1.
Máme štyri alebo päť zákonov o zločinoch komunizmu, resp. presnejšie – nielen o zločinoch, ale aj o nemorálnosti, a to aj komunistického režimu, a v druhom prípade asi aj zločinov komunistickému systému. Aký je medzi tým rozdiel? Nemali sme u nás ani taký systém, ani taký režim. Mali sme vládu so štátnou mocou, ktorú tvorili komunisti ako členovia komunistickej strany. Máme zákon kriminalizujúci a odsudzujúci – v jednom prípade inváziu, v druhom prípade okupáciu, v treťom intervenciu. Každý si môže vybrať, čo to bolo. V tzv. osobitnej časti jedného z takýchto zákonov, vo výpočte „arcihriechov“ autori týchto plagiátov a kompilácií využili svoje graduované, na vysokých školách krvopotným štúdiom „kreatívne“ (t. j. podvodom) nahonobené magisterské tituly, aby napísali, že komunistický režim sa „spojil s cudzou mocnosťou a od roku 1968 udržiaval uvedený stav pomocou okupačných vojsk cudzej mocnosti“. Je to zločin zločinov, na ktorý neprišiel ešte žiadny trestný zákonodarca, ani jasnovidec skúmajúci minulosť. Načo bádať v sovietskych a ruských archívoch. Vyplýva z toho, že to nebola vojenská invázia do Československa, ale československý komunistický režim spáchal samovražednú inváziu (ako kamikadze) sám proti sebe vo vlastnom štáte („spojil sa s cudzou mocnosťou, aby sám seba okupoval“). Čuduj sa, človeče. Treba uznať, že je to excelentné, ešte nikto niečo také nepočul a nevidel. Zaslúžia si doktoráty vied (DrSc.), nie iba bakalárske či magisterské tituly, navyše tie sa píšu len pred menom. Od falšovania diplomoviek sa došplhali až po takúto dieru v historiografii! Podľa zoológie to znie: Morduj sa, junček, vyrastie z teba veľký bizón na teľací biftek. A podľa upraveného Jána Ámosa to má podobu: „Uč sa synku moudrým býti, budeš z toho houby míti“, s dodatkom určite vtedy, ak sa nestaneš politikom, až ústavným činiteľom.
Politizujúci historici a insitní historizujúci politici sa doteraz, ani po polstoročí nevedia dohodnúť, ako kvalifikovať vstup vojsk Varšavskej zmluvy: bola to invázia, okupácia, agresia, intervencia, alebo niečo iné. Antikomunistické právne normy publikované v Zbierke zákonov sú extrémistickými prejavmi vôle, svojvôle a zvole tých, ktorí ich v mene tohto súčasného režimu zostavili. Odpovedať, vyvodiť zodpovednosť proti zločinnému konaniu konkrétnych osôb bolo treba. Bolo náležité vysporiadať sa z monsterprocesmi obdobia stalinizmu (1948 – 1953) a represiami tej doby. Všetky sa udiali v období studenej vojny. A podľa poučenia z coronavírusovej pandémie vieme, skúsili sme, že v období závažného ohrozenia zdravia, ohrozenia životov obyvateľstva, ale aj ohrozenia fungovania spoločnosti sa musia prijímať opatrenia ktoré sú mimoriadnymi, ktoré sú prijímané v režime, ktorý sa volá – nutná obrana a krajná núdza, výnimočný stav, stav núdze, resp. stanné právo. Treba teda preskúmať adekvátnosť týchto opatrení (nutnej obrany, krajne núdze, výnimočného stavu) s podmienkami vtedajšej doby, obdobia studenej vojny. A to sa dialo aj za onoho režimu, novelizáciami trestného zákona v roku 1956, amnestiou v roku 1960, rehabilitáciami v roku 1963 a 1968.
Ale vyhlásiť zákonom, že štyri desaťročia dejín národa, v ktorých sa z rurálnej (vidieckej a zaostalej roľníckej krajiny) pozdvihol na industriálnu spoločnosť (spriemyselnilo sa aj poľnohospodárstvo) a krajina sa dostalo už na prah vedecko-technologického stupňa rozvoja. Slovensko sa ďalej v tejto dobe urbanizovalo, dedina sa priblížila až temer vyrovnala s mestom. Vývoj tej doby umožnil, aby sa z temer pologramotnosti a základného vzdelania vtedy v tzv. ľudových školách mládež tejto krajiny pozdvihla na stredoškolský a vysokoškolský stupeň vzdelania a kvalifikovanosti. Slovensko prežilo kompletnú dejinnú epochu nazývanú ako modernizácia. Dokazovať, že to nie je tak, to je kriminalizujúca zaslepenosť!!! Treba povedať, že to je hlboká urážka generácie našich matiek a otcov, starých rodičov, ktorí toto dokázali, ktorí v tomto období žili a skutočne statočne žili.
2.
