Kolumbia dnes prežíva najťažšie chvíle občianskej vojny medzi vládou, marxistickými Ozbrojenými revolučnými silami Kolumbie (FARC) a Vojskom za národné oslobodenie (ELN) s cheguevaristickou orientáciou. Konzervatívna vláda Andrésa Pastranu 21. februára tohto roku jednostranne prerušila mierový proces, ktorý trval už 37 mesiacov. Povestnou poslednou kvapkou bol únos lietadla, v ktorom cestoval senátor Eduardo Gechem, predseda Mierového výboru Senátu. Mierový proces predtým prechádzal zložitými etapami, v poslednej chvíli sa však obnovil vďaka zásahu medzinárodného spoločenstva. Rokovania, ktoré síce neukončili každodenné násilnosti, ale aspoň pozastavili ozbrojené akcie, sa tak dostávali do záverečného štádia. FARC kontroloval územie takmer s rozlohou Slovenska a jeho gerila sa tu mobilizovala úplne slobodne. Po ukončení mierového procesu mal FARC toto územie opustiť. Chabý výsledok mierového procesu Nedôvera a porušovanie dohôd boli hlavné črty niekoľkomesačných rokovaní medzi oboma stranami. Kým obe strany viedli dialóg, FARC naďalej unášal a zabíjal ľudí, ničil mosty a porušoval ľudské práva, čo spôsobilo, že Kolumbijčania stratili vieru v riešenie problému rokovaniami a sú otrávení pokrytectvom FARC a nedostatkom politickej vôle z jeho strany. Podľa Poradného centra pre ľudské práva a presídlenie každý deň umiera približne dvadsať ľudí a takmer tisíc ich musí odísť zo svojich domovov. Útek je jediná záchrana pred násilím. Len v roku 2001 opustilo svoje domovy 341 925 osôb. Pastranova vláda vychádza z tohto procesu veľmi oslabená. Nielenže nedosiahla dohodu s FARC, ale stratila aj podporu oligarchických ekonomických skupín, historicky spätých s Konzervatívnou stranou. Prezidentovo rozhodnutie ukončiť rokovania bolo odpoveďou na väčšinový názor Kolumbijčanov, ktorí už prestali veriť v politické riešenie konfliktu. Pastrana je jedným z množstva kolumbijských prezidentov, ktorí sa neúspešne usilovali ukončiť občiansku vojnu trvajúcu už 37 rokov. Na rozdiel od jeho predchodcov sa mu však podarilo dostať konflikt na medzinárodnú úroveň. Medzinárodné spoločenstvo dnes v oveľa väčšej miere prispieva k hľadaniu mierového riešenia, čoho dôkazom bol 20. január tohto roku, keď James LeMoyne, osobitný vyslanec generálneho tajomníka OSN, zachránil – aspoň na čas – mierový proces dosiahnutím dohody medzi vládou a FARC. Bohužiaľ, Pastrana internacionalizoval konflikt požehnaním zámeru USA, ktoré prostredníctvom tzv. Plánu Kolumbia poskytli viac ako 1,3 miliárd dolárov na „pomoc“ v protidrogových operáciách. Plán Kolumbia je veľmi diskutabilný, keďže obsahuje vojenské prvky a zameriava sa na tréning elitných jednotiek kolumbijského vojska, čo nepochybne vyostrí ozbrojený konflikt. Výsledná bilancia je aj pre FARC negatívna. Počas uplynulých troch rokov rokovaní nikdy nepreukázal ozajstný záujem o dosiahnutie definitívnej mierovej dohody. Stratil veľkú príležitosť legitimizovať sa, čím mohol prispieť k procesu politických, sociálnych a ekonomických zmien. Nikdy sa jasne nevyjadril, kam chce smerovať, a jeho predstavitelia nie vždy prejavili schopnosť rokovať. Aktivity FARC, ktoré sú podľa medzinárodného humanitárneho práva kvalifikované ako teroristické, a jeho prepojenie na obchod s narkotikami do veľkej miery degradoval jeho obraz medzi Kolumbijčanmi. Dnes už sa nepovažuje za silu s ideologicky progresívnym alebo transformačným projektom, ale za dogmatickú organizáciu neschopnú dostať sa zo začarovaného kruhu násilia. Znepokojujúca predvolebná scéna Perspektívu na vyriešenie vojnového konfliktu a obnovenie rokovaní s FARC neposkytuje ani súčasná predvolebná scéna. Pred šiestimi mesiacmi boli všetci presvedčení, že nadchádzajúce májové voľby vyhrá sociálny demokrat Horacio Serpa, kandidát Liberálnej strany. Podľa predvolebných prieskumov by bol vyhral so 41 percentami