Francúzsko prechádza reformami, ktoré sa zdajú byť v kontexte 5. republiky, teda od návratu generála De Gaulla k moci v roku 1958, bezprecedentnými. Viaceré spoločenské reformy boli v minulosti už plánované, debatami pretriasané, ale nie všetky vlády sa k hlbším zmenám odhodlali. Plnohodnotné postavenie žien v spoločnosti sa stáva prioritou.
Lionel Jospin postavil svoju vládu na odhodlaní reformovať, napriek tomu, že má oproti sebe v Elyzejskom paláci nemenej charizmatickú osobnosť z opačného politického tábora, prezidenta republiky Jacquesa Chiraca. Zdá sa, akoby Jospin chcel búrať všetky tabu gaulistickej republiky, založenej na silnom republikánstve, centralizácii a veľkom vplyve silných politických elít viažucich sa na francúzske tradície. Definitívne sa prijal zákon o znížení pracovného času z 39 hodín týždenne na 35 za takú istú mzdu, aby sa tým efektívne riešila nezamestnanosť – téma, ktorá zamestnáva francúzsku vládu asi najviac. Na jeseň bol prijatý ďalší kontroverzný zákon, ktorým sa vlastne legalizuje spolužitie homosexuálnych párov a dáva im niektoré výhody porovnateľné s manželstvom, ako sú napríklad daňové a dedičské otázky. Je to ďalšia facka prezidentovi Chiracovi, ktorý sa len bezmocne prizerá niečomu, čo mu očividne nie je po vôli. Schyľuje sa k ďalším ostrým debatám, problém zrovnoprávnenia žien s mužmi je jednou s veľkých výziev ľavicovej vlády.
Ženy a stereotypy
Stereotypy však stále pretrvávajú v mysliach Francúzov. Zrejme už od Chlodovíka, ktorý znemožnil ženám byť nástupkyňami trónu. Aj revolúcia, hlásateľka nových slobôd, zakázala ženám zúčastňovať sa na verejnom živote. Ani Napoleon sa nevyhol poznámke, ktorú poznáme aj zo slovenského prostredia, že „žena bola daná mužovi ako ovocný strom záhradníkovi“. Všetko sa začalo v roku 1944, keď prvýkrát ženy volili a mohli byť volené. Následne v revolučnom roku 1968 sa ženy aktívne a plnohodnotne pridali k študentskému a sociálnemu hnutiu volajúcemu po spoločenských reformách. Jeho činnosť sa zdanlivo ukončila, keď po dlhoročnom boji získali právo na umelé prerušenie tehotenstva v polovici sedemdesiatych rokov. Odvtedy sa „ženská otázka“ pokladala za vyriešenú, podobne ako v mnohých iných krajinách. V roku 1996 sa v ľavicovom týždenníku Express objavil manifest podpísaný významnými političkami z ľavej až po pravú stranu politického spektra. Otvorene požadoval kvóty pre ženy, menovanie do štátnych funkcií na princípe rovnosti, zavedenie legislatívy, ktorá by diskrimináciu žien dala na takú istú rovinu ako rasizmus a zmenu ústavy a explicitne by zaručovala rovnosť medzi mužmi a ženami. Ani nie dva týždne po publikovaní manifestu si Socialistická strana osvojila princíp rovnosti šancí žien a mužov (fr.: parité).
Socialisti boli prví, ktorí sa konečne podujali prelomiť dlhotrvajúci odpor svojich politických elít a zaviedli pri voľbách interné kvóty, ktoré favorizovali zvolenie žien do parlamentu. Jospin pod svojimi krídlami takto doviedol do snemovne 39 žien, ostro sledovaných médiami a často hanlivo nazývaných ako „kvótové poslankyne“. Až na niektoré výnimky sa všetkým podarilo uspieť, priniesť nové myšlienky a aktívne sa zapájať do poslaneckej práce.
Každodenná realita
Devätnásť z celkového počtu 320 senátorov a 60 z 577 poslancov Národného zhromaždenia sú ženy. Len jedna pätina lokálnych a regionálnych zhromaždení sú ženského pohlavia. Feminista Jospin nie je spokojný a pokračuje v reformách. Potreba rovnosti medzi mužmi a ženami sa už nevysvetľuje len ako nevyhnutný modernistický vývoj, ale ako jedno z riešení hlbších sociálnych problémov krajiny. Už prezident Mitterrand vyjadril svoj postoj k tejto otázke v liste adresovanom Ženskému zhromaždeniu, požadujúcemu väčšiu sociálnu rovnosť: „Váš boj neznamená očakávanie zázrakov, ale napravenie jednej nespravodlivosti, presnejšie dvojitej nespravodlivosti: sú to práve ženy, ktoré sú najviac sociálne znevýhodnené.“ Začiatkom tohto roku dve socialistické poslankyne zverejnili alarmujúce výsledky ich poslaneckých prieskumov, týkajúcich sa situácie v rodinách a nerovnosti medzi mužmi a ženami v profesionálnom živote: ženy vykonávajú 80% domácich prác, čo im zaberá 3,5 hodiny denne a zarábajú v priemere o 24% menej ako muži v tom istom type zamestnania. Zníženie pracovnej doby je preto v tomto kontexte prínosom, keďže môže prispieť k tomu, aby sa muži viac angažovali v domácnosti.
