Voľby 2023 (4. časť): Nebuďme psychiatriou, ani laboratóriom progresívcov

Tri dní pred voľbami sa už uzatvárajú stávky na víťazov a porazených. V éteri lietajú kauzy a obvinenia, ktoré už do volieb ťažko niekto vyvráti, a o to predsa ich autorom ide. V móde je antikampaň, ktorá má prekryť neschopnosť viacerých strán riadiť štát a riešiť relevantné problémy občanov. Pred voľbami by sme si tiež mali pripomenúť slová jedného z najvýznamnejších nemeckých politikov 19. storočia Otta von Bismarcka: „Nikdy sa toľko neklame ako pri love, vo vojne a pred voľbami.“

Zmena zmeny je nevyhnutná, a preto hlavnou úlohou občanov, ktorí to myslia so Slovenskom dobre, je prísť voliť a zabrániť nekompetentným a  zdiskreditovaným politikom bývalej vládnej koalície dostať sa opäť k moci. To sa týka i „novodobých“ progresívcov v strane PS, ktorá je pliagou nielen svojou ideológiou, ale i programom. Tu by som si dovolil pripomenúť slová bývalého českého pravicového prezidenta Václava Klausa o nadchádzajúcich voľbách: „Ide o to, či Slovensko ostane Slovenskom.“

Všetky bývalé vládne strany a PS šalejú a majú jediný cieľ, a to poraziť Fica s jeho Smerom-SSD. Tie útoky sú oveľa väčšie a surovejšie ako v roku 1998 pri snahe odstaviť Mečiara z vedenia štátu. Zatiaľ sa im to ani zďaleka nedarí, aj keď ich výrazne podporuje a za každú cenu pretláča prezidentka Čaputová, jej Ódorova vláda. Pri diskreditácii Smeru-SSD sa dokonca angažujú orgány, ktoré by mali byť apolitické, ako PZ s  prezidentom Hamranom a jeho NAKOU, či Lipšic so špeciálnou prokuratúrou. Skorumpované médiá a mediálne presstitútky, ako aj  mnohí „umelci“, nekriticky nadbiehajú PS, keď viacerým z nich vyhovuje aj postoj progresívcov k LGBTI. Tí všetci  sústavne útočia na Smer-SSD a strany uznávajúce tradičné hodnoty, sociálnu spravodlivosť a mier.   

Preferencie strán sú ako chameleón, prispôsobujú sa záujmom mocných

Mainstreamové média nás zahlcujú rôznymi prieskumami preferencií, často s cieľom ohlupovať voličov a najmä ovplyvniť výsledky volieb. Za víťaza volieb však napriek tomu všetky agentúry pasujú práve Smer-SSD, pravda, s rôznymi číslami od 18,9 až po 25,6 percenta. 

Máme tu renomované agentúry ako FOCUS, AKO, Polis, Median.sk, ako i menej známe Ispos, SANEP, či NMS Market, môžeme však oprávnene pochybovať o objektívnosti ich výstupov. Sú medzi nimi značné, až troj-štvorpercentné rozdiely, samozrejme, takmer vždy v prospech Progresívneho Slovenska.

Pravdupovediac váhal som, ktorej agentúre možno aspoň čiastočne veriť v číslach preferencií, ale takú som nenašiel. Preto pre akú-takú objektívnosť pomenovania predvolebnej situácie použijem spriemerovanie čísiel preferencií z ôsmich agentúr zverejnených v mesiaci september vrátane posledných od NMS Market a FOCUS. Rozhodnutých ísť voliť je približne 67 percent voličov a svoje hlasy by rozdelili nasledovne: Smeru-SSD namerali priemerne – 20,4 percenta, PS – 17,3 a Hlasu SD – 13,2 percent. Potom nasleduje OĽaNO a spol 8,2, strana Republika so 7,7 percentami. Nasledujú strany v reálnom ohrození, ako KDH, SaS a SNS, ktoré majú od 6,5 do 5,4 percenta preferencií. Pod hranicou zvoliteľnosti sú Sme rodina a Demokrati so 4 percentami, Aliancia 3,6 a Modrí s 1,1 percenta. Zostaviť koalíciu tak bude veľmi zložité.  

