia podľa hovorového chápania tohto slova. Neuzavierame však týmto konštatovaním diskurz, či to bola okupácia podľa noriem medzinárodného práva, dvoch jeho kategórií, a to všeobecného alebo partikulárneho medzinárodného práva.
Vráťme sa však k problému, či vstup vojsk bol alebo nebol inváziou podľa medzinárodného práva. Vojská päťky nevyhlásili ani neviedli „vojnu“, vojnové operácie podľa medzinárodného práva. Nebol tým splnený prvý znak právneho inštitútu s názvom invázia. Pohybovali sa po území štátu, vojensky ho obsadili, ale obsadenie nespĺňalo atribúty pojmu okupácia, v hovorovom zmysle. Druhý znak medzinárodnoprávneho definovania inštitútu invázie, a to že cieľom tohto konania bol obsadenie prípadne odtrhnutie (anektovanie) územia štátu rovnako nebol splnený. Metóda právnej subsumpcie a následnej právnej kvalifikácie vyžaduje vyvodiť záver – že skutkový stav (t. j. status vojsk a charakteristika ich konania) nespĺňal predpokladané a vyžadované znaky právnej normy, inštitútu – invázia. Hodnotenie, záver znie, že vstup vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy v roku 1968 nebol inváziou, vojenskou inváziou podľa medzinárodného práva.
C. INTERVENCIA
1.
Ďalším inštitútom, súborom právnych noriem medzinárodného práva, o ktorých možno uvažovať a zisťovať, či boli alebo neboli splnené, je pojem – intervencia. Deklarácia o neprípustnosti zasahovania do vnútorných záležitostí štátov za účelom ochrany ich nezávislosti a zvrchovanosti bola prijatá OSN v roku 1965. Definovala tento pojem a poskytla mu relevanciu medzinárodnoprávneho inštitútu.
Intervencia (lat. interventio – zasahovanie) znamená zasahovanie jedného alebo niekoľkých štátov do vnútorných záležitostí iného štátu alebo do jeho vzťahov s tretími štátmi s cieľom zmocnenia sa územia, nastolenia svojho politického panstva, ekonomického ovládnutia, nadobudnutia privilégií atď. V závislosti od formy uskutočnenia intervencie sa rozlišuje:
- vojenská (ozbrojená) intervencia;
- politická intervencia;
- ideologická intervencia a tiež zmiešané, iné druhy intervencie;
- osobitným druhom je tzv. humanitárna intervencia.
VOJENSKÁ INTERVENCIA – môže byť a) otvorená, alebo b) zamaskovaná. Otvorenú intervenciu charakterizuje vtrhnutie ozbrojených síl jedného štátu (koalície štátov) na územie iných štátov. Zamaskovaná intervencia spočíva vo využití armád tretích štátov alebo vycvičených žoldnierov alebo aj v zásobovaní povstalcov vnútri iného štátu zbraňami a výzbrojou.
Politická intervencia sa môže prejavovať v organizovaní sprisahaní, prevratov, v preukázaní pomoci deštrukčným (rozvratným) skupinám, v podplatení či priamo kúpení si štátnych a politických činiteľov, v zásahoch do uskutočnenia volieb, v preukázaní diplomatického nátlaku atď. Ideologická intervencia sa prejavuje vo využití hromadných informačných prostriedkov, v zasielaní literatúry, rozširovaní rozličných fám, podnecovaní rasových a národných konfliktov, diskreditácii známych politických a štátnych predstaviteľov atď.
Subsumpciou skutkového stavu do tohto právneho vymedzenia možno dospieť k hodnoteniu, že vstup vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR naplnil znaky ozbrojenej a otvorenej vojenskej intervencie. Cieľom tohto vojenského zásahu do vnútorných záležitostí Československa však nebolo zmocnenie sa tohto územia, alebo nastolenie svojho politického panstva, dominancie v tomto štáte. Cieľom bolo dosiahnuť, aby sa územie ČSSR, československý štát nevymkol, nevystúpil z vojensko-politického súručenstva týchto štátov. Aby sa neoddelil, nevyčlenil, či nediferencoval od neho, od Varšavskej zmluvy aj v takej podobe, ako sa od neho už vyčlenili v týchto rokoch niektoré iné štáty, konkrétne Albánsko a tiež v istom zmysle aj Juhoslávia v rokoch 1948 – 1949, a to zmenou modelu politického a ekonomického systému. Ďalšia motivácia mohla spočívať v tom, aby sa Československo eventuálne nepripojilo k politike Rumunskej socialistickej republiky, vtedy vedenej N. Ceausescom, ktorá hoci bola stále členom, sa vzďaľovalo od Varšavskej zmluvy. Vojenská intervencia spojená s politickou intervenciou v ČSSR – sledovala zámer – preventívneho zásahu proti možnosti, potencii. Malo sa predísť takémuto vývoju, a to v čase, kedy situácia ešte nebola nezvratnou. Otázne je, či bola posledným, krajným prostriedkom, posledným pokusom, skúškou – ako sa vyhnúť, ako predísť kontrarevolúcii, kontrarevolúcii chápanej ako štátnemu prevratu, ako konkrétnemu politickému, hospodárskemu, sociálnemu prevratu v ČSSR, či to bolo „ultima ratio“?
Tento zásah sa viazal na nebezpečenstvo kontrarevolúcie (nie v zmysle pouličných bojov, strieľania, popráv a lynčovania), ale v zmysle politického a štátneho prevratu, teda skutočnosti, že by sa štátnej moci v Československu chopili iné sociálne a politické sily s inými spojencami. Nebezpečenstvo kontrarevolúcie nielen spochybňovala, ale vylučovala časť, podstatná časť vedenia KSČ, verejnosť a masmédia. V protiklade s tým štáty Varšavskej zmluvy považovali nebezpečenstvo kontrarevolúcie za akútne, resp. za v stave postupného zrodu a narastania. Bola vojenská intervencia v týchto podmienkach a z tohto titulu – odôvodnená? Umožňoval stav dozrievajúcej kontrarevolúcie, štátneho prevratu – nekvalifikovať vstup vojsk ako vojenskú intervencia? Podľa všeobecného medzinárodného práva, ktoré upravuje vzťahy medzi štátmi bez ohľadu na ich spoločenské zriadenie, politický systém, zaradenie do vojensko-politických štruktúr – akútna, dozrievajúca či potenciálna kontrarevolúcia (štátny prevrat) nemala právny význam, bola irelevantná ako oprávnený právny titul pre vojenskú intervenciu. Považovala sa za súčasť práva príslušného národa daného štátu na voľbu štátneho zriadenia. Pre vzťahy medzi socialistickými štátmi, konkrétne pre vzťahy medzi štátmi Varšavskej zmluvy však platili osobitné, špecifické normy, odlišujúce sa od noriem a zásad všeobecného medzinárodného práva. Vzhľadom na to, že tieto normy upravovali vzťahy medzi niektorými štátmi sveta, medzinárodného spoločenstva, pomenovávali sa ako tzv. partikulárne medzinárodné právo. A v tejto časti medzinárodného práva bola aj norma, ustanovenie, ktoré chránilo príslušné socialistické spoločenské zriadenie v danom štáte aj formou vojenskej ochrany a pomoci. Vychádzalo z toho, že výber, voľbu štátneho zriadenia si už ľud, národ tohto štátu vykonal a realizoval a táto socialistická voľba bola v daných podmienkach konfrontácie, studenej vojny chránená mocou, aj vojenskou mocou štátov Varšavskej zmluvy proti nebezpečenstvu jej deštrukcie.
Vojenská intervencia nasledovala až po vyčerpaní pomerne rozsiahlych zásahov do vnútorných pomerov ČSSR, ktoré mali povahu politickej a tiež ideologickej intervencie (schôdza v Drážďanoch /marec 1968/, dvojstranné rokovanie v Moskve /máj 1968/, list päťky z Varšavskej schôdzky v júli 1968, štvordňové rokovania kompletných najvyšších straníckych orgánov v Čiernej nad Tisou, stretnutie v Bratislave s prijatím deklarácie /3. 8./, telefonické rozhovory a list medzi L. Brežnevom a A. Dubčekom). Vojenská intervencia nasledovala až po zistení, že táto komunikácia z československej strany nie je chápaná seriózne a usiluje o iné ciele ako druhí partneri.
2.
Slovo „vtorženie“ znie prísnejšie, dokonca surovejšie ako jeho slovenský ekvivalent „vtrhnutie“. Nepochybne razantnejšie ako latinské slovo „interventio“, z ktorého sa vyvinul medzinárodnoprávny inštitút, známy ako „intervencia“. Pod týmto názvom „Intervencia Československo 1968“, bol vydaný v Prahe v roku 2014 aj preklad spomienok generála A. Majorova. Veliteľ 38. armády pomenoval operáciu vojsk Varšavskej zmluvy otvorene, priamo, bez hľadania eufemistického výrazu (typu vstup, internacionálna a bratská pomoc) ako „vtorženie“, t. j. vtrhnutie, ktoré český prekladateľ preložil slovom „intervencia“. Obrovská vojenská operácia, ktorá mala kódové pomenovanie Dunaj, skutočne naplnila znaky inštitútu medzinárodného práva, inštitútu vojenskej intervencie.
