Aké postavenie v spoločnosti malo výtvarné umenie v období socializmu a kde sa nachádza v súčasnosti, po 33 rokoch kapitalizmu? Túto otázku som si nedávno položil a skúsim na ňu v tomto príspevku nájsť odpoveď. I keď dramatický vzostup za minulej éry a terajší úpadok záujmu verejnosti na tejto scéne môže snáď vzdialene pripomínať nekrológ, nie je to celkom tak. Tento trend závisí od viacerých faktorov, medzi ktorými je jednoznačne markantné aj aktuálne smerovanie spoločnosti.
Ak by sa po troch desaťročiach marazmu, deštrukcie a nezáujmu náhodou dostal ku kormidlu ministerstva kultúry konečne niekto kompetentný, komu by záležalo na kultúre ako celku, a nie kaskadér, herec, moderátor z komerčnej televízie či nejaký ďalší nekompetentný nominant našich politikov, možno ešte svitne na lepšie časy.
Nie je to však len axiomatická chyba politického systému, ktorý posunul celé odvetvie serióznej kultúry na úplný okraj spoločnosti. Dnes ide karta len zabávačom, ktorí sa v sociológii umenia označujú ako „lowbrow“, čiže najnižšia kultúrna úroveň. Práve pred takýmto pseudoumením nás chránila kedysi cenzúra a systém schvaľovania umeleckých diel, ktoré sme tak veľmi nemali radi a považovali ich za niečo limitujúce. Nie nadarmo však jej pôsobenie „v dobe temna“ vyzdvihoval svetoznámy český režisér Jiří Menzel. Tento obmedzujúci mocenský nástroj nás totiž úspešne celé desaťročia chránil pred kvázikultúrou nielen z našej domácej proveniencie, ale aj z celého sveta.
Kde sa potom stala chyba? Po odpoveď nemusíme ísť ďaleko. Slováci majú dobre zdokumentovanú národnú črtu, ktorú možno opísať tak, že kdekoľvek sa ocitnú dvaja Slováci, vzniknú tri medzi sebou ako o život súperiace spolky, ktoré pre vlastné víťazstvo obetujú doslova všetko. Výsledkom býva atomizácia, pomyselné drobenie, vďaka ktorému sa následne stávame ľahkou korisťou a obeťou manipulácie zvonka. Túto neblahú tradíciu máme dobre zdokumentovanú od čias Veľkej Moravy cez štúrovcov až po súčasnosť. Najčastejším následkom je, že sa s vaničkou vyleje aj dieťa. Nebude to eufemizmus, ak skonštatujem, že to v súčasnosti vyzerá rovnako aj s našou kultúrou.
Predstavujem už druhú generáciu v rámci našej rodiny, ktorá sa venuje profesionálne umeleckej činnosti. Mal som šťastie a narodil som sa ako druhorodený syn spisovateľa a básnika JUDr. Milana Ferka, ktorý práve v čase môjho narodenia, v roku1956, zakladal ako mladý nadšený kultúrny aktivista mesačník Mladá tvorba a stal sa aj jeho prvým šéfredaktorom. Ten sa stal na dlhých štrnásť rokov majákom a výkladnou skriňou pre budúcich básnikov a výtvarníkov, kým ho nezlikvidovala neúprosná garnitúra normalizátorov. Nevzdal sa však a po piatich rokoch ho zlákala výzva zachrániť pred zánikom najstarší slovenský kultúrny mesačník Slovenské pohľady. Pamätám si, ako mu ľudia prejavovali na každom kroku úctu a napriek tomu, že bol, vyjadrené dnešným pohľadom, „len spisovateľom a básnikom“, a nie napríklad „privatizérom“ štátneho majetku, akým sa klaniame dnes. Zamýšľam sa teda, čo to bola za uvedomelá doba, keď sa uctieval talent a nie sprivatizované majetky?
Vtedy bol môj otec veľmi populárny a výsledkom jeho celoživotnej plodnej práce je asi 160 knižných titulov v zhruba dvojmiliónovom náklade. To, čo rozhodne nemožno poprieť, je fakt, že si ako mladý básnik v „totalitnom režime“ mohol dovoliť založiť a aj uživiť štvorčlennú rodinu. Takto sme prežili v socializme plných 33 rokov.
