Globálna ekonomická kríza sa, ako sa zdá, prehlbuje. Stále ešte existuje zopár naivných neoliberálov, ktorí veria, že sa rozplynie za niekoľko mesiacov. Čoraz viac ľudí si však jasne uvedomuje, že kríza potrvá roky, možno desaťročia. A ak súčasný sociálno-ekonomický systém nepodstúpi zásadné reformy, môže to mať nedozerné následky. Reformou číslo jedna musí byť opustenie paradigmy konzumu a samoúčelného ekonomického rastu.
Dlhé roky neustále počúvame o efektivite, o raste HDP, o výkonnej ekonomike, akoby najvyšším cieľom štátu nebolo nič iné ako hospodársky rast. Lenže rast sám osebe nemusí znamenať pre životnú úroveň občanov nič. Môže byť iba vyjadrením skutočnosti, že rastú zisky firiem a že sa žije lepšie horným desaťtisícom. Môže byť aj vyjadrením toho, že v mene produktivity práce sme prestali žiť normálne životy, zabudli sme oddychovať a našou jedinou starosťou ostalo plnenie pracovných úloh v súkromných korporáciách. Môže vyjadrovať, že kvôli ekonomickému rastu sa ignorujú ekologické kritériá a do ohrozenia sa dostáva samotný život na planéte. Skrátka, ako sa vyjadril nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku Amartya Sen, ekonomický rast môže byť pokojne priamou cestou do pekla.
Paretovo optimum – cesta do otroctva?
Čo je to ekonomická efektivita? Podobne, ako v súvislosti s inými pojmami, chápanie efektivity môže byť rôzne. V zásade však platí, že ekonomická efektivita sa stotožňuje s Paretovým optimom a nastáva vo chvíli, keď nemožno zvýšiť uspokojenie jednej osoby bez toho, aby sa znížilo uspokojenie inej osoby. Chápať ekonomickú efektivitu ako Paretovo optimum je však z viacerých príčin viac než problematické. Môže znamenať, že v mene efektivity budeme tolerovať nezmyslené rozdelenie spoločenského produktu. Tým, že Paretovo optimum nehovorí nič o distribúcii, nemusí nám jeho naplnenie zaručovať práve uspokojivý stav. Spoločnosť môže byť v paretovsky optimálnom stave aj v prípadoch, ak niektorí ľudia žijú v extrémnej chudobe, zatiaľ čo iní si užívajú bezbrehý luxus (ak nie je možné vylepšiť postavenie chudobných bez toho, aby sa obmedzil luxus bohatých).
Americký filozof John Rawls napríklad tvrdí, že nevoľníctvo môže byť paretovsky optimálne a jeho odstránenie by nebolo možné bez porušenia Paretovho optima. Paretovsky optimálny by mohol byť aj pomyselný stav, keď by všetka produkcia pripadla jedinému človeku, zatiaľ čo zvyšok populácie by umieral hladom. Čistý záujem o efektivitu, vymedzenú Paretovým optimom, teda môže viesť k morálne absurdným záverom. Čo je však ešte absurdnejšie, Paretovo optimum nielenže umožňuje zvrátené distribúcie, ale navyše bráni ich odstráneniu. Nejde teda o neutrálne technické kritérium, ako radi tvrdia ekonómovia, ale o hlboko normatívny regulatív. Jeho normativita však nemá morálnu legitimitu. Jedine, ak by sme chceli považovať otroctvo a chudobu za morálne žiaduci stav.