Dňa 12. apríla 1968 na štábe Podkarpatského vojenského okruhu v meste Ľvov generál A. Majorov prvýkrát uvidel „mapu-rozkaz“. Mal si ju iba prečítať a zapamätať v priebehu polhodinového oboznámenia sa s ňou. „Mapa-rozkaz“ mala v dolnej časti kaligrafický nápis urobený perom a to: „… vtrhnutie 38. armády do ČSSR s cieľom potlačenia a pri nevyhnutnosti zničenia kontrarevolúcie na jej území“. Podpísal ju minister obrany maršal ZSSR A. Grečko a náčelník generálneho štábu maršal M. Zacharov. Vyhotovená bola v jednom, jedinom exemplári. Referovali o nej L. I. Brežnevovi. Záležitosť bola prísne tajná. Kategoricky bolo zakázané o nej niečo povedať v telefonickom rozhovore, ďalekopisom a vôbec v písomnom styku. Okruh osôb, ktoré sa mohli s „mapou-rozkazom“ zoznámiť, alebo v druhej línii byť iba o nej informovaní, bol striktne zredukovaný na veliteľa príslušnej armády, ktorá mala realizovať vtrhnutie, ďalej na členov vojenského okruhu. Aj tieto osoby poznali len časť tohto projektu, ktorý mali niekedy v budúcnosti možno či pravdepodobne realizovať. Celý plán operácie, pravdepodobnej vojenskej intervencie do Československa zo všetkých možných svetových strán, mohol poznať iba jediný človek, a to vyhotoviteľ mapy-rozkazu. Nasledujúci deň, teda 13. apríla 1968 doručili veliteľovi 38. armády do jeho štábu, „mapu-rozkaz“ v podobe balíka a uložili ju za jeho prítomnosti do jeho sejfu s nápisom: „otvoriť len na signál – „Vltava 666“. Ako poznamenal aj generál, tri šestky tvorili diabolské číslo. Pri porovnaní to boli oveľa rigoróznejšie, prísnejšie parametre utajenia a nakladania, aké majú uložené príslušní vojenskí velitelia v obálkach pre prípad vypuknutia vojny, lokálneho vojenského konfliktu, mimoriadneho stavu a pod. Predpokladá sa, že k udalostiam, k skutočnostiam, ktoré sú takto uložené v obálkach v sejfoch vojenských štábov s režimom „prísne tajné“, sa môžu niekedy v budúcnosti stať, či sú za určitých okolností, v priebehu vývoja pravdepodobnými. Vzťahovalo sa to aj na „mapu-rozkaz“ – vtrhnutie do Československa za účelom potlačenia, eventuálne likvidovanie kontrarevolúcie. K naplneniu, k vykonaniu tohto rozkazu nemuselo prísť. Záviselo to od vývoja politickej situácie v ČSSR. S plánom vojenskej intervencie do susedného, spojeneckého, dokonca spriateleného štátu však bola spojená obava, možnosť vojenského odporu československých vojsk, a tiež aj veľmi nepravdepodobné stretnutie, konflikt s vojskami NATO, možno na západných hraniciach Československa a na hraniciach NDR so západným Nemeckom. Autori „mapy-rozkazu“ o tom všetkom uvažovali. L. I. Brežnev sa zmienil v rozhovore s A. Grečkom aj o tomto slovami: „Andrej priprav sa aj na väčší variant. Ak Boh dá, vyhneme sa tomu.“ Popri vojenskej operácii Dunaj, boli pripravené aj ďalšie dva projekty, podľa ktorých pohyb vojsk Varšavskej zmluvy mohol pri stretnutí s vojskami NATO dosiahnuť líniu rieky Rýn a v druhom prípade mohli zastať až na pobreží prielivu La Manche. Aby sa takémuto scenáru predišlo – operácia Dunaj sa mala uskutočniť energicky, razantne, presvedčivo. V podstate v priebehu 24 hodín malo byť a bolo vojensky obsadené územie Československa.
A dodržal sa i vysoký stupeň utajenia. O vojenskej operácii, momente jej začatia nevedelo nielen stranícke a štátne vedenie ČSSR, ale ani vedenie NATO, hoci operácia bola vyhotovená na mape už 12. apríla. Rozhodnutie o jej realizácii padlo až po štyroch mesiacoch – konkrétne 18. augusta 1968 na zasadnutí Politbyra a nasledujúci deň 19. 8. na zasadnutí najvyšších predstaviteľov piatich štátov Varšavskej zmluvy v Moskve.
Riešenie a finálny výrok sa prijal až po početných a namáhavých rokovaniach, upozorňovaniach, varovaniach. Mali povahu politickej intervencie. Aj ideologickej intervencie. Vojenská intervencia nastúpila až potom, keď už boli vyčerpané všetky iné formy zasahovania do vnútorných záležitostí – pričom toto zasahovanie bolo neúspešné. Menej známou skutočnosťou je, že členovia sovietskeho Politbyra (najvyššieho straníckeho orgánu) sa postupne pripájali k tým členom, ktorí boli za vojenskú intervenciu. Podnetom k pripojeniu ďalších a ďalších členov k vojenskému zásahu boli nepresvedčivé kroky vedenia v Československu a akcie, ktoré podľa nich preukazovali, že vývoj udalosti nie je v rukách tohto vedenia, ale niekoho iného, kto určuje témy, osoby a tempo vývoja. Medzi členmi Politbyra ako pravdepodobne posledný, ktorý súhlasil s intervenciou. bol práve L. I. Brežnev. U nás bol v médiách prezentovaní ako jastrab či priamo pôvodca vojenského zásahu, aj pre stigmu danú jeho nadmernými obrvami.
Spolu so všetkými ďalšími informáciami z rozviedky, diplomatickej služby, od politických analytikov zavážilo medzi poslednými hlásenie už menovaného veliteľa 38. armády A. Majorova. Zúčastnil sa na vojenskom cvičení s názvom „Šumava“ v Československu a strávil tu dva mesiace (jún, júl 1968). Vo svojich pamätiach vydaných v roku 2010 napísal: Československá ľudová armáda bola v tom období demoralizovaná, a to vplyvom celospoločenských procesov obrodného procesu v krajine. Boli nimi demokratizácia, liberalizáciou a federalizácia. Československé vojská už tri roky nemali vojenské cvičenia. Polygóny, vojenské priestory pre cvičenia vojska boli zarastené trávou a burinou. Generál predpokladal, že v priebehu mesiaca až dvoch sa československá armáda úplne rozloží. V súzvuku s týmto poznaním boli aj informácie ministra obrany ZSSR A. Grečka. Dňa 12. augusta 1968 ho tento okamžite nasmeroval do pracovne generálneho tajomníka ÚV KSSZ L. I. Brežneva. Povedal mu, že vzhľadom na ohlásené vojenské manévre NATO a Bundeswehru začiatkom septembra 1968 v blízkosti československých hraníc a na rozklad československej armády je možné, že jedného dňa pod Mukačevom a Užhorodom sa uskutoční letecký výsadok vojsk NATO, a cez Česko a Slovensko prejdú maximálnou rýchlosťou spojené armádne zbory USA a NSR (spolu 20 divízií). V noci pred leteckým výsadkom bude vytvorená bábková vláda Československa, ktorá vyhlási neutralitu, vystúpenie z Varšavskej zmluvy a obráti sa so žiadosťou na NATO ochrániť krajinu pred sovietskou intervenciou. Dodal, že Československo môže byť stratené pre ZSSR a Varšavskú zmluvu v dôsledku takéhoto možného vývoja, alebo bude „veľká vojna“, t. j. európska alebo svetová vojna medzi superveľmocami aj atómovými zbraňami. Výklad generála A. Majorova bol reálnou prognózou vývoja, hodnovernou správou o situácii, erudovanou analýzou a s predpoveďou od kompetentného vojenského veliteľa. Znamenalo to reálne ohrozenie vojenskej bezpečnosti ZSSR, ďalších socialistických krajín, ohrozenie ich životných záujmov, priamo nebezpečenstvo explózie vojny európskych, dokonca svetových rozmerov, medzi jadrovými veľmocami. Na nebezpečenstvo takéhoto vývoja upozorňoval už mesiac predtým W. Gomulka, šéf poľských komunistov. Rovnaké poznámky mal aj šéf strany a štátu Nemeckej demokratickej republiky W. Ulbricht. Obaja to nerobili preto, že by boli komunistickými dogmatikmi a sektármi, ako ich častovali týmito menami v Československu. Odpadnutím ČSSR od Varšavskej zmluvy, jej možným zapojením do NATO by sa priamo otvoril priestor z Československa cez Krušné hory na Berlín a viac ako sedemstokilometrové hranice z juhu na Poľsko. Mali sa čoho obávať, nie toho že v Československu sa rozvíja nový model socializmu a ani toho, že sa tu vytvára nový marxizmus na československý obraz, bez leninizmu. Vojenská obrana, integrita území ich štátov bola rozhodujúca pre všetkých členov päťky.