Veľmi otázny a vo vzduchu visiaci môže byť výsledok PS. Tomu v súčasnosti niektoré prajné agentúry namerali výnimočne až 19,2 percent, no príklady z histórie varujú. Nedajú sa síce mechanicky porovnávať voľby v roku 2016 s tými súčasnými, ale vtedajšia SIEŤ Radoslava Procházku mala vo februári výborných 14,5 percent a už zostavovala vládu, ako teraz progresívec Šimečka, ale v marci ledva prešla do parlamentu s 5,6 percentami. Aj samotné PS má svoju neblahú skúsenosť z roku 2020, keď kandidovalo so stranou Spolu a napriek výborným preferenciám pred voľbami sa nedostala do národnej rady, keď z potrebných sedem získala len 6,96 percenta hlasov. Tento výsledok nebol chybou len strany Spolu. V týchto voľbách bude mať PS, ktoré sa sústreďuje na mladých, neskúsených ľudí, kaviarenských pseudointelektuálov a mestských voličov iste viac, no možno budú radi, ak dosiahnu tak do 15 percent.

Aby som to spestril, uvediem výsledky preferencií v niektorých anketách

V úplnom kontraste s profesionálnymi prieskumnými agentúrami bolo hlasovanie v dvoch protikladných portáloch na internete. V mienkotvornej Pravde hlasovalo viac ako 42 tisíc čitateľov a Smer-SSD získal 25,6 percenta, no a v bulvárnych Topkách, kde hlasovalo takmer 60-tisíc účastníkov ankety, získal Smer-SSD len 19,45 percent hlasov. Naopak, OĽaNO a spol. získalo v Pravde len 5,8 percent, ale v Topkách až 14,8 percenta hlasov. Hlasovanie je tak odrazom politickej orientácie a mentálnej vyspelosti čitateľov Pravdy a Topiek.

Pravičiari sa hrdo ženú do záhuby a Matovič sa stáva ich hrobárom

Čo bude po voľbách, je otázne, dôjde k patu a apokalypse? Ak v preferenciách stúpne PS, bude to na úkor SaS, ktorá takto nemusí prejsť do parlamentu. Ak stúpne KDH, tak to pocíti Sme rodina a OĽaNO, ak sa zvýšia preferencie SNS, spadne Republika a naopak. Do asistovanej eutanázie liberálov a pravice ešte zasahuje Matovič, ktorý sa na Titanicu zabáva a namiesto vody vylieva vedrá špiny na všetkých okolo seba.

Viaceré pravicové strany majú pred voľbami až existenčné problémy. Týka sa to najmä všetkých bývalých vládnych strán, ako OĽaNO a od nich odídených Demokratov, SaS a Sme rodina. Pravicový volič a mladí ľudia sa k nim otáčajú chrbtom za to, čo počas svojho vládnutia nastvárali a radšej budú voliť síce pomerne nejasné, no zatiaľ nesprofanované PS. To sa môže výrazne posilniť a dokonca i vyhrať voľby. Ak by sa tak nebodaj stalo, bolo by to pravdepodobne Pyrrhovo víťazstvo, keďže PS nebude mať s kým zostaviť vládu vzhľadom na to, že uvedené strany vôbec nemusia byť v parlamente, alebo s PS jednoducho nepôjdu. To všetko paradoxne nahrá Smeru-SSD.

Sme rodina, ktorá vďaka jej vlastníkovi a predsedovi Borisovi Kollárovi je paródiou na rodinu, sa potáca medzi parlamentným životom a politickou smrťou. Kollárov spôsob života ho pomaly dobieha a konkubíny vyťahujú ne-uveriteľnú špinu. Okrem toho si volič môže pamätať, ako Kollár vždy podržal Matoviča, možno za zopár miliónov a nezabudnuteľné sú i jeho nesplnené sľuby, osobitne ten o výstavbe 25 tisíc nájomných bytov. To všetko mu môžu vo voľbách voliči spočítať a zlomiť mu jeho boľavý krk.

