V lete roku 1989 ma v redakcii Smena na nedeľu navštívil kamarát z Prahy. Bol oblečený celý v čiernom. Písal sa dvadsiaty prvý august a kamarát mi tajomne pošepkal, že nie náhodou je celý v čiernom. Celá Praha je dnes v čiernom, a mal z toho tichú radosť. Kamarát Fero Fenič mi vtedy doniesol fotky z nakrúcania svojho filmu Zvláštní bytosti, písala som o ňom reportáž. Reportáž som nazvala Čo sa to deje, keď sa nič nedeje. Film bol práve o tomto pocite. Navonok nič, iba banálne príhody banálnych dní banálnych bytostí, hrajúcich sa na polobohov. Dôsledky ich banálnych hier však boli tragické. Preto sa tá sivosť priemerných bytostí mení v čierňavu, ktorá sa už nedá zniesť.
Niečo sa stane, cítili sme všetci. Pracovala som ako vedúca redakcie Smeny na nedeľu a skúšali sme posúvať hranice možného. Po reportáži o spupných funkcionároch, ktorí chceli v jednom mestečku zrušiť školu, predvolali si ma súdruhovia na koberec. Žiadali, aby som vyvodila zodpovednosť voči autorovi reportáže. Po rozhovore s Magdou Vášáryovou mi predseda strany v redakcii „otcovsky“ dohováral. Smene na nedeľu rekordne stúpol náklad – predávali sme takmer tristotisíc výtlačkov. Zdalo sa nám, že ideme dobrým smerom. Že sa konečne hýbeme. I keď len v hraniciach mierneho pokroku.
Smiali sme sa, keď v Rudom práve v rubrike Spoločenské oznámenia uverejnili fotku Václava Havla. Priatelia a spolupracovníci želali Ferdinandovi Vaňkovi všetko najlepšie k narodeninám a ďakovali za namáhavú prácu, ktorú v živote vykonal a vykonáva. To bol dobrý fór, Vaněk je postava z Havlových hier, vedeli sme.
(Ešte sme nevedeli, že sú medzi nami budúci hrdinovia, ktorí sa vtedy smiali hlasnejšie, ale nečujne. Vyčlenili sa až neskôr, keď už o nič nešlo. A hrdinsky sa vyčleňujú dodnes.)
Oblak sa nedá spútať
„Havlovi väznitelia chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť,“ napísal dvadsiateho deviateho januára 1989 americký dramatik Arthur Miller. Napísal to na podporu človeka, ktorý bol 21. januára odsúdený na deväť mesiacov väzenia za rozvracanie republiky. Dvaja americkí kongresmani začiatkom februára 1989 navrhli Václava Havla na Nobelovu cenu mieru.
Na podnet Medzinárodného výboru na podporu Charty 77 sa stal dvadsiaty štvrtý apríl 1989 Dňom solidarity s Václavom Havlom. Mnoho európskych divadiel zaraďovalo do svojho repertoáru jeho hry.
Do polovice roka 1989 zhromaždil tuzemský Výbor na udelenie Nobelovej ceny mieru Václavovi Havlovi skoro štyri a pol tisíca podpisov. V rôznych krajinách sa pred československými veľvyslanectvami konali mítingy za jeho prepustenie.
V novembri 1989 sa ukázalo, akú veľkú pravdu vyslovil Arthur Miller.
Havlovi väznitelia nemohli spútať dym a uloviť oblak. Budúcnosť sa stala svetlou prítomnosťou. Havel vyhral už vtedy, keď sa za neho solidárne postavila celá svetová avantgarda.
Zamatová nadchla ľavicových intelektuálov
Heslá francúzskej revolúcie – liberté, fraternité, egalité, sloboda, bratstvo, a v tom čase ešte aj rovnosť slávili víťazstvo v celej východnej Európe. Tlieskal im celý pokrokový svet. Ľavicoví intelektuáli desiatky rokov nemali možnosť zažiť takú radosť. Videli, ako sa na stuchnutom Pražskom hrade vetrá. Havel v prikrátkych nohaviciach pred nastúpenou jednotkou komunistickej hradnej stráže, ktorá mu volá na slávu. Havlovi spolupracovníci sa premávajú po starobylých chodbách na kolobežkách. Frank Zappa chce zostať v tejto úžasnej krajine, Rollingstoni s otvorenými ústami chodia popod krištáľové lustre Španielskej sály Pražského hradu, konzultujú s prezidentom, kam majú večer skočiť na pivo. U neho doma sú lustre, ktoré lietajú. Všetko okolo tohto muža sa mení na umenie s pečaťou architekta Bořka Šípka. Všetko je otvorené, radostné, čisté, svieže. Hodiny revolúcie sa pohli.