Po zakomponovaní hodnovernej prognózy vývoja, ktorú predložil generál A. Majorov do celkového informačného balíka poznatkov, L. Brežnev si overoval situáciu telefonicky v Prahe s nádejou na lepšie správy. Boli to dva telefonické rozhovory s A. Dubčekom (9. 8. a 13. 8.) o stave plnenia dohodnutých opatrení z Čiernej nad Tisou. Závermi z nich bolo: A. Dubček neberie prijaté záväzky vážne a seriózne, pokúša sa nás opätovne oklamať, resp. podviesť. Po osobných, dvojstranných aj mnohostranných straníckych a štátnych rokovaniach, písomnej aj telefonickej korešpondencii možno povedať, že boli vyčerpané všetky formy politickej, diplomatickej intervencie. Informácie, analýzy a prognózy vojenského ohrozenia bezpečnosti ZSSR, socialistických krajín prevážili misky váh, a to do polohy rozhodnutia o nevyhnutnosti vojenskej intervencie, vojenského zásahu. Na dvoch veľkých rokovaniach – Politbyra KSSZ (17. 8.) a schôdzi piatich najvyšších predstaviteľ Varšavskej zmluvy (18. 8. 1968) – padli rozhodnutia: aktívny nástup pravicových, antisocialistických síl v Československu je zameraný na odtrhnutie ČSSR od socialistického spoločenstva a na pokus vytvoriť tu buržoázny štát, preto je treba poskytnúť nevyhnutné vojenskú pomoc socialistickému Československu.
3.
Bezpečnostná rada OSN zvolaná na návrh šiestich členských štátov dňa 21. 8. 1968 prerokovávala ich návrh s názvom „vážna situácia v ČSSR“. Projekt rezolúcie vychádzal z troch hlavných úvah: o neprípustnosti intervencie a okupácie Československa Sovietskym zväzom a inými členmi Varšavskej zmluvy; z hlbokého záujmu o osud ľudu Československa a jeho legitímnych vodcov; z požiadavky stiahnutia všetkých ozbrojených síl z Československa a upustenia od ďalšej intervencie do vnútorných záležitostí tejto krajiny. Predstaviteľ Maďarska v Bezpečnostnej rade naopak tvrdil, že akcia piatich socialistických štátov bola v súlade s deklaráciou šiestich komunistických strán v Bratislave (3. 8.) a mala pomôcť československému ľudu a udržať aj socialistické vymoženosti. Sovietsky predstaviteľ v diskusii vyhlásil, že udalosti v Československu nielen ohrozili socialistický systém v tejto krajine, ale aj existujúcu rovnováhu síl v Európe. Prečítal aj text výzvy skupiny členov Ústredného výboru KSČ, vlády a Národného zhromaždenia, ktorá sa obrátila na spojenecké štáty o pomoc, vrátane ozbrojenej. Voči návrhu rezolúcie uplatnil ZSSR ako stály člen Bezpečnostnej rady svoje právo veta a tak rezolúcia o vážnej situácie nebola schválená.
Sovietsky zástupca pri prerokovaní opakoval tvrdenie o hrozbe kontrarevolúcie. Prvýkrát uplatnil ďalší argument, že by československé udalosti ohrozili aj jestvujúcu mocenskú rovnováhu. Možnosť prevratu v Československu spojil so závažným problémom bezpečnosti. Uviedol, že hrozba socialistickému systému v Československu bola navyše aj hrozbou základom európskeho mieru. Akcia Varšavskej zmluvy bola preto podľa predstaviteľa ZSSR plne oprávnená a bola v súlade najmä s článkom 51 Charty OSN a Varšavskou zmluvou z roku 1955. Pokračoval ďalej tým, že výzvu, žiadosť časti členov straníckeho a štátneho vedenia o poskytnutie pomoci, a to aj ozbrojenej, známej ako tzv. pozývací list, označil ako požiadavku zákonných orgánov Československa. Podľa scenára intervencie tieto sily mali zriadiť orgán takéhoto typu (provizórny, revolučný) v predvečer, resp. v prvý deň, či aspoň v prvých troch dňoch intervencie, ktoré by sa uchopili štátnej moci a mali minimálne postavenie vlády. Nestalo sa. Nemali na to sily, ani odvahu. Intervencia tak nedosiahla predpokladanú či očakávanú legalizáciu, t. j. že by o zásah požiadala československá vláda.
Maďarský delegát vystúpil na medzinárodnom fóre s novou právnou koncepciou. Uplatnil argument, že vojenská akcia bola v súlade s bratislavskou deklaráciou prijatou šiestimi štátmi Varšavskej zmluvy 3. 8. 1968. Novosť tejto argumentácie spočívala v tom, že proti tvrdeniam o nezákonnej intervencii a ďalej o okupácii, ktoré sa opierali o normy, inštitúty medzinárodného práva, jednej pritom jeho hlavnej časti, a to všeobecného medzinárodného práva, postavil právne tvrdenie, že vzťahy medzi socialistickými štátmi, vzťahy medzi štátmi Varšavskej zmluvy sa riadia, regulujú inými, ich vlastnými normami, pravidlami, ktoré tieto štáty vytvorili a prijali na základe súhlasného prejavu ich vôle, na základe pravidiel, ktoré tvoria ich – „partikulárne medzinárodné právo“. Uzavieral, že partikulárne medzinárodné právo, prijaté časťou štátov, subjektov medzinárodného práva, má prednosť, pred normami všeobecného medzinárodného práva. Argumentácia v diskusii v Bezpečnostnej rade OSN o československej otázke 21. auguste 1968 tak dostala a nadobudla novú podobu a kvalitu. V ďalšom období sa táto problematika o pravidlách, normách medzinárodného práva platného medzi socialistickými štátmi, kvalifikovaného už ako partikulárneho práva, rozvinula a prehĺbila, vrátane ich rozpracovania v učebniciach tohto odvetvia práva.
D. AGRESIA
Po dlhom a ťažkom rokovaní Valné zhromaždenie OSN schválilo definíciu agresie 14. 12. 1974. Agresia je podľa tejto definície použitie ozbrojenej sily štátom proti zvrchovanosti, územnej nedotknuteľnosti alebo politickej nezávislosti iného štátu.
Za agresívny čin sa považuje – a) /bez ohľadu na vyhlásenie vojny/ invázia alebo útok ozbrojených síl jedného štátu na územie druhého štátu alebo vojenská okupácia, hoci i dočasná; b) bombardovanie ozbrojenými silami jedného štátu územie druhého štátu alebo použitie akýchkoľvek zbraní jedného štátu proti územiu druhého štátu; c) blokáda prístavov alebo pobrežia ozbrojenými silami; d) útok ozbrojených síl jedného štátu na pozemné, námorné alebo letecké sily iného štátu; e) použitie ozbrojených síl jedného štátu, ktoré sa nachádzajú na území druhého štátu s jeho súhlasom v prípade, že neboli dodržané dohodnuté podmienky pobytu alebo dĺžka ich prítomnosti; f) konanie štátu, ktorý povolil druhému štátu, aby použil jeho územie k spáchaniu agresívneho činu proti tretiemu štátu; g) vyslanie štátom alebo jeho menom ozbrojených skupín, bánd, nepravidelných ozbrojených síl alebo žoldnierov, ktorí používajú silu proti inému štátu v takej miere, že sa to rovná predchádzajúcim činom. Prijalo sa aj ustanovenie, že Bezpečnostná rada môže za agresiu označiť aj iné činy.
V definícii sa zdôraznilo, že agresiu nemožno ospravedlniť žiadnou politickou, hospodárskou, vojenskou alebo inou úvahou. Žiaden územný zisk alebo iná zvláštna výhoda, ktoré boli dosiahnuté agresiou, nemôžu byť uznané ako legálne.
Na rozdiel od intervencie sa pre kvalifikovanie konania štátu a štátov ako agresie vyžadovalo, aby išlo o konanie, útok ozbrojených síl cudzieho štátu proti zvrchovanosti, územnej nedotknuteľnosti alebo politickej nezávislosti iného štátu, použitím ozbrojenej sily. Nevyžadovalo sa, aby k tomuto ozbrojenému aktu došlo v čase vojny, vedenia vojny, ani aby ozbrojené sily mali status nepriateľských ozbrojených síl. Vojská Varšavskej zmluvy realizáciou operácie Dunaj zasiahli vo vzťahu k základným atribútom ČSSR – proti jeho zvrchovanosti, územnej nedotknuteľnosti, resp. aj proti politickej nezávislosti tohto štátu. V tomto zmysle naplnili znaky pojmu, právnej normy, definujúcej pojem agresie. Skutková podstata ich konania, naplnila – objekt skutkovej podstaty tejto právnej normy – t. j. zvrchovanosť, územnú nedotknuteľnosť, politickú nezávislosť ČSSR. Vojenská akcia naplnila aj objektívnu stránku tohto konania, a to konania proti zvrchovanosti, územnej nedotknuteľnosti, politickej nezávislosti – útokom ozbrojených síl piatich štátov Varšavskej zmluvy na územie druhého štátu, teda Československa. Pre dovŕšenie kvalifikovania konania piatich štátov treba aj zistiť, či bola naplnená subjektívna stránka konania týchto štátov – t. j., či konali úmyselne. Vyžaduje to zistiť, či vedeli a súčasne či aj chceli konať proti zvrchovanosti, územnej nedotknuteľnosti a politickej nezávislosti.