V katastrofálnej situácii sa nachádzajú Demokrati, ktorí sa od zúfalstva uchyľujú k šialeným útokom na opozíciu a dokonca i na bývalých kumpánov z koalície. Prejavuje sa to najmä vo vystúpeniach extrémistov, ako je Jaroslav Naď a Juraj Šeliga, ale i Eduard Heger, ktorí brýzgajú na všetkých od Matoviča počnúc, cez Sulíka až po Fica a Pellegriniho. Práve oni strašia Ficom, ničím nepodloženou hrozbou z Ruska, údajnou snahou o vystúpenie z NATO a EÚ, čo však nemá v programe žiadna relevantná strana. Nehorázne klamú a hovoria o únose štátu, ktorý však uniesla bývalá vláda a ktorej boli celý čas pevnou súčasťou. Demokrati sa zmietajú v smrteľných kŕčoch a pravdepodobne im nepomôže ani Hegerova svätená voda, ani demagógia či klamstvá jej skompromitovaných lídrov.

Nafúkaní politickí trpaslíci sa stále nechcú vzdať

Pred voľbami by si mali všetky kandidujúce strany, najmä však politickí trpaslíci,  pripomenúť to biblické, „je veľa povolaných, ale málo vyvolených“. Vo voľbách sa nedokojenci s menej ako tromi percentami držia ako blchy v kožuchu. Je to tak pre prehnanú ambicióznosť ich lídrov a  neprekonateľné egá. Heger s Naďom a Šeligom, Dzurinda so Sólymosom, Simon s Mackom či Kotleba sú zdiskreditovaní a všetci vrátane Hrdličku a Mičeva sú  v týchto voľbách nepoužiteľní.  Svoje strany vedú k volebnému fiasku, ba až k možnému zániku. Lídri týchto strán svorne proklamujú to, čo nevýrazný, zdutý Dzurinda, či Heger: „Je vylúčené, že by sme odstúpili.“

Pravda, nič nie je nemožné, veď prebiehajú zákulisné rokovania ako to, čo bolo odhalené medzi modrým Dzurindom a progresívnym Šimečkom, kde však vraj k dohode nedošlo. SaS zase vyzýva, aby sa strany s nižšími preferenciami vzdali a ich voliči si vybrali programovo blízku stranu a zároveň im vopred, na „drzovku“ sľubuje už i personálne nominácie. Demokrati zase chcú diktovať liberálom a pravičiarom a žiadajú, aby sa verejne dištancovali od povolebnej spolupráce s Hlasom-SD. Nič z toho nie je veľmi pravdepodobné, a tak im môžeme zaželať to známe – kto chce kam, pomôžme mu tam.

Ak by sa aj tieto strany vzdali a časť ich voličov by prešla k väčším stranám, obmedzilo by to počet prepadnutých hlasov. Stiahnutie kandidátky je síce možné, ale odporúčanie voličom koho voliť je spravidla málo efektívne.  

Úbohé predvolebné diskusie sa podobali na reality šou

Takmer všetky predvolebné diskusie boli charakteristické odbornou a politickou plytkosťou, až úbohosťou. Zvrhli sa na trápne šou na americký spôsob a občan z nich musel byť sklamaný. Viac ako polovica vyhradeného času bola venovaná osobným a straníckym kauzám, názorovým súbojom, kto je za väčšie či menšie práva sexuálnych menšín, za ďalšie dodávky zbraní Ukrajine, za ochranu hraníc pred migrantami. Druhá, menšia časť sa mala už venovať odborným témam, programom strán v oblastiach, ako je zdravotníctvo, školstvo, doprava a podobne, k čomu sa však diskutujúci prakticky ani nedostali, alebo pomenovali len všeobecné prístupy. O niečo konkrétnejší boli len Fico, Pellegrini, Sulík a Majerský. Z polovice tej „odbornej“ časti diskusie výrazne odkrojila samochvála strán a prezentácia „ich úspechov“, pričom často klamali, alebo hrubo zavádzali, v čom tradične vynikali najmä Matovič, Heger a Kollár.