Pamätám si tie obrázky živo, a aj preto si myslím, že zamatová revolúcia bola vnímaná ako revolúcia modernistov a liberálov. Konzerva sa nečakane rýchlo rozpadala. Preberanie moci, v pokoji, za asistencie bývalých komunistických úradníkov, ktorí chytili vietor a dokonca mu dokázali zaveliť, kam viať. Víťazstvo bolo krásne. A čo z neho vzišlo?
Komu patrí víťazstvo? Neviem, či sa dnes v západných intelektuálnych ľavicových kruhoch nad tým niekto vážne zamýšľa. A prečo by mal, keď sa nad tým nikto nezamýšľa ani u nás doma?
Pamätám si vzrušenie tých dní.
Padla vedúca úloha komunistickej strany a mňa čakal na pracovnom stole v redakcii Smena na nedeľu lístok s odkazom: Včera večer som buchol na oslavu šampanské. Podpísaný kolega, mierny, pracovitý človek, ktorý kedysi členom tejto strany tiež bol. Na začiatku prevratu s tichým odhodlaním vyriekol: „Musí tiecť krv, inak sa nič nezmení!“ V ten deň prišiel z porady na ÚV KSS zástupca šéfredaktora s hrozivými informáciami. Je zvolané plénum a od piatku sa začne tvrdé vysvetľovanie: podľa toho sa mali šéfredaktori zariadiť. Znelo to ako priama hrozba. Hovorilo sa o príprave na vyhlásenie výnimočného stavu a o zhromažďovaní materiálov, ktoré mali pošpiniť odvážlivcov a zahnať ľudí z ulíc. Bolo to nechutné a úbohé, vedenie komunistickej strany stratilo pojem o realite. Našťastie, obišlo sa to bez obetí. Ale celkom isto to nebola náhoda. Ani členovia komunistickej strany neboli ochotní držať chrbát svojim nadriadeným.
Synovia, opýtajte sa otcov
Dnešní propagandisti tých včerajších a predvčerajších. Praha ani Bratislava, kde sa prevrat konal, nerobila vtedy rozdiel medzi straníkmi a nestraníkmi. V Československu netrpeli ľudia hladom ani chladom, žili uprostred relatívneho blahobytu, ale v klietke. A teraz mali možnosť vyletieť na slobodu. Šťastne vyleteli. Svorne. Novembrové týždne vyzerali ako veľká celonárodná veselica. Ľudia mali pocit, že majú kam ísť, že sa s nimi ráta.
Spomínam si, chceli sme si kúpiť váľandy s lamelami na chorú chrbticu. V obchode ich nemali, ale akási pani ich ponúkala za prijateľnú cenu a ihneď. Navštívili sme inzerujúcu, dohodli kúpu a zostalo len určiť termín, kedy si po ne môžeme prísť. „Počkajte, v nedeľu nie, to idem na námestie. A v pondelok niečo bude, neviete?“ Dni boli nabité manifestáciami.
Na námestí som bola prvý raz v predvečer 17. novembra. Pred Pionierskym palácom v Bratislave sme sa stretli vari piati z redakcie. O demonštrácii sme sa dozvedeli dva dni predtým, keď bol u nás v redakcii na besede vtedajší predseda slovenských zväzákov.
„Nemal by si sa postaviť na čelo chystanej demonštrácie?“ pýtali sme sa ho.
„Bohužiaľ, mne nikto nič neoznámil, viem to ako vy, len neoficiálne,“ odpovedal nám dobromyseľne. „Prečo by som sa mal o to zaujímať?“
„Nehnevaj sa, máš dosť veľký plat na to, aby si sa o takúto vec zaujímal,“ vybuchol rozhorčene kolega.