Podľa vyhlásení päťky ich vojenský zásah, vojenská operácia – nebola vedená a nechcela zasiahnuť, zlikvidovať, ani narušiť tieto atribúty štátu – zvrchovanosť, územnú nedotknuteľnosť a politickú nezávislosť. Absentovala teda subjektívna stránka tohto konania – úmyselné konanie. Operácia Dunaj nemala za cieľ, súčasťou subjektívnej stránky konania týchto štátov nebol úmysel, zaútočiť proti objektom, hodnotám, atribútom, ktoré chráni medzinárodné právo, a to zvrchovanosť, územná nedotknuteľnosť a politická nezávislosť, a to tým, že takéto konanie zakazuje a trestá ako agresiu. Vojenský zásah štátov Varšavskej zmluvy teda nebol agresiou, nespĺňal znaky agresie, ktoré vyžaduje medzinárodné právo.
Výsledok vojenskej operácie teda v čase ratifikovania Zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk neviedol k systémovej, podstatnej či kvalitatívnej zmene. Zvrchovanosť ČSSR v systéme štátov Varšavskej zmluvy, resp. socialistického spoločenstva, územná celistvosť štátu, štátne teritórium ako aj politická nezávislosť mala rovnaké parametre po vojenskom zásahu ako pred ním. Sťažil, resp. skomplikoval sa demokratizačný proces, resp. proces demokratickej obnovy socializmu. V dôsledku vstupu a pobytu vojsk – sa vytvorili zábrany, mocenské a politické, aby tento proces prekročil hranice reálneho socializmu ďalej, ale nevytvoril neprekonateľné zábrany, aby politické sebaurčenie pokračovalo. Dokonca ešte stále bola možnosť prekročiť tento limit, červenú čiaru (ako dôkaz možno uviesť poaugustový vývoj, najmä v mesiacoch december, január, marec 1968/1969). Vojenská operácia Varšavskej päťky nedosiahla, nenaplnila znaky medzinárodnoprávnej normy agresia.
Samozrejme, že v roku 1968 sa nemohol vstup vojsk do ČSSR posudzovať podľa uznesenia Valného zhromaždenia OSN, ktoré bolo prijaté až o šesť rokov neskôr, teda v roku 1974. Agresia ako inštitút medzinárodného práva sa v roku 1968 definovala podľa náuky, zovšeobecním praxe, podľa noriem obyčajového (nezmluvného, neobsiahnutého v uzneseniach OSN) medzinárodného práva. Vymedzenie pojmu agresia z roku 1974 sme uviedli pre názornosť, ilustratívnosť a možnosť transparentného posúdenia skutkového stavu (vstupu vojsk), aplikovania metódy subsumpcie s definíciou inštitútu agresie, podľa písaného a všeobecne uznanom prameni práva.
Bezpečnostná rada OSN je orgán, ktorý je podľa medzinárodného práva oprávnený rozhodnúť, kvalifikovať, či určité konanie štátu vo vzťahu k inému štátu je, či bolo agresiou. Návrh skupiny šiestich členov Bezpečnostnej rady OSN 21. augusta 1968 predsedovi rady inicioval konanie jej schôdze, ktorá prerokovávala „súčasnú vážnu situáciu v ČSSR“. V predloženej rezolúcii bol daný návrh, podľa ktorého sa „odsudzuje ozbrojená intervencia Sovietskeho zväzu a iných členov Varšavskej zmluvy do vnútorných záležitostí ČSSR…“ Skupina štátov v Bezpečnostnej rade navrhla kvalifikovať ozbrojené konanie štátov Varšavskej zmluvy ako – vojenskú intervenciu, a po druhé aj ako okupáciu ČSSR. Podstatné pre našu problematiku, ktorou sa zaoberáme je – že ani návrh rezolúcie nenavrhoval kvalifikovať tento vstup vojsk do ČSSR – ako úkon, ktorým sa naplní znak inštitútu a noriem agresie – podľa medzinárodného práva. Nebola to teda – agresia.
Na úrovni rokovaní v Bezpečnostnej rade OSN teda nebola prijatá rezolúcia, ktorá by kvalifikovala vstup vojsk Varšavskej zmluvy – ako vojenskú intervenciu, a ani ako okupáciu. Pravdou je, že táto kvalifikácia nebola prijatá preto, že rezolúciu s tým výrokom vetoval ZSSR ako stály člen Bezpečnostnej rady, a to uplatnením tohto práva. Žiaden člen Bezpečnostnej rady nepredložil návrh, aby bolo konanie ZSSR a jeho spojencov vo vzťahu k Československu hodnotené a právne kvalifikované – ako agresia.
E. INTERNACIONÁLNA POMOC
1.
Ideologickým, politickým a v konečnej inštancii aj právnym titulom pre vytvorenie inštitútu, ktorý sa stal známym ako „internacionálna pomoc“, sa stala deklarácia (vyhlásenie) zo stretnutia najvyšších straníckych a štátnych predstaviteľov šiestich štátov Varšavskej zmluvy, ktorá bola prijatá v Bratislave dňa 3. 8. 1968. Inkriminovaná, tzv. Brežnevova doktrína v nej obsiahnutá mala toto znenie: „Podpora, ochrana a upevnenie týchto vymožeností, ktoré dosiahli národy svojím hrdinským úsilím, obetavou prácou ľudu každej krajiny, sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín. To je jednotný názor všetkých účastníkov porady, ktorí prejavili neochvejnú rozhodnosť rozvíjať a chrániť vymoženosti socializmu vo svojich krajinách, dosahovať nové úspechy pri budovaní socializmu.“ Citovaná pasáž z Bratislavskej deklarácie je v texte, ktorý má rozsah asi päť normostrán a je uvedená v jej v piatom odseku. Vytlačená bola na nerozoznanie od ostatného textu. Možno teda aj prehliadnuteľná?
Podľa znenia deklarácie ústrednou hodnotou pre jej signatárov bol „socializmus“. Záväzkom prijatým pre štáty, pre strany, ktoré skoncipovali a podpísali túto deklaráciu je – „podpora, ochrana a upevnenie týchto vymožeností“. Opätovne bol tento záväzok ako povinnosť signatárov deklarácie zvýraznený v poslednej vete tejto formulácie, ako ich „neochvejná rozhodnosť, rozvíjať a chrániť vymoženosti socializmu vo svojich krajinách“. Akcentovať treba, že to bol jednotný názor všetkých účastníkov porady. Vyjadroval a prejavoval ich jednotnú a spoločnú vôľu, vôľu dobrovoľnú, slobodnú a vážnu, možno povedať, že vôľu vytvorenú a prejavenú so znalosťou veci, t. j. vedeli, či mali vedieť, čo robia a chceli to urobiť. Dobrovoľnosť prijatia tejto spoločnej a jednotnej vôle možno posúdiť z vývoja a charakteru predchádzajúcich udalostí vo vzťahu ČSSR a ZSSR, ako aj uvedených ďalších štátov Varšavskej zmluvy.
