Bolo že to slávy. Samotná americká ministerka zahraničných vecí Madlenka Albrightová navštívila severokórejský Pchjonjang a zasadla za rokovací stôl s dovtedy nenávideným Kim Čong-ilom. Výsledok ich rozhovorov bol naozaj optimistický. Existoval prísľub, že Severná Kórea sa vzdá vlastného jadrového programu a navyše zastaví skúšky svojich rakiet. Na očakávaný úspech si obaja pripili francúzskym šampanským a Kim Čong-il na dôkaz dobrej vôle vypil pohár na ex.
Nebola to náhoda, ale výsledok dlhotrvajúceho úsilia dotiahnuť do konca otázku jadrového programu KĽDR, ktorý vraj predstavoval hrozbu. Navyše, písal sa rok 2000, bolo iba pár dní pred prezidentskými voľbami v USA. Odchádzajúci prezident Bill Clinton mal nepochybne v úmysle zapísať sa do histórie aj nejakým významným medzinárodným úspechom, ktorý by prekryl jeho sexuálnu aféru so stážistkou Monikou Lewinskou. Usporiadanie vzťahov na Kórejskom polostrove bola téma vhodná takéhoto historického zápisu.
Severokórejská balistická raketa na prehliadke ku Dňu víťazstva v roku 2013.
Foto: Stefan Krasowski – https://www.flickr.com/photos/rapidtravelchai/9465934852/
Píše sa rok 2018 a situácia na Kórejskom polostrove je oveľa vážnejšia, ako bola na konci vlády prezidenta Clintona. KĽDR nielenže nezastavila svoj zbrojný program, ale vyvinula nové medzikontinentálne rakety a vyskúšala aj vlastnú vodíkovú bombu. Ešte pred pár týždňami sa hovorilo o možnom konflikte na Kórejskom polostrove, v súčasnosti má prednosť zbližovanie dokonca v takom tempe, že dôjde k historickému samitu Trump – Kim. V podobnej atmosfére sa očakáva aj urovnávanie vzťahov medzi obomi kórejskými štátmi, lebo ešte stále je medzi nimi iba prímerie a sú v podstate vo vojnovom stave.
Táto historická parabola nie je náhodná. Vedie nevyhnutne k otázke, prečo po roku 2000 zlyhalo vtedajšie úsilie zlikvidovať toto posledné ohnisko napätia z čias studenej vojny. To zároveň vyvoláva ďalšiu otázku, či aj terajší optimizmus neskončí rovnako a Kórejský polostrov si ponesie svoje bremeno ďalej.
Po odpoveď si treba zájsť až do októbra 1994, keď USA a KĽDR podpísali rámcovú dohodu o riešení krízy na polostrove mierovou cestou. Jej cieľom bolo zabrániť, aby Severná Kórea pokračovala v budovaní dvoch jadrových reaktorov produkujúcich plutónium nevyhnutné na výrobu jadrových bômb. Preto súčasťou dohody bol prísľub, že ak KĽDR zastaví produkciu plutónia, dostane za to ako protihodnotu dva moderné ľahkovodné reaktory a prísľub, že do ich dokončenia bude dostávať ročne 500 tisíc ton vykurovacích olejov pre svoje elektrárne. Všetko bolo na dobrej ceste, ale nie každému na Západe sa pozdávalo, že USA si takto vlastne kupujú poslušnosť, namiesto toho, aby použili hrozbu silou. Pchjongjang si ale vždy našiel páky, ako presadiť svoje. Klasickým sa stal príklad staveniska jadrového reaktora Kumčangri. Keď satelity zistili intenzívny stavebný ruch, Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) sa domáhala inšpekcie priamo na mieste. KĽDR za to požadovala 300 miliónov dolárov, ale nakoniec sa uspokojila s dodávkou obilia a sušeného mlieka. Samozrejme, že medzinárodná inšpekcia nenašla na stavenisku nič podozrivé. Vtedy sa objavili úvahy, či Severná Kórea nebuduje povestné potemkinovské dediny a potom si za svoju fiktívnu hrozbu dáva zaplatiť.