Nerovnosť je mrhanie potenciálom spoločnosti
Ako vidíme, v prípade Paretovho optima sa snaha o redistribúciu v záujme spravodlivejšieho rozdelenia dostáva do stretu s hodnotou efektivity. Z morálneho hľadiska sa však zdá byť neprijateľné, aby niekto obhajoval striktné udržiavanie Paretovho optima aj v prípade existencie nevoľníctva alebo v prípade extrémnych nerovností. Skutočnosť je však často iná. Niektorí neoliberálni teoretici neváhajú obhajovať existenciu nerovnosti, pretože ju považujú za stimulujúcu zložku spoločenského života motivujúcu ľudí k väčšej aktivite. Ako výstižne reagujú britskí teoretici Cockshott s Cottrellom, „je zaujímavé, že si obhajcovia spoločenskej nerovnosti myslia, že bohatí reagujú na celkom iné pohnútky ako chudobní. Ak je napríklad potrebné o nevyhnutnosti pracovať presvedčiť bohatých, potrebujú ako stimul prísľub ešte väčšieho bohatstva: z toho plynie prvoradý význam znižovania daní z vysokých príjmov. Keď sa však vyjednáva s chudobnými, predpokladá sa naopak, že nie je lepšej pohnútky k práci, než perspektíva ešte väčšej chudoby.“
Zabúda sa pritom, že nerovná distribúcia a tolerancia chudoby znamená mrhanie spoločenskými zdrojmi. Plytvá sa totiž talentom a schopnosťami tých, ktorí nemali šťastie dostať dobré vzdelanie či zabezpečiť si dôstojný život. Ako upozorňuje nositeľka Nobelovej ceny Alva Myrdalová, je v záujme efektivity, aby všetci potenciálni géniovia mali možnosť rozvinúť svoje možnosti a prispieť tak k rozvoju spoločnosti. To, že sa niekto narodí v dobrej rodine, ktorá mu dá vzdelanie a materiálne zabezpečenie, z neho ešte nerobí lepšieho a kvalitnejšieho človeka. Iba spoločnosť, ktorá zabezpečí dôstojný život všetkým, si môže povedať, že nemrhá potenciálom svojich občanov.
Koho preferencie odráža trh?
Pri efektivite sa často hovorí nielen o optimálnej alokácii zdrojov, ale aj o zvyšovaní materiálnej produkcie, o ekonomickom raste, o vyššej ziskovosti, atď. Liberálni ekonómovia často tvrdia, že najlepším prostriedkom na dosiahnutie efektivity je trhové prostredie, ktoré – ak opomenieme niektoré negatívne dôsledky – najoptimálnejšie alokuje zdroje. Dajú sa však všetky tieto naznačené vymedzenia efektivity chápať celkom neproblematicky? Postupne sa nad tým zamyslíme.
Ak za efektívny ekonomický systém považujeme ten, ktorý umožňuje zvyšovanie ziskovosti súkromných podnikov, dostávame sa do vážnych argumentačných problémov. Podnikatelia zaiste nemôžu dosahovať zisk, ak budú vyrábať niečo, čo nikto nechce, alebo bezdôvodne vyrábať technicky neefektívne. Ale to neznamená, že to, čo prináša najväčší zisk, je zároveň najekonomickejšie a pre spoločnosť najprospešnejšie. Ak sa napríklad výroba luxusných automobilov ukáže ako ziskovejšia než výroba autobusov pre verejnú dopravu, dokazuje to, že automobily predstavujú lepšie využitie zdrojov? V trhovom prostredí môžeme k takémuto záveru dospieť, ale len preto, že väčšia ziskovosť v konkrétnych sektoroch vyplýva z vysoko nerovnej distribúcie príjmov. Ak by neexistovala takáto nerovná distribúcia, výroba luxusných automobilov by nemohla byť ziskovejšia než výroba povedzme autobusov. Trhová alokácia teda nemusí automaticky viesť k optimálnym dôsledkom z hľadiska uspokojovania potrieb spoločnosti, resp. väčšiny jednotlivcov.
Možno tiež pochybovať o tom, či trh odráža autentické preferencie jednotlivcov, resp. či náhodou nemrzačí koncept dopytu. Ak trh efektívne uspokojuje túžby, ktoré sám umelo produkuje (napríklad masívnou reklamou), ťažko hovoriť o optimálnej alokácii. Ako tvrdí nórsky teoretik Jon Elster, trh dnes vytvára motiváciu produkovať haraburdie (junk), a nie uspokojovať potreby ľudí.