Moje ďalšie kroky viedli k rozvíjaniu vrodeného umeleckého cítenia a výtvarného talentu. Po náročných, ale obohacujúcich rokoch štúdií monumentálneho sochárstva v Juhoslávii a Západnom Nemecku som sa vrátil v roku 1981 späť do vlasti. Slovami našich terajších politikov je Československo v tejto ére označované prívlastkami čierna diera či totalita. Priblížme si teda, ako to vlastne fungovalo.
Hneď po príchode do socialistického Československa som dostal na šesť mesiacov takzvané absolventské štipendium, aby som mal z čoho žiť po skončení školských rokov. Následne som sa musel prihlásiť do zväzu výtvarníkov, aby som mohol vykonávať „slobodné povolanie“. To bolo spojené aj s politickým školením. Odohrávalo sa vo veľkej zasadačke v dnešnej budove YMCA. Tu nás, asi zo tridsať mladých výtvarníkov, adeptov vtedy privilegovaného výtvarníckeho povolania, školili, ako tvoriť v duchu socialistického realizmu, historici umenia Peter Mikloš a Katarína Bajcurová. To bol však jediný priamy stret s oficiálnou ideológiou komunistickej strany.
(Sklo-bronz, výška 30 cm, r.1988)
Inak sme mali úplnú slobodu a dostatok krásnej výtvarnej práce v architektúre, z ktorej sa dalo skvele žiť. Investičný systém v stavebníctve vtedy určoval dve percentá z nákladov na výtvarné diela, podobne ako to je až dodnes vo viacerých západoeurópskych štátoch. To dalo priestor mnohým výtvarníkom na sebarealizáciu a aj na adekvátne ohodnotenie ich práce. Výstavy, ktoré vtedy organizovala Slovenská národná galéria alebo Slovenský fond výtvarných umení, boli sprevádzané niekoľkomesačným tvorivým štipendiom vo výške priemerného zárobku. To umožňovalo tvorbu nových artefaktov bez komerčných tlakov, a zároveň sa nikto nemiešal do toho, čo robíte a ako tvoríte. V stanovenom termíne prišli pracovníci galérie, prevzali diela a podpísali reverz. Od toho momentu boli diela poistené proti poškodeniu či krádeži, čo sa často ukázalo ako veľmi prezieravé. Po skončení výstavy zase priviezli diela naspäť aj s výtlačkami sprievodných katalógov. Všetko zdarma. Raz sa mi stalo, že koncom 80. rokov mi poškodili sochu na výstave v plenéri piešťanských kúpeľov. Vzhľadom na to, že bola poistená, mi štátna poisťovňa škodu napokon uhradila. Sociálne a zdravotné poistenie umelcov bolo automaticky zdarma.
Daňové priznanie bol jeden list papiera, ktorý sa vyplňoval za pár minút a do 63 000 korún príjmu to boli 3 percentá. Ja som stihol počas 80. rokov zrealizovať asi šesť projektov v rámci architektonickej tvorby. Honorár za prvú, voľne stojacu kamennú sochu, mi umožnil kúpiť si starý domček v bratislavskej Trnávke a zo zvyšku peňazí k nemu som svojpomocne pristavil aj nový ateliér, ktorý sa následne na dlhé desaťročia stal stredobodom môjho vesmíru. Osemdesiate roky som zakončil ročným pobytom v USA, ktorý predznamenal nielen môj ďalší vývoj, ale aj situáciu v socialistickom Československu.
Tu som sa po prvýkrát naplno včlenil do anglosaskej kapitalistickej spoločnosti: môj titul akademický sochár zrazu nič neznamenal, rovnako ani moja profesia. Ako som sa tam postupne zoznamoval s miestnou spoločnosťou, zistil som, že každý druhý mladý človek je „umelec“, teda herec, spevák, hudobník či výtvarník. Drvivú väčšinu spájal fakt, že sa živili „normálnym“ povolaním, teda boli čašníci, natierači, inštalatéri atď. Umelcami mohli byť len vo voľnom čase a bola to len záľuba či nákladné hobby, z ktorého sa však až na výnimky nedalo vyžiť. Bol to poriadny šok.
