O 20. storočí sa bude určite hovoriť ako o najnásilnejšom, ako o storočí vojen. Kľúčovými boli tri, prvá a druhá svetová, a potom „studená“ vojna. Boli to tri rôzne historické udalosti alebo iba rôzne etapy jedného historického procesu?
Karol Marx a Fridrich Engels ešte v roku 1848 konštatovali, že kapitalizmus uvoľnil nielen sily, ktoré spájajú celú planétu do jedného celku: „namiesto starých potrieb, uspokojovaných domácimi výrobkami, nastupujú potreby nové, na uspokojenie ktorých sú potrebné výrobky najvzdialenejších krajín a podnebí. Namiesto starej miestnej a národnej sebestačnosti a uzavretosti nastupuje všestranný styk, všestranná vzájomná závislosť národov. A to sa rovnako vzťahuje na materiálnu i na duchovnú produkciu…“ Autori týchto slov nemohli ani zďaleka tušiť, v akom rozsahu budú ich výroky platiť v 20. storočí. Tieto procesy totiž vyvolali problém, ktorý dodnes nevieme pomenovať. Stále sa hovorí iba o medzinárodnej politike.
Prvé zlyhanie kontinentálnej politiky
Prvá svetová vojna skôr vypukla než bola rozpútaná. Keď v druhej polovici 19. storočia Bismarck zjednocoval Nemecko, bola medzinárodná politika ešte priehľadná a predvídateľná. To však neplatilo pre začiatok 20. storočia. Rakúsko-Uhorsko po sarajevskom atentáte predpokladalo, že sa zopakuje akcia v Bosne a Hercegovine. Nasledovala však nečakaná reťazová reakcia. Po skončení prvej svetovej vojny sa ukázalo, že Európa nielenže už nie je centrom svetového diania, ale že Spojené štáty americké majú rozhodujúci vplyv na jej ďalšie osudy. Keď sa hovorí o príčinách prvej svetovej vojny, nemalo by sa zabúdať, že medzi ne patrí aj neriešenie národnostnej otázky v Európe. Hoci prvá svetová vojna mala kataklizmické dôsledky, priniesla slobodu viacerým malým národom. Je tu nepochybný paradox. Ako je možné, že proces globalizácie zároveň sprevádzala dezintegrácia veľkých impérií? S európskou kontinentálnou politikou úzko súvisela nemecká otázka, ktorá sa (možno) vyriešila až na konci storočia. Už po prvej svetovej vojne bolo jasné, že buď sa v epoche narastajúcej globalizácie podarí svetové prostredie integrovať pomocou globálnych inštitúcií a túto integráciu garantovať mocou alebo aspoň rovnováhou mocí alebo budú naďalej hroziť katastrofálne dôsledky.
Druhé zlyhanie
Niektoré príčiny druhej svetovej vojny sú analogické s príčinami prvej vojny. Vývoj svetovej ekonomiky sa uskutočňoval extenzívne a svetový trh nebol schopný realizovať medzinárodnú deľbu práce bez ohľadu na štátne hranice. Krízu „vymedzeného ekonomického priestoru“ chcelo Nemecko, Japonsko a Taliansko riešiť násilím. V dôsledku porážky v prvej svetovej vojne sa zdiskreditovala oficiálna štátna monarchisticko-nacionalistická ideológia. Žiaľ, ideologické vákuum nezapĺňa koncepcia demokracie, ale totalitarizmu, boľševizmu a fašizmu. Lenže medzi nacizmom a boľševizmom bol podstatný rozdiel, ktorý napríklad vynikajúco pochopil Winston Churchill: nacizmus sa stal bezprostredným globálnym nebezpečenstvom pre celý svet, boľševizmus bol z tohto hľadiska na druhom mieste.
Studená vojna
Druhá svetová vojna priniesla aspoň niektoré poučenia. USA pochopili svoju globálnu politickú a ekonomickú úlohu. Vzniká medzinárodná globálna organizácia, ktorá napriek podstatným nedostatkom bola predsa len funkčnejšia než jej predchodkyňa. Na rozdiel od situácie pred prvou či druhou svetovou vojnou bolo vidieť väčšiu zodpovednosť vedúcich predstaviteľov USA a ZSSR, ktorí síce nekonali vždy zodpovedne, ale uvedomovali si neprekročiteľnú hranicu rizika tretej svetovej vojny. Studená vojna však mala tiež svoje obete. Spomínaná neprekročiteľná hranica rizika tretej svetovej vojny znamenala pre mnohé krajiny automatické začlenenie do jedného z dvoch blokov. Niektorým krajinám, ako napríklad Fínsku, Vietnamu či Juhoslávii, sa podarilo vydobyť si priestor na vývoj podľa svojich predstáv, ale túto šancu nedostali napríklad ani Slováci, ani Česi. Bol tu totiž nielen Mníchov, ale aj Jalta… Vyvstáva otázka pre malé národy: proces globalizácie síce od nich vyžaduje prispôsobenie sa modernej dobe, globalizácia (aspoň zatiaľ) neznamená uniformitu, ale jednotu v mnohosti. Mali by mať aspoň priestor pre pluralitu kultúr a; hľadanie vlastných ciest modernizácie.