Povedomie Francúzok dozrelo. Ženské organizácie sa pridali k obrovskej manifestácii za zamestnanosť a proti prepúšťaniu, ktorá bola 16. októbra v Paríži. „Ženy sa rozhodli manifestovať po boku mužov ako ženy, lebo je im jasné, že to, čo postihuje mužov v práci, postihuje ešte viac a hlbšie ženy“, poznamenáva jedna z aktivistiek Gisele Halimiova.
Konkrétne zmeny
V júni tohto roku sa zmenila ústava, ktorá favorizuje rovnosť šancí žien a mužov uchádzať sa o voliteľné miesta vo verejnom živote a ukladá stranám podieľať sa na aplikovaní princípu rovnosti – parity. Dá sa povedať, že požiadavky Manifestu sa dostali na pretras v podobe zákona, ktorý sa má predložiť na schválenie začiatkom roku 2000. Tento by sa mal prvýkrát využiť v municipálnych voľbách 2001. V zákone stojí: „Rozdiel medzi počtom kandidátov každého pohlavia musí byť najviac číslo 1“. To znamená, že okrem nepárneho počtu miest na kandidačnej listine musí byť úplná rovnosť v počte kandidátov medzi pohlaviami. Ak sa táto formulácia nedodrží, zákon predpokladá finančné sankcionovanie politických strán, ktoré môže dosiahnuť vysoké sumy v závislosti na miere porušenia princípu rovnosti, resp. parity.
Vo Francúzsku sa v súvislosti so ženským hnutím pripravuje veľká a nevyhnutná reštrukturalizácia strán, ktorú v tejto podobe asi nikto nepredvídal. Hlavne pravica bude mať problémy pripraviť sa na zmenu. RPR, gaulistické hnutie, ktoré založil Jacques Chirac, má v súčasnosti len 7,7 % poslankýň v parlamente, napriek tomu, že si prednedávnom zvolilo za predsedkyňu ženu, ktorá je napodiv proti princípu parity (ako dôkaz nepotrebnosti pokladá svoje zvolenie za predsedkyňu bez kvót). Ostatné pravicové subjekty takisto nepresahujú 10%-nú hranicu zvolených žien v parlamente. Spoločenský proces však už zašiel tak ďaleko, že odporovať pripravovanej legislatívnej norme by znamenal ozajstný klinec do rakvy francúzskej pravici, myšlienkovo dlhodobo vyprázdnenej. Trefne to vyjadril jeden z „disidentov“ pravice: „Keby mala pravica aspoň jednu novú vizionársku myšlienku raz za desať rokov, výrazne by sa to prejavilo na jej volebných výsledkoch…“ Avšak pravica aj ľavica sa pripravuje na zmenu vytváraním rôznych komisií, ktoré majú vyhľadávať ženy, „schopné plniť“ povinnosti vyplývajúce z voleného mandátu. Vývoj je z tohto hľadiska nezvratný…
Slovensko a ženský problém…
Slovensko je v „integračnom ošiali“ plnom ambícií. Už Rímska dohoda, ktorá v roku 1957 položila základ európskej integrácii, v článku 119 (dnes čl. 141) predpokladala princíp rovnosti v odmeňovaní žien a mužov. Kodanské kritéria pre vstup takisto, na naliehanie Európskeho parlamentu, vyžadujú rovnosť šancí medzi mužmi a ženami. Položme si otázku, či je Slovensko pripravené splniť spomínané kritériá? Som presvedčený, že nie. Dá sa, samozrejme, predpokladať, že tento aspekt nebude pri prijímaní prvoradý, ale neskôr pri členstve sa daná nerovná situácia môže obrátiť proti našej krajine. Európske právo sa už niekoľko- krát vypomstilo členským štátom Únie v ich nevôli odhodlane konať v podobných otázkach. Toto je však len jeden a nie najdôležitejší aspekt, ktorý nás núti zamyslieť sa nad slovenskou realitou. Situácia v slovenských stranách pripomína v tejto oblasti 19. storočie. Mimochodom, kde sa stratila vôľa viac zapájať ženy do rozhodovacieho procesu? Kde je ospravedlnenie, a vyvodenie dôsledkov za to, že sa nepodarilo zabezpečiť aspoň smiešnu 20%-nú účasť žien na kandidátke strany, ktorá sľubovala rovnosť? Pokiaľ si slovenská ľavica neuvedomí, že rovnosť ako pojem neznamená len to, čo znamenala v 19. storočí, napriek proklamovaným zahraničným kontaktom sa nikdy nezaradí do tábora progresívnych síl európskeho formátu. Argument, že v spoločnosti sú dôležitejšie problémy, už neobstojí, keď si uvedomíme, že rovnosť medzi ženami a mužmi má hlboký sociálny rozmer.
Autor (1977) je viceprezident MDĽ