„Trh“ z učebníc ekonómie nie je reálnym trhom
Dá sa takisto pochybovať, či je reálne existujúci trhový mechanizmus presne tým istým trhom, o ktorom hovoria liberálni ekonómovia. Pravda je skôr taká, že neoklasickí aj neoliberálni ekonómovia hovoria o ideálnom trhu, v ktorom funguje dokonalá konkurencia a dokonalá informovanosť, a reálne existujúci trh sa vníma ako odchýlka od tohto ideálu. Ibaže, ako upozorňuje ekonóm G. B. Richardson, keby v realite existovala dokonalá informovanosť všetkých aktérov trhového procesu, nikdy by sa neboli vykonali žiadne významnejšie investície. Ak by totiž príležitosť výhodne investovať vnímali všetci potenciálni konkurenti rovnako, nikto by z potenciálnej investície nemal zisk. Nedokonalá informovanosť (lepšia u jedných, horšia u druhých) je teda esenciálnym predpokladom fungovania reálneho trhu. Inými slovami, trh zákonite musí fungovať deformovane, pretože inak by bol nefunkčný. Odvolávať sa na modely ideálneho trhu môže byť často zavádzajúce. Ideálne modely neoklasických ekonómov môžu viesť k nekorektným záverom o realite. To je aj jedna zo základných námietok, ktoré voči týmto modelom, odtrhnutým od konkrétnych historických a kultúrnych reálií, sformuloval slávny švédsky ekonóm Gunnar Myrdal, laureát Nobelovej ceny za ekonómiu.
Realita sa veľmi často líši od idealistických predstáv liberálnych teoretikov. Žiaden ideálny trh z učebníc ekonómie neexistuje. Rovnako ako neexistuje dokonalá konkurencia, resp. dokonalá trhová súťaž. V korporatívnom kapitalizme je čoraz častejší fenomén vzájomných dohôd medzi veľkými konkurentmi a ťažko preto hovoriť o ideálnom trhovom správaní firiem. Ako tvrdí kanadský filozof Kai Nielsen, trh rovných nezávislých indivíduí je ideologický obrázok. Dnes je realitou skôr korporatívny kapitalizmus, v ktorom majú najväčšiu moc obrovské ekonomické giganty, premknuté byrokratickým duchom a špekulatívnymi záujmami. Podľa amerického filozofa Benjamina Barbera je obrázok malých podnikateľov, ktorí úmornou prácou naakumulujú základný kapitál a uspokojovaním potrieb spotrebiteľov tento kapitál poctivou prácou zveľaďujú, súperiac s rovnako malými konkurentmi v prostredí slobodnej výmeny, asi tak podobný súčasnej realite, ako bol Marxov ideál podobný sovietskemu experimentu. Barber odmieta vidieť súčasný korporatívny kapitalizmus cez prizmu buržoázneho ideálu súťaže malých podnikateľov a ako tvrdí, neexistuje dôvod, aby sme sa zbavovali svojich sociálnych práv a hodnoty spravodlivosti kvôli idealizovanému trhu, ktorý v skutočnosti aj tak neexistuje.
Samoúčelný rast Teoretici, ktorí obhajujú ekonomický rast a efektivitu, sa najčastejšie odvolávajú na predpoklad, že vyššia ekonomická produkcia prispieva k vyššej životnej úrovni celej spoločnosti. Ako tvrdia, pri hospodárskom raste budú mať aj ľudia dole prospech z bohatstva, ktoré k nim „presiakne“ zhora. Je to však tak? Čísla ukazujú, že tento argument sa nezakladá na pravde a možno pochybovať o tom, či sa vôbec niekedy na pravde zakladal. Navyše, väzba medzi všeobecnou hospodárskou úspešnosťou a zaručeným podielom zamestnancov na týchto úspechoch je dnes dokonca slabšia ako kedykoľvek predtým.