Po roztržke, ktorá nastala odmietnutím ČSSR zúčastniť sa na spoločných rokovaniach šéfov štátostrán vo Varšave, československé stranícke vedenie odmietlo aj tzv. varšavský list z 15. júla 1968. Zaslali mu ho účastníci tohto rokovania. Rozkol a napätú situáciu po týchto úkonoch zažehnalo štvordňové intenzívne rokovanie na stretnutí (sovietskeho Politbyra KSSZ a československého Predsedníctva ÚV KSČ, oboch v úplnej zostave v Čiernej nad Tisou (30. 7. – 1. 8.). Po bratislavskom stretnutí uskutočnenom po uplynutí ďalších dvoch dní (3. 8.), sa napätie vo vzťahoch uvoľnilo, zdalo sa, že sa našiel dlhodobejší modus vivendi medzi KSSZ a KSČ. Nepredpokladal sa a prakticky sa vylučoval konflikt či katastrofické udalosti, ku ktorým došlo o necelé tri týždne po Bratislave. Spornou môže byť otázka, či Bratislavskú deklaráciu s inkriminovanou formuláciou prijala so znalosťou veci konkrétne československá strana s uvedomením si, aké dôsledky z nej môžu osobitne pre ňu vyplynúť. Samotný text tejto formulácie, ako sa už uviedlo, nebol v deklarácii nejako osobitne, typom písma, ani grafickým spôsobom vyznačený. Na stretnutí nevznikli okolo neho ani diskusie, resp. menšie či väčšie kolízie. Československí experti, poradcovia, vraj upozorňovali a dosiahli zmenu textu v tej časti, kde sa písalo o objektívnych zákonitostiach výstavby socializmu. Trvali na tom a dosiahli, aby v texte deklarácie bola obsiahnutá aj formulácia nielen o všeobecných zákonitostiach, ktoré každá vládnuca komunistická vládnuca strana musí dodržiavať, ale aj o zvláštnostiach a národných osobitostiach, dokonca špecifikách výstavby socializmu v príslušnej krajine. (Nebola tu však ani spomenutá formulácia o modeloch socializmu, čo bolo dominujúcou tézou a témou v tej dobe v ČSSR). S formuláciou o všeobecných, zvláštnych, osobitných znakoch, prvkoch, boli spokojní aj československí experti a aj predstavitelia „strany a štátu“. Bratislavská deklarácia sa chápala v československých médiách ako víťazstvo československých reformátorov nad neostalinistami z Moskvy, osobitne z Berlína ako aj z Varšavy. Niektorí členovia vlády ČSSR so súhlasom A. Dubčeka odišli na dovolenku, najmä k Jadranskému moru, na ostrov Brioni, k letnej rezidencii J. B. Tita. Dovolenkové obdobie sa zdalo zaslúženou odmenou za doterajšiu prácu od januára 1968.
Bratislavská deklarácia ako vyhlásenie nemala relevanciu dohody a vôbec nie zmluvy (paktu). Nemala teda právnu záväznosť. Nepredpokladalo sa v ČSSR, že sa môže stať titulom pre vojenskú intervenciu ďalších piatich signatárov deklarácie proti šiestemu. Dôležité je pritom poznamenať, že aj všetky doktríny prezidentov USA o vojenskej intervencii obdobne nemali formu právnych noriem. Vyjadrené boli v posolstve prezidenta USA Kongresu, alebo, a to väčšinou, predstavovali určité špeciálne vyhlásenia prezidentov. Odlišnosť medzi nimi je v tom, že americké doktríny sú doktrínami jedného štátu, teda USA voči štátom amerického kontinentu (Monroe, 1823), alebo ktorémukoľvek štátu sveta (Truman, 1947). Vyhlasovali, že USA poskytnú pomoc týmto štátom, aj bez ich súhlasu, bez ich požiadania, v prípade že tieto štáty budú ohrozené určitým nebezpečenstvom (neokolonializmu, ovládnutia cudzou európskou mocou), a od 1947 totalitárnymi silami, medzinárodným komunizmom, resp. komunistickou (socialistickou, ľavicovou ) vládou, aj keď by sa takáto vláda kreovala na základe slobodných volieb. Formulácia, ktorá dostala názov Brežnevova, sa dostala nie do vyhlásenia jedného štátu, veľmoci, ale do deklarácie šiestich štátov, do mnohostrannej deklarácie, ktorá sa vzťahovala iba na tie štáty, ktoré podpísali toto vyhlásenie. Bratislavská deklarácia v porovnaní s doktrínami prezidentov USA počnúc H. Trumanom (1947), teda formulácia Brežnevovej doktríny v nej napísaná, má obdobnú štruktúru a konštrukciu. Casus belli, v tomto prípade casus interventionis v nej znel ako ohrozenie „socializmu, jeho výdobytkov“. Dôvodom aktivácie povinnosti intervencie podľa doktríny H. Trumana, bolo nielen akútne ohrozenie, ale i potenciálne nebezpečenstvo napadnutia, deštrukcie tejto hodnoty a to z vnútra príslušného štátu, alebo z vonkajšieho nepriateľského prostredia. Záväzkom prijatým signatármi bola spoločná, internacionálna povinnosť všetkých socialistických krajín poskytnúť svojmu spojeneckému, ohrozenému štátu, ochranu, podporu, pomoc pre ochraňovanie vymoženosti socializmu v tejto krajine. Forma, podoba tejto pomoci, mala byť adekvátna prinajmenšom proporcionálna stupňu ohrozenia chránenej hodnoty.
Pri odpovedi na otázku, akú formu a podobu pomoci predpokladali bratislavskí deklaranti, možno nájsť riešenie v kontexte článku 5. Varšavskej zmluvy. V tomto článku 5. Varšavskej zmluvy bolo napísané okrem iného aj to, že strany majú právo prijímať „dohodnuté opatrenia, nevyhnutné pre upevnenie ich obranyschopnosti s tým, aby ochránili mierovú prácu svojich národov a garantovali nedotknuteľnosť ich hraníc a území a zabezpečili ochranu od možnej agresie“. Domnievame sa, že nie iba v kontexte, ale v jednote ustanovení Bratislavskej deklarácie o internacionálnej povinnosti štátov jej signatárov, ochraňovať socializmus a citovaným ustanovením z Varšavskej zmluvy možno nájsť a predstaviť, si akú formu a podobu, eventuálne aj právne zdôvodnenie bude mať v prípade casus interventionis internacionálna pomoc. Prijaté ustanovenie z Bratislavskej deklarácie malo relevanciu politického a ideologického vyhlásenia v jednote s daným článkom Varšavskej zmluvy, teda medzinárodnoprávnou záväznou zmluvou, vytvorilo aj právny titul pre zásah, aj pre intervenciu v štátov patriacich do paktu v inom členskom štáte. V jednote týchto dvoch ustanovení sa vytvorila podľa jej autorov aj konštrukcia internacionálnej pomoci, právny titul medzinárodnoprávnej relevancie pre vojenskú intervenciu do Československa. Máme na mysli ustanovenie o spoločnej internacionálnej pomoci, spojené s ustanovením článku 5. Varšavskej zmluvy uzavretej v roku 1955.
Uvedené riešenie o poskytnutí vojenskej pomoci, ako všeobecne dohodnuté opatrenie, v intenciách Bratislavskej deklarácie prijalo päť štátov Varšavskej zmluvy, dňa 19. augusta 1968 na stretnutí v Moskve, ako „internacionálnu pomoc“ a podľa článku 5., Varšavskej zmluvy ako opatrenie nevyhnutné pre ich obranyschopnosť, pre garantovanie nedotknuteľnosti ich hraníc a území, aj na zabezpečenie ochrany od možnej agresie. Na tomto základe vydali pokyn svojim vojenským jednotkám, aby 21. augusta t. r. uskutočnili nutné opatrenia „na poskytnutie pomoci československým pracujúcim v boji proti reakcii, za zaistenie bezpečnosti Československa pred sprisahaním imperializmu“, teda pokyn na internacionálnu pomoc vrátane pomoci vojenskej. Ministerstvo zahraničných vecí ZSSR v depeši z 19. 8. 1968, odovzdanej o deň neskôr , informovalo o tomto kroku prezidenta ČSSR L. Svobodu.
Vstup vojsk štátov Varšavskej zmluvy do Československa dňa 21. augusta 1968 mal v tomto zmysle medzinárodnoprávne zdôvodnenia a oprávnenia. Vyhlásenia sovietskeho straníckeho a štátneho vedenia o vstupe vojsk na základe žiadosti vlády a viacerých predstaviteľov ÚV KSČ, ďalej vyhlásenia o pomoci pred kontrarevolúciou, skutočný vstup vojsk, teda vojenskú intervenciu zdôvodňovala iba textom Bratislavskej deklarácie, ako (podľa neskoršieho pomenovania, ktoré jej dali politológovia a žurnalisti) tzv. Brežnevovou doktrínou. Sama osebe by bola skutočne, veľkým a závažným porušením všeobecného medzinárodného práva, ako aj vzťahov medzi socialistickými štátmi. Kvalifikovalo ho tak vyhlásenie Predsedníctva ÚV KSČ z 21. augusta 1968. Avšak v jednote tejto doktríny s ustanovením článku 5. Varšavskej zmluvy, situácia s vojenskou intervenciou mala iné vyznenie a hodnotenie. Možno vysloviť hypotézu, možno hodnotenie, že v prípade jednoty týchto dvoch argumentov, ideologického, politického a po ďalšie právneho, by išlo skutočne o medzinárodnoprávne oprávnenú intervenciu.
2.
