Je evidentné, že bez zmeny spôsobu využívania palivovo-energetických zdrojov nie je možné zaistiť trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti. Energia hrá príliš dôležitú úlohu v živote každého z nás. Súčasný stav je však založený na veľmi problematickom základe – fosílnych palivách. Celosvetovo až 90 percent energie, ktorú ľudstvo spotrebúva, pochádza z ropy, uhlia resp. zemného plynu. V rozvinutých krajinách vrátane Slovenska je to ešte viac. Napriek tomu, že nik nepochybuje o ohraničenosti rezerv týchto palív a ich negatívnych dosahoch na životné prostredie, sme svedkami toho, že o alternatívne zdroje prakticky nie je záujem, hoci ich potenciál je dostatočný a výhody pre spoločnosť evidentné. Možno by stačilo pripomenúť, aký obrovský dosah na svetovú ekonomiku mali ropné krízy. V prípade prvej v roku 1973 sa pritom celosvetová ponuka ropy znížila len o 9 percent, ale aj to stačilo na krízu a zdvojnásobenie cien ropy. Podstatne väčšia ropná kríza v roku 1979 vyhnala cenu ropy až na 80 dolárov za barel v dnešných cenách, pričom – paradoxne – na túto krízu stačil nedostatok ropy iba vo výške štyroch percent! Ropný šok – globálna recesia Kríza sa skončila po tom, čo Saudská Arábia zvýšila produkciu, súčasne sa začala ťažba v Severnom mori a vlády začali uvoľňovať svoje strategické zásoby. Všetky tieto tri faktory treba mať na mysli pri hodnotení súčasnej situácie, ktorú nebude možné vyriešiť podobným spôsobom. Po prvé: Saudská Arábia dnes ťaží na plnú kapacitu a i napriek vysokým cenám ropy (približne 65 USD/barel) svoju produkciu nezvyšuje. Po druhé: geológovia sa obávajú, že vo svete už nie je možné objaviť také ropné polia, aké boli napr. v Severnom mori. A po tretie: strategické zásoby sú vzhľadom na celosvetovú spotrebu veľmi malé (vo vyspelých krajinách je to asi 60 dní). Svetová ekonomika dnes funguje na princípe, ktorý sa v angličtine nazýva just-in-time. Týmto termínom sa označuje spôsob priebežných dodávok „práve načas“, teda presne, keď ju zákazník potrebuje, aby nemal zbytočné náklady na skladovanie. Hoci ceny ropy siahajú k úrovni z času najväčšej ropnej krízy, ešte stále neodrážajú strach z toho, že ťažba sa blíži k vrcholu. Ešte stále vychádzajú z toho, že ropy je na svetových trhoch dostatok. A na tom sú založené všetky ekonomické predpovede do budúcnosti. Podľa štúdie Oil Shockwave by už štvorpercentný, dlhodobejšie pretrvávajúci nedostatok ropy na trhu viedol k nárastu jej ceny na 160 USD/barel. Takýto šok by výrazne postihol ekonomiku vyspelých i rozvojových krajín. Viedol by ku globálnej recesii a, samozrejme, aj k mnoho miliónovej nezamestnanosti. Pochopenie skutočnosti, že svet stojí pred poklesom ťažby ropy, je horšie ako samotný pokles. Vyvoláva totiž panické správanie sa najmä na burze. Ceny ropy rastú, ak nie je k dispozícii dosť voľných kapacít na uspokojenie dopytu až dovtedy, kým sa dopyt nezníži, čo v konečnom dôsledku vedie k recesii hospodárstva. Kolaps na akciových trhoch je len sprievodným javom tejto situácie. Varovné signály o potápajúcej sa ekonomike Pozornosť varovaniam skorého ropného vrcholu sa výrazne zvýšila po tom, čo v januári 2004 najvyšší predstaviteľ ropného gigantu Shell Sir Philip Watts vyhlásil, že rezervy ropy vedené ako aktíva spoločnosti Shell boli nadhodnotené o 20 percent. Toto vyjadrenie ho nielen stálo miesto, ale viedlo aj k vyšetrovaniu, nakoľko spôsobilo pokles ceny akcií firmy, čo v konečnom dôsledku poškodilo investorov. Z vyšetrovania však vyplynulo, že vedenie firmy dlhodobo zavádzalo. Najhoršie je, že škandál firmy Shell sa všeobecne považuje len za vrchol ľadovca. Dnes je mnoho zainteresovaných ľudí pod tlakom, keď príde reč na skutočné rezervy ropy. V súvislosti s nastávajúcim ropným vrcholom je potrebné uviesť, že väčšina veľkých nadnárodných súkromných ropných spoločností zaznamenáva už dnes pokles ťažby. Vyplýva to z