Vavro Šrobár a Tomáš Garrigue Masaryk

V týchto dňoch si pripomíname sté výročie jednej z najvýznamnejších udalostí v dejinách slovenského národa – vznik Československej republiky v roku 1918.

Tento štát už dnes neexistuje, ale v jeho rámci sa Slováci dotvorili na moderný a vyspelý európsky národ, preto si Československo – napriek svojim nedostatkom – zaslúži našu úctu a uznanie. Jedným z najvýraznejších Slovákov, ktorí sa o tento štát pričinili, bol aj MUDr. Vavrinec Ján Šrobár (1867 – 1950), slovenský politik, československý štátnik, publicista a osvetový pracovník. Bol prvým predsedom prvej aj keď iba dočasnej slovenskej, tzv. skalickej vlády, ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, viacnásobným československým ministrom, spolupredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady atď. Napriek tomu nemá v Bratislave – na rozdiel od Prahy alebo jeho rodnej Liskovej pri Ružomberku – v Bratislave žiadnu bustu, ani pamätnú tabuľu. Hádam sa pri týchto významných výročiach v rokoch 2018/2019 príslušní zodpovední činitelia už prebudia a splatia dlh slovenského národa Šrobárovi aj v Bratislave.

Hore detail pamätnej tabule v Prahe, odhalenej na Šrobárovej vile v októbri 1913. 

Pamätná tabuľa na rodnom dome v Liskovej pri Ružomberku.

V archíve Českého rozhlasu v Prahe (bývalý archív Československého rozhlasu) sa zachovali okrem iného aj zvukové záznamy dvoch prejavov Vavra Šrobára z roku 1937. Prvý záznam je z februára 1937 a  Šrobár v  ňom rekapituluje niektoré svoje významné stretnutia  a spoluprácu s Tomášom Garrigue Masarykom. Druhý záznam je nekrológ zo septembra 1937 a Šrobár v ňom hodnotí celkový význam T. G. Masaryka predovšetkým pre český národ a české krajiny i Európu, ale aj pre Slovensko a  slovenský národ. Obidva dokumenty dopĺňajú a v istých pasážach aj spresňujú Šrobárove pamäte vydané knižne a uvádzajú aj menej známe, alebo úplne neznáme detaily.

Vo svojom prvom prejave sa Šrobár sústredil na tie momenty zo svojich „dlhoročných a častých stykov“ s  Masarykom a jeho vzťahu k Slovensku, ktoré mu „v pamäti najživšie utkveli“. Hovoril o nich na vyzvanie rozhlasu a  spomenul najmä nasledovné roky: 1897 – založenie časopisu Hlas, resp. poradu o jeho zameraní, obsahu, spolupracovníkoch, financovaní atď. na Bystričke pri Turčianskom Svätom Martine, 1920 – diskusiu s  prezidentom Masarykom o československých hraniciach s  Maďarskom s osobitným dôrazom na Žitný ostrov a 1925 – parlamentné voľby v Československu.

Socha Tomáša Garrigue Masaryka pred Slovenským národným múzeom v Bratislave.

