Veľa kontinuity, málo zmien

Nástup novej, sociálnodemokraticko-liberálno-konzervatívnej koalície v Rakúsku sprevádzali protesty vysokoškolských študentov v uliciach. Študenti boli nahnevaní, že poplatky na vysokých školách neboli zrušené, ako to sociálni demokrati predtým sľubovali. Odpor sa však neobmedzoval len na študentov. Koaličnú zmluvu odmietla aj časť sociálnodemokratickej strany. Prevláda všeobecný pocit, že sociálna demokracia zvíťazila vo voľbách, no prehrala v koaličných rokovaniach. V parlamentných voľbách v októbri 2006 získala Sociálnodemokratická strana Rakúska (SPÖ) 35,3 percenta hlasov, čím tesne porazila Rakúsku ľudovú stranu (ÖVP), ktorá dosiahla 34,3 percenta. Pre SPÖ to nebol veľmi silný výsledok, pretože oproti predchádzajúcim voľbám stratila 1,2 percenta hlasov. Straty ÖVP však boli omnoho ťažšie – až 8 percent. Korene porážky ľudovcov možno nájsť v sociálnej nespokojnosti. Odpor vyvolalo zníženie dôchodkov. Vo vidieckych oblastiach, ktoré boli tradičnou voličskou základňou ÖVP, zmizla veľká časť infraštruktúry. Politici ľudovcov boli nepríjemne prekvapení. Ani jedna zo strán nebola predstavou spoločnej koalície veľmi nadšená. Rozhovory sa začali len pre nedostatok alternatív a ukončili sa len po mnohých hádkach a handrkovaniach. Ústup z oblasti hospodárskej politiky Vyjednávači z SPÖ ustúpili väčšine požiadaviek ÖVP, a to tak na symbolickej, ako aj na konkrétnej úrovni. SPÖ sa vzdala v prospech ÖVP všetkých ekonomických ministerstiev – ministerstva financií, hospodárstva a zamestnanosti či poľnohospodárstva. Hospodársku politiku tak charakterizuje takmer úplná kontinuita s predchádzajúcou pravicovou vládou. Prísna fiškálna politika bude pokračovať, v roku 2010 sa má dokonca dosiahnuť rozpočtový prebytok. Rast má spočívať na exporte. Majú sa zvýšiť investície do výskumu a vývoja, aby sa posilnila medzinárodná konkurencieschopnosť. Politika zamestnanosti sa má podriadiť neomerkantelistickej stratégii rastu založeného na exporte. Odráža sa to dokonca aj na podobe ministerstiev. Otázky trhu práce a zamestnanosti majú zostať pod ministerstvom hospodárstva, hoci sociálni demokrati žiadali, aby sa presunuli späť na ministerstvo sociálnych vecí, kde boli do roku 2000. Navrhovaná politika zamestnanosti nesľubuje zníženie nezamestnanosti. Skôr sa snaží o ďalšie zvyšovanie flexibility trhu práce. Podľa vládneho programu sa tak majú umožniť 12-hodinové pracovné smeny a normálny 10-hodinový pracovný deň. A tak hoci by si boj proti nezamestnanosti vyžadoval skracovanie pracovného dňa, ten sa bude predlžovať. Plánuje sa aj mierne uvoľnenie obmedzenia pohybu pracovnej sily z nových členských krajín EÚ. Týka sa to však len niektorých skupín pracovníkov – sezónnej pracovnej sily a v určitých prípadoch špecialistov. Hoci hlavným cieľom politiky trhu práce je posilniť konkurencieschopnosť, prostredníctvom všeobecnej kolektívnej zmluvy má byť ustanovená minimálna mzda 1 000 eur. Sociálne zabezpečenie bolo jednou z hlavných oblastí kampane sociálnych demokratov, no aj v tejto oblasti je zrejmá vysoká miera kontinuity s predchádzajúcou pravicovou vládou. Najdôležitejšou novou iniciatívou je definovanie minimálnej úrovne sociálneho zabezpečenia (726 eur, 