Slogan „Hranice nie sú žiadne korzo!“ si, samozrejme, môžu pamätať, len tí, ktorí sú dnes najviac „ohrození“, ale podľa niektorých médií tí, čo sú určení v prvom rade na odpis – seniori. Veď ak oni zmiznú – Nemci sa zase vyznamenali… kedysi koncentračné tábory a dnes „humánnejšie“ prostriedky, napríklad televízne relácie – pesnička ako moja starká je stará eko sviňa, a aj iné, ktoré mi búriaci sa žalúdok, aj bez prejedania, už nechce tolerovať a dvíha sa… Keď tí vraj tuční starí, čo doteraz len devastovali planétu, vymrú, budú lacné pozemky, domy, byty, zdravšia a zelenšia planéta…
Po búrlivých udalostiach v rokoch 1968 – 69 sa často z úst politikov a aj z zglajchšaltovaných médií často ozývalo: „Hranice nie sú žiadne korzo!“ Vtedy sme to vnímali ako veľkú nehoráznosť po tom úžasnom roku 1968, keď sa dalo cestovať aj bez povolení a devízových prísľubov – pravda, ak na to človek mal. Peniaze rozhodujú vždy a všade…
No, nedostal som sa vtedy ako študent prvého ročníka vysokej školy do zahraničia, nemal som na to a ani som to až do augusta 1968 nevnímal tak, že je to len malé okno, ktoré sa čoskoro uzavrie… To heslo o korze na hraniciach sme vnímali potom len ako veľkú krivdu a nespravodlivosť. To si naši súčasní študenti, ktorí mali možnosť pred obmedzeniami po vypuknutí súčasnej pandémie, cestovať hore-dole po celom svete, ani nevedia predstaviť.
A aký je ten beh sveta? Aj to vtedy heslo nami považované za zvrátené „Hranice nie sú žiadne korzo!“ nadobúda dnes celkom iný zmysel. Ale kto bude dnes naše hranice chrániť? Nemáme pohraničníkov, nemáme armádu…
Dúfajme, že sa z toho všelijakí šéfovia poučia, aj keď je známa pravdivá skeptická poznámka, že z dejín sa nikto nikdy nepoučil.
Kresba: Ľubomír Kotrha
