Jeseň opäť vchádza do stredu svojho kolobehu. Vtáci dospievali a kvety sa chystajú uložiť hlávky k zimnému spánku. Príroda sa chystá na smútočný sprievod. Stromy si na znak smútku roztrhli svoje rúcho, ako to robieval v minulosti človek nad hrobom svojho najbližšieho.
Na poli je ticho, záhrady sú vystlané opadnutým lístím. Len jedna záhrada ostala zelená a kvitne i v chladných novembrových dňoch: cintorín.
Cintorín – mesto mŕtvych, víta mnohých návštevníkov, idúcich cez bránu večnosti a ulicami bez života. Jeho domy sú bez svetla, avšak v ich oknách začiatkom novembra rozžíhajú sa sviece vďačnosti. A v posvätnom šere každý sa zamyslí nad skutočnosťou, že kto sa narodil, musí aj umrieť. Paleta kvetov a vencov, ktoré sú prejavom vďačnosti živých voči mŕtvym, hovorí o presvedčení človeka, že jeho drahí zomrelí žijú ďalej, tak ako to prisľúbil samotný Víťaz nad smrťou.
V celoročnom kolobehu života sú obdobia, kedy sa vážnejšie a hlbšie zamýšľame nad poslednou fázou pozemského jestvovania človeka, nad jeho fyzickým zánikom, nad smrťou. Chápanie smrti sa nezakladá iba na fyzickom zániku človeka. V smrti možno vidieť aj začiatok nového života pre večnosť, k čomu smeruje aj celý náš život. Fyzický život, smrť a večný život na seba nadväzujú. Ak žijeme život dôstojným spôsobom, tak i smrť sa stáva dôstojnou prestupnou stanicou k životu večnému. Aká bude smrť, to závisí od spôsobu prežitého pozemského života.
Tí, čo odpočívajú v pokoji a v nádeji na vzkriesenie, akiste ani nemajú voči nám inú požiadavku, iba aby sme ich spomínali vždy po dobrom.
Veľkosť smrti je vo veľkosti života. Kto žil veľký, statočný a čestný život, dosiahne veľkosť i po smrti. Záleží teda na každom z nás, aby sme túto veľkosť dosiahli svojím životom a jeho naplnením duchovnými hodnotami.
Ilustračná fotografia: Autor