Ministerstvo zahraničných vecí dňa 21. augusta 1968 so súhlasom Predsedníctva ÚV KSČ, vlády ČSSR, vo svojej nóte vyhlásilo: a) že nikdy ani ona (vláda), ani iný ústavný orgán štátu, nedali súhlas na inváziu a okupáciu Československa; b) hodnotilo vojenskú operáciu ako násilnú okupáciu, ktorá je v rozpore s Chartou OSN, Varšavskou zmluvou a so základnými zásadami medzinárodného práva; c) že touto kolektívnou akciou piatich štátov bol podniknutý útok na nezávislosť ČSSR a neslýchaným spôsobom bola porušená jej územná nedotknuteľnosť. Najvyššie československé štátne a stranícke orgány napadli v tomto stanovisku a vyhlásení dôležitú skutočnosť nevyhnutnú pre zákonné konanie, a to absenciu ich súhlasu k invázii a okupácii. Inváziu súčasne kvalifikovali ako násilnú okupáciu, z konzekvenciou, že je v rozpore s Chartou OSN, základnými zásadami medzinárodného práva a ďalej dokonca aj s Varšavskou zmluvou. Československé vyhlásenie bolo sformulované a vyhlásené možno povedať unáhlene, bezprostredne potom, ako získali informáciu, že vojská ZSSR a ďalších štyroch štátov Varšavskej zmluvy prekročili štátne hranice ČSSR, teda na prelome 20. a 21. augusta. Nemali k dispozícii, ani vôbec nepreštudovali vyhlásenie TASS, v ktorom boli koncentrovanejším spôsobom uvedené dôvody a právne tituly pre vojenskú intervenciu. V ďalších najbližších hodinách sa k tomu, už pre zadržanie a odvlečenie čelných predstavitelia ČSSR tieto orgány nedostali. Neodpovedali na ne ani neskoršie. Napokon až zrušením týchto uznesení, vyhlásení a nót a to koncom septembra 1969. Treba však v tejto súvislosti uviesť, že štáty Varšavskej zmluvy, ktoré sa podujali na vojenskú intervenciu, zdôvodnili svoj úkon, svoje konanie aj ďalšími argumentmi všeobecnoprávnymi, resp. argumentmi podľa všeobecného medzinárodného práva. Právna argumentácia bola výsledkom rozboru a hodnotenia reálnych skutočnosti, vojenských a politických, ktoré podľa realizátorov vojenskej intervencie naplnili znaky a atribúty inštitútov, noriem, ustanovení a zásad medzinárodného práva zdôvodňujúcich ich rozhodnutie, postup, vojenskú intervenciu.
Vstup vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do ČSSR, internacionálna pomoc, vojenská intervencia, mala byť pomocou proti kontrarevolúcii v ČSSR. Argument o hrozbe kontrarevolúcie a pomoci proti kontrarevolúcii sa stal v spoločenskom vedomí, vo verejnej mienke prvým dôvodom, ktorý mal byť pre ňu zrozumiteľný, ktorý pre český a slovenský národ vysvetľoval túto udalosť. Bol všeobecne prijatý, vzatý na vedomie, ale súčasne nepochopený a nepochopiteľný, vzhľadom na vonkajšiu realitu v štáte, v ktorom sa neprejavovali znaky občianskeho násilia, najmä nie ozbrojeného násilia. Pomerne rýchlo sa menilo, resp. upravovalo zdôvodnenie zo strany ZSSR, že kontrarevolúcia nebola krvavou, akútnou, otvorenou či prebiehajúcou. Ale, že vypuknutie kontrarevolúcie bolo potenciálnou hrozbou, že išlo o kontrarevolúciu v budúcnosti. Pre túto situáciu sa použil aj termín „plazivá kontrarevolúcia“. Svojimi prejavmi to vraj nebola a nemala byť krvavá kontrarevolúcia, ale pokojná kontrarevolúcia, ktorá mala riešiť a vyriešiť podstatnú úlohu každej revolúcie a vice versa kontrarevolúcie, t. j. moc štáte. Zmena moci v štáte sa mala riešiť zákonnou, legálnou cestou alebo kvalitatívnou zmenou obsahu jestvujúcej straníckej a štátnej moci, využitím zákonných, platných postupov. Konkrétne na XIV. zjazde KSČ, ktorý bol zvolaný podľa stanov strany na 9. septembra 1968, mali byť zvolené nové orgány KSČ, teda nový Ústredný výbor, aj Predsedníctvo Ústredného výboru, jej prvý tajomník s novými progresívnymi, demokratickými osobnosťami, členmi KSČ. Konzervatívne, dogmatické či neostalinistické sily by už do týchto najvyšších orgánov KSČ neboli zvolené. Tým by sa tieto „zdravé sily“, „marxisticko-leninského presvedčenia“ nedostali do vedenia strany, stratili by moc, účasť na politickej, straníckej moci vôbec. Všetko toto by sa a uskutočnilo podľa straníckej legality, teda v súlade so stanovami KSČ. V ďalšej perspektíve sa mali už podľa platných zákonov uskutočniť parlamentné voľby, všeobecné voľby, t. j. voľby do miestnych aj ústredných orgánov štátnej moci. Tie by si vytvorili svoje výkonné orgány. Parlament, Národné zhromaždenie by kreoval vládu a miestne orgány svoje rady ako regionálne orgány štátnej správy. Nasledovala by príslušná legislatívna činnosť, ktorá by zrušila nevyhovujúce zákony a vytvorila nový právny poriadok v súlade s požiadavkami na demokratický štát s modelom demokratického socializmu, pravdepodobnejšie demokratického štátu bez prívlastku. Revolúcia, resp. kontrarevolúcia by sa realizovala v súlade s platnou ústavou štátu, bola by to konštitučná revolúcia. Transformácia by viedla k zásadnej systémovej zmene spoločenského a štátneho zriadenia v ČSSR. V tomto zmysle by sa uskutočnila demokratickými metódami, demokratickým postupom transformácia strany a štátu, celého politického systému v súlade so Stanovami KSČ, Ústavou ČSSR a ďalšími zákonmi. Výsledkom by bola revolúcia, alebo z názoru KSSZ „kontrarevolúcia“. Podľa časti „demokratických komunistov“ by sa tým dosiahol lepší model socializmu. Možno by to bol socializmus s ľudskou tvárou, v ideálnom variante vývoja. Pravdepodobne by Československo s novým modelom socializmu bolo aj vyčlenené zo spoločenstva socialistických krajín a možno by malo postavenie (v optimálnom prípade) – ako štát s iným socializmom, napríklad v postavení Juhoslávie s tzv. samosprávnym socializmom. Podľa Moskvy aj vo vedení KSČ boli pravicové sily, ktoré chceli zmeniť Československo na zriadenie s doteraz nepoznaným a nikde nejestvujúcim modelom socializmu. Nemala to byť alebo už by to nebolo ani pluralitná politická demokracia západoeurópskeho typu, ale zároveň by to nebol už ani sovietsky politický systém. Ale týmto konaním by uvedené sily v československom vedení, podľa sovietskeho vedenia ohrozovali socializmus vôbec, aj vojenskú bezpečnosť susedných socialistických štátov. A pod krytím nového modelu socializmu mali pôsobiť podľa Moskvy aj sily, ktoré chceli urobiť z Československa buržoáznu republiku, vytrhnúť ju zo socialistického spoločenstva, aj jej vojensko-politických zväzkov a previesť ju na druhú stranu, opačný front v studenej vojne.
Nastupovali teda a v ofenzíve boli aj sily nesocialistické, resp. protisocialistické. Boli by sa s nimi demokratickí komunisti vysporiadali, alebo by boli nimi porazení? Vývoj politických pomerov bol taký, že sa blížilo ich stretnutie, ku ktorému sa schyľovalo, malo k nemu dôjsť už začiatkom jesene 1968. Obrodní komunisti by museli týmto nesocialistickým silám ukázať hranicu, čiaru ich postupu, a najmä svoj program aj mocensky presadiť, alebo týmto silám podľahnúť. Prvý tajomník ÚV KSČ vtedy nie pre verejnosť, ale v straníckom orgáne povedal, že v prípade nástupu protisocialistických síl by strana a štát využili proti nim všetky mocenské prostriedky, ktoré im dávala ústava a zákony štátu. Dokonca spomenul, že by sa v tomto prípade obrátil o pomoc aj na ZSSR. Hrozil teda koniec celonárodnej jednote všetkých síl od ľavice až po krajnú pravicu, ako aj koniec apogea celonárodnej popularity momentálnych vodcov KSČ. Museli by sa rozhodnúť, čo obetujú: svoju popularitu alebo socialistický obrodný program. V situácii, keď by sa riešila otázka moci, otázka „kto z koho“ použitím ozbrojených síl, bezpečnosti, polície, vojska, by bol už iba krok k vzplanutiu občianskej vojny. Malo sa čakať, čo z tohto politického vývojového konfliktu nastane, alebo pokúsiť sa odvrátiť hrozby ozbrojeného štátneho prevratu a občianskej vojny?
3.