Na námestí bolo spočiatku ľudí málo, len taký hlúčik, prešľapovali na mieste, radostne vítali každého nového. Tí, ktorí chodievali na púte do Šaštína a Levoče mali skúsenosti, ako vytvárať pocit spolupatričnosti. Utvorili kruh, pochytali sa za ruky a zaspievali hymnu. K slovenskej časti pridali i málo známu druhú slohu: To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo… Chodci sa pristavovali, usmievali sa sprisahanecky – a šli ďalej. Chodci kráčali domov a mladí z Mierového námestia, pochytaní za ruky v živej reťazi, mizli v podchode. Šli sme s nimi. Pod nohami nám šuchotalo spadané lístie, ochladilo sa a nad mestom viseli ťažké mraky. Zo živej reťaze zaznelo: „Nechceme reaktor!“ V Mlynskej doline sa mal stavať školský reaktor, proti ktorému sa ozvali aktivisti z Bratislava/Nahlas. Na vysvietenom Námestí SNP skandovanie zoslablo, takmer zmĺklo. Vyletel nápev – To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo! Potom živá reťaz zahla do tmavej uličky pri Poľskom kultúrnom stredisku a pesničku vystriedali heslá:
Dialóg! Dialóg!
S kolegom Rudom Gallom sme sa odpojili od živej reťaze a vošli do kaviarne Krym. Mali sme tu stretnutie so študentmi žurnalistiky. Pri príležitosti Dňa študentstva sme im venovali celý priestor Smeny na nedeľu. Zo surového veterného večera sme vhupli do známeho kaviarenského pachu, spojili stoly a čakali na makulatúru z tlačiarne. Pripíjali sme si vareným vínom. Chlapci a dievčatá (bol medzi nimi napríklad Richard Rybníček) sa tešili zo svojich prvých autorských novín. Spred blízkeho ministerstva školstva sa dovalili uzimení spolužiaci našich nádejných autorov. Vzrušene a nadšene referovali, ako vyšiel pred budovu nejaký funkcionár, čosi habkal, bola tam televízia.
To bol začiatok. Ej, hor sa…! Vysvietené rozjasané námestia plné očarených, hladom nemučených ľudí.
Vedec skúmajúci bacily
Každý sedemapoltý občan ČSSR bol členom komunistickej strany. A predsa bola spoločnosť takmer rovnorodá. Geniálne ju charakterizoval disident, predtým profesor na Vysokej škole múzických umení, po roku 1968 bagrista a jeden z mála väzňov svedomia zo Slovenska Milan Šimečka vo svojej knihe Obnovenie poriadku (písal ju v rokoch 1975 –1977 už ako ponížený človek, ale ako vedec skúmajúci bacily, ktoré ho zabili – povedané s Novomeským): „Domnievam sa, že prednosťou reálneho socializmu zostal jeho osobitý demokratizmus. Konkrétne v Československu je tento demokratizmus výsledkom totálnej deštrukcie starých sociálnych štruktúr, v ktorej zanikli ekonomické základy každej triednej rozdielnosti. A to nielen v klasickom zmysle. Zmizli aj rozdiely medzi menšími sociálnymi skupinami, rozdiely stavovské a majetkové. Okrem úzkej vrstvy ľudí privilegovaných najmä politickým systémom je československý ľud v podstate homogénnou masou zamestnancov štátu. Mzdová nivelizácia, typická pre celý československý vývoj, ustálila stav, v ktorom sa príjmy obrovskej väčšiny obyvateľstva pohybujú nie vo väčšom ako päťdesiatpercentom rozmedzí pod a nad priemerom. Tieto odchýlky nie sú dané typom zamestnania, ale skôr mnohými zvláštnymi okolnosťami, ako sú tarify, zastarané normy, niektoré formy podielov, súkromné prilepšenia a podobne. Kvalifikácia hrá v týchto rozdieloch nevýraznú úlohu. Fakticky neexistuje rozdiel medzi odmenami inteligencie a robotníkov. Robotnícke mzdy sú zväčša nad priemerom platov inteligencie. Ekonomicky je táto nivelizácia, samozrejme, škodlivá, pretože oslabuje efektívnosť riadiacej činnosti v národnom hospodárstve, na druhej strane však prispieva k sociálnemu vyrovnávaniu, pretože finančne zvýhodňuje namáhavú a neatraktívnu prácu. Mzdová politika sa riadi zásadou, že dobrá a zaujímavá práca je už sama osebe odmenou.