Nakoniec všetko sľubne postupovalo vpred a treba priznať, že Bill Clinton to mal dobre premyslené. Predpokladal, že prekvapujúci úspech ministerky Albrightovej v Pchjongjangu prispeje k víťazstvu demokratického kandidáta Ala Gora. Ešte predtým, ako mu v januári 2001 mal odovzdať svoj úrad, chcel on sám navštíviť Severnú Kóreu, aby podpisom historickej dohody spečatil svoj úspech. Lenže, voľby za čudných okolností a pomocou evidentných podvodov vyhral republikán George Bush junior a ten mal pochopenie skôr pre politiku z pozície sily. Navyše, pol roka po jeho nástupe do Bieleho domu nastal 11. september a vývoj vo svete sa začal uberať iným smerom. V januári 2002 prezident Bush vyhlásil, že vlády Iraku, Iránu a KĽDR predstavujú „os zla“ a patria medzi najväčších vyvrheľov sveta. Na adresu rozhovorov uviedol: „So zlom nebudeme rokovať, zlo porazíme.“ Clintonov mierový program pre Kórejský polostrov označil dokonca ako chybu.
Ukázalo sa, že Irak Saddáma Husajna a Severnú Kóreu Kim Čong-ila nemožno porovnávať. Zatiaľ čo Husajn nepriznal existenciu zbraní hromadného ničenia (nikdy sa ani nenašli) a vychádzal medzinárodným inšpektorom v ústrety, Kim sa vybral opačnou cestou. Odstúpil od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní a vyhlásil, že jeho krajina obnovila jadrové i raketové testy. Na slovné útoky amerického prezidenta odpovedal tvrdením, že George Bush junior je „imbecil“ a „tyran, ktorý odsunul do tieňa aj Hitlera“. Práve Bushovou zásluhou mohol v roku 2009 riaditeľ MAAE Muhammad Baradej konštatovať, že Severná Kórea sa stala jadrovou mocnosťou, čo ešte zvýraznila 6. januára 2016, keď úspešne vyskúšala vodíkovú bombu. Krátko na to sa svet dozvedel, že KĽDR otestovala aj raketu schopnú zasiahnuť územie USA.
Politika z pozície sily po nástupe Georga W. Busha a vyhlásené embargo neprinútilo teda vládu KĽDR k ústupkom, ale naopak, k posilneniu jej rokovacej pozície. Médiá síce poukazujú na fakt, že Severná Kórea si nekladie predbežné podmienky na rokovanie a že zastavuje svoje jadrové a raketové testy bez toho, aby za to požadovala protislužbu. Prezident Donald Trump vo svojom tweete síce vyslovil potešenie nad plánovaným samitom, ale nezabudol dodať, že je pripravený opustiť rokovanie, ak diplomacia neprinesie uspokojivé výsledky. V celkovej eufórii ostalo nepovšimnuté vyhlásenie severokórejskej tlačovej agentúry KCNA, podľa ktorého vodca Kim Čong-un povedal, že „ jeho krajina už nepotrebuje vykonávať jadrové testy ani medzikontinentálne testy balistických rakiet, pretože dokončila svoj cieľ vývoja jadrových zbraní“. V tejto súvislosti si treba všimnúť vyhlásenie spolupredsedu Nemecko-kórejského fóra Hartmuta Koschyka, ktorý je presvedčený, že zásluhou úspešného jadrového programu dosiahol Kim svoj úmysel rokovať o mierovej dohode s USA na rovnakom ihrisku.
Ukončenie skúšok a zastavenie výroby jadrových zbraní i medzikontinentálnych rakiet prípadne ich likvidácia sú teda tri odlišné problémy, a tie si vyžiadajú ešte dlhé a zložité rokovania. Na začiatku ale budú dva samity. Prvý bude stretnutím najvyšších predstaviteľov oboch kórejských štátov, ktoré by malo vyústiť do podpisu mierovej zmluvy. Druhý sa bude týkať vzťahov USA a KĽDR. Oba samity majú historický význam. Výsledkom oboch bude, že toľko kritizovaný režim sa stáva medzinárodne akceptovaným. A práve o to mladému Kim Čong-unovi ide. Čo sa stane s jeho jadrovou výzbrojou, to je už ďalšia kapitola.