K tomu, že prísun zahraničných investícií a ekonomický rast už dávno nevypovedajú o kvalite života jednotlivcov, sociálnych istotách ani o zamestnanosti, ponúka viacero príkladov aj kanadská teoretička Naomi Kleinová vo svojej práci Bez loga: „Rozhadzovačné utrácanie na marketing, fúzie a propagáciu značiek typické predovšetkým pre 90. roky 20. storočia bolo spojené s nevídaným odporom voči investíciám do výrobných zariadení a pracovnej sily. Spoločnosti, ktoré sa tradične uspokojovali so stopercentným rozdielom medzi výrobnou cenou tovarovej produkcie a cenou maloobchodnou, začali pátrať po celej planéte, aby našli továrne, ktoré budú ich produkty vyrábať tak lacno, aby sa rozdiel priblížil k 400 percentám.“ Kleinová dokladá, že „nadnárodné spoločnosti, ktoré sa kedysi chválili svojou úlohou ‘motorov rozvoja pracovných príležitostí’ a využívali ich ako páky k získavaniu najrôznejších foriem štátnej podpory, sa teraz s obľubou prezentujú ako motory ‘ekonomického rastu’. Je to len jemný posun významu, ale iba ak práve nehľadáte miesto. Korporácie skutočne ‘poháňajú’ ekonomiku, ale ako sme si už povedali, dosahuje sa to prostredníctvom znehodnocovania alebo úplnej likvidácie pracovných príležitostí.“
… bez pracovných príležitostí
Poháňanie ekonomiky teda môže byť pokojne samoúčelné a väzba medzi kvalitou života jednotlivcov a ekonomickým rastom je čoraz pochybnejšia. Skutočnosť, že hrubý domáci produkt v krajine vykazuje nárast, ešte neznamená, že tento nárast sa odzrkadlí aj na peňaženkách väčšiny obyvateľstva. Neznamená ani, že porastie zamestnanosť. V skutočnosti môže ísť o obrovský nárast v príjmoch úzkej skupiny ľudí a strádanie zvyšku spoločnosti. Toto sú dôsledky javu, ktorý dánsky sociálny teoretik Gosta Esping-Andersen pomenúva ako súčasný fenomén „ekonomického rastu bez pracovných príležitostí“ (jobless economic growth). Aby sme si tento fenomén ilustrovali štatisticky, stačí sa zamerať na Európsku úniu. Ako upozorňuje Anthony Giddens, v rokoch 1984 až 1994 došlo v krajinách EÚ iba k nepatrnému nárastu nových pracovných miest, hoci priemerný ekonomický rast dosiahol 2,3 percenta.
Spomínané javy nie sú iba strašením ľavicových radikálov. Potvrdzujú ich aj význační ekonómovia, nositelia Nobelovej ceny. Ako dokladá napríklad neoklasický ekonóm Paul Samuelson, ekonomický rast môže paradoxne viesť k strádaniu mnohých jednotlivcov a politika, ktorá sa zameriava iba na ekonomický rast, je teda zlou politikou. Ďalší významný ekonóm, laureát Nobelovej ceny Edmund Phelps jednoznačne konštatuje, že efektívnosť je žiaduca iba v kombinácii s nejakým kritériom sociálnej spravodlivosti. Bez nej je jednoducho samoúčelnou. Skrátka, efektivitu síce možno považovať za dôležitú hodnotu, ale nie je to hodnota sama o sebe. Ekonomická efektivita má svoj význam, ale nemožno z nej robiť fetiš. Slovami Elstera, ekonomika nie je cieľom o sebe, ale iba prostriedkom k cieľu. Tým sú životné štandardy všetkých občanov, a teda sociálna spravodlivosť a kvalita života. Najvyšším cieľom sa stala ekonomická efektivita až v rámci kapitalizmu, čím sa vytvára pozoruhodná logická slučka, ktorú trefne opisuje postmarxista Cornelius Castoriadis: „Nevyhnutnosť kapitalizmu je odvodená z tézy, že kapitalizmus je schopný najlepšie zabezpečiť ekonomickú efektivitu, avšak ekonomická efektivita sa stala hlavným kritériom až v kapitalistickom systéme.“
