Predvianočná vládna kríza v Taliansku sa len zdanlivo skončila úspechom staronového premiéra Massima D´Alemu. Rezignácia 56. povojnovej vlády a následné formovanie 57., vyniesla na povrch slabé body talianskeho politického systému, ale aj vnútorné rozpory na ľavej strane politického spektra. V Ríme dnes naliehavo potrebujú silný kabinet. Liberalizáciu trhu práce, reformu verejnej správy či redukciu rozpočtového deficitu sa sotva podarí presadiť vláde, ktorá nebude mať dostatočne širokú podporu v parlamente. Súčasný volebný systém pritom síce relatívne spravodlivo premieta voličské nálady, no bráni akémukoľvek politickému subjektu získať výraznejšiu prevahu v zákonodarnom zbore. Malé strany s niekoľkopercentnou podporou, tak často výrazne ovplyvňujú aj najzávažnejšie rozhodnutia.
Odchod koalície troch menších strán z vlády (vystriedali ich Demokrati Romana Prodiho), ktoré nepovažujú D´Alemu za dostatočne silného na to, aby v nasledovných parlamentných voľbách porazil lídra pravice Silvia Berlusconiho, ešte viac zvýraznil spomínaný problém. Staronový premiér má v 650-člennom parlamente teraz istú podporu len okolo 320 hlasov. Na jar ho navyše čaká ďalšia skúška v podobe regionálnych volieb a prípadný neúspech ľavice by mohol znamenať jeho definitívny pád.
D´Alema sa tak ocitol v pre Taliansko typickom začarovanom kruhu. Z postu premiéra vykresľuje ako hlavný cieľ svojej politiky prechod na väčšinový systém, ktorý by mal zabezpečiť stabilitu v krajine a rýchlejšie presadzovanie reforiem. No pole pôsobnosti má obmedzené. Menší koaliční partneri majú totiž obavy, že by ich nový volebný zákon navždy vyradil z politického života. Vzhľadom na spomínanú skepsu, ktorú – pokiaľ ide o D´Alemovu schopnosť získať dôveru voličov – badať v ľavicovom tábore, nie je hrozba predčasných volieb zďaleka zažehnaná.
Autor (1972) je redaktor Hospodárskeho denníka
