Martin Kasarda niekde pred časom napísal, že koniec „…nesmie byť ďaleko od začiatku“, a aj keď mal vtedy na mysli hlavne štruktúru poviedky, možno sa nazdávať, že je to i jeho presvedčenie o konci ako takom. Stretávaním, ale i prelínaním začiatkov a koncov v najširšom slova zmysle sa vyznačuje práve jeho nová kniha poviedok Polia.
Čítate – znalec staršej Kasardovej tvorby si už pri prvej poviedke s názvom Slnko možno všimne, že Polia sa začínajú práve tam, kde sa skončili Dejiny menejcennosti. Hrdina, ktorý „Je pozorovateľom, komentátorom diania…“, akoby prestúpil z predchádzajúcej knihy a pokračoval vo svojom prozaickom živote v novom literárnom priestore, aby napokon zistil ako veľmi je ním obmedzený. Kasarda, svojou prozaickou trigonometriou, vytýčil v priestore ľudského (ale i neľudského) bytia dvadsaťdva väčších i celkom maličkých polí. Tieto polia majú pritom charakter ohraničenosti. Sú to buď izolované plošiny, vyvýšené nad ostatným terénom, často navyše obklopené rozbúrenými vodami neporozumenia, spoločenskej regule a verejne akceptovaného násilia alebo (v lepšom prípade) sú to šachovnicové políčka, ktorých možný vzájomný kontakt je prísne podriadený komunikačným pravidlám hry. Prvú polovicu textov tvoria dlhšie príbehy: o našej súčasnosti „tu a teraz“, o potrebe úspechu, o láske, po ktorej túžime napriek tomu, že v sebe nesie prekliatie prvotného hriechu… Aj keď na jednej strane nechávajú vyniknúť bežným fenoménom našej každodennosti, na strane druhej konštruujú fenomény, ktoré sa súčasťou našej každodennosti môžu stať napriek tomu, že (zatiaľ) žijú svoj tichý život „len“ v literatúre. Veľmi sugestívnou a výstavbovo vydarenou poviedkou o skrytej moci literatúry je poviedka Svetlo. V troch formálnych rovinách sa odohrávajúci príbeh „Mladého Intelektuála“, vznášajúceho sa nad realitou na krídlach literatúry, najprv pošteklí, neskôr však zamrazí. „Mladý Intelektuál“ hodlá uverejniť v literárnom časopise text nevediac, že ním môže spôsobiť reálnu katastrofu. Kasardovi sa tu podarilo aktualizovať onen traumatizujúci pocit, že nie literatúra čerpá zo života, ale že naopak život kopíruje literatúru. (Kto čítal poviedku Fatálna blamáge, ocenenú v literárnej súťaži Poviedka 99 a pripomenie si nedávnu smutnú nehodu Joža Ráža, akiste porozumie.)
K vnútornej sile textu odkazuje aj poviedka Inzerát. Ako sa ukáže v jej závere, je dobre nastraženou pascou na prijímateľa odchovaného alamódovou literatúrou a filmom 90. rokov, ktoré sa hmýria ľúbivými akčnými scénami, zákernými ľudskými beštiami, všemocnými kladnými hrdinami, prvoplánovou erotikou a násilím, ktoré, už zo svojej podstaty, nepotrebuje žiaden prívlastok. Autor v úlohe rozprávača iste celkom správne predpokladá, že po tom, čo čitateľ doslova zhltne niekoľko strán textu s vyššie vymenovanými vlastnosťami, upadne v očakávaní „,ľúbivého“ rozuzlenia, do recepčného zúfalstva, keď nachádza záver otvorený pre jeho vlastnú fantáziu. Text tak vyvoláva uvedomenie bizarnosti a absurdity toho, čo sa dnes tak hromadne spotrebúva pod nálepkou „Komerčné umenie“. Druhú polovicu „polí“ predstavujú kratučké texty, ktoré sa zameriavajú na zachytenie konkrétnej atmosféry konkrétneho okamihu alebo minuciózneho diania v tomto okamihu ukrytom. Majú preto charakter malých impresií a mikropríbehov. Azda len jedna z nich – Priestor, ktorá je akýmsi pokusom o filozofickú glosu na kantovskú tému „Apriórne formy nazerania na svet“ a už v polovici zaškrípe nefunkčnou prekonštruovanosťou, by si žiadala skrátiť alebo celkom vynechať. V úvode sme skonštatovali, že Polia sa začínajú tam, kde sa skončili Dejiny menejcennosti. A kde sa končia Polia? To uvidíte pri záverečnej, jednoriadkovej „poviedočke“ s príznačným názvom: Začiatok.
Autor je doktorand v Ústave slovenskej literatúry SAV Martin Kasarda: Polia, Drewo a srd – L. C. A., 1999