14-krát ročne). Nejasné sú však kritériá, na základe ktorých sa bude toto zabezpečenie priznávať. Existujú náznaky, že kritériá sú spojené s konceptom podpory naviazanej na dôkazy ochoty pracovať. Pravicová vláda výrazne znížila dôchodky. Sociálni demokrati ju vtedy kritizovali. Odbory usporiadali masové demonštrácie. Podľa súčasného vládneho programu sa však táto takzvaná dôchodková reforma len mierne pozmení. Predchádzajúca vláda znížila demokratickú participáciu vo viacerých oblastiach, ako napríklad pri samospráve univerzít. Počas koaličných rokovaní neprebehla žiadna diskusia o demokratizácii na poli vzdelávania či sociálnych služieb, neobjavil sa ani žiaden pokrok. Naopak – SPÖ a ÖVP sa dohodli, že od nasledujúcich volieb sa funkčné obdobie predĺži na päť rokov. Ústavní experti to vysvetľovali argumentom, že zákonodarcovia takto môžu prijímať „nepopulárne opatrenia“ bez neprimeraného tlaku voličov. Inými slovami, ide o „demokraciu nízkej intenzity“. Kompromis akceptovaný rakúskou sociálnou demokraciou nie je pre tento politický prúd netypický. Sociálny liberalizmus je charakteristický akceptovaním liberálnej ekonomickej politiky uprednostňujúcej medzinárodnú konkurencieschopnosť. Na alternatívy vidia v tejto oblasti málo miesta. Sociálni liberáli však chápu nevyhnutnosť zmierňovať sociálne dosahy liberálnej politiky, aj keď stále viac v rámci logiky sociálneho systému, ktorý spája sociálne zabezpečenie s reštriktívnymi opatreniami. Výsledná legitímnosť takejto politickej orientácie je nízka. Preto je logické, že obmedzuje demokratickú účasť, respektíve že sa dokonca snaží obmedziť vplyv voičov. Perspektíva protestov Hoci koaličná dohoda nie je pre európsku sociálnu demokraciu netypická, výsledky sú skôr zlé. V strane sa otvorene vyjadruje nesúhlas. Proti dohode hlasovala štvrtina vedenia – čo je na takú disciplinovanú stranu dosť. Odpor vyjadrili najmä mladí členovia. Sociálnodemokratickí odborári sú nespokojní so sociálnou politikou. V posledných rokoch sa rakúske odbory o niečo viac zaktivizovali po tom, čo stratili prístup k vláde a neokorporativistické inštitúcie stratili postavenie. Mierne sa otvorili spolupráci s organizáciami ako ATTAC. Zatiaľ nie je jasné, čo z tejto aktívnejšej línie zostane. Faktom minimálne je, že podstatná časť odborov chce skončiť so starým neokorporativistickým štýlom a silným prepojením so sociálnodemokratickou stranou. Ostatné hnutia nie sú v Rakúsku veľmi silné, hoci protesty začali v politickej kultúre zohrávať dôležitejšiu úlohu od vytvorenia prvej vlády ÖVP-FPÖ v roku 2000. Je pravdepodobné, že ústupom sociálnych demokratov zo sociálnej oblasti získa voličsky práve FPÖ. Jej volebná kampaň bola postavená na sociálnej demagógii. Vládnuce strany nevystupujú proti jej xenofóbnym postojom. Naopak, pristúpili na rovnakú úroveň rozpravy. FPÖ napríklad v predvolebnej kampani široko využívala protiturecké a protimoslimské slogany. SPÖ a ÖVP zas vyjadrili silné výhrady voči prípadnému vstupu Turecka do EÚ. Sľúbili v tejto otázke dokonca referendum (no nie v otázke Ústavnej zmluvy EÚ). To všetko vytvára priestor na rast krajnej pravice. Autor je univerzitný profesor a analytik Inštitútu pre štúdie politickej ekonómie vo Viedni