Moderátori boli najslabšou súčasťou predvolebných diskusií

Práve oni spravidla zlyhali a tlačili diskutujúcich do vyviňovania sa z ich „hriechov“ a do vzájomného osočovania či vymedzovania. Až nátlakovo vyznievala snaha tlačiť účastníkov do odpovedí o povolebnej spolupráci, kto s kým áno a s kým nie a za akých podmienok, či kto kde bude komu šéfovať. Týmto prekrývali skutočné problémy Slovenska a namiesto ich riešenia sa zaoberali zástupnými témami. Okatou súčasťou diskusií bolo zo strany moderátorov sústavné protežovanie strany PS. Na znevažovanie Smeru-SSD, Hlasu-SD a samozrejme SNS i Republiky šikovne využili Šimečku, ale najmä Matoviča, ktorý sa správal ako pes odtrhnutý z reťaze.

Nemá väčší význam niekoho z diskutujúcich vyzdvihovať či haniť, avšak vnímavý divák mohol postrehnúť jasné rozdiely, keď na jednej strane zaujali mladí Erik Kaliňák a Artur Bekmatov zo Smeru-SSD, medzi ženami Denisa Saková z Hlasu-SD a Jana Bittó Cigániková zo strany SaS a medzi konzervatívcami Milan Majerský. Naopak Matovič z OĽaNO s Hlinom, tentokrát zo SaS, sa správali ako klauni v cirkuse.

Občanov mohli sklamať nemastný-neslaný charakter debát lídrov strán, ktoré skôr navodzovali dojem škriepok a vzájomných útokov, ako nastoľovania konštruktívnych riešení. To sa podarilo, aj to len čiastočne, ostrieľaným osobnostiam, ako je Fico a Pellegrini, ku ktorým sa pridali Sulík s Majerským. Mimochodom, v mene lídra vystupoval Matovič, ktorý je na 150. mieste, a nie Jurinová, podobne ako Heger, či Naď v mene „líderky“ Letanovskej. Medzi najtrápnejších okrem týchto troch menovaných patrili rozhodne aj Kollár, Danko, Uhrík a pridával sa k nim v istých chvíľach i Michal Šimečka.

Voľme tých, čo nám môžu pomôcť, a nie škodiť

Pri výbere strany, ktorú chceme voliť, by sme mali dobre zvážiť, kto zabezpečí stabilitu a pokoj v štáte, ekonomický rast a prosperitu našej krajiny, udržateľnosť verejných financií a postupné znižovanie našej zadlženosti. Dôležitá bude schopnosť strany konečne riešiť problémy kolabujúceho zdravotníctva a školstva. Občan si žiada stranu, ktorá bude zárukou sociálnych istôt, ale i stability, demokracie a spravodlivosti. Inak povedané, je dôležité vybrať si stranu schopnú kompetentne riadiť štát a ktorá zabezpečí zvyšovanie životnej úrovne na Slovensku.

Dnes je z volebných programov, priorít strán deklarovaných ich lídrami jasné základné rozdelenie strán. Jedna skupina, do ktorej možno zaradiť Smer-SSD, Hlas-SD, SNS i KDH, je za stabilitu, za silný štát tam, kde to treba, za rast ekonomiky a znižovanie dlhu pri udržaní a rozširovaní sociálnych istôt občanov a za mierovú, vyváženú zahraničnú politiku.

Druhá skupina, ktorú tvoria strany PS, SaS, Sme rodina a OĽaNO a spol., Demokrati, Aliancia a Modrí s Mostom Híd, je síce za ekonomický rast, ale s čo najslabším štátom a s rozhodujúcim vplyvom trhu, za pomoc súkromnej podnikateľskej sfére, za čo najmenšiu sociálnu podporu, za ďalšie zvyšovanie financií na zbrojenie a vývoz zbraní na Ukrajinu, ako i za jednostrannú orientáciu na USA.

