Postavenie človeka v spoločnosti je vždy viac – menej podriaďované a ovplyvňované množstvom faktorov, ktorých význam môže v určitom období nadobudnúť klesajúcu alebo stúpajúcu tendenciu – podľa prevládajúcej ideológie, či dobovej filozofie danej spoločnosti. Avšak primárnym východiskom spoločenského postavenia jednotlivca bola v minulosti profesijná, resp. majetková príslušnosť k istej spoločenskej vrstve. Až v rámci nej dochádzalo k ďalšiemu štrukturálnemu deleniu, pochádzajúcemu napríklad z nacionálnej odlišnosti obyvateľov alebo z prirodzenej mužsko-ženskej polarity.
Už v tradícii európskeho myslenia sa žena definuje ako opozitum muža, ako niečo nielen odlišné, ale najmä neschopné dosiahnuť jeho dokonalosť – plnohodnotnej a jedinej skutočnej ľudskej bytosti. Takéto ponímanie oboch rodov v zmysle binárnej opozície vidí ženu ako odlišnú, nie však v zmysle vzájomného dopĺňania sa, ale v zmysle opozície pozitívneho a negatívneho, dobra a zla, pričom žena v tejto „hre“ stojí kdesi na konci označená záporným znamienkom. Čím to je, že táto téza o ženskej nedostatočnosti sa vo filozofickom myslení pravidelne opakuje, že myšlienky Aristotela, Tomáša Akvinského či sv. Augustína nezapadli v hlbinách antiky či stredoveku, ale sa pravidelne vynárajú a nachádzajú živnú pôdu aj v súčasnosti?
Ďalšie opozitum kultúra/príroda v modernej spoločnosti vyúsťuje do protikladu medzi verejnou a privátnou spoločenskou sférou. Žena je a priori zaraďovaná do súkromnej sféry, kde pôsobí ako „strážkyňa domova a rodinného krbu“, jej priestor je len akýmsi doplnkom sveta verejného, ktorý je v takomto ponímaní čisto mužskou záležitosťou. A zdá sa, že čisto mužskou záležitosťou (v sociokultúrnom kontexte Slovenska) je i oblasť politického pôsobenia. Totiž záujem slovenských žien o veci verejné a ich participácia na politickom živote dodnes nie sú všeobecne akceptovanou samozrejmosťou. Na rozdiel od žien z vyspelých západných demokracií majú ženy na Slovensku vskutku malú skúsenosť s politickým bojom za svoje občianske práva, za uplatnenie sa vo verejných a politických funkciách. Politická aktivita žien je známa len, okrem krátkeho obdobia masarykovskej demokracie, v totalitárnej podobe, ktorá tak, ako všetko ostatné, predpisovala i povinné percento žien v politických štruktúrach. Táto deklarovaná rovnosť, navonok prezentovaná ako skutočná, pretrváva i v súčasnosti. Základnou brzdou politickej angažovanosti je na jednej strane všeobecná predstava o nezlučiteľnosti politiky a „ženskosti“, na strane druhej väčšinou odmietavý postoj žien k politickej aktivite, ovplyvnený a založený na reprodukcii mužskej optiky. Ak aj ženy prejavia záujem o uplatnenie sa v politike, takmer 15 % zo ženskej populácie v produktívnom veku vo svojich ambíciách naráža na imaginárnu prekážku: politika je totiž u nás rodovo segregovanou, prevažne mužskou sférou činnosti.
„Politika so ženami alebo bez nich?“, tak znie otázka. Otázka, ktorá sa doteraz nestala súčasťou verejnej diskusie. Otázka, ktorou sa budeme musieť, a nielen my, ale aj ostatné štáty usilujúce sa o začlenenie do európskych a svetových demokratických štruktúr, čo najskôr seriózne zaoberať.