Nadbytok sa stal normou
Existuje čoraz viac dôvodov prestať chápať ekonomický rast ako hodnotu samu o sebe. Vzhľadom na rastúci konzumentský charakter modernej spoločnosti a environmentálne problémy, ktoré so sebou hospodársky rast prináša, je stále aktuálnejšia požiadavka vymaniť so zo „zajatia produktivizmom“. Ako tvrdí známy sociológ Zygmunt Bauman, nadbytok sa stal normou. Neexistujú hranice pre ekonomický rast a tento vývoj môže byť nebezpečný. Preto sa stále aktuálnejšou stáva požiadavka nulového ekonomického rastu, prirodzene, iba v tých spoločnostiach, ktoré už majú zabezpečený určitý životný štandard. V moderných západných spoločnostiach, ktoré dokážu pokryť materiálne požiadavky všetkých svojich občanov, nie je nevyhnutné trvať na neustálom hospodárskom raste. Skôr by sme sa mali zamerať na otázky spravodlivého prerozdelenia. Veľmi trefne sa v tomto kontexte vyjadruje Esping-Andersen: „Nemali by sme zabúdať, že jediným skutočným dôvodom stojacim za ekonomickou efektivitou je ten, že produkuje sociálny blahobyt (welfare).“ Inými slovami, ekonomická efektivita má význam iba vtedy, ak z nej má osoh väčšina obyvateľstva. V opačnom prípade sa nedá hovoriť o jej spoločenskom význame. Práve preto sa možno domnievať, že prioritné by mali byť práve distribučné úvahy (otázka príjmov), prípadne úsilie o znižovanie pracovného času pri zachovaní miezd (otázka zamestnanosti), a nie dokola obohraté pesničky o spásonosnom ekonomickom raste. Ľudia by sa zároveň mali konečne naučiť, že nadbytok nie je normou. Že neustály hospodársky rast nemôže byť cieľom. Že konzumný spôsob života ich nikdy nemôže uspokojiť. V časoch ekonomickej krízy si budú musieť zvyknúť, že spotreba má svoje hranice a že pôžitky môžu prinášať aj iné aktivity, ako sliedenie po obchodných centrách a nakupovanie zbytočností. Spoločnosť sa dostala do stavu, keď už v ekonomike dávno nejde o uspokojovanie ľudských potrieb, ale skôr o patologický konzum.
Opustime paradigmu konzumu!
Ako tvrdil frankfurtský teoretik Herbert Marcuse, do budúcnosti je nevyhnutné potlačenie všetkých heteronómnych túžob a nové definovanie naozajstných ľudských potrieb. To by sa však malo tvoriť pri absencii akejkoľvek reklamy a indoktrinujúcich informačných a zábavných médií. Sú to totiž práve médiá, reklama a nivelizovaná spoločnosť, ktoré nám podsúvajú názor, že všetky zbytočnosti, ktoré trh ponúka, musíme nevyhnutne vlastniť. Východonemecký neomarxista Rudolf Bahro takisto trvá na tom, že je nevyhnutná „revolúcia potrieb“, ktorá postaví alternatívu bezuzdnej a nelimitovanej expanzii materiálnych potrieb. Ak by sa ľudský život prestal definovať ako honba za čo najväčším množstvom materiálnych statkov, azda by sme sa vyhli hroziacej globálnej ekologickej katastrofe a bolo by možné hľadať aj spravodlivejšie sociálno-ekonomické usporiadanie. To by však v spoločnosti musela absentovať potreba zaslúžiť si svoj život, musel by byť potretý princíp výkonu a konkurencie, musela by sa odmietnuť potreba plytvajúcej a ničiacej produktivity. Slovom, spoločnosť by sa musela vzoprieť ekonomickému systému, ktorý je postavený na masovej nadvýrobe a následnom naháňaní odbytu marketingovým terorom.