hlasov. Napriek kritickému postoju voči neoliberálnej politike Pastranu a Plánu Kolumbia Serpa podporoval negociačné úsilie vlády. Pôvodne predstaviteľ ľavicového krídla liberalizmu dal svojej Liberálnej strane (PL) sociálnodemokratickú orientáciu, ktorá sa upevnila vstupom PL do Socialistickej internacionály v roku 1999. Za Serpom ďalej nasledoval nezávislý kandidát Álvaro Uribe s 23 percentami preferenčných hlasov, Noemi Sanín so 16 a bývalý odborový predák Luis Eduardo Garzón s jednopercentnými preferenciami. Silný muž na obzore Prednedávnom sa však situácia dramaticky zmenila. Preferencie Uribeho vzrástli na 59 a Serpa padol na 23 percent, čo by Uribemu umožnilo vyhrať už v prvom kole volieb. Ako vysvetliť takúto výraznú zmenu? Súbežne s krízou tradičných strán a nestálym charakterom kolumbijskej verejnej mienky ju možno vysvetliť najmä občianskym vnímaním vojny a mieru. Sklamaná mierovým procesom a presýtená nedostatkom politickej vôle FARC, jej teroristických praktík, prechádza kolumbijská spoločnosť postupným procesom radikalizácie. Navyše, Uribe sa vynoril ako „silný muž“ schopný zničiť gerilu, skoncovať s násilím a nastoliť poriadok. Jeho militaristická rétorika prenikla hlboko medzi stredné a nižšie vrstvy a považuje sa za ideálneho kandidáta nielen polovojenských skupín, ale aj veľkej časti armády, oligarchických ekonomických skupín i samotných USA. Uribe, harvardský ekonóm s neoliberálnou orientáciou, však predstavuje veľkú hrozbu kolumbijskej demokracii. Ako guvernéra štátu Antioquia ho v 90. rokoch obvinili z podporovania združení „civilnej obrany“, ktoré ľudskoprávni aktivisti podozrievali z prepojenia na polovojenské skupiny. Niektorých jeho blízkych spolupracovníkov zas usvedčili zo spolupráce s narkomafiou. Uribe sa vždy staval proti mierovému procesu a vojenské riešenie konfliktu presadzoval ako jedinú možnosť. Navrhoval dokonca intervenciu amerických námorných jednotiek v boji proti gerilám. Perspektívy do budúcnosti Silná pozícia Uribeho naznačuje, že má šancu vyhrať prezidentské voľby a že obnovenie mierových rokovaní bude oveľa ťažšie. I keď FARC deklaroval zámer rokovať s vládou, ktorá vzíde z volieb, nemožno predpokladať, že sa nastolia vhodné podmienky na dialóg. Priaznivá nie je ani medzinárodná situácia. Po 11. septembri sa militaristická debata posilnila zaradením FARC na americký zoznam „teroristických organizácií“. USA sledujú obranu svojich záujmov v Kolumbii s veľkou pozornosťou. Obchod s drogami nie je jedinou starosťou USA. Kolumbia patrí medzi hlavných dodávateľov ropy do Spojených štátov a útoky geríl na ropovody predstavovali pre americké nadnárodné ropné spoločnosti straty vo výške viac ako 445 miliónov dolárov. A práve tieto podniky dnes silne lobujú vo Washingtone za dôraznejšiu intervenciu USA proti gerilám. Prerušenie dialógu podnietilo Georgea Busha, aby odhalil skutočné zámery Plánu Kolumbia: Prezident požiadal Kongres, aby schválil vojenskú pomoc na boj proti gerilám, čo by znamenalo priamejšie angažovanie sa USA v konflikte, podobne ako počas studenej vojny, keď pomáhali extrémne pravicovým režimom v boji proti marxistickým povstalcom. Bohužiaľ, v krajine dnes nie je vylúčený scenár totálnej vojny. V čase prímeria štát i FARC posilnili svoje vojenské aparáty a operačné kapacity. Napriek tomu možnosť vojny ešte neznamená, že existuje vojenské riešenie konfliktu. Ani vládna armáda nemá šancu vojensky poraziť FARC, ani FARC so 17 000 bojovníkmi nezvrhne vládu. Vojnou nikto nezvíťazí. Jediným veľkým porazeným bude civilné obyvateľstvo, ktoré počas takmer 40 rokov prinieslo státisíce obetí. Skoncovať s konfliktom, ktorého sociálne a politické príčiny sú hlboko zakorenené v kolumbijskej histórii, nebude vôbec jednoduché. Prvým krokom musí byť bezpochyby dialóg. Nádej, i keď veľmi vzdialená, ešte nezomrela.
