„Štát je zlý vlastník, a preto treba majetok so štátnou účasťou sprivatizovať.“ Touto zázračnou formulkou súčasná pravicová vláda odôvodňuje svoj privatizačný ošiaľ. Okrem toho, že mnohé príklady zo zahraničia jasne dokazujú scestnosť tejto neoliberálnej poučky, je poučnejšie to, že bližší pohľad na konkrétne privatizačné procesy konkrétnych podnikov dokazuje, že za privatizáciou aj v podaní súčasnej slovenskej vlády stoja podstatne pragmatickejšie, zištnejšie a najmä osobnejšie motívy. Jedným z konkrétnych privatizačných procesov, potvrdzujúcich túto prax, je aj príklad podniku Slovenské aerolínie, a.s. Transformačný a privatizačný proces uvedenej spoločnosti bol vskutku zaujímavý a pre súčasnú a bývalú vládu M. Dzurindu príznačný. V roku 1999 sa štát zbavil kontroly nad SA, a.s.. Keď neskôr zistil, že to asi nebolo celkom správne rozhodnutie, navýšil svoje imanie a získal späť majoritný podiel. Následne podnik výrazne zvýšil svoje dlhy. Na vyriešenie zlého finančného vývoja urobil štát to najjednoduchšie, čo mohol – predal lietadlá a ostatné lukratívne časti majetku a podniku ostali bezmála už len dlhy. V takomto stave ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií predložilo vláde návrh na privatizáciu zostatku štátneho podielu a vláda sa s ním stotožnila s odôvodnením, „… navrhujeme účasť štátu na podnikaní SA, a.s., ako dedičstvo minulosti ukončiť pokiaľ možno privatizáciou celého balíka majetkovej účasti štátu“. Teda aby sme to zhrnuli. Štát najprv sprivatizoval, potom zoštátnil; v čase, keď podnik spravoval, ho jeho manažment poriadne zadlžil, lukratívne časti predal a dnes takýto zruinovaný podnik predáva, samozrejme, za patrične „výhodnú“ cenu. Cenu, ktorú, ako sme si už v poslednom čase zvykli, vláda určite utají. Musím sa priznať, že ako poslanec venujúci sa problematike dopravy som ostal zaskočený, s akým „nadhľadom“ príslušné ministerstvo a súčasná vláda vyriešili problém onoho „dedičstva minulosti“, o ktorom vo svojom privatizačnom rozhodnutí hovorí. Ako sa vyrovnala so „sekerou“ v celkovej hodnote neuveriteľných 620 mil. Sk, ktorá vznikla v čase, keď sama vykonávala správnu a kontrolnú činnosti nad podnikom. Kde je zodpovednosť ministerstva a príslušných úradníkov, kde je zodpovednosť konkrétnych osôb, ktoré vykonávali akcionárske práva majoritného vlastníka podniku za posledných päť rokov? Kde sa rozplynulo zhruba 300 mil. Sk. za predané lietadlá, ktoré štát do podniku vložil? Prečo sa za tieto peniaze nesanoval dlh, ktorý v plnej výške ostal? Kde je teda v konečnom dôsledku zodpovednosť štátu zastúpeného vládou SR, ktorá si neplní ani svoju základnú kontrolnú funkciu v spoločnosti, a napokon prečo nikto nevyvodil žiadne dôsledky za tento vývoj? Odpovede na tieto legitímne a nanajvýš aktuálne otázky sa, samozrejme, nedozvedáme. Vláda sa toto „dedičstvo minulosti“ totiž opäť pokúša zakryť svojím privatizačným rozhodnutím, pravdaže, s opätovným nasadením zázračnej formulky o tom, že štát je predsa zlý vlastník. To, že nie štát ako taký, ale konkrétni štátni úradníci, konkrétne ministerstvá a konkrétni politici stoja za konkrétnymi rozhodnutiami a z nich vyplývajúcimi miliónovými a miliardovými škodami pre spoločnosť, to už vláda účelovo zamlčiava. Mnohé príklady zo zahraničia nás presviedčajú, že štátny majetok sa dá spravovať aj úspešne a, čo je najpodstatnejšie, v prospech občanov vlastnej krajiny. Súčasná slovenská vláda tvrdí opak a svojou aktívnou činnosťou správnosť svojej obľúbenej privatizačnej poučky sama dokazuje. To, že popritom nabalí vrecká sebe naklonených ekonomických skupín, skorumpovaných štátnych úradníkov a prípadne straníckych pokladníc, len dokresľuje ohavnosť a zavrhnutiahodnosť tejto politiky. Táto falošná a škodlivá hra vlády nemôže ostať nepovšimnutá. Úlohou parlamentnej opozície je na podobnú politiku neúnavne upozorňovať a žiadať vyvodenie zodpovednosti. Je to v záujme spoločnosti, a preto bude Smer v takejto politike pokračovať. Autor je poslanec NR SR, tieňový minister dopravy a výstavby strany Smer
Menu
Menu
Menu