Takzvané zákony tejto kategórie majú svoju niť vývoja, akýsi začiatok v zákone SR č. 125/1996 Z. z. s hororistickým obsahom a názvom o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. A medzi ostatné právne normy tejto kvality patria zákony obdobia matovičovskej koalície, a to zákon 338/2022 Z. z. zo 4. novembra 2020, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Prvotný zákon o zločinoch museli naši antikomunistickí predátori „vylepšiť“ zákonom o zločinoch nie systému, ale režimu. Zažili tak svoje „heuréka“, ako Archimedes, keď objavil svoj zákon o výtlaku telesa ponoreného do vody. Radovali sa do tej miery, že temer vybehli ako nudisti na svoju pláž, do predsedníctva v parlamente, do straníckych klubov v nich. Koncom apríla 2021 predložili títo legislatívci do NR SR nový návrh, predlohu s názvom – „o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu“,a to v návale negatívnych emócií v parlamente, psychopatológie odvety a pomsty za konania, ktoré si vykonštruovali. Prijali tento prefabrikáty, s prepáčením zákon väčšinou poslancov, ktorá ani nevedela, prečo tak koná. Motivovalo ich vraj úsilie, aby sme sa vyrovnali našim európskym spojencom, aby Slovensko za to pochválili v Bruseli (v Európskej komisii). A pre kompilátorov prišla pochvala aj z Prezidentského paláca. Máme teda zákonodarcov na úrovni Chalúpkovho Kocúrkova, kde, ako dnes na Slovensku, hlúpi vládnu múdrym, kde na začiatku je motto: Čo sa smeješ? Reč je o tebe. A najznámejší je veľký motív ich konania: „Len, aby sme v hanbe nezostali“!
Zločinnosť a nemorálnosť – to sú kategórie, ktoré sa podľa našich legislatívcov vzťahujú na všetky činy a skutky, konania, ktoré sa udiali v tomto inkriminovanom období. Zákonodarcovia ani NR SR si nerobili žiadny problém s tým, aby dokázali, že ak kvalifikovali tieto konania ako zločinné, patrilo by sa aj dokázať ich protiprávnosť a kriminálnosť. Dokázať, že tieto konania boli zakázané trestným právom. Ak neboli, tak nemohli byť ani trestným činom a už vôbec nie zločinom. Tento základný atribút, ústavný princíp, t. j. že osoba, subjekt aj systém sa považuje za delikventa, len vtedy, resp. až vtedy, keď sa mu to dokáže v trestnom konaní, a to právoplatným rozsudkom. Pošliapali aj túto zásadu, a to tým, že vyhlásili a v ich zákone zakotvili, že tieto konania v tomto období boli nemorálne. A čo je morálne, to určuje morálne vedomie, padlá morálka týchto zákonodarcov. Svoju morálku vyhlásili v zákone za zákon, za všeobecne platnú normu správania. Často osoby bez morálky postavili svoju amorálnosť na piedestál! Takúto svoju morálku dostali na úroveň všeobecne záväzných právnych noriem z obdobia absolutistickej monarchie – moja vôľa, moja morálka je zákonom (francúzsky kráľ Slnko Ľudovít XIV). Takto vyzerajú princípy, zásady a hodnoty „právneho štátu“ podľa slovenských hodnostárov. Rada o nich reční pani prezidentka SR. Prečo hrubé porušenia zásad právneho štátu nekritizuje v prípade týchto antikomunistických zákonov? Prečo sa v tomto prípade neobráti na Ústavný súd SR, aby posúdil ich súlad s Ústavou SR a zásadami právneho štátu? Patrí do kompánie s nimi.
Všetky tieto zákony majú rovnaký nápev, melódiu aj refrén. Podľa zákona je zločinným celé obdobie – panovania, vlády komunistického systému, dátumovo limitované od 25. februára 1948 do 31. decembra 1989. Celé toto obdobie bez výnimky, bez akejkoľvek výnimky, ktorá by sa mohla týkať napríklad niektorého ročného obdobia (jar, leto, jeseň, zima), niektorého mesiaca či dňa v jeho dvadsiatich štyroch hodinách. Ďalším ustanovením je, že komunistický systém alebo režim nemohol mať vo vymedzenom období žiadnu pauzu v páchaní svojich zločinov. Páchal ich stále a neustále bez prestávky. Ďalšia veľká pravda antikomunistických zákonov je, že údajne tento systém, tento režim bol nezmeniteľný, nezmeniteľný v tom zmysle, že by sa mohol zlepšiť, vylepšiť, nepáchať už veľké, ale napríklad iba menšie zločiny. Vylúčené je podľa týchto zákonov NR SR, aby v určitom období nepáchal zločiny vôbec, t. j. že by sa úplne polepšil, napravil. To nie je možné! Platí teda veľká pravda antikomunistických zákonov – že komunistický režim je nereformovateľný!
3.