Aké boli dôvody, politické a právne tituly, casus interventionis pre zásah vojsk Varšavskej zmluvy v Československu. Podľa vyhlásenia TASS (Tlačovej agentúry Sovietskeho zväzu) uverejneného dňa 21. 8. 1968 boli tieto dôvody, tituly nasledovné, resp. týmto spôsobom kategorizované. Bola to:
- žiadosť o pomoc aj vojenskú od československých vládnych a straníckych predstaviteľov, ktorej vyšiel ZSSR a jeho spojenci v ústrety (neuvádzalo sa od ktorých). Motívom tejto žiadosti bola hrozba, ktorá vznikla pre existujúce socialistické zriadenie a štátnosť v Československu, zakotvenú v Ústave, od kontrarevolučných síl, ktoré sa sprisahali s vonkajšími silami nepriateľskými pre socializmus;
- internacionálna povinnosť podporiť, upevniť a ochrániť socialistické výdobytky v Československu, ktorá je spoločnou povinnosťou všetkých socialistických krajín. Táto spoločná pozícia bola slávnostne vyhlásená aj v Bratislavskej deklarácii, a tu reprodukovaná;
- životné záujmy Sovietskeho zväzu a ďalších socialistických krajín, záujmy bezpečnosti štátov socialistického spoločenstva. Hrozba pre socialistické zriadenie v Československu súčasne predstavuje aj hrozbu pre piliere európskeho mieru;
- právo štátu na individuálnu a kolektívnu sebaobranu, ktoré predvídali spojenecké zmluvy, uzavreté medzi bratskými socialistickými krajinami (bilaterálne aj mnohostranné). Uvádzalo sa ďalej, že toto rozhodnutie je v plnom súlade tiež s najhlbšími záujmami našich krajín pri upevňovaní európskeho mieru proti silám militarizmu, agresii a revanšizmu, ktoré nie raz uvrhli národy Európy do vojny.
V skutočnosti takto zneli, in extenso dôvody, tituly pre vojenskú intervenciu. Pokúsili sme sa v uvedených bodoch tieto dôvody rozdeliť, a tým vytvoriť primeranejšie podmienky pre ich rozbor, pre posúdenie ich charakteru, ako aj relevancie. Historici politického zamerania poznajú, vyzdvihujú iba jeden dôvod, jeden titul vojenského zásahu, a to ako jediný a tým označujú „hrozbu kontrarevolúcie“. Toto zase redukujú na hrozbu domácej kontrarevolúcie a skúmajú, či naozaj jestvovala. Hľadajú jej znaky a prejavy, ale nenachádzajú ich, pretože za ne považujú znaky ozbrojeného násilia. Robia závery – že vojenská intervencia sa viedla proti nejestvujúcemu, vykonštruovanému dôvodu, že bola absolútne protiprávna, aj zločinná. Celé znenie vyhlásenia TASS, teda aj dôvodov a titulov pre vojenskú intervenciu je však iné.
Bola to hrozba deštrukcie ústavy, ústavnosti, štátnosti zriadenia. Protiústavné konanie je najnebezpečnejšie konanie pre štát, jeho zriadenie, systém a býva zaradené do prvých hláv trestného zákona vo väčšine štátov sveta s najprísnejšími trestami. Tentoraz to nebola hrozba vyplývajúca z konania jednej alebo niekoľkých osôb, nebola to hrozba z konania zameraného proti jednotlivým ústavným činiteľom, iba proti niektorej ústavnej inštitúcii. Išlo o hrozbu zameranú proti platnej Ústave ČSSR, proti ústavnému systému ako celku (spoločenské zriadenie a štátnosť) a bola to hrozba z konania značných politických síl, ktoré boli zatiaľ v potenciálnom stave, ale už v procese aktivovanom. Pričom išlo o konanie v dohovore, v dohode vnútorných aj vonkajších nepriateľských síl. Pri konaní na základe dohody, dohovoru občana, občanov štátu, s cudzími nepriateľskými štátmi ide o naplnenie zločinu vlastizrady. Pri konaní značného počtu domácich síl spojených s cudzími nepriateľskými silami by mohlo ísť o organizovaný štátny prevrat, dokonca až o likvidáciu atribútov štátnosti (t. j. likvidovanie ústredných ústavných orgánov, integrity územia a ohrozenia slobody, života či zdravia občanov, obyvateľstva). V takýchto prípadoch štáty rátajú a majú pripravené opatrenia na vyhlásenie výnimočného stavu, prípadne vojnového stavu, priamo vojny. Vo vyhlásení TASS sa takáto hrozivá situácie pomenovala ako hrozba kontrarevolúcie. Pomenovanie bolo prevzaté zo sovietskej reality, histórie, ich vzťahu k svojej najvyššej historickej udalosti – revolúcie (1917), ktorá s najväčšími obeťami bojovala proti intervencii cudzích mocnosti, proti nepriateľom v občianskej vojne, teda zhrňujúco proti kontrarevolúcii. Udalosti z tohto obdobia mali hlboko zažité ako najväčšie nebezpečenstvo pre štát, pre krajinu, pre jej ľud. Termín kontrarevolúcia použili potom aj vo vzťahu k udalostiam v Československu v roku 1968. Druhý dôvod možno kvalifikovať ako ideologický, ideologicko-politický a morálny titul. Pre politikov marxisticko-leninského typu mal vyššiu morálnu, etickú záväznosť ako právna norma. Pre nich to bola dogma, axióma. Prijali ho predstavitelia šiestich štátov, medzi nimi aj československé vedenie, prijali ho dobrovoľne, vážne a so znalosťou veci, vzhľadom na ich postavenie štátnikov, politikov na čele ČSSR. Vznikol tak spoločný morálno-politický záväzok jeho signatárov, dali svoje slovo a jeho dodržanie bolo vecou ich osobnej, straníckej aj štátnickej cti. Vojenský zásah bol posledným riešením (ultima ratio), ku ktorému pristúpili štáty Varšavskej zmluvy, a to až po mnohopočetných stretnutiach, rokovaniach, vymenení si názorov, uzavretí dohôd, dohovorov písomných a najmä osobných, ústnych medzi vedúcimi predstaviteľmi socialistických krajín, vrátane predstaviteľov, straníckeho a štátneho vedenia Československa.
Titul o ochrane životných záujmov Sovietskeho zväzu a iných socialistických krajín, vrátane titulu o bezpečnosti štátov socialistického spoločenstva, ktorý vyplýval z ďalšieho zostrenia situácie v Československu, je titulom, inštitútom všeobecného medzinárodného práva, je ním uznávaný a rešpektovaný. Tvorí cassus interventionis v doktrínach prezidentov USA, výslovne je uvedený napríklad v doktríne prezidenta J. Cartera, z roku 1980 (za životné záujmy vtedy označil ovládanie štátov Perzského zálivu USA pre získavanie ropy), ako všeobecná zásada, pre všetky prípady rovnakého druhu, nie iba pre individuálne určenú kauzu.
Zdôvodnenie, titul, že k vojenskému zásahu v Československu došlo v súlade s právom štátov na individuálnu a kolektívnu sebaobranu, nie je ideologickým, ani politickým titulom, ale inštitútom medzinárodného práva. V danom prípade odkazuje na ustanovenia v spojeneckých zmluvách, uzatvorených medzi socialistickými štátmi. A kolektívnou zmluvou pre tieto štáty bola Varšavská zmluva z roku 1955, jej článok 5 (päť). V texte citovaného vyhlásenia TASS sa explicitne neuvádzajú oba tituly v jednom ustanovení. Dikciu o „individuálnej a kolektívnej sebaobrane predvídanej spojeneckými zmluvami“ možno a treba interpretovať ako integrovanie doktríny „o internacionálnej pomoci“ v jednote s právom spojeneckých krajín, prijať opatrenia nevyhnutné pre ich obranyschopnosť, pre garantovanie nedotknuteľnosti ich hraníc, ako aj území ako aj na zabezpečenie ochrany pred možnou agresiou. Vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bol tak aj zmluvno-právne zdôvodnený, a mal relevanciu konania v súlade s medzinárodným právom. Zdôvodnený bol aj ďalším medzinárodnoprávne kvalifikovaným a korektným dôvodom, a to princípom „upevňovania európskeho mieru“.
Vytváralo sa tu niekoľko nebezpečných možností, kolízie a konfrontácie. Stalo by sa tak v prípade, ak by došlo dôsledku vývoja v Československu k zmene pomeru síl, politických, resp. geopolitických, ak by došlo k zmene politického zaradenia ČSSR. Osobitne závažným nebezpečenstvom by bolo ohrozenie Poľska z juhu, dokonca by mohla zaniknúť aj možnosť dosiahnuť medzinárodnoprávne uznanie územného status quo Poľska (hranice na Odre s Nise), ako sa vytvoril podľa výsledkov II. svetovej vojny, rozhodnutím veľkej trojky v Postupime. Ohrozené a možno nereálne by sa stalo medzinárodnoprávne uznanie Nemeckej demokratickej republiky. Otvorene otáznym by mohlo byť aj definitívne uznanie štátnych hraníc ČSSR.