Generácia hlasistov (MUDr. Pavel Blaho, MUDr. Vavro Šrobár, Anton Štefánek a ďalší), ktorá dostala meno od časopisu „Hlas“ (1898 – 1904), má mimoriadne zásluhy o slovenský národ, pestovanie československej vzájomnosti a  o  vznik Československa. Hlasisti odmietali martinský konzervativizmus a čakanie na spásu z cárskeho Ruska, hlásali „drobnú prácu“, usilovali sa o výchovu a vzdelávanie ľudu, snažili sa Slovensko otvoriť moderným myšlienkovým prúdom, pričom zdôrazňovali úlohu inteligencie, najmä vedcov, učiteľov a kňazov, ktorí mali všade pôsobiť v záujme pokroku prostých ľudí i celého národa. Podľa Antona Štefánka idea „drobnej“ práce nebola celkom nová myšlienka, veď potrebu pracovať medzi ľudom zdôrazňovala už doba osvietenská a  romantická. Ján Hollý, Ján Kollár, Ľudovít Štúr – všetci títo národní buditelia priamo nabádali organizovať a budovať národnú myšlienku na základoch ľudovej kultúry, ľudového jazyka a hospodárskych záujmov širokých vrstiev prostého ľudu. Aj družstevné hnutie malo medzi ľudom v osobách Daniela Licharda a Samuela Jurkoviča na Slovensku dávne korene. Je známe, že hlasisti sa inšpirovali myšlienkami profesora Filozofickej fakulty českej Karlo-Ferdinandovej univerzity v  Prahe – Tomáša  Garrigue Masaryka, s ktorým sa ich časť dostala do kontaktu ešte ako študenti v  Prahe (Vavro Šrobár, M. R. Štefánik, Jozef Gregor Tajovský a ďalší) a že aj bezprostredný podnet na vydávanie časopisu typu Hlasu vyšiel od Masaryka. Profesor Masaryk mal na študentstvo veľký vplyv a viedol ho k vážnej práci pre národ. Masaryk študentom imponoval svojimi modernými názormi, rozsiahlym vzdelaním, realistickým prístupom k rôznym aspektom spoločenského života, záujmom o  politiku a demokratizmom. Z  rôznych prameňov a memoárov priamych aktérov sa dozvedáme, že k  podnetu na plánované vydávanie slovenského časopisu došlo na minimálne dvoch pražských schôdzkach slovenských študentov s Masarykom, ale ako uvidíme, resp. počujeme, ku konečnému impulzu došlo až na Slovensku a  práve na Bystričke pri Turčianskom Sv. Martine. Svedectvo o definitívnom rozhodnutí prikročiť k vydávaniu Hlasu a aj k jeho ideovej náplni podávajú osobné spomienky Vavra Šrobára: „S prezidentom Osloboditeľom T. G. Masarykom mal som dlhoročné a časté styky. Keď dnes, na vyzvanie rozhlasu, mám o jeho vzťahoch k Slovensku hovoriť, vyberám zo spomienok tie, ktoré mi v pamäti najživšie utkveli.

Prvé takéto stretnutie bolo na Bystričke roku 1897-ho. Vtedy, 4. augusta, konali sa v Turčianskom Svätom Martine slávnosti a veľký zjazd mládeže združenej v hnutí neskoršie zvanom hlasistickom. Pri bankete Živeny padli z úst doktora Bazovského[1] niekoľké ostré slová, ktoré sme považovali za urážku a  zradu solidarity nášho hnutia. Prípitok doktora Bazovského, mluvčieho (!) staršej generácie, ktorý ako člen Výboru sa zúčastnil všetkých zasadnutí mládeže, nás hlboko rozrušil, takže som naň chcel hneď pri bankete odpovedať a jeho slová vyvrátiť. Ale poriadateľ banketu, redaktor Pietor, moju repliku nepripustil. Bol som nešťastný pre upodozrievanie a pre urážky, ktoré voči nám hodil doktor Bazovský. Zastal sa nás advokát Fajnor, ktorý reagoval na reč svojho koncipienta a odsúdil i jeho chovanie.

Po týchto udalostiach, vybrali sme sa štyria študenti, Dušan Makovický, Ráth, Houdek a ja na Bystričku, kde trávil so svojou rodinou prázdniny profesor Masaryk. Po krátkej informácii o incidente a o uzneseniach zjazdu mládeže, poprosil som profesora Masaryka o radu ako pokračovať pri zakladaní nového neodvislého mesačníka. Rozprúdila sa obšírna debata, v ktorej sme prebrali program, administráciu a organizáciu pracovníkov nového časopisu. Debata bola plodná. Časopis vyšiel asi za (!) rok za redaktorstva doktora Blahu, lebo sme sa dohodli, že redaktorom bude ten, ktorý prvý skončí štúdia. Hlavná redakcia však zostala mne a  často som z  Prahy posielal články, dávajúc ich vopred prezreť (!), aspoň dôležitejšie, profesorovi Vlčkovi a najmä profesorovi Masarykovi. Hlas bol vzrušene prijatý na Slovensku. Starí v ňom videli revolúciu proti svojim ideám; mládež sa oduševnene hlásila k novému hnutiu.[2] Po roku už asi 120 študentov odbavilo svoj zjazd v Liptovskom Svatom (!) Mikuláši. Hlavnými zásadmi (!) Hlasu a jeho hnutia bola naprostá demokracia, budenie dôvery inteligencie v silu ľudu proti názoru starých, ktorí hľadeli (! malo byť [hľadali]) záchranu v Rusku, ďalej drobná práca javiaca sa v zakladaní potravných a úverných družstiev, roľníckych krúžkov, mravná integrita a čistý súkromný i verejný život. Keď sa skôr maďarskému režimu darilo oddeliť vodcov od národa, nešiel náš ľud za programom národnej strany; volil a do Pešti posielal ako svojich zástupcov vládnych mamelukov. To prestalo. Už v prvých voľbách boli do parlamentu po dlhých rokoch zvolení štyria Slováci.