To všetko s množstvom iných okolností vytvára u obrovskej väčšiny obyvateľstva jednotu sociálnych záujmov, zamedzuje výbuchom sociálnej závisti a zaisťuje medzi skupinový pokoj. Politicky to znamená, že pozitívnym programom možno osloviť úplnú väčšinu obyvateľstva, čo je v krajinách s heterogénnou sociálnou štruktúrou nemysliteľné. Viem si predstaviť čiastkové politické zámery, ktoré by hneď s nadšením prijalo deväťdesiatpäť percent obyvateľstva. Tajomstvo všeobecného súhlasu s programovými krokmi Dubčekovho vedenia spočívalo práve v tom, že oslovoval homogénny ľud. Tak by to mohlo byť aj kedykoľvek v budúcnosti. Rozdielne politické a sociálne záujmy existujú dnes v Československu len medzi homogénnym ľudom a úzkou vrstvou privilegovaných opôr politického systému. A medzi tieto opory ani zďaleka nerátam členskú základňu strany. Mám na mysli iba tú časť strany, ktorá sa bezprostredne podieľa na moci.
Z tejto sociálnej homogenity československého občianstva vyplýva aj určitý etický demokratizmus, ktorý nie je iba plodom socialistických premien. Opiera sa o dlhú tradíciu československého národného vývinu, predovšetkým o skutočnosť, že Česi a Slováci sa národne formovali na plebejskom základe. Preto tu neexistuje stavovská výlučnosť, nestretávame sa tu s uzavretosťou sociálnych skupín, ktorá je typická pre tradičné spoločnosti. V Československu neexistujú sociálne vrstvy, ktoré by trpeli pocitmi sociálnej menejcennosti.“ Tento dlhý citát z knihy Milana Šimečku Obnovenie poriadku som vybrala najmä preto, aby bolo jasné:
Po dvadsiatich rokoch je všetko inak
Zamatová revolúcia a nástup reálneho kapitalizmu splynuli na nerozoznanie – hoci nezaslúžene. Propagandisti píšu o tejto udalosti ako voľakedy po roku 1948 boľševici. Bez poznania, zato oduševnene a nenávistne. Nerozlišujú medzi ľuďmi, ktorým sa zamatovou revolúciou otvoril svet, a preto nový režim chvália, a medzi tými, ktorí sú sociálne vylúčení. V chaose sa darí manipulátorom. Vylúčených sa nemá kto zastať. Neoliberálna vláda z predchádzajúcich rokov ich pourážala, spojili si ju s novembrom ´89 a vlastným ponížením. Preto sa jej nedarí vo voľbách.
Nečudujem sa tým 48 percentám ľudí, ktorí si myslia, že sa im dnes žije horšie ako v reálnom socializme. Oni neokusujú slastný pocit zo slobody ako intelektuáli. Stratili viac, ako získali. Nečudujem sa, že neďakujú za to, ako boli zbavení neznesiteľnej ľahkosti bytia.
Čudujem sa však práve intelektuálom, ak to nechápu. Čudujem sa, že sa na ľudí zbavených neznesiteľnej ľahkosti bytia (a majetku) dokonca osopujú. Tlak oficiálnej propagandy má spôsobiť, aby ľudia začali pochybovať o pravdivosti svojej najvlastnejšej skúsenosti. Ba aby sa cítili vinní za to, že tú skúsenosť majú.
Prorok Pavol Kanis
Pamätám sa na míting z tých novembrových dní. Konal sa v Presscentre, prišiel naň Pavol Kanis, vtedy pomerne neznámy človek z Ústavu marxizmu-leninizmu. Pred preplnenou sálou zvolal: „Komunisti, tešte sa, ste slobodní!“ Ktosi zo sály vykríkol: „A kto vás oslobodil?!“
Nastal mierny chaos, niekto velil zhasnúť svetlá, Paľo sa snažil vysvetliť, ako to myslel, ale míting sa skončil skôr, ako sa začal.
Pavol Kanis bol aj tak prorokom.
Novembrová revolúcia zbúrala byrokratickú neživú štruktúru moci. Bola modernistická, mala ideál.
Čo nasledovalo ďalej, nemá už s jej heslami nič spoločné.
Homogénny ľud sa premenil na veľmi konkrétnych ľudí, s konkrétnymi menami. Ak bolo znárodnenie krivdou na majetných z roku 1948, ako pomenovať odňatie majetku ľuďom, ktorí ho štyridsať rokov vytvárali? („Ľud“ sa premenil na „lepšiu“ triedu, ako túto vrstvu nazvala manželka Jána Slotu, módna návrhárka Ľubka.) Ako nazvať vytváranie väčšiny sociálne menejcenných skupín obyvateľstva, ktoré sa previnili len tým, že uverili prvým heslám zamatovej revolúcie a v dobrej viere, nič netušiac, prišli odzvoniť svojmu spokojnému životu?
Toto majú oslavovať?
„Výročisti“, neurážajte ich!