Tak asi znejú základné, hlavné a dominantné ustanovenia zákonov o zločinoch komunizmu. Pre ústavných predstaviteľov štátu slúžia tieto zákony asi ako určitá platforma, pozadie, ale i určité „noty“, podľa ktorých si zostavujú svoje prejavy a vystúpenia. Môžu si ich zostaviť, skompilovať podľa tejto osnovy najmenej v dvoch hudobných tóninách – v durovej (tvrdé basy, bubon s fagotom, atď.), alebo v molovej tónine (melancholické a plačlivé tóny). Mohli sme to nedávno sledovať pri uctení si pamiatky obetí okupácie vojsk Varšavskej zmluvy pri budove Univerzity Komenského v Bratislave. Podujatie sa konalo v piatok 19. augusta 2022. (teda v pracovný deň, aby si kvôli takejto „záležitosti“ nepokazili víkend aj s nedeľou.). S prejavmi na ňom vystúpila prezidentka SR Zuzana Čaputová, predseda NR SR Boris Kollár, a predseda vlády SR Eduard Heger. Aké slová pri uctení pamiatky zabitých mladých ľudí zazneli z úst našich ústavných činiteľov? Ako ich možno porovnať so zákonmi, o ktorých pojednávame?
Foto: TASR – Pavel Neubauer
Na prvom mieste hlava štátu povedala, že v roku 1968 „niekto chcel socializmus s ľudskejšou tvárou. Výsledky porovnania týchto slov s ustanoveniami zákonov sú možno prekvapujúce. Vo svojom výroku hovorí prezidentka o „socializme“. Neprebrala, ani nereprodukovala termín z protikomunistických zákonov – že v celom tomto období to bol komunizmus, komunistický systém, alebo komunistický režim. Použila termín „socializmus“, a možno povedať, že tým jej terminológia korešpondovala s vtedajšou teóriu, že socializmus je prvá, „nižšia fáza“, komunistickej spoločensko-ekonomickej formácie. Nepoužila slovo „komunizmus“, ktoré má podľa zákona tvrdý až brutálny a odsudzujúci význam. Inými slovami – jej diagnóza znela: systém v roku 1968 – to bol socializmus. Mal jeho znaky. Je to významný rozdiel medzi prejavom a znením zákona. Podľa objektívnej stránky prezidentka porušila príslušné ustanovenia zákonov o zločinoch komunizmu. Nemáme zatiaľ zákon o zločinoch socializmu. Pre zistenie, aká bola subjektívna stránka jej konania, teda či vedela a chcela použiť tieto slová, možno usudzovať, že nekonala s priamym ani nepriamym úmyslom, ale subjektívne nedbanlivostne, najskôr s nevedomou nedbanlivosťou (asi podľa príslovia „nechcela som, nevedela som, musela som“ a ďalšej, skoro kresťanskej pravdy „nevedomosť hriechu nečiní“). Nevedela, aký je zmysel slov, ktoré použila a pritom sa spoliehala, že sú v súlade so zákonom. Možno povedať, že výrokom, formuláciou tejto vety pravdepodobne naplnila znaky priestupku, možno aj prečinu verbálnym spôsobom, nie reálnym konaním. Porušila tým platný zákon a to zákon 338/2022 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému.
V prejave prezidentky bol ďalej aj výrok, že v roku 1968 niekto chcel socializmus s ľudskejšou tvárou. Nie je tiež v súlade so zákonom.Interpretovať ho možno tak, že význam tejto vety je taký, že podľa nej: a) počas celého obdobia – systém nebol zločinným, nepáchal stále zločiny; b) formulácia „ľudskejšia tvár“ – je to prídavné meno v druhom stupni. Prvý stupeň je ľudský, t. j. socialistický systém mal teda podľa tejto formulácie hlavy štátu znaky – ľudskosti, humanizmu, a to aj v roku 1968, ale aj pred týmto rokom; c) ak ľudia teraz chcú „socializmus s ľudskejšou tvárou“ – znamená to, že systém je reformovateľný, systém sa môže zlepšovať, vylepšovať. A vyslovením tejto vety sa prezidentka SR dopustila ďalšieho porušenia zákona. Možno povedať, že tým verbálne spáchala ďalší priestupok či prečin voči zákonu. Ďalšia veta – „O to tvrdšie bolo násilné precitnutie, keď sen o slobode v zárodku udupali a prevalcovali sovietske tanky.“ V nej nie je rozpor so zákonom, naopak, je vo významovom súlade. Prišli však sovietske tanky, aby prevalcovali „socializmus s ľudskou tvárou“, alebo preto, že tu bol socializmus, jeho jestvovanie ohrozené? Ohrozené vo vnútri štátu, ohrozené nielen v tomto jednom štáte, ale aj v ďalších, vtedy spojeneckých štátoch? Na to prezidentka SR nereagovala. Možno pri budúcej príležitosti sa k tomu dostane. Budeme jej držať palčeky, aby nezabudla.