Naše hnutie navazovalo (!) na starú tradíciu československú. V jej duchu posielali sme mládež na remeslo, štúdiá a hospodárske vzdelanie do Čiech, takže pri prevrate bolo už do 500 slovenskej mládeže na výchove a výučbe v Čechách. O tomto programe sme vtedy hovorili na Bystričke. Profesor Masaryk nám veľmi dlho poradil (!) a potom nás odprevadil až k Turcu. Bol teplý deň, išli sme sa kúpať. Po osviežení kúpeľom vyzval som Makovického na zápas, porazil som ho a  potom ešte jedného. Masaryk nato pozeral, potom ma sám vyzval. Zápasili sme chvíľku nerozhodne. Na toto stretnutie často spomínam. Nielen, že bolo hlboko ľudské, ale i preto, že rozhodnutie o časopise pri ňom učinené, určilo novú dráhu v mojom živote.

Iné také významné stretnutie bolo v lete roku 1920. Na mierovej konferencii naliehali Maďari, aby im bola priznaná Bratislava a Žitný ostrov. Ako minister pre Slovensko, bol som zavolaný do prezidentovej pracovne k  porade. Stáli sme pred veľkou mapou Slovenska a prezident hovoril, že nám Maďari predhadzujú, že máme na Slovensku temer jednu tretinu Maďarov. Vyslovil obavu, či Slováci budú vedieť takú veľkú menšinu ovládnuť a upokojiť. Dal mi otázku, že keby sme boli nútení na mierovej konferencii ustúpiť (malo byť zrejme [odstúpiť] – pozn. F. V.) niektorý z maďarských krajov, ktorá časť by to mohla byť. Cítil som veľkú zodpovednosť pred slovenskými politikmi i celým národom za to, čo poviem. Hovoril som asi toto. Obsadením Bratislavy získali sme Dunaj a máme v moci najväčšie mesto na Slovensku. Bez Bratislavy nemohlo by sa Slovensko rozvíjať ani kultúrne ani hospodársky. Dunaj je našou prirodzene opevnenou hranicou, je nám spojkou so strednou Európou a s východom cez Čierne more. Potrebujeme nielen Bratislavu a (! – namiesto a malo byť zrejme [ale] – pozn. F.V.) aj jej predmestie – Petržalku.

Na Žitnom ostrove žije síce asi 100.000 Maďarov[3], ale Žitný ostrov je zásobárňou pre Bratislavu. Ramená Dunaja, na mapách uvedené ako veľké toky, často v lete vysychajú, stávajú sa z nich bariny, kade ľahko možno prejsť suchou nohou. Preto tu nemôže ísť štátna hranica. Nie je pravda, že Žitný ostrov je nezdravý, a obyvateľstvo tu degenerované. Žitný ostrov je úrodný, obyvateľstvo zdravé a pracovité. Je tu veľa veľkostatkov, ktoré môžu prepustiť zem na kolonizovanie našich ľudí. Pre toto všetko neradím, aby bol Žitný ostrov od Slovenska odstúpený. Okrem toho je v Novohrade neďaleko našich hraníc asi 40.000 Slovákov, ktorí asi zostanú v Maďarsku. To nech je kompenzáciou za Žitný ostrov. Ďalej na východ zo slovenského Šariša a Zemplína nemožno Maďarom nič prepustiť. Maďarské kraje pri Tise, na Podkarpatskej Rusi opäť preto nemožno odtrhnúť, lebo sú zásobárňou hornatín Podkarpatskej Rusi. Dľa mojej mienky by nám skôr patrilo niečo pridať zo severných rovín maďarských, kde žijú roztrúsené slovenské elementy. Prosil som, aby minister zahraničia doktor Beneš poslal parížskeho vyslanca doktora Osuského, ktorý hájil naše záujmy na mierovej konferencii, aby ho poslal na Slovensko, aby sa sám presvedčil, čo má brániť. Pán prezident prisvedčil a vyjadril svoju spokojnosť.