informácií, ktoré už v júni minulého roka zverejnil renomovaný odborný časopis Petroleum Review. V prípade firmy ExxonMobil ide o trojpercentný pokles, v prípade Chevronu o šesťpercentný pokles, spoločnosť Shell zaznamenáva osempercentný pokles ťažby ropy a Repsol YPF zasa sedempercentný. Okrem týchto súkromných však podobné problémy prežívajú aj štátom kontrolované spoločnosti. V novembri 2005 sa podľa agentúry Bloomberg produkcia z najväčšieho kuvajtského ložiska Burgan – ktorá je navyše druhá najväčšia na svete – po 60 rokoch nepretržitej ťažby začala znižovať. Podobne ako Burgan aj najväčšie mexické ložisko Cantarell – ktorého výťažnosť sa pohybuje na úrovni dvoch miliónov barelov ropy každý deň a ktoré predstavuje 60 percent celej mexickej produkcie – dosiahlo v minulom roku vrchol. Ropné polia na Aljaške už niekoľko rokov vykazujú pokles produkcie až o 10 percent. A v decembri 2005 na zasadaní OPEC predstavitelia Kuvajtu oznámili, že bez okamžitých a predovšetkým obrovských investícií nebude ich krajina schopná ťažiť ropu na terajšej úrovni. Kuvajtská delegácia zároveň vyzvala západné ropné spoločnosti, či by boli schopné ťažiť v Kuvajte viac. Nasledujúci deň po tomto vyhlásení americká vládna energetická agentúra znížila výhľad spotreby ropy pre rok 2025 o 11 miliónov barelov denne. Hoci sa to na prvý pohľad laikovi nemusí tak zdať, nie je to vôbec málo. Tento objem predstavuje napríklad celú dennú produkciu ropy v Saudskej Arábii. Pre väčšinu ľudí sa takéto vyhlásenia môžu zdať vzdialené a príliš akademické. V skutočnosti však v sebe skrývajú poznanie javu, ktorý má potenciál potopiť globálnu ekonomiku. Zisky už nepokrývajú ani náklady na prieskum Podľa bývalého poradcu amerického prezidenta Georgea Busha M. Simmonsa svetový ropný vrchol nastane, keď ťažba v Saudskej Arábii dosiahne vrchol. Rezervy v tejto krajine sú nejasné, nakoľko štátna spoločnosť nemá povinnosť ich zverejňovať na rozdiel od iných nadnárodných monopolov. O problémoch v tejto krajine však svedčia vyjadrenia M. Simmonsa, podľa ktorých charakteristiky najdôležitejších ropných polí sa zhoršujú. Štyri najväčšie polia – Ghawar, Safaniyah, Hanifa a Khafji – sú všetky viac ako 50 rokov staré a predstavujú takmer celú saudskoarabskú produkciu. Dnes je ťažba udržovaná len s veľkou námahou a obrovským vstrekovaním vody do nich. Produkcia ropy z Ghawaru – najväčšieho ložiska ropy na celom svete – je dnes udržiavaná len s obrovskou námahou. Aby sa udržal tlak v ložisku, denne doňho musia vstrekovať asi 7 miliónov barelov morskej vody. Len takýmto spôsobom dokážu z ložiska dostať každý deň štyri a pol milióna barelov ropy. Kolaps produkcie by mohol nastať už počas nasledujúcich 3 až 5 rokov, podobne ako sa to stalo v Ománe, kde po náraste podielu vody došlo k prudkému poklesu ťažby. Súčasne Simmons varuje, že nadmerné vstrekovanie vody môže viesť k deštrukcii ropných podlaží a úplnému znehodnoteniu ložiska, čo sa vo svete tiež už viackrát opakovalo. Alarmujúca je aj skutočnosť, že za posledné tri roky sa investície do prieskumu zo strany veľkých ropných spoločností nevyrovnávajú hodnote objavenej ropy. V roku 2004 desať najväčších ropných spoločností investovalo do prieskumu 8 miliárd amerických dolárov, no zisk z nových ložísk predstavoval len 4 miliardy. Predchádzajúce dva roky boli podobné. Prieskum sa stal stratovým aj napriek rekordným cenám ropy. Ropné spoločnosti však zaznamenávajú rekordné zisky práve vďaka vysokej cene ropy a predaju jej produktov. Bez zvýšeného prieskumu a novej ropy však nebude možné uspokojiť dopyt v budúcnosti. Tieto správy prichádzajú v čase, keď sa politici zhodli na tom, že jediným riešením sú vyššie investície do prieskumu. Geopolitické riziká Hoci sa čínski predstavitelia domnievajú, že ropný vrchol nastane až okolo roku 2012, v súčasnosti je ich správanie sa poznamenané prakticky horúčkovitými nákupmi veľkých ropných