Niektorí ľudia (povedala prezidentka), teda nie všetci, hovorili o návrate pluralitného systému a trhového hospodárstva. To sú slová, ktoré nie sú v rozpore so žiadnym z antikomunistických zákonov. Nič o tejto skutočnosti nehovoria, asi nevedeli o tom, skôr autori tohto zákona o tom radšej nechceli vedieť. Pluralitný systém znamená zavedenie systému viacerých politických strán, s politickou súťažou medzi nimi o získanie mandátov v parlamente a moci v štáte. Určite by to bolo v rozpore s vtedajším dogmatickým socializmom, ktorého prioritným princípom bola vedúca úloha komunistickej strany. Daný výrok prezidentky SR však nie je v rozpore s citovanými zákonmi, nie je však ani v súlade s nimi. Návrat k trhovému hospodárstvu znamená zásadnú transformáciu ekonomického systému, teda privatizáciu malú aj veľkú (aj s vraždiacimi mafiami, kŕmením prasiatok telami zavraždených, rozpúšťaním ľudí v sudoch naplnenej kyselinou a inými metódami, ako sa dostať k majetku). V prvom rade zavedenie súkromno-kapitalistického vlastníctva výrobných prostriedkov a po druhé zavedenie trhovej ekonomiky s tzv. neviditeľnou rukou trhu ako nástrojom riadenia hospodárstva. O zavedenie takéhoto trhového a politického pluralistického systému sa usilovala časť politikov a ekonómov roku 1968 – o tzv. „trhový socializmus“. Z hľadiska kritérií konzervatívnej časti domácich komunistov a najmä aj vedenia komunistických strán ZSSR, Maďarska, Bulharska, NDR a Poľska to bolo protisocialistické konanie s cieľom zmeniť systém a režim na kapitalistický spoločenský poriadok. Úsilie o zavedenie tohto kapitalistického systému a likvidovanie socialistického sa hodnotilo a kvalifikovalo ako príprava kontrarevolúcie, príp. pokus o kontrarevolučné konanie. O niečom takom žiadny z platných protikomunistických zákonov nemá ustanovenia, ani schvaľujúce, ani zakazujúce, ani s vyhrážaním sa s trestnými sankciami. Hroziacou kontrarevolúciou sa zo strany sovietskeho politbyra zdôvodňovala, dokonca legitimizovala vojenská intervencia. A do týchto súvislostí patrí výrok prezidentky SR o tom, že časť spoločnosti chcela systém politického pluralizmu a chcela trhové hospodárstvo. Možno sa domnievať, že prameňom týchto hodnotení a záverov prezidentky SR je známy dokument vedenia KSČ z decembra 1970 s názvom „ Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. zjazde KSČ“. Vyvoláva to údiv. Pravdepodobne ho tiež študovala. Nebude predsa rečniť o tom, o čom nič nevie. Mohla tiež študovať sovietske dokumenty. V tomto kontexte neporušila hlava štátu žiadne ustanovenia zákonov o zločinoch režimu. Študijné zanietenie jej môže slúžiť na chválu. Dôležité je však, že práve táto súvislosť, vzťahový a príčinný kontext viedla, okrem iného k záverom o ohrození socializmu v Československu o vytvorení stavu tzv. „kontrarevolučnej situácie“, podľa najbdelejších vtedajších vedeckých komunistov (dnes politológov) to bola veľmi rafinovaná situácia, ktorú volali „plazivá kontrarevolúcia“. Možno to bolo inak. Alebo podľa hodnotovej škály liberalizmu išlo o zavedenie čistej demokracie, liberálnej, takej ako ju v tomto zakuklení poznáme dnes. Tak sa bolo treba rozhodnúť, čo to má byť. Vytvárajúca sa skutková situácia bola v roku 1968 v rozpore a ohrozovalo zásady a ustanovenia platnej Ústavy ČSSR a štátov Varšavskej zmluvy. Zdeněk Mlynář, jeden z významných účastníkov tohto procesu, ktorý stál na strane progresívnych komunistov (spolužiak, kolega M. Gorbačova pri štúdiu práva v Moskve) neskoršie v jednej zo svojich monografii napísal, že v Československu už v lete 1968 bolo zrejmé, že sa bude musieť v polovici septembra 1968 vybojovať politický a možno vôbec mocenský zápas so silami pravice, so silami protisocialistickými. Zrejmé to bolo domácim politikom ešte pred príchodom vojsk Varšavskej zmluvy. A čo to mohlo byť? Možno aj politická ozbrojená revolta, štátny prevrat, možno občianska vojna. Mohla to byť tiež „sametová“ alebo nežná revolúcia s dvadsaťročným predstihom. Kto by mohol mať z toho prospech, ak by sa projekt demokratického socializmu ubránil a presadil?