Tretie stretnutie, významné, s doktorom Masarykom bolo v roku 1925 v Topoľčiankach. Boli práve voľby do Národného zhromaždenia. Ako prichádzali volebné výsledky, ministerský predseda Švehla sa veľmi divil, že v čisto slovenských obciach získavali maďarské strany značný počet hlasov. Prezident na to hovoril: ´Niečo dostali omylom, niečo z národnej neuvedomelosti, niečo vplyvom úradníkov bývalej maďarskej éry, niečo vplyvom kléru.´ Švehla bol ďalej nespokojný. ´Český lid by Němce nikdy nevolil,´ povedal roztrpčene. Zamiešal som sa do debaty a hovoril som, že hlasovanie slovenského ľudu na maďarských kandidátov by mohlo budiť dojem, akoby Slováci nevedeli dobre ovládať Slovensko. Treba však uvážiť niektoré skutočnosti. Pri prevrate nemali sme uvedomelého stredného stavu v mestách. Bol silne pomaďarčený. Nemali sme slovenské úradníctvo a  klérus. Z 2500 funkcionárov všetkých náboženství (!) len 60–70 kňazov sa hlásilo k nám. Zo 120 kňazov, ktorí prišli do Žiliny k našej vláde, boli mnohí renegáti. Slovenský ľud podlieha vplyvu týchto ľudí, vychovaných maďarskou školou v  maďarskom duchu. Tí, nakoľko sú našou demokraciou deklasovaní, nás nenávidia a aspoň pri voľbách, keď je tajné hlasovanie, vykonávajú svoju pomstu. Treba mať trpezlivosť. Starý názor o vyvolených vrstvách už padnul (!), tak ako reprezentanti tohoto názoru. Demokratický štát nebude vychovávať karabáčnikov, ale priateľov ľudu. Ako maďarský systém bude anachronizmom, tak aj záujem  našich voličov o maďarské strany upadne. Maďarské strany už nedostanú 40 mandátov, ale toľko, koľko im od Maďarov prináleží. Slovensko z roka na rok bude slovenskejšie, ako pred maďarizáciou bolo čisto slovenské. Maďari si zachránia politickú moc len tam, kde skutočne žijú. Tu ma zastavil prezident Masaryk: ´Snáď nechcete odnárodňovať Maďarov? Naprosto nie,´ odpovedal som mu,´ lebo to netreba. V demokratickom štáte život sám nám prinavráti všetkých, ktorí zabudli  pre chlieb alebo triedu svoju národnosť.´ Na to prezident prisvedčil.“

Ide o veľmi zaujímavý záznam, ktorý okrem podrobností zo zákulisia konfliktu medzi Šrobárovou skupinou a JUDr. Ľudovítom Bazovským, advokátom z Lučenca,[4] prináša aj informáciu o návšteve slovenskej mládeže na Bystričke pri Martine a tamojšom vážnom rozhovore, ktorý predchádzal vydaniu prvého čísla Hlasu v roku 1898. Záznam približuje aj osobnosť T. G. Masaryka z jeho ľudskej stránky. Predstaviť si, ako na konci 19. storočia zápasí do pol pása vyzlečený pražský profesor filozofie s mladým slovenským lekárom Šrobárom – svojím ideovým žiakom – kdesi na brehu riečky Turiec, je naozaj zábavné aj po toľkých rokoch a najmä po tom, keď si uvedomíme, aké boli ich ďalšie osudy a do akých špičkových funkcií sa obaja dostali. Zmienka o Šrobárovom stretnutí s Masarykom na Bystričke bola tlačou uverejnená viackrát. V roku 1920 ju publikoval sám Šrobár a Albert Pražák ju vtedy komentoval nasledovne: „Stalo sa na martinských augustovýcxh slávnostiach r. 1897, keď mladí ešte raz naposledy vrátili sa k otcom a poznali, že ich zrak so stareckou tvrdošijnosťou svieti a blúzni za bludičkou a ústa šeptom bezmocne opakujú to isté a neschopné sú nového obrodného a vykupiteľského hlasu. Opustili preto slávnosť ´starých´ a šli na slávnosť mladých: osnovať na Bystričke s Masarykom preporodenie Slovenska a hľadať novú cestu nového slovenského života.“[5]