Ďalší ma čakal po návrate späť. Ocitol som sa v situácii, keď diktatúru robotníckej triedy vystriedala diktatúra zahraničného kapitálu. To spôsobilo riadne zemetrasenie v celej spoločnosti a aj v spôsobe existencie umeleckej komunity. Noví mocipáni expresne zabudli na svoje predvolebné sľuby na tribúnach a rozhodli sa asi potrestať celú umeleckú komunitu za mondénny život niektorých režimistických výtvarníkov, ktorým, mimochodom, išla karta ďalej aj po zmene režimu. Ako prvé zmenili dovtedy priaznivý daňový systém, zrušili samostatnú daň z umeleckej činnosti a povinnú 2-percentnú podporu umeleckých diel v rámci investičnej činnosti. Tak prestali do umenia prúdiť financie a konkurenčný boj o skyvu chleba sa medzi výtvarníkmi výrazne vyostril. Tí najzdatnejší a najtrúfalejší využili novootvorené hranice a posunuli sa existenčne do ekonomicky stabilnejších a štedrejších západoeurópskych krajín. Tí menej odvážni bez rečových znalostí sa vrhli na pedagogické miesta na niektorej zo škôl a namiesto toho, aby tvorili, začali učiť. Následkom je, že tým až na výnimky utrpela celková úroveň umeleckého školstva, pričom platy pedagógov boli skromné. A tí najmenej zdatní, ktorí predstavujú drvivú, asi 90-percentnú väčšinu, začali závistlivo ohovárať obe tieto spomínané úspešnejšie skupiny a postupne sa presunuli do výnosnejších „normálnych“ povolaní. Najlepšie to charakterizoval slovenský maliar žijúci dlhodobo vo Francúzku Osip počas krátkej návštevy Slovenska koncom 90. rokov: „Každý proti každému, ale najmä za seba.“ Namiesto jednotného Zväzu slovenských výtvarných umelcov sa tak postupne vytvorilo množstvo rôznych výtvarníckych organizácií a profesijných spolkov, ktoré začali medzi sebou súťažiť. Samozrejme, najmä o tých úspešných a známych výtvarníkov. Takáto nejednotnosť priniesla so sebou nutné negatívne následky.
Politický výtlak kultúry ako celku sa začal dramaticky zmenšovať a z privilegovaného, za socializmu aj obávaného spoločenského odvetvia, sa postupne stala marginálna skupina nezaujímavých outsiderov na samom okraji spoločnosti. Kde sú tie časy, keď verejnosť so zatajeným dychom sledovala závery zo zjazdu spisovateľov či výtvarníkov, ktoré následne ovplyvňovali celospoločenský život a úroveň slobody v republike? Dnes už ani kultúrna verejnosť nevie, či ešte existuje nejaký spisovateľský spolok a nedajbože, kto sú jeho lídri. Veľké osobnosti umenia sa akosi vytratili. Istou zotrvačnosťou sa niektorým kultúrnym tvorcom podarilo počas 90. rokov dostať do parlamentu, na veľvyslanecké posty či na inú výnosnú sinekúru. Pamätám si tiež aj na historicky posledné stretnutie predsedu vlády V. Mečiara so zástupcami umeleckej obce v druhej polovici 90. rokov na úrade vlády. No to sa tiež rýchlo zmenilo a skôr to ekonomicky pomohlo niektorým šikovným jedincom z oblasti umenia ako kultúre v celku.
Starostlivosť o kultúru a jej tvorcov sa zo zorného poľa našich špičkových politikov úplne vytratila. Ich záujmy sa za posledných 33 rokov sústredili na osobný profit a bohatstvo ich kamarátov. Neviem si predstaviť napríklad stretnutie premiéra Matoviča s umeleckou obcou, to by bolo ako keby kráľovná Alžbeta besedovala s traktoristami, len v opačnom garde. Chamtivosť a vlastný profit sa stali jediným univerzálnym meradlom všetkých hodnôt. Deväťdesiate roky sa niesli v duchu rozkrádania majetku, nahromadeného počas éry socializmu, pričom príchod nového tisícročia charakterizuje darovanie najvýnosnejších kľúčových monopolov za symbolické ceny zahraničným záujmovým skupinám a následné dramatické zdraženie poskytovaných služieb.
Nuž a posledné desaťročie sa nesie v duchu rozkrádania eurofondov. Žiadna z týchto garnitúr sa nezaujímala a nezaujíma o Popolušku menom Umenie. Ministerstvo kultúry si žije svojím vlastným úradníckym životom, o ozajstnú živú kultúru sa nezaujíma a nemá s ňou už snáď ani nič spoločné.