Hlava štátu však okrem iného povedala, že to, čo spájalo takmer všetkých, bol pocit eufórie, vedomie jednoty – a predovšetkým nádej . A to je podstatný hodnotiaci výrok. Prezidentka SR tu totiž povedala, že v období rozkvetu „zločinov komunizmu“ , podľa prijatých zákonov, prevládala temer bez výnimky v spoločnosti eufória, pozitívne emócie, nadšenie, vedomie jednoty. Dospela k týmto slovám sama, asi keď sa pozrela na súčasnú spoločenskú situáciu – plnej obáv, strachu z budúcnosti, a to v sociálne rozbitej spoločnosti, s antagonizmami, v ktorej silnejší a silný majú v rukách moc, ovládajú slabších v zamestnaní v živote vôbec? Povedala niečo, čo je pravdivé a akurátne. Slúži jej to ku cti, zaslúži si za to pochvalu. Možno to nenapísala vedome, ale dodatočne sa s týmto svojimi slovami stotožnila. Možno ju však zato jej kolegovia liberáli nepochvália.
Dvaja ďalší ústavní činitelia, prítomní na pietnom akcie k 54. výročiu invázie a okupácie ČSSR a to predseda NR SR Boris Kollár a predseda vlády SR Eduard Heger sa necítili príliš viazaní pietnou príležitosťou. Nie s ľahostajnosťou, ale určitým rečníckym zápalom opakovali slová a vety o veľkých hodnotách – demokracie, slobody, rovnoprávnosti, ľudských právach, atď. Predseda parlamentu vyhlásil svoju emocionálnu spolupatričnosť s mladými ľuďmi, ktorí sa stali obeťou streľby sovietskych vojakov. Podľa jeho štúdiom získaných poznatkov a najmä z počutia získaných vedomostí sa obeťami vojenskej intervencie a represií obdobia normalizácie stali státisíce ľudí, občanov štátu. Citované antikomunistické zákony sú v nesúlade s týmito informáciami B. Kollára. Neuvádzajú stovky tisíc obetí, ale použili číslovku – tisíce obetí. Určite je to veľa a je to tragické. Možno položiť v tomto kontexte dve otázky. Konal B. Kollár pri oznámení tohto čísla, v rozpore so zákonom? Ak áno, dopustil sa tým nie omylu typu lapsus linquae, ale verbálneho protiprávneho konania. Aj predseda NR SR porušil zákon, porušil zákony a súčasne porušil ústavný sľub poslanca a ústavný sľub predsedu NR SR, porušil sľub druhého ústavného činiteľa nášho štátu! Aký sľub porušil? Sľub, že bude presne a prísne dodržiavať zákony. Druhá otázka by mohla znieť, či B. Kollár v tejto časti svojho prejavu neobohatil historické poznanie. Možno sa pri jemu vlastnom usilovanom a vytrvalom štúdiu tohto obdobia našich dejín podarilo nájsť, vyhľadať a dospieť k týmto novým poznatkom, k novým a vyšším číslam o obetiach komunistických represií. Za to by mu malo patriť uznanie – za objavenie pravdivého poznania, za tvorivé, kritické štúdium pre dosiahnutie tohto poznania. Možno by už mohol opäť používať titul „Mgr.“, ktorý sa zaviazal pre svoju kompiláciu diplomovej práce na skalickej Stredoeurópskej vysokej škole nepoužívať do konca funkčného obdobia NR SR. Ak by čísla obetí v platných zákonoch naozaj nezodpovedali novým poznatkom B. Kollára, mal by vystúpiť so zákonodarnou iniciatívou a predložiť návrh na novelu príslušných častí tohto zákona. Tak sa to patrí – zákon musí zodpovedať pravde. Ak zákon nezodpovedá pravde, je nielen nepravdivým, ale stráca legitimitu, je nelegitímnym. Platí to o tých protikomunistických.
Predseda vlády SR Eduard Heger hovoril o aktuálnom probléme, o vzájomnosti vojenskej invázie v roku 1968 v Československu a vojny, ktorú dnes vedie Ruská federácia na Ukrajine. Uvedenú historickú paralelu zobral celkom vážne, aj keď mu ju asi predpísali a s touto témou sa pokúsil aj historiograficky vyrovnať. Dal si sám sebe úlohu, ktorá sa nedá komparovať. Ukrajina vedie vojnové operácie proti Rusku za výdatnej podpory tridsiatich štátov NATO aj EÚ. Na predposlednom mieste vo vojenskej pomoci, dodávkach zbraní je Slovensko, čo nie je na jeho chválu. Iná bola situácia pred 54 rokmi. Československo nechali rovnako ako v roku 1938 západní spojenci napospas, vtedy Nemecku a v roku 1968 ZSSR. Premiér sa však drží hesla: „Prekonaj sám seba a vytrvaj“! Poznal to v USA, keď v rokoch 2007 až 2016 pôsobil ako distribútor luxusnej vodky pre trh v USA. Samozrejme, že to nebola ruská vodka. Kvôli tomu by dnes musel odstúpiť, resp. so zahanbením by za takto spáchaný smrteľný hriech iniciatívne abdikoval. A od vodky ho viedla cesta do politiky. Nevyspytateľné sú cesty vedúce k premiérskemu kreslu. Na pietnom akte zazneli jeho apely na predídenie krvavej okupácii, apely na upevňovanie demokracie, hodnôt slobody, suverenity – zazneli spôsobom všeobecne platným, ale nie pre konkrétnu príležitosť. O ani jednom z antikomunistických zákonov sa v prejave nezmienil. Asi sa k ich štúdiu pre návštevy v Kyjeve a v Bruseli nedostal. Neznalosť zákona však neospravedlňuje, najmenej takýchto historický esenciálnych zákonov. A navyše prvého ministra, teda premiéra.