Hlasistom sa počas krátkeho iba niekoľkoročného pôsobenia (na Hlas nadviazali dva ročníky Štefánkovho Slovenského obzoru ale najmä Prúdy) podarilo zásadne posunúť spoločenský, kultúrny a vedecký, ale aj predstavy o hospodárskom živote na Slovensku na kvalitatívne vyššiu úroveň. Aj keď nie vo všetkom boli úspešní, mnohé z toho, čo Šrobár v úvode k prvému číslu Hlasu naskicoval, sa podarilo: „Aké sú naše snahy?… Chceme predne a nadovšetko, aby slovenský človek obrodil sa mravne.“[6]

Prejav V. Šrobára, ktorý je spojený s oným „kalným ránom“ 14. 9. 1937, keď Masaryk na zámku v Lánoch zomrel, je akousi rekapituláciou života a diela, významu TGM pre Čechov i Slovákov tak, ako ho vnímal Šrobár:

„Za prezidentom Osloboditeľom.

Nesmiernym bôľom skľúčený, prednášam vám svoj smutný prívet, lebo ten, ktorý nám svietil, ktorý nás viedol, ktorý bol našou bezpečnou záštitou v dobrých i zlých dobách, už odišiel do neznáma. Srdce nám zmiera pre nenahraditeľnú stratu človeka, jakého (!) len raz cez veky dáva darom Prozreteľnosť rodu a myseľ naša kalí sa úderom desu a strachu, čo bude s nami bez neho.

Čím všetkým bol nám a svetu? Na dráhu života nastúpil ako profesor filozofie. Neustrnul ani na jednom z filozofických systémov, lebo všetky skúmal, kritizoval, analyzoval, poukazoval na vady a nedostatky za tým cieľom, aby sa filozofia neodcudzovala životu, aby sa abstraktné myslenie nestrácalo v nejasných mlhovinách(!), ale aby dala človeku a ľudstvu rozumný, praktický a uspokojivý zmysel života. Vstupujúc koncom minulého storočia na toto pole myslenia s úzkosťou opravdivého muža cítil, ako je európske ľudstvo vo svojom svetovom názore rozkolísané, ako záludná pochybovačnosť stupňovaná v úplnú neveru v seba samého ničí sám život, ako sa šíri zúfalosť a  samovraždy. A  tu sa octnul (!) na hraniciach náboženstva. Toho intímneho, čistého, zbožného pomeru človeka k Bohu a láske k blížnemu, ktorej príkladom a  vzorom nám bol Ježiš. Študujúc základné prvky náboženstva v duši človeka, dostal sa k  dvom najväčším mysliteľom ruským, k  Dostojevskému a Tolstému. Neuspokojil sa ich riešením mravnej a  rozumovej kríze (!) moderného človeka. U Dostojevského vadí mu isté umelecko-psychologické experimentovanie, pri ktorom nemocné duše zmietajú sa v  zajatí vražedných besov. U Tolstého odsudzuje fatalizmus a pasivitu v boji proti zlu a zavrhuje ako jediné východisko z  kríze (!) Tolstým hlásané opovrženie rozumu a európskej kultúry.

