Tak máme zase raz po ďalších voľbách, ale skôr takzvaných voľbách, alebo „voľbách“. Myslím tým nedávne eurovoľby.
Kedysi, koncom 19. a na začiatku 20. storočia, bol zápas o všeobecné, rovné a tajné voľby synonymom pre boj za demokraciu, zrovnoprávnenie národností a sociálne práva pracujúcich. Voľbám predchádzala agitácia, predvolebné zhromaždenia, zverejnenie volebných programov a po ďalších voľbách aj skladanie účtov, čo ten-ktorý poslanec počas svojho mandátu robil, čo dokázal, v čom sa angažoval a či si zaslúži dôveru voličov aj do budúcnosti.
Tak to bolo v demokratických režimoch a tak by to aj malo byť, ale v totalitách sa aj voľby stali len nástrojom panujúceho režimu a ani pri najvyššej účasti oprávnených voličov nemohli voľby nič zmeniť.
Kedysi sa volieb, a nemyslím tým len obdobie 1948 – 1989, zúčastňovalo podstatne viac voličov ako po roku 1989, hádam iba s rozdielom prvých demokratických volieb v roku 1990. Okrem toho je rozdiel aj v rôznych druhoch volieb – komunálnych, krajských, parlamentných či po vstupe Slovenska do Európskej únie aj v eurovoľbách.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Toho, koho zaujíma problematika volieb v dlhšej historickej perspektíve, však v súvislosti s poslednými eurovoľbami musí zaraziť hneď niekoľko vážnych signálov:
– ako to, že dosluhujúci europoslanci nepredložili žiadny odpočet svojich aktivít a „úspechov“ v europarlamente? Ako to, že pokiaľ o tom viem, nepredložili takýto odpočet ani strany, ktoré ich nominovali?
– väčšina kandidátov (starých aj nových) nevedela predložiť ako svoj program pre nasledujúce obdobie svojho pôsobenia v Bruseli a Štrasburgu nič iné, iba frázy: politická rovnoprávnosť, boj proti migrácii, boj proti dvojakej kvalite potravín (hoci to je známe už celé desaťročia, nikto ani z našich europoslancov s tým nič neurobil a túto tému vytiahli opakovane len pred voľbami) a nikto nič neurobil ani pre zrovnoprávnenie príjmov a dôchodkov. Je to zrejme iba taká okrajová vec – samozrejme, z hľadiska horibilných a nezaslúžených príjmov europoslancov je to pre obyvateľstvo napríklad aj Slovenskej republiky iba nepodstatná marginálna záležitosť.
– a napriek tomuto vážnemu deficitu z hľadiska informovaného a mysliaceho voliča sa do nového europarlamentu dostali aj niektorí bývalí poslanci…
Čo k tomu dodať? Niečo zlé je nielen v systéme volieb, ale niečo zhnité je aj v európskom „štáte“. Ako to napraviť, čo s tým robiť, ako dosiahnuť, aby v Bruseli sedeli naozaj takí naši zástupcovia, ktorí by tam aj pracovali a niečo pre nás vybojovali? To je rébus…