Zmeny mohli viesť k získaniu rozhodujúcej prevahy vojenských síl NATO celkove a v strednej Európe osobitne a k nepredvídateľnosti ďalšieho vývoja. Západné hranice ČSSR, ktoré boli aj západnými hranicami Varšavskej zmluvy, chránila či mala chrániť československá armáda, ktorá bola zasiahnutá procesmi liberalizácie, federácie, diskusiami o socializme s ľudskou tvárou, jej bojaschopnosť sa výrazne znížila, vyvolávala pochybnosti. V Bavorsku na území NSR proti nej stáli silné a pomerne početné vojenské sily USA (s raketami aj s jadrovými hlavicami) a vojská Bundeswehru, ktorá podľa štátnej doktríny NSR neuznávala neplatnosť Mníchova od samého začiatku a ani odsun osôb nemeckej národnosti z Československa. (Pripomeňme si, ako razantne sa domáhali ešte aj po roku 1989 zrušenia Benešových dekrétov). Ohrozenie mieru v Európe po týchto hroziacich geopolitických zmenách by bolo povážlivé. Vojenské vyjadrenie mocenskej prevahy pre NATO aj v mene, nielen doktríny zadržiavania (Truman), ale aj zatláčania komunizmu (Eisenhower), doktrín v tom čase stále platiacich, teda agresie na východ, by bolo vzhľadom na nový pomer síl lákavé a aj vojensky vykalkulovateľné. Párovou kategóriou k pojmu a inštitútu nezasahovania, resp. intervencie, je princíp (inštitút) sebaobrany (individuálnej a kolektívnej), ktoré sú medzi sebou v určitom protirečení, vývojovom, závislom od konkrétnej situácie, v ktorom v prípade napätých pomerov môže prevládnuť záujem a oprávnenie použiť intervenciu pre sebaobranu, pre predídenie vojne.
Dôvody predstaviteľov ZSSR, Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska boli vlastne presne vyjadrené v Bratislavskej deklarácii (3. 8. 1968). Boli nimi tieto ciele:
- dosiahnuť medzinárodnoprávne uznanie Nemeckej demokratickej republiky;
- dosiahnuť dohodu o Berlíne, status Západného Berlína a postavenie východného Berlína ako hlavného mesta NDR;
- dosiahnuť dohodu o uznaní západných hraníc Poľskej ľudovej republiky v línii riek Odra a Nisa, pobrežie Baltského mora;
- dosiahnuť uznanie neplatnosti Mníchovskej dohody od samého začiatku.
Treba zdôrazniť celkový charakter medzinárodných vzťahov, ako ho v roku 1968 chápali signatári Bratislavskej deklarácie. Chápali ho ako stav ohrozenia svojej bezpečnosti, ako vytvárania nebezpečenstva pre európsky možno až svetový mier, za situáciu, kedy najmä v USA a tiež v NSR jestvovali politické sily, ktoré sa pokúšali viacerými spôsobmi o revíziu výsledkov druhej svetovej vojny a narušenie európskych hraníc. Vyjadrili tiež rozhodné odhodlanie podporovať hrdinský vietnamský ľud, poskytovať mu nevyhnutnú pomoc v jeho spravodlivom boji proti americkým interventom. Politiku vládnych kruhov v Izraeli (po šesťdňovej vojne 1967) považovali za agresívnu a žiadali na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN z 22. novembra 1967 odchod izraelských vojsk z okupovaných arabských území. Vyjadrenie tejto morálno-politickej podpory bolo spojené aj s veľkou podporou materiálnou, ktoré poskytovali štáty Varšavskej zmluvy aj vietnamskému národnooslobodzovaciemu boju, ako aj arabským štátom Blízkeho východu. Novou neľahkou skutočnosťou bolo, že v roku 1968 a 1969 prebiehal sovietsko-čínsky konflikt, aj vojenskými zrážkami, s požiadavkou Čínskej ľudovej republiky vtedy aplikujúcej tzv. kultúrnu revolúciu, na získanie sovietskych území na Ďalekom východe (vojenské zrážky na rieke Ussuri). Všetky tieto skutočnosti sa zohľadňovali, zasahovali a ovplyvňovali aj prístup k riešeniu situácie v Československu v rámci kulminujúcich udalostí obrodného procesu v ňom, pri robení záverov ako táto situácia ovplyvňuje bezpečnosť štátov Varšavskej zmluvy.
Titul o ochrane životných záujmoch Sovietskeho zväzu a iných socialistických krajín, vrátane titulu o bezpečnosti štátov socialistického spoločenstva, jeho naplnenie, či nenaplnenie konkrétnymi historickými udalosťami. Až po splnení týchto parametrov môžeme posúdiť či tento inštitút bol naplnený a či bol teda vojenský zásah v ČSSR v súlade s medzinárodným právom. Vojenská bezpečnosť štátov socialistického spoločenstva, štátov Varšavskej zmluvy predpokladala, že ČSSR, jeho armáda, je vojensky pripravená a bojaschopná plniť úlohu obrany svojich štátnych hraníc, ktoré boli súčasne aj hranicami Varšavskej zmluvy. Najvyššie vojenské orgány ZSSR mali o tom prinajmenšom pochybnosti.
4.
Zásada „internacionálnej pomoci“, obrany a ochrany výdobytkov socializmu v socialistických štátov sa z formulácie a tézy výsostne ideologickej a následne politickej transformovala do formy právnej zásady a zaradila sa do noriem, ktoré tvoria súbor právnych noriem, zásad upravujúcich vzťahy medzi socialistickými štátmi. Náuka medzinárodného práva dala súboru týchto noriem a zásad pomenovanie partikulárne medzinárodné právo. Súbor týchto zásad a noriem ako partikulárneho medzinárodného práva sa vyčlenil, oddelil od sústavy noriem, zásad a princípov všeobecného medzinárodného práva, ktoré upravujú vzťahy medzi štátmi vôbec, bez ohľadu na zaradenie týchto štátov.
Hlavnou zásadou medzinárodného partikulárneho práva medzi týmito štátmi bola zásada socialistického internacionalizmu. Uznávalo sa, že táto zásada má dve stránky – jednak spočíva v uznaní a obrane rovnoprávnosti, slobody a nezávislosti socialistických štátov a národov a druhá v uznaní a ochrane nevyhnutnosti ich jednoty, priateľstva a vzájomnej pomoci v boji proti podvratným akciám imperializmu, za víťazstvo socializmu a komunizmu. Obe tieto stránky boli podľa tejto doktríny navzájom nerozlučne späté a jednu od druhej nebolo možné oddeliť bez toho, aby zásada socialistického internacionalizmu nestratila svoju kvalitu. Obe stránky tejto zásady boli navzájom vo vzťahu párových kategórií, pričom v prípade ohrozenia ich bezpečnosti, socialistickej podstaty jedného socialistického štátu zo strany nepriateľských štátov, nepriateľského vojensko-politického zoskupenia, dominovala a uplatňovala sa druhá stránka tejto zásady, a to ochrana ich jednoty, vzájomnej pomoci v boji proti podvratným akciám nepriateľa, pomenovaného ako imperializmus. V tomto traktovaní a aplikovaní dvoch stránok hlavnej zásady noriem medzinárodného práva platného medzi socialistickými štátmi sa v zásade, kvalitatívne inak hodnotil aj vstup vojsk Varšavskej zmluvy, vojenská intervencia do Československa v roku 1968. Prvá stránka zásady socialistického internacionalizmu, teda rovnoprávnosť, sloboda, nezávislosť, zvrchovanosť a suverenita socialistických štátov, resp. konkrétneho socialistického štátu, musela ustúpiť jej druhej stránke, a to boju proti imperializmu, pri ktorej platí právo a povinnosť každého socialistického štátu spolupracovať s ostatnými štátmi tohto spoločenstva pri ochrane a obrane revolučných vymožeností. Z hľadiska takto vzniknutej a vyvíjajúcej sa hlavnej zásady medzinárodného práva platného medzi socialistickými krajinami, vstup spojeneckých vojsk, vojenská intervencia, obsadenie územia štátu nebolo porušením noriem všeobecného medzinárodného práva. Neplatili totiž vo vzťahoch medzi nimi. Považovali sa za normy platné medzi štátmi patriacim k rôznym spoločenským sústavám. Vzťahy medzi socialistickými štátmi boli upravené inými normami, a to tzv. partikulárnymi normami, ktoré regulovali právne vzťahy socialistických štátov. Z pohľadu všeobecného medzinárodného práva bola suverenita štátov patriacich do socialistického spoločenstva vlastne týmito normami partikulárneho medzinárodného práva obmedzená.
Z toho pramenili aj úvahy, postoje, ktoré takúto právnu úpravu nazvali ako Brežnevova doktrína, či doktrína obmedzenej suverenity. Podľa skonštruovanej zásady socialistického internacionalizmu uzavretím príslušných dohôd, aj vyhlásením, postúpili časť svojej suverenity a súčasne nadobudli ekvivalentnú časť tejto suverenity ako právo a povinnosť – uplatniť, ale prijať v prípade ohrozenia podstaty svojho spoločenského a politického systému, tzv. internacionálnu pomoc. Uzavretím spojeneckej zmluvy, vstupom do vojensko-politickej aliancie každý štát obmedzuje svoju suverenitu. Podľa analógie s postúpením časti suverenity, zvrchovanosti štátu v Európskej únii, by sa táto modifikácia zvrchovanosti štátu, nazývala ako „zdieľaná suverenita“.
(Pokračovanie: OKUPÁCIA)
Autor je vysokoškolský učiteľ