Opustenie paradigmy konzumu a ekonomického rastu ukazuje zásadnú alternatívu riešenia hospodárskej krízy. Ako výstižne píše M. D. Sahlins: „Potreby sa totiž dajú ľahko uspokojiť dvojakým spôsobom: Buď tým, že mnoho vyrábame, alebo tým, že málo požadujeme.“ Neomarxistickí teoretici tzv. frankfurtskej školy (kritická teória) sa pokúsili poukázať na druhú alternatívu, ktorá neguje paradigmu ekonomického rastu vlastnú rovnako liberálom ako ortodoxným marxistom. V rámci novej paradigmy myslenia sa rúcajú samotné predpoklady, na ktorých stoja osvietenstvom nakazené teórie (či už neoliberálne alebo ortodoxne marxistické), a to ideály pokroku, civilizácie, racionalizácie, neustáleho rastu, inovácie a pod.
Imperatív ziskuchtivosti
Podľa Ericha Fromma stojí industrializmus, ktorého dieťaťom je jednak liberálny kapitalizmus, jednak klasický marxistický projekt komunizmu, na dvoch základných psychologických predpokladoch: Po prvé – za cieľ života sa považuje neobmedzené uspokojovanie všetkých túžob či subjektívnych potrieb; po druhé – systém má podporovať egoizmus a chamtivosť. Tieto dva predpoklady by sme mohli nazvať „radikálnym hedonizmom“ a „pleonaxiou“. Inými slovami, buď zdieraš, alebo si zdieraný – to je imperatív, v ktorom sú ľudia v modernej spoločnosti vychovávaní, pričom predstavu človeka, ktorý si hľadí len svojho a na druhom mu nezáleží, nasávajú takpovediac už s materským mliekom.
Ako Fromm kriticky dodáva, kým sa bude v spoločnosti podporovať pleonaxia, triedny boj bude neustále pretrvávať. V tom spočíva aj vnútorné protirečenie marxistického projektu. Na druhej strane je absolútnym nezmyslom, že by chtivosť a závisť boli ľudskou prirodzenosťou. Podľa Fromma je tento empirický fakt súčasných západných spoločností len výsledkom javu, že je ťažké odolávať všeobecnému tlaku ostať „vlkom medzi vlkmi“. Priemyselná spoločnosť ľuďom jednoducho vnucuje zmysel života, spočívajúci v neobmedzenej spotrebe a následne v neobmedzenej nadvláde nad prírodou.
Neandertálec žil spokojnejšie než moderný človek
Navyše, ako dodáva Fromm, stupňovanie konzumu, ktorý industriálna spoločnosť podporuje, nevedie k zvyšovaniu blaha. Konzum je len symbolickým aktom, ktorý slúži vyplneniu vnútornej prázdnoty. Dokonca podľa neho možno tvrdiť, že človek v neolitickej spoločnosti žil omnoho spokojnejšie než dnešný moderný človek, a to aj napriek tomu, že z hľadiska buržoázneho myslenia ovládaného pleonaxiou sa tomu verí iba veľmi ťažko. Problémom je totiž fakt, že v buržoáznej spoločnosti ľudia nechcú mať len to, čo potrebujú na prežitie a na naplnenie svojich duchovných daností, a teda to, čo tvorí materiálny základ ľudsky dôstojného života. Väčšina ľudí západnej kultúry chce mať, naopak, stále viac: či už jedla, pitia, majetku, sexu, moci alebo slávy. Tragédia moderného človeka však tkvie v tom, že neustály pocit nedostatku, podporovaný nadvýrobou, ktorú ponúka trhový mechanizmus a jeho marketingové páky, nemôže byť nikdy uspokojený.