spoločností po celom svete, vrátane USA. Tu však predovšetkým z politicko-strategických dôvodov neuspeli ani s o jednu miliardu dolárov vyššou ponukou na kúpu americkej spoločnosti UNOCAL. Vďaka prebytku obchodnej bilancie a ponúkaniu viac ako trhových cien sú však úspešnejší pri nákupoch ropných aktív v ostatných častiach sveta. Ide predovšetkým o Rusko, podobne to platí o Iráne, ale napríklad i o Venezuele. Čína so svojou nedostatočnou zásobou prírodných zdrojov sa dnes stáva rozhodujúcim hráčom nielen na trhu s ropou, ale aj s ďalšími komoditami. Súboj o energetické zdroje sa stáva najvážnejším rizikovým impulzom na medzinárodnopolitickej scéne. Dnes už niet pochýb, že stál a stojí za všetkým, čo sa už roky odohráva v Iraku. Platí to nielen o americkej agresii, ale aj o postojoch Ruska a Číny k nej. Rovnako ako Američania, aj Rusi a Číňania hodnotia vývoj v Iraku a pozíciu USA v tejto krajine predovšetkým z hľadiska dosahu na kontrolu zdrojov ropy. V tejto súvislosti predstavujú náznaky ďalšej možnej agresie v regióne zo strany Bushovej administratívy ďalšie možné geopolitické energetické riziko. Po posledných vyjadreniach a akomsi letnom tichu je – zdá sa – aspoň na čas zažehnané, ale skôr odborníci na medzinárodnú politiku by vedeli povedať, na aký. Ide o verbálne útoky USA na súčasné iránske vedenie. V tomto spore síce môže ísť o istú formu podpory Iránu niektorým moslimským extrémistickým skupinám a môže ísť aj o strach zo vzniku novej moslimskej jadrovej mocnosti. V súvislosti s ropou však treba mať na mysli fakt, že každý deň prepravia tankery Hormúzskym prielivom medzi Saudskou Arábiou a Iránom vyše 15 miliónov barelov ropy. A Irán už vyhlásil, že v prípade, že sa stane terčom vojenskej agresie, potopí každé plavidlo v tejto oblasti. Okrem toho, že by išlo o rozsiahlu ekologickú katastrofu s nepredvídateľnými následkami, možno celkom presne predvídať, čo by to spravilo na trhu s ropou. Zahrávanie sa s katastrofou Podľa viacerých analytikov problém nie je len v klesajúcom objeme novoobjavenej ropy, ale predovšetkým v klesajúcej produkcii starších ropných polí. Tá sa ročne znižuje o približne päť percent, čo znamená pokles dennej produkcie o asi štyri milióny barelov. Nahradiť tento objem a súčasne pokryť narastajúci dopyt, ktorý predstavuje 1,8 percenta spotreby – teda dva milióny barelov denne – z nových ložísk sa ukazuje ako vážny problém. Pritom spotreba predstavuje rovnako vážne riziko a v podstate žiadne doterajšie aspoň proklamované opatrenia či ich návrhy ju nedokážu čo i len korigovať. Každodenná spotreba ropy rastie nepretržite a ani s nastávajúcim ropným vrcholom sa nezmenšuje. Podľa oficiálnych štatistík v období od roku 1950 do 2005 spotreba ropy vzrástla osemnásobne na 85 miliónov barelov denne. Ani dnes nenasvedčuje nič tomu, že by sa tento trend mal zmeniť, a to sme každý deň konfrontovaní s informáciami o rekordných cenách ropy, resp. produktov, ktoré sa z nej vyrábajú, predovšetkým pohonných hmôt. Naša spoločnosť sa ešte stála nachádza v stave kolektívneho ignorovania, respektíve popierania existencie ropného vrcholu. Je to správanie, ktoré je bezprecedentné v histórii ľudstva tak z pohľadu rozsahu problému, ako i jeho dosahov. Je nevyhnutné okamžite si túto situáciu priznať a reálne uvedomiť. Nie preto, aby mal niekto pocit víťazstva. Je evidentné, že prechod na iné energetické zdroje v takom rozsahu, v akom dnes využívame ropu, si vyžaduje dnes nepredstaviteľné investície a množstvo času. Ak budeme naďalej otáľať, ak sa budeme tváriť, že sa zatiaľ nič vážne nedeje, ak to budeme odkladať na poslednú chvíľu, môžeme zapríčiniť taký hospodársky kolaps, aký si ľudstvo nielen že nepamätá (a dnes ani nevie predstaviť), ale na aký nikdy nezabudne. Autor je fyzik, účastník Climate Network Europe, participoval na niekoľkých medzinárodných rokovaniach za účasti politikov pod záštitou OSN