Pozoruhodná bola ďalšia situačná stránka prejavov našich troch ústavných činiteľov. Prvýkrát v krátkej histórii týchto udalostí hovorili rečníci do mikrofónov. Hovorili tvárou v tvár nie k pamätnej tabuli obetí, ale smerom akoby na Starý most. Možno ich priťahoval jeden z jeho názvov v minulosti, a to Most Červenej armády. Pri pohľade na tento most inklinovali rečníci k pohľadu na našu veľrieku, na rieku Dunaj. Možné je, že táto inklinácia určite podvedomá bola spojená aj vyvolaná pôvodným názvom vojenskej operácie štátov Varšavskej zmluvy, ktorá sa volala tiež „Dunaj“ – a prebiehala na pravej strane tohto nášho veľtoku. Traja naši ústavní pohlavári to mali všetko akoby pokope, Červenú armádu aj Dunaj. Vo vnútornej asi v snovej pamäti sa im mohli vynoriť kolóny sovietsky tankov, ktoré sa valili po moste. Asociácia spojená s týmto obrazom mohla byť nečakaná. Pýtali sa: načo tým okupantom bolo toľko tankov, obrnených transportérov a plechových áut na taký malý štát. Svitlo im. Mysleli aj na možnosť „veľkej vojny“, prípadné stretnutie z vojskami NATO. Mali predísť (podľa nich,) hroziacemu štátnemu prevratu, k demontáži spoločenského systému. Dekomunizácia Československa by bola pravdepodobne spojená s následnou zmenou jestvujúcej geopolitickej rovnováhy. Potom mohlo prísť k demontáži socializmu v NDR, k pádu hraníc na Odre a Nise (hranici poľsko-nemeckej), k postupnému rozobratiu socializmu v strednej Európe. Vývoj by sa dostal na prah európskej a aj svetovej jadrovej vojny, a to už osamotenej superveľmoci ZSSR s USA a ďalšími štátmi ich prípadnými spojencami. A na jej začiatku by pravdepodobne bol československý experiment, určite jedinečný, dôležitý a potrebný a ešte aj s dobrými úmyslami, zámermi a cieľmi. Neúmyselnými, ale objektívne s takýmito pravdepodobnými dôsledkami a výsledkami.
Vývoj medzinárodných vzťahov po invázii v roku 1968 išiel iným smerom. Hneď v roku 1970 podpísali západné mocnosti so ZSSR dohodu o Berlíne. V roku 1970 bol medzinárodnoprávne uznaná Nemecká demokratická republika a stala sa spolu s SRN členským štátom OSN. Vzápätí boli uznané štátne hranice Poľska, a to na Odre a Nise, ako aj na pobreží Baltu (Štetín, Gdansk), vrátane územia východného Pruska, ktoré bolo súčasťou Poľska (tých sa ani protiruský režim v Poľsku nemieni vzdať, ani ich zmenšiť ). A napokon, akoby v poslednom rade, západonemecký štát, nástupnícky štát tretej ríše, a to Spolková republika Nemecko až dvadsaťpäť rokov po vojne uznala nulitu absolútnu neplatnosť Mníchovskej dohody a tým aj nedotknuteľnosť západných štátnych hraníc ČSSR. K spusteniu invázie na územie ČSSR prispel aj stav vojenských síl USA v SRN. Vojenské sily USA boli umiestnené ako bývalé okupačné vojská v západonemeckej okupačnej zóne. Hrozili, odstrašovali raketami s atómovými hlavicami z tohto územia. Prezbrojovali sa na vývojovo nový, modifikovaný typ, na taktické atómové zbrane, ktoré sa považovali za použiteľné v pozemnej vojne v strednej Európe. Západné Nemecko bolo už pätnásť rokov remilitarizované a niektoré politické sily v ňom sa domáhali jadrových zbraní. Takáto bola geopolitická situácia pred 21. augustom 1968 a po ňom. Boli a sú tieto pomery porovnateľné so situáciou Ukrajina a Ruská federácia? K týmto otázkam, problémom sa už slovenský premiér pred pamätnou tabulou na budove UK nedostal. Platí pre neho ako pre dobrého kresťana, že nevedomosť hriechu nečiní.