Na druhej strane je zrejmé, že ľudia musia vždy uspokojovať svoje materiálne potreby. To ale ešte neznamená, že spôsob, akým ich uspokojujú, je v každej dobe osou celého ich sociálneho života. Ako tvrdí Jan Keller, zdá sa, že iba stúpenci trhového liberalizmu a vedeckého komunizmu považujú túto historickú výnimku za pravidlo. Pravdou však ostáva, že myslenie súčasnej trhovej spoločnosti je paradigmou konzumu a ekonomického rastu hlboko predchnuté. Navyše, aj sily, ktoré nespravodlivosť trhovej spoločnosti prebrala k životu, sa oddávajú tejto paradigme. Možnosť ničím a nikým neohraničovaného konzumu sa v podmienkach moderných spoločností považuje za nespochybniteľnú súčasť ľudskej emancipácie. Avšak, ako si uvedomili najmä environmentálne hnutia a alternatívna neomarxistická ľavica, ďalší nárast materiálneho konzumu je z hľadiska budúcnosti kontraproduktívny, pretože ničí základný zdroj ľudského života – prírodu a životné prostredie.
Ekonomika nulového rastu?
Už zakladatelia frankfurtskej školy Max Horkheimer a Theodore Adorno apelovali na záchranu civilizácie prostredníctvom jej zmierenia s prírodou. Na konflikt prírody a priemyselnej spoločnosti, ktorá ňou vyslovene pohŕda, upozornili aj mladší frankfurtskí teoretici, vrátane Fromma a Marcuseho. Neomarxista Bahro nazval industriálny postoj k prírode „parazitujúcou mentalitou“ a futurológ Alvin Toffler odsúdil materialistickú paradigmu k zániku. Slovami Jürgena Habermasa, ktorý takisto poukazuje na ekologické hranice kvalitatívne neriadeného nárastu a slepého rozvoja výrobných síl, „hodiny produktivistickej paradigmy dotikali“. V posledných dekádach sa environmentálna kríza natoľko prehĺbila, že vlády západných krajín začali uvažovať nad ekonomikou trvalo udržateľného rastu a podstúpili prvé nesmelé pokusy k náprave zdevastovaného životného prostredia. Napriek tomu západné spoločnosti, naďalej ovládané neutíchajúcim konzumom, nedokážu opustiť paradigmu ekonomického rastu. Globálny kapitalizmus sa premieňa na osudovú hru o prežitie planéty.
Pripájam sa k názoru, že výzva frankfurtských teoretikov k opusteniu princípu výkonnosti, k nezdôrazňovaniu schopností a ich maximalizácie, k odmietnutiu honby za čo najväčšou efektivitou má svoje opodstatnenie tak pre systém, ako aj pre jednotlivých ľudí. Dnes sa už viac-menej samoúčelná honba za materiálnym konzumom a ekonomickým rastom musí prekonať ako v záujme človeka, tak aj v záujme prírody. Neomarxisti považujú za jeden zo svojich základných cieľov ekonomiku nulového rastu. S tým súvisí aj odmietnutie ekonomického režimu, ktorý v mene narastania výroby vníma ľudí iba ako obyčajné veci. Človek sa opäť musí stať cieľom, a nie prostriedkom výroby. Podľa neomarxistov je nevyhnutné, aby sa idea pokroku interpretovala radikálne odlišne, než je to v rámci paradigmy konzumu.
Ľavica nie je o raste, ale o distribúcii
Podľa viacerých neomarxistov treba aj komunistickú teóriu očistiť od predpokladu neustáleho narastania výroby, ktorý síce mal za čias Marxa a Engelsa opodstatnenie, ale ktorý dnes znamená už len neohraničený samoúčelný a zhubný konzum. Kritérium kvantity sa musí odstrániť z jeho dominantnej pozície. „Čím viac, tým lepšie“ ako krédo industriálnych spoločností totiž, zdá sa, ovládlo všetky úrovne spoločenského života. Na makroúrovni je jeho derivátom bezhraničná honba za ekonomickým rastom, na mikroúrovni zasa chtivosť a pleonaxia západných ľudí. Kvantita však nemôže nahradiť kvalitu a nová paradigma by sa mala orientovať predovšetkým na kvalitu. Samoúčelný ekonomický nárast a v rámci distribúcie pretrvávajúci triedny protiklad hŕstky vlastníkov a námezdne závislých más, ktorý liberálno-kapitalistický systém rastu podporuje, je podľa Habermasa jednou z krízových tendencií straty legitimity súčasnej buržoáznej paradigmy.