Môžeme si myslieť čokoľvek, môžeme všeličo viac či menej oprávnene vyčítať stranám Smer-SSD a Hlas-SD, je však neodškriepiteľné, že len tieto strany sú schopné zabezpečiť stabilitu a odbornosť v riadení štátu a zabezpečiť zlepšovanie sociálneho postavenia občanov Slovenska. V tomto ohľade sa možno stotožniť s názorom politického komentátora Eduarda Chmelára, ktorý povedal: „Plány Progresívneho Slovenska by ohrozili demokraciu viac ako návrat Smeru.“

Máme u nás veľa politikov, ktorí si namýšľajú, že práve ich potrebuje Slovensko. Jedinými skutočnými štátnikmi medzi nimi sú však len Robert Fico a Peter Pellegrini, čo už dostatočne preukázali. Ak teda chcú občania zmenu k lepšiemu, ak chcú zlepšenie svojho sociálneho postavenia, ak chcú pokoj a mier v štáte, môžu to zabezpečiť voľbou jednej z týchto sociálno-demokratických strán. Miloš Zeman pred voľbami tiež podporil Roberta Fica a vyjadril veľmi aktuálne želanie, aby „Fico s Pellegrinim našli k sebe cestu“.

Nuž a čo pripomenúť pred dňom „D“

Občania by sa pred voľbami nemali dať oklamať zdegenerovanými a neschopnými stranami bývalej vládnej koalície, ani „novými“ progresívcami z PS. Tí všetci sa zahaľujú do pláštika demokracie a slobody, aby zakryli svoje osobné záujmy a prekryli záujmy cudzích mocností škodiacich Slovensku.

Nemali by sme podľahnúť lacnému politickému marketingu, demagógii tých, čo tvorili vládu, či až šialenstvám Naďa, Šeligu a osobitne psychicky chorého Matoviča. Najväčším nebezpečím pre Slovensko je však progresívny, no neskúsený politik žijúci prevažne v zahraničí, nepoznajúci skutočné problémy občanov, ale zato bezhlavo presadzujúci záujmy USA, Michal Šimečka s jeho PS.

Pri volebnej urne by sme si mali pripomenúť vyjadrenie Jána Grešáka v Slove: „V diktatúre sa manipulujú výsledky volieb, v demokracii voliči.“

Voľky-nevoľky poďme voliť, radšej voliť ako nevoliť

Často sa stretávame s mladými i postaršími ľuďmi, ktorí o sebe tvrdia, že ich politika nezaujíma, čo vzhľadom na dehonestáciu politiky najmä v posledných rokoch môžeme pochopiť. Čo sa však pochopiť nedá, je tvrdenie, že sa ich politika netýka. Politika sa týka každého z nás od narodenia až po smrť, a to či sa nám to páči, alebo nie. Politika je o živote spoločnosti aj o našom osobnom živote. Politici rozhodujú od kvality pôrodníc a celého zdravotníctva, cez to, aké kvalitné vzdelanie dostaneme, rozhodujú o podmienkach bývania a služieb pre rodiny, a v závere o výške našich dôchodkov i dôstojnej starobe. Politici rozhodujú aj o podmienkach života našich potomkov.

Preto, ak nám na tomto všetkom záleží, máme nielen právo, ale i povinnosť ísť voliť. Ak sa na voľbách niekto nezúčastní, nebude mať morálne právo kritizovať budúcu vládu, či sťažovať sa na podmienky svojho života. Preto treba ísť k volebným urnám a zabrániť tomu, aby na Slovensku neplatilo – zajtra znamená včera.

Zvoľme si pokoj a stabilitu, zvoľme si suverénne, hrdé a prosperujúce Slovensko. Vyberme si príčetných, odborne pripravených a politicky skúsených predstaviteľov, ktorým môžeme dôverovať. Voľme s rozumom i srdcom, najmä však zodpovedne. Urobme tak, priatelia, 30. septembra a MY SAMI ROZHODNIME O NAŠEJ BUDÚCNOSTI.

Ilustrácie: Ľubomír Kotrha

SÚVISIACE:
Voľby 2023 (1.časť): Strany s „čajovým“ volebným programom, ale zato s chuťou zvíťaziť
Voľby 2023 (2. časť): Napätie na štartovacej čiare
Voľby 2023 (3. časť): Tvrdý boj v politickom ringu