O problémoch spojených s 21. augustom 1968 sa z piety k ľudským životom, o ktoré vtedy prišli mladí ľudia, patrí hovoriť nielen s úctou, ale aj poznaním, zásadným poznaním o týchto udalostiach. Stane sa potom, že rétori, ktorí sa stali nešťastnou náhodou pre Slovensku ústavným činiteľmi, sa dopustia výrokov, ktoré sú v rozpore s realitou aj s poznaním, ktoré ďalšie vyvolené osoby v NR SR povýšili na príslušnú právnu normu pomenovanú zákon. Spomenula to aj pani prezidentka. Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy si treba pripomínať iba ako historickú udalosť, ktorá patrí do minulosti. Treba ju nechať v archívoch, v knižniciach, v zborníkoch dokumentov. Budú nám za to vďačné aj obete týchto udalostí. Nemali by sa už viac stať obeťami jednostrannej propagandy, režimistických rečí politikov, ktorí ich chcú zneužiť a zneužívajú pre politické kamufláže. Ak ústavní politici nemajú zo svojej činnosti skutočné a pozitívne argumenty, ktoré by podporili legitimitu ich moci, používať a využívať zdeformovanú históriu pre balamutenie ľudí a národa im nepomôže. Porovnanie vždy kríva a naši ústavní činitelia dokázali, že porovnanie medzi rokom 1968 u nás a rokom 2022 na Ukrajine môže krívať nielen na obe svoje dolné končatiny, dokázali že to vedie k paralýze prejavov ich samotných.
4.
Pamätné dni, aj obyčajné sviatky spojené s obradmi a rituálmi, ktoré celebrujú štátni hodnostári a persóny z konštitučného sveta, majú aj svoj svetonázorový a výchovný význam. A to poznatkový, kognitívny (s pravdivostnou hodnotou), ako aj emocionálny význam. Pôsobia teda formatívne na osobnosť občana, jeho postoje. Ako v súvislosti s témou invázia, okupácia pôsobili na osobnosť nášho občana.
Na úroveň prírodných vied sa prepracúva postupne aj sociológia ako spoločenská temer exaktná veda. Schopná je aj číselnými údajmi odmerať postoje občana k historickým udalostiam. Denník SME (21. 8. 2022) v rozhovore s politologickou a sociologičkou Soňou Szomolányiovou poskytol numerický prehľad postojov obyvateľov (občanov) k okupácii Československa v auguste 1968. Uverejnené údaje zarámoval preň symptomaticky: „Na večné časy.“ Samotný rozhovor aj so získanými sociologickými údajmi má tučný titulok: „Okupácia v roku 1968 priniesla aj obdiv k Rusku, ktorý je tu dodnes.“ Pod týmto titulom je uverejnený aj podtitul v znení: „Podľa prieskumov geopolitických postojov sa Slovensko ocitá na spodku rebríčka s Bulharskom…“ Po tejto anticipácii výsledkov sú uvedené v grafickom prehľade výsledky prieskumu. Podľa výsledkov odpovedí na prvú otázku – každý tretí Slovák do 35 rokov nemá názor na okupáciu Československa v auguste 1968, a dokonca nemá názor ani na dvadsaťročnú okupáciu! Je to teda temer povážlivo kritický údaj a asi aj varovné poznanie. Redaktor denníka spresnil celkový kontext tohto poznania slovami: „Zo slovenskej populácie až tretina nevníma Rusko ako hrozbu. V regióne sme dokonca na prvom mieste v počte tých, ktorí hodnotia Rusko ako partnera. Vyvodil z toho otázku: Kde sa stratil odkaz krvavej okupácie? Tento prívlastok k okupácii sa doteraz v literatúre ani v žurnalistike nepoužíval. Dnes by jeho zvýšená frekvencia a dokumentovanie ilustráciami možno pomohla pre dosiahnutie cieľov sociológov? Ktovie? Kde sa stratil tento odkaz? Podľa odpovede sociologičky príčiny tejto situácie spočívajú vraj najmä v absentujúcom formovaní a osvojení si liberálnych a individualistických hodnôt. Dokonca výsledkom tohto sociologického výskumu bolo aj zistenie, že jednoznačne kladne, skôr kladne ako záporne vníma okupáciu asi 3,5 percenta obyvateľov. Podľa sociologicky sú takéto výsledky pre Slovákov zahanbujúce. Kde sa podel odkaz krvavej okupácie? Tak v tom je tá naša geopolitická liberálna mizéria.
Nie iba zahanbujúci, ale priamo hanebný je aj ďalší štatistický údaj tentoraz Globsecu. Len 55 percent ľudí v rozmedzí 25 až 34 rokov, teda len niečo viac ako polovica vníma okupáciu v roku 1968 negatívne. Z toho vyplýva aj výzva, že s tým treba niečo robiť!