Sám Marx si uvedomoval samoúčelnosť kapitalistickej formácie, v ktorej ide o akumuláciu pre akumuláciu a výrobu pre výrobu. Také je podľa neho historické poslanie buržoázneho obdobia. Podľa neomarxistov je načase opustiť túto paradigmu. Je preto okrem iného nevyhnutné opustiť aj snahu o neustále zvyšovanie produktivity práce a venovať sa radšej starostlivosti o podmienky a kultúru výrobnej činnosti. Zvyšovanie produktivity práce je totiž dvojsečnou zbraňou. Človeka, ktorý žije iba svojou prácou, líha si s ňou do postele a neustále žije vnútorným stresom, v konečnom dôsledku úsilie o zvyšovanie produktivity celkom zmrzačí. Neustále apely na väčšiu výkonnosť sú pritom čoraz väčšmi samoúčelné. Slovom, ak je už dnes industriálna spoločnosť schopná zaobstarať každému človeku dôstojný život, nie je viac nevyhnutné žiadať čo najvyšší ekonomický rast ani nekonečné sebaprekonávanie. Skôr je nevyhnutne potrebné žiadať takú distribúciu spoločenského bohatstva, ktorá by zabezpečila dôstojný život každému, a nie len hŕstke vyvolených.
Utópia alebo nevyhnutnosť?
Ako vysvetľuje Marcuse: „Za týchto okolností odmietnutie spoločnosti prebytku neznamená žiadny návrat k zdravej a robustnej chudobe, morálnej čistote a prostote. Naopak, odstránenie výnosného plytvania by zvýšilo spoločenské bohatstvo použiteľné na distribúciu.“ Prekonanie paradigmy rastu má teda kľúčový význam aj pre výhľady na vytvorenie sociálne spravodlivejšej spoločnosti. Tá by mohla zabezpečiť materiálne predpoklady na dôstojný život pre každého jednotlivca, a to bez ohľadu na to, či pracuje alebo nie. Fromm veľavravne píše, že „toto právo priznávame svojim obľúbeným zvieratám, nie však svojim blížnym.“ Ako dodáva, fundamentálnym predpokladom spravodlivosti sa teda stáva imperatív, že nikto nesmie zomrieť hladom, nikto nemôže žiť v strachu, že sa dostane do podmienok, v ktorých stráca ľudskú dôstojnosť či do podmienok, v ktorých strata zamestnania povedie k strachu o živobytie.
Predstavy neomarxistov sa možno zdajú málo reálne, ale ako možno na záver dodať spolu s Marcusom: „Nerealistické znenie týchto tvrdení nie je dané ich utopickým charakterom, ale veľkosťou síl, ktoré bránia ich realizácii.“ Aj tieto sily by si však mali uvedomiť, že ekonomická kríza je jasný dôkaz, že kapitalizmus sa zrazil s budúcnosťou. Ak sa nevzdáme paradigmy konzumu a neustáleho ekonomického rastu, bude pokračovať sebazničujúci proces, ktorý napokon dovedie celý svet nielen k prehlbovaniu ekonomickej krízy, nielen k duchovnej sebadeštrukcii, ale v konečnom dôsledku aj k ekologickej katastrofe a k zániku života na našej planéte. Základná výzva dneška by preto mala znieť: Zabudnime na ekonomický rast, ide o naše prežitie!
Autor je politológ a filozof.
(Článok obsahuje časti autorovej knihy Sociálna spravodlivosť a identita vydanej v roku 2006.)