Masaryk nezostavil dogmatický systém o svojom náboženskom učení. Nenapísal nijaký náboženský katechizmus. Predne preto, lebo dľa neho náboženské pravdy nemôžu byť naučené, ale treba sa k nim každému svojím vlastným úsilím dopracovať. Náboženstvo musí byť svetlom nášho života súkromného. Musí byť vnútorné a živé. Náboženské pravdy sú prístupné učenému práve tak ako prostému človeku za predpokladu, že chce žiť v zbožnom spojení so svojím Bohom, že chce byť jeho spolupracovníkom v tvorení dobra a lásky medzi ľuďmi. Zmysel Masarykovej politiky (? slovo nie je celkom jasné – pozn. F.V.) je snaha po zbratrení ľudí, človečenstva, po jednote synov božích, po stálom premáhaní v srdci a v mysli… (tu je záznam poškodený, 2 – 3 slová sú celkom nezreteľné – pozn. F.V.) duchovnej podstaty v človeku, po rovnosti, po účinnej láske a spravedlivosti (!) pre všetkých.

Na týchto základoch osnoval svoj politický program a na ňom budoval náš československý štát. Veril v demokraciu ako v najspravodlivejšiu formu spolužitia občanov už či na poli politickom, hospodárskom, kultúrnom alebo sociálnom. Jako (!) v súkromnom živote, tak i v politike žiadal čestné strany, pravdu, vytrvalú prácu a  odvahu. Zavrhoval chytráčenie, zavádzanie protivníka a úskočnú záludnosť jako (!) nedôstojné a urážlivé  zbrane v boji o právo a spravedlnosť (!), jako (!) zbrane nízke, jako (!) zbrane hodné zbabelca alebo otroka. Neuznával dvojakú morálku pre politika a štátnika; inú pre súkromný, inú pre verejný život. I  voči nepriateľovi treba byť pravdivý a  dôstojný. 

S týmito názormi často narážal i u tých, ktorí videli vrchol politickej a diplomatickej múdrosti vo vzoroch starej šlechticko-feudálnej (!) aristokracie, ktorá tak neslávne prehrávala ríše a trón. Politická práca neznamenala jemu zábavu z dlhej chvíle a nudy. Na politikovi žiadal naopak tvrdú vedeckú prípravu, štúdium a znalosť tých odvetví verejného života, z  ktorých sa skladá spoločnosť a štát. Za veľkú chybu považoval diletantizmus v politike, z ktorého prýštili všetky zmätky a neúspechy v programoch a hlavách politikov. Národnosť nebola jeho vrcholným snažením. V duchu Husa, Komenského, Kollára, Palackého a Havlíčka vyššie staväl (!) ideál humanizmu. Voláš – li Slovan, ať se ti ozve člověk![7]

Masaryk náležal v prvom rade a prirodzene svojmu národu, svojej vlasti, na jejichž (!) zvelebení a sláve pracoval cez celý svoj život. Pritom však nezapomenul (!) nikdy prízvukovať svoje ideále (!) ľudskosti, jednoty, záujmy (?) a zbratrenia národov. Učil nás, že všetky nacionalizmy sú úzkoprsé, sebecké a že koniec-koncov vedú k medzinárodným konfliktom, k výboju a k  vražedným vojnám. Na druhej strane dokazoval, že každý národ, veľký ako malý, spojený jazykom a krvou v organickú štátnu jednotu, má mať úplnú slobodu a  právo rozvinúť svoje schopnosti a  prispievať k zveľadeniu kultúrnych, sociálnych a mravných hodnôt v lone celého ľudstva. Nemôžu byť privilegované, vyvolené národy, ktoré by mali právo utláčať, otročiť slabšie národy z titulu moci, bohatstva a početnosti.