Príčiny sú samozrejme historické. Sú dané od nepamäti, a to vraj od Ľudovíta Štúra a Svetozára Hurbana Vajanského, ktorý podľa učenej výskumníčky v odbore nielen politológie, ale dokonca aj sociológie vytvorili základy slovenského mýtu o Rusku. Obdobné slová zazneli niekedy v roku 1990 aj od vtedajšieho pána ministra školstva, univerzitného profesora. Ten sklamane povedal, že keby sme nemali Ľ. Štúra (s kodifikovanou slovenčinou), mohli sme už v tomto roku klopať na dvere Európskej únie ako dobrí Uhri , teda Maďari. Za nedostižný príklad dával menovaný pán profesor a minister vtedy Maďarov, ktorí boli v prvých rokoch po zrútení komunizmu poprednými predátormi v oblasti liberalizmu. Dnes patria celkove do posledných priečok europeizmu. Sú predmetom sankčných uznesení Europarlamentu aj Eurokomisie. Ostro sa celoeurópsky kritizujú, nátlak na nich sa temer rovná k hľadaniu a trestaniu kacírov a bludárov z čias inkvizície. Ktovie čo im ešte hrozí? Hádam to nebude invázia.
Dnes našim liberálom opäť vadí Ľ. Štúr aj s jeho spisom Slovanstvo a svet budúcnosti. Druhá závada sa vidí v G. Husákovi a presnejšie v jeho politike mladomanželských pôžičiek a ďalej zvýhodnených finančných podmienok pre individuálnych občanov na výstavbu rodinných domov. Vytvorila sa tým podľa exaktnej sociologickej vedy špecifická rodinná normalizácia, ktorá nakazila Slovákov skoro rusofilstvom. Ďalšie katastrofické kataklizmy výskumníci našli v dedičstve komunizmu a jeho asi údajnej v spriaznenosti s konzervatívnym ľudáctvom.
Pre výchovu k protiruskému odporu, ako aj boju proti nemu máme však veľký a excelentný historický prameň. Boli to československé légie, ktoré od polovice roku 1918 do konca roku 1920 viedli možno povedať veľmi úspešný boj proti ruskému boľševizmu. Okupovali v lete 1918 veľké mestá na Volge, od Samary po Kazaň. A v ďalších rokoch okupovali celú transibírsku magistrálu. Nájdu sa vybraní špecialisti v dejeprave, ktorí robia súvislosť medzi touto československou okupáciou Ruska, od Volgy, Uralu až po Vladivostok, so sovietskou inváziou v roku 1968. Hovoria, že Rusi nám túto okupáciu československými légiami v tomto roku vrátili. Mohla by to byť pravda? Máme tu aj špeciálne slovenský príbeh boja proti Rusku. Rýchla a zaisťovacia divízia vojnového slovenského štátu („Prvej Slovenskej republiky, ako ju pomenoval predseda NR SR B. Kollár“ na slávnostnom zasadaní k 30. výročiu Ústavy SR. Zdá sa, že štúdium ústavných dejín už preexponoval. Alebo mu to do slávnostného prejavu vpašovali kotlebovci ) obsadzovali a vraždili obyvateľov Bieloruska, potom okupovali územné časti pri Azovskom mori, na Kryme, dostali sa až na svahy Kaukazu. Prečo tieto historické príbehy a protiruské počiny nevyužijú učitelia najmä politológovia (ktorí vedia a poznajú všetko a odpovedajú na všetky otázky redaktorov RTVS a o všetkom) pre protiruský naratív, pre antiruský diskurz? A to najmä v dnešnom čase, keď sa potrebujú prerobiť slovenské hlavy na protiruský spôsob? Ako na to?
Stalinisti používali na to tzv. triedno-potlačovateľskú a kultúrno-výchovnú funkciu štátu. Maoisti to zdokonalili do podoby kultúrnej revolúcie (s červenými knižkami pochodovali na čínsky vidiek). Liberáli na tieto ciele majú najskvelejšie podmienky. Nie násilie, ale oblasť masovej zábavy, médiá, showbiznis, film, televíziu, hudobné festivaly s davovou účasť s hromadným trsaním mládeže a ďalšie atraktívne aktivity. Je na to celá sféra, oblasť propagačného priemyslu, mašinéria vymývania mozgov. Napraviť hlavy zatvrdnutej polovici, alebo až dvom tretinám Slovákov, ktorú majú normálny vzťah k Rusom. V prvej etape by mohli dosiahnuť, aby ich nemali radi a v druhom kole, aby ich nemali na večné časy radi a potom nenávideli ako Poliaci, naši katolícki bratia. Je to možné. Netreba vešať hlavu. Ako sa hovorilo v neželanej minulosti: „Prekonaj sám seba a vytrvaj“ – to je historická výzva a úloha pre žurnalistov, politológov aj sociológov.
(Koniec)