Spomínam si na výstižnú príhodu z konca 90. rokov, keď sme traja výtvarníci robili pamätné tabule do Ríma, mapujúce pobyt a pôsobenie sv. Cyrila a Metoda vo večnom meste. Keď som sa v stanovenom čase dostavil na miesto odchodu mikrobusu Ministerstva kultúry SR na slávnostné odhalenie v Ríme, nikto neprišiel. Tak som sa po hodine čakania vybral na ministerstvo, aby som zistil, čo sa stalo. Tam mi povedali, že mikrobus už dávno odišiel plný úradníkov ministerstva, ktorí s tým nemali nič spoločné, na výlet zdarma do Talianska a mne to akosi „zabudli“ oznámiť. Veď som bol „len“ autor. Našťastie mi stúpol tlak až tak, že ich vystrašení kolegovia úradníci mi urýchlene kúpil letenku na prvý možný let do Ríma, a tak som napokon bol na slávnostnom odhalení skôr, ako sa „kompetentní“ ministerskí úradníci dotrmácali mikrobusom. Odvtedy sa priepasť medzi nami, aktívne tvoriacimi profesionálnymi umelcami a ministerstvom, zväčšila až tak, že keby ministerstvo zaniklo ako nepotrebné, ani by som si to nevšimol. A určite nie som jediný. Absolvoval som počas uplynulých troch desaťročí mimo Slovenska asi 120 výstav po celom svete a Ministerstvo kultúry či Ministerstvo zahraničných vecí SR sa podieľalo ledva na každej desiatej.
Dnes je však situácia ešte horšia a zákon otvorených nožníc má čoraz drastickejšie následky. Keď som nedávno organizoval vznik a spoluvytváral obsah veľmi dôležitej knihy o vývoji sklárskeho umenia na Slovensku v 90. rokoch, lebo hrozila úplná strata jeho artefaktov, dokumentov i fotografií z nedávnej renesancie sklárskeho umenia na Slovensku, ledva sa mi podarilo vybaviť dotáciu v takej výške, že kniha síce vyšla, ale sľúbený honorár významnému európskemu historikovi umenia som zaplatil zo svojich peňazí, snáď dvesto fotografií artefaktov do knihy som realizoval sám v mojom ateliéri bez nároku na honorár a ešte som si aj musel kúpiť kvalitný fotoaparát, aby sa fotografovanie podarilo na profesionálnej úrovni. Naproti máme suseda, najbohatšieho producenta alkoholu na Slovensku, ktorý dostal niekoľko stotísícovú dotáciu na „ekokoridor“ ako to nazval, teda skrášlenie jeho záhrady, na jazierka, altánky, zimnú záhradu a „trpaslíkov“. Takto to funguje dnes. Zmysluplné projekty sa realizujú len vďaka tvrdohlavosti tvorcov skoro zdarma a tam, kde vládne prebytok, sa plytvá a rozdáva plnými priehrštiami.
Viem, že nastávajúce voľby neprinesú zásadné pozitívne riešenie, lebo je to systémová chyba, o ktorej radšej všetci politici cudne mlčia. Odvrhli sme všetky pozitívne aspekty socializmu a doplnili negatívami kapitalizmu. Naša typická zakomplexovanosť a schopnosť ohýbania chrbtov pred cudzincami sa nám znova nevyplatili. Agenti zahraničných záujmov ovládli cez svoje „neziskové“ organizácie postupne celý štát a dopomáhajú tak svojim chlebodarcom k neuveriteľným ziskom. Preto mi chýba vo volebnom spektre relevantná strana, ktorá by sa zapodievala práve vylepšením alebo zmenou politického smerovania od totálneho vazalstva smerom k suverénnej, sebavedomej a uvedomelej slovenskej politickej línii tak, aby kultúra až natoľko nekrvácala, ale naopak, naštartovala smerom k novej renesancii. Autorský umelecký potenciál tu predsa je.
Porovnanie môjho „umeleckého“ života za socializmu a v súčasnosti pokladám za dostatočne výstižné, ba až alarmujúce memento. Socializmus nebol ideálny, mal rôzne vážne systémové nedostatky, ale kapitalizmus je ešte horší ako sme si vo svojej naivite mysleli. Skončím parafrázou výzvy klasika slovenského humoru J. Satinského: „Občania, ktorí ešte neboli ministrom kultúry, nech sa hlásia u súdruha Žinčicu!“
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
One thought on “Kristove roky za čias totality”
Úvaha Ľ. Ferka by sa dala ľahko zovšeobecniť aj na oblasť vedy. Veď umenie a veda majú k sebe blízko. Nie náhodou vo viacerých štátoch mali alebo majú Akadémie vied a umenia.