Jako (!) súkromný človek získal si nesmiernej úcty a lásky nielen doma, ale i v celom svete. Ľud nazval ho svojím tatíčkom Osloboditeľom. Svojím zovňajškom, postavou, tvárou a okom prezrádzal vyrovnaného, harmonického, krásneho ducha človeka, dobrého, rozvažitého priateľa a druha verného a spoľahlivého. Bol prísny voči sebe a mal právo byť prísnym voči iným. Nenávidel lož a  v boji s  ňou zasadzoval protivníkom ťažké rany. Rád mal ľudí pracovitých, priamych, pravdomluvných (!). O nejasných  otázkach vedel hodiny stráviť vo vážnom rozhovore. Rád počúval humoristické vypravovanie (!) a sám vtipom korenil ťažkú besedu. Rád sa učil vždy a od každého. I od detí sa môžeme učiť mnohému, hovorieval. Učil sa od Sokrata a Platóna zrovna (!) tak, ako od najmodernejších mysliteľov. Večne sa učil, to jest skúmal, hľadal pravdu, to krásne, dokonalé a večné v podstate ľudského ducha to, čo velikí (!) myslitelia a náboženskí učitelia označili, že je božskou podstatou v človekovi.

Smrť prezidenta Masaryka je ťažkou a bolestnou stratou pre celý národ československý. Náš národ v ňom stratil svojeho (!) osloboditeľa. Pre nás Slovákov je však táto strata tým väčšia a bolestnejšia, lebo z rúk jeho dostali sme najväčší dar, čo môže národ obdržať, dar slobody. Slovenský ľud stráca v prezidentovi svojho syna, lebo veď bol náš po krvi i  rodnej domovine.[8] Stráca oddaného, hodného priateľa, veď nás mal tak rád, že býval roky a roky u nás na Slovensku. Staral sa o nás dávno, dávno pred svetovou válkou (!). Vychoval si medzi nami žiakov, spolupracovníkov, bojovníkov, keď bolo treba bojovať a vodcov, keď bolo treba viesť národ v ťažkých dobách zrodivšej sa slovenskej slobody. Po prevrate s  neobyčajnou láskou a vytrvalosťou stopoval náš rozvoj. Pomáhal vždy a vo všetkom. Pre Slovensko nebola u neho žiadna obeť dosť veľkou, lebo vedel, dobre vedel, že Slováci majú mnoho doháňať a že krivdy minulosti treba s  veľkou pečlivosťou (!) vyrovnávať, mnoho obetovať a  mnoho odpúšťať. Mal veľkú radosť z nášho pokroku na každom poli života. Jeho krásny pohľad sa rozžiaril mladistvým ohňom, keď sme mu úradne i súkromne referovali ako rastieme, ako sa vzmáhame, ako doháňame bratov Čechov.[9] Spomínam si na jeho poslednie (!) slová, keď sme sa po dlhom rozhovore o slovenských veciach lúčili: ´Príďte zas, vidíte, máme si stále čo povedať o našich slovenských pomeroch.´ Stávalo sa, že ho niektoré zjavy na Slovensku znepokojovali. Vtedy dal sa rád uspokojiť a potešiť. A prosieval som ho, aby nám zachoval svoju dobrotivú lásku, i keď dočasne zhŕkne sa medzi nami nepríjemná nehoda.

Telesne odišiel od nás. To bolí, to srdce rozrýva ako smrteľná rana. Strácame (tu sa Šrobárovi zlomil hlas a  v  prejave pokračoval so značnými prestávkami medzi niektorými slovami a zrejme premáhal plač – pozn. F.V.), čo sa nahradiť nedá. V smutnej boľastivej (!) chvíli zostáva nám len útecha, že medzi nami v srdci a  mysli národa žije jeho dielo, jeho učenie, jeho skvelý príklad, tisíceré iné rozpomienky na jeho otcovské slová rady a vedomie, že svojím dlhým požehnaným životom svieti nám na cestu. Pôjdeme-li (!) vždy cestou prezidenta Masaryka, dobrotivého otca nášho, nikdy nezablúdime, nikdy sa do záhuby neporútime a  zachováme dielo jeho rúk na večné veky, na celý život nášho štátneho, slobodného, demokratického trvania medzi národmi európskymi.

Slzy, ktoré vylieva Tvoj národ prezidente (!) Osloboditeľu nad Tvojím hrobom nech požehnaním skropia posvätnou vlahou zem našu česko-slovenskú (tu Šrobár urobil v mieste spojovníka prestávku – pozn. F.V.), v ktorej budeš odpočívať medzi svojimi. Budú Ťa večne spomínať s vďakou a láskou (? slovo nie je celkom jasné – pozn. F